"Sľúbil som, že ti neublížim. Si v mojom živote výnimočná." povedal odovzdane. Opäť som sa zachvela. Pre mňa bolo výnimočné, že si vybral zrovna mňa. 

"Ublížiť mi môže jedine to, čo si nechám vpustiť do svojho srdca ja sama." povedala som nežne a v mysli mi zaznelo, že jeho som si tam vpustila celého. Strach mi však opäť nedovoloval, vysloviť to nahlas. 

"Obdivuhodná myšlienka. Hodná Božej múdrosti." povedal uznanlivo a po chvíľke som začula jemné ženské hlasy ako spievajú nádherným dvojhlasom pieseň. 

"Čo to je?" zaujalo moju myseľ. 

"Moja babička so sestrou vzdávajú chválu Ježišovi. Manžel babičkinej sestry a môj starký hrajú na gitare, mňa čaká klavír. Chceme sa poďakovať za starý rok a navzájom si žehnať do nového." 

"Takže tvoj starký sa vrátil?" spýtala som sa prekvapene. 

"Dobrá otázka. Myslím, že sa stáva, že sa vkráda do môjho života, keď som až príliš zahĺbený sám do seba." jeho odpoveď mi znela trošku tajomne, preto som sa opýtala ďalej. 

"A v akej oblasti života sa to stáva najčastejšie?" 

"Tvoje otázky majú ducha." pousmial sa s ľahkosťou. Chcela som však vedieť odpoveď. 

"A dáš im odpoveď?" neprestávala som. 

"Hmmm, nato, že o pár hodín skončí starý rok a začne nový, dosť filozofuješ. Nechcela by si si to nechať na osobnejší rozhovor?" pousmial sa. 

"Ani nie. Zaujíma ma všetko, čo sa týka teba. Ak ti je však nepríjemné rozprávať o svojich pocitoch, budem sa snažiť byť trpezlivejšia a počkať, kým sám nebudeš chcieť." povedala som s jemnosťou v hlase. 

"Chcela by som ti toľko toho povedať, ale som tak vzrušená celým tebou, že strácam všetky myšlienky pri jedinom pohľade na teba. Nemyslím na nič iné, iba na teba. Zabúdam na všetko a si len ty. Mohol mi do srdca Boh dať toľko lásky? Pozri." odhodlala som a vzala jeho ruku. Položila som mu ju na miesto, kde mi bije srdce, aby cítil aké je rýchle, keď tu stojí pri mne. Užasnuto držal ruku a ani sa nepohol. Akoby ani netušil, čo so mnou robí. Do jeho pohľadu sa vkradlo niečo zvláštne a akoby sa na okamih zamyslel. Neprestával držať ruku pri mojom srdci a keď sa jeho pohľad rozostril, dal mi druhú ruku na chrbát a pritiahol si ma k sebe. Naše tváre boli tak blízko seba až ma opantala jeho vôňa. Dotýkali sme sa čelami. Privrel oči a ja tiež. Vôbec som necítila chlad nočnej zimy. Zaplavilo ma obrovské teplo. 

"Okamih, keď som zacítil tvoje srdce mi pripomenul noc, keď som o tebe sníval. Keď som bol sám, bez teba. Predstavoval som si, aké by to bolo, keby je to naozaj. Boh mi to dovolil a ja ťa môžem cítiť. Lívia." šepkal mi nežne. Priam som sa roztápala v jeho objatí. V jeho slovách. Hlboko som sa nadýchla a vydýchla. Keď som otvorila oči jemne položil prst na svoje pery a potom sa dotkol mojich. Roztriasla som sa. Nie však od zimy, ale od vzrušenia. 

"Musím ísť, moja sladká princezná." dotkol sa lícom môjho líca a potom mi dal horúci jemný bozk naň. 

"Môj záchranca." pošepla som. 

Zdvihol sa mu kútik, keď to začul. Ešte chvíľu ma držal za ruku a potom odišiel. Rozplývala som sa v každej bunke svojho tela. Nádhera, čo so mnou dokáže tento muž. Pomyslela som si pre seba a vošla dnu. 

Mamka s ockom boli s návštevou v družnej debate a ani si nevšimli, že som vošla. Po tichu som sa vytratila hore a ľahla si do postele. Rukou som sa chytila tam, kde ma pred chvíľou držal Joel. Zavrela som oči a predstavovala si okamihy s ním. Potom mi zapípal mobil. Vzrušene som sa ihneď pozrela, či to nie je Joel. S troškou sklamania som zistila, že to píše Max a snaží sa ma nalákať ešte raz na silvestrovskú párty. Ani trošku som na to nemala chuť. Ospravedlnila som sa a popriala mu požehnaný nový rok, hoci ešte zostávali nejaké 2 hodinky. 

Rozbúchalo sa mi srdce a do podbruška mi vbehlo niekoľko motýľov. Ihneď som mu odpísala, že určite! Ospravedlnila som sa návšteve a vyšla von. V tom nadšení som si zabudla vziať kabát a vyšla som iba v šatách a saku. Joel stál opretý o auto a jeho tvár bola hravá a plná radosti. Ihneď som sa mu vrhla do náručia. Chvíľku iba prekvapene stál a potom ma tiež objal okolo pása. 

"Ahoj princezná, rád ťa vidím. Kde si si nechala kabát?" usmial sa pobavene. Zasmiala som sa spolu s ním. 

Zrazu niekto otvoril dvere. Bol to Lukáš. Jeho pohľad bol vážny. Joelova tvár tiež zvážnela. 

"Lívia, zabudla si si kabát. Chcel som ti ho doniesť." usmial sa na mňa a podržal mi ho, aby som si ho obliekla. Trošku neochotne som tak urobila. Sledovala som pri tom Joela. Tváril sa neprístupne, ale zároveň pokojne. 

"Chcel som sa ti ešte predtým, než odídem, ospravedlniť za svojho otca. Jeho dohadzovanie bolo nemiestne." povedal, akoby Joela ani nevidel. Potom sa otočil k nemu a podal mu ruku. 

"Ahoj, ja som Lukáš, Líviin kamarát." 

"Lívia, veľa som o tebe od tvojho otca počul. Má ťa veľmi rád. Si vo veku môjho syna. Nechceli by ste niekedy spolu zájsť na večeru?" spýtal sa Filip priamo. Lukáš prevrátil oči a mne skoro zabehol chlebíček, ktorý som si práve dávala. 

"Otec, mohol by si prosím prestať?!" povedal rázne Lukáš. Bola som mu vďačná, pretože na túto vetu som naozaj nechcela reagovať. 

"Ale veď, čo je na tom zlé. My si s otcom veľmi dobre rozumieme. Prečo by ste si nemohli aj vy dvaja?" 

Začínala som sa cítiť trošku nepríjemne. Premýšľala som, ako by som sa mohla s ľahkosťou vykrútiť z tejto nepríjemnej situácie. Pomohol tomu trošku ocko. 

"Filip, mali by sme to nechať na mladých. Nech si to zariadia podľa seba, nemyslíš?" spýtal sa so zdvihnutým obočím. Filip súhlasil a mne sa uľavilo. Bolo zjavné, že ani Lukáš sa necítil moc príjemne. Jeho pohľad tomu tak napovedal. 

Celý čas ako sa rozprávali, mlčala som. Potom som si od stola odsadla do obývačky na sedačku a hypnotizovala svoj mobil, či sa mi náhodou neozve Joel. Telefón však mlčal. Lukáš si po chvíli sadol ku mne. 

Keď som vošla do domu mamka práve niečo chystala v kuchyni. Ocko jej pri tom asistoval. 

"Vitaj, stratená dcéra." usmial sa ocko, podišiel ku mne a pobozkal ma na líce. Potom pozrel na moju kyticu a zapískal od úžasu. 

"Elen, pozri, akú nádheru dostala naša dcéra. Wau, jarné kvety v zime, tak ten tvoj gavalier je hotový princ." užasol ocko a oprel sa o kuchynský bar. Mamka prikývla a objala ma. 

"To veru je." usmiala som sa pri spomienke na Joela. 

"Kedy nám ho predstavíš?" spýtala sa mamka zvedavo. 

"Keď príde ten správny čas." povedala som zasnene. 

"Ďakujem. Je naozaj prekrásna." 

Zdvihla som sa zo stoličky, pobozkala ho na líce a hlboko objala. Neuvedomovala som si, či je to správne. On však reagoval úplne prirodzene. Objal ma tiež. Keď som sa odtiahla a pozrela na neho, na svojej tvári mal stále neodolateľný úsmev. 

"Nie je krajšia ako tvoje oči, keď sú plné radosti. Pozeral by som do nich aj celý deň." vyznal sa. 

Vošla mi červeň do líc a sklopila som zrak. Pritiahol si ma k sebe a ja som spadla do jeho lona. Objal ma okolo pása a hravo sa usmieval. Svojim pohľadom prepaľoval moju hanblivosť. 

"Si nádherná, Lívia. Moja nežná princezná." šepol mi do vlasov a mne na dve sekundy zastalo srdce. Potom trikrát silno zabúchalo. Zrazu zazvonil telefón. Nebol však môj. Smutne pokrčil plecami a pustil ma. Ja som sa neochotne vrátila na svoju stoličku. Vytiahol mobil z vrecka a keď sa pozrel na displej, zvážnel. Po dvoch zazvoneniach zdvihol. 

"Prosím." jeho oči potemneli a hlas mal neprístupný. 

Ocitla som sa na lúke. Bola biela, plná chladivého snehu. Mala som bosé nohy a tento chlad ma pichal až do hĺbky. Na sebe som mala veľmi ľahké šaty. Klepala som sa. Točila som sa okolo a sledovala niečo, čo ma desilo. Okrem zimy ma pohlcoval obrovský strach. Nevedela som sa pohnúť z miesta. Stále som sa iba pozerala okolo seba. Nechápala som, prečo som tu. Čo tu robím. Iba moje srdce mi napovedalo, aby som ušla. Chlad mi to však nedovoľoval. A zrazu som začula kroky v snehu. Nikoho som však nevidela. Iba v ušiach mi znel odporný hlas: "Neboj sa maličká, ja ti neublížim." Slzy mi začali stekať po tvári a ešte viac som sa roztriasla. Potom ma náhle niekto objal a mňa naplnilo teplo. 

"Kamkoľvek pôjdeš, ja pôjdem s tebou. Nikdy ťa nezanechám a nikdy ťa neodpustím."

Pokoj zaplavil každú moju bunku. Akoby som sa vznášala a neexistovalo nič, len tento okamih. Nechcela som, aby to skončilo. Cítila som sa úplná. Dostatočná a prijatá. Všade inde som stratená. Zrazu nastala tma. Nikde som nevidela nič. Iba úplne vzadu, ledva som to zazrela okom, som videla malý plamienok svetla. Snažila som sa zaostriť a priblížiť sa tam. Potom som opäť začula ten desivý hlas. Znel rovnako ako Vilov. Strašne som sa vystrašila. Zrazu ma niečia ruka vytiahla preč. 

Keď som otvorila oči, videla som belasé more Joelových očí. Hladil ma po tvári jemne a starostlivo. Jeho pohľad bol pokojný, akoby hovoril, všetko je v poriadku, neboj sa. Uvedomila som si, že som sa prebrala zo sna. Ten, kto bol vedľa mňa a tíšil môj strach, bol môjmu srdcu najdrahší. 

"Ďakujem, že si tu. Si môj záchranca." šepla som mu. Jemne sa pousmial. 

"Bol to iba zlý sen. Všetko je v poriadku." povedal pokojne a pohladil ma po líci. Jemne mi zotrel slzu, ktorá, ani neviem kedy, vyšla z môjho oka. Privinul si ma k hrudi a ja som počula jeho srdce. Bolo to nádherné. Upokojujúce. Utišujúce. Sem patrím. Nežne ma hladil po vlasoch a ja som opäť pokojne zaspala. 

"Ďakujem. Si úžasný. Nepotrebujem nič viac, keď ťa mám pri sebe." povedala som náhle. 

Pobavene sa usmial a pošúchal si bradu. Jeho oči boli hravé a uvoľnené. Bolo zjavné, že mu moje slová urobili radosť. Trochu som sa mu uhla, aby mal dostatok miesta. Oprel si vankúš a sadol si tesne vedľa mňa. Mlčky sedel s privretými očami. Nemo som ho sledovala. Nedokázala som nič iné. 

"Prosím, jedz." povedal prísne, ale vôbec neotvoril oči. Prekvapene som zažmurkala a z misky si vzala kúsok jablka. Bolo sladké a šťavnaté. Až prekvapivo dobré na to, že bola zima. Stále mal privreté oči a mlčal. Tak som mlčky jedla ostatok misky. Naozaj mi to padlo veľmi dobre. Keď som dojedla, položila som misku na stolík. Jej jemné buchnutie ma prekvapilo. Tá moja nemotornosť. Čím viac som sa snažila položiť ju potichu, tým menej sa mi to podarilo. Pošúchal si čelo a potom sa otočil ku mne. Usmiala som sa na neho, jeho tvár bola nežná s hravým úsmevom. Naklonil sa k mojej tvári a chvíľku ma sledoval. Len tak. Akoby sa zabával na tom, že ma znervózňuje tento jeho skúmavý pohľad. Potom si nežne olizol spodnú peru a priblížil sa ešte viac. Takmer som nedýchala. 

"Myslím, že to už viac nedokážem držať v sebe a budem to musieť urobiť. Tak veľmi si mi chýbala. Tak veľmi si neodolateľná a sladká. Musím to urobiť." povedal šepotom. Jeho vôňa ma opantávala. Jeho slová horeli. Jeho pohľad magnetizoval. 

"Čo musíš urobiť?" spýtala som sa rovnakým tónom hlasu. Pery mi pulzovali vzrušením. Volali po bozku. 

"To, čo som mal urobiť už dávno." povedal nežne. Prsty mi vnoril do vlasov a náhle sa prisal na moje pery. Jeho pery boli vláčne a horúce. Všetko okolo mňa sa točilo. V podbrušku sa mi vyrojilo nové hniezdo motýľov. Keby nesedím na posteli, už dávno by som od toľkého vzrušenia odpadla. Jeho bozk bol nežný, plný túžby, istoty, ale aj vzrušenia a milostných prísľubov. Vôbec sa neodťahoval. Užíval si to a ja s ním. Ani v mojich najtajnejších snoch sa to neodohrávalo takto. Moje vnútro kričalo, neprestávaj! A on ma o svojej húževnatosti a túžbe presvedčil tak, že mi druhú ruku položil na chrbát. Potom si ma majetnícky ešte viac pritiahol k sebe. Jeho dych bol rýchly a horúci, keď ma z pier bozkával na líca a krk. Úplne som sa strhávala od týchto nových dotykov. Nakoniec mi nežne pobozkal spodnú peru a jemne mi vnoril posledný ľahký bozk na vrchnú peru. Potom mi oboma rukami chytil tvár a pozeral na mňa horúcim pohľadom. Bola som pripravená odovzdať mu zo seba všetko. Hoci som bola ešte panna, on bol ten, ktorý mohol všetko.

Dýchala som stále z hlboka a perami sa snažila nabrať čo najviac vzduchu. Obklopilo nás nádherné teplo a srdce mi búšilo obrovskou rýchlosťou. Čakala som na bozk. Neprichádzal však. Tak som prekvapene otvorila oči. Ešte stále sa nado mňa skláňal a sledoval moju tvár. Jemne mi chytil pramienok rozpustených vlasov a hral sa s nimi ako malý chlapec. Viac som znervóznela. Zaťal sánku a jemne vydýchol. Jeho dych spôsobil, že mi do líc vošlo ešte väčšie teplo. Dvoma prstami ma jemne pohladil po pravom líci. 

"Tá červeň v lícach ti dodáva ešte väčšiu neodolateľnosť. Bude lepšie, keď si pôjdeme ľahnúť." povedal potichu so zastretým hlasom. 

Prekvapene a jemne zdesene som sa na neho pozrela. Rozosmial sa. 

"Každý zvlášť, samozrejme." 

Trochu som sa uvoľnila a usmiala sa na neho. Potom sa postavil, prehol sa a otočil sa mi chrbtom. Rukami si prehrabol vlasy a pošúchal si šiju. Slastne som ho sledovala. Prekvapene som sa trhla, keď sa náhle otočil ku mne. Musel vidieť môj očarený výraz. Jemne sa usmial a ukázal na schody. Cestu som už poznala. Tak som ho nasledovala. Keď mi otvoril dvere, všetko tam bolo presne také isté ako som si to pamätala. Na posteli bolo poskladané jeho biele tričko. 

"V kľude si ho môžeš obliecť." povedal starostlivo a pomaly sa priblížil k dverám, že odíde. 

"Prekvapila ma tvoja reakcia. Prisahám, že toto som nečakal." pousmial sa šťastne a bezstarostne. Potom mi otvoril prsty a do dlaní mi vložil škatuľku. Chvíľku som na ňu hľadela a premýšľala nad tým ako nadprirodzene Boh zmenil dnešný deň. Okamihy plné strachu vyplnil okamihmi plnými neskonalého šťastia. V duchu som mu ďakovala za to všetko požehnanie. Mala som privreté oči. Potom som sa otočila smerom k Joelovi. Pozoroval ma svojim magickým pohľadom. Jeho oči ma vťahovali. Do jeho príbehu života. Do ešte väčšej lásky. 

Otvorila som krabičku a snažila sa sústrediť na jej obsah. Boli tam náušnice. Niečo tak nádherne spracované som ešte nevidela. Mierne visiace slzičky zdobili živicou zaliate drobné farebné kvietky. Dokonale ladili s amuletom. Užasla som. 

Vytiahla som ich, dala si dole z uší svoje náušnice a zapla si nové. Už teraz som vedela, že budú moje najobľúbenejšie. Rovnako ako amulet, ktorý som dostala predtým. 

"Ďakujem. Sú prekrásne." povedala som s úsmevom. 

"O nič krajšie ako tvoj úsmev." povedal zaujato. 

Zahryzla som si do spodnej pery. 

"Áno, ale potom som čakala skoro dva mesiace kedy ťa uvidím osobne." povedala som ešte horlivejšie. Potom som si uvedomila, že mi vlastne nič nie je dlžný. Nie sme pár, aby sa mi hneď ozýval. Zaznel mi v hlave citát: Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá... Naplnili ma výčitky a sklopila som zrak. On však reagoval veľmi pokojne. 

"Prepáč, musel som si ešte vybaviť veľa vecí. Chcel som sa stretnúť s tebou s čistým štítom. Nechcem ťa nijak raniť." jeho slová zneli ako balzam na dušu. Cítila som ako predo mňa predstupuje nový Joel. Bez obáv a prekážok. Potešilo ma jeho vyznanie. 

"Prepáč mi môj výbuch. Máš nárok na čokoľvek, si predsa slobodný človek." povedala som rezignovane stále so sklopeným zrakom. Prisadol si ku mne a chytil mi jemne bradu a prinútil ma pozrieť sa na neho. Jeho pohľad bol plný pokoja a istoty. Zachvela som sa. Nečakala som to, ale pobozkal ma jemne na líce. Chvenie som pocítila v celom svojom vnútri a privrela som oči. Potom ma nežne objal. Vdychovala som jeho vôňu každým kúskom svojho tela. Moja súkromná oáza. Môj milý. Svoju tvár skryl do mojich rozpustených vlasov. Potom ich jemne chytil a nadýchol sa. Opäť som sa striasla. Opatrne sa odtiahol a chytil moje ruky do svojich. Svoj pohľad smeroval na moje prsty. 

"Máš tie najkrajšie ruky, aké som kedy videl." povedal šepotom. Rozplývala som sa v tomto okamihu. Potom ma pustil a vstal. Pomalým krokom išiel hore po schodoch. Počula som ako otvára dvere do izby. Premýšľala som, čo asi robí. Či sa mi náhodou toto všetko iba nesníva z toho šoku, čo som zažila. Potom som vzala hrnček a odpila si z čaju. Bol presne taký chutný ako vždy. Nemôže sa mi to snívať. Rozopla som si sveter a ostala v blúzke s krátkym rukávom. Všetko to, čo som s ním zažívala mi spôsobovalo, že mi bolo čoraz horúcejšie. Začula som ako zatvára dvere a schádza po schodoch dole. Zhlboka som sa opäť napila. Pomaly kráčal mojim smerom a potom si sadol blízko mňa. V rukách držal malú škatuľku. 

"Niečo som ti priniesol." povedal a hral sa prstami s krabičkou. Prekvapene som sa pohmýrila na mieste. Premýšľala som, čo v nej asi je. On čakal a mlčal. Opäť som sa pohmýrila a on sa hravo usmial. 

"Ani nezaspíš, keď ti to neukážem, však?" spýtal sa pobavene a pozrel na mňa neodolateľným pohľadom. Jeho modré oči akoby nabrali jasnejšiu farbu. Bol uvoľnený a bezprostredný. 

Opäť sa vzpriamene postavil a dal variť vodu. Potom zapol hudbu a priložil do krbu. Zo skrinky vybral sviečku a položil ju nad krb. Vytiahol zapaľovač a zapálil ju. Ach, ako mi toto chýbalo. Ako mi veľmi chýbal on. Urobila som si pohodlie na sedačke a sledovala každý jeho pohyb, akoby sa mal každú chvíľu stratiť. 

"Ďakujem, že si ma opäť zachránil." povedala som odovzdane. 

"Už druhýkrát sa k tebe správal násilne. Tretí raz sa už neovládnem a oplatím mu to rovnakou kartou." povedal nahnevane a strhol sa. Pohľad mal upretý na stenu oproti sebe, akoby tam sledoval nejaký film. Prstami zvieral kuchynskú dosku, o ktorú bol opretý a lícne kosti stláčal v hneve. Prekvapene som na neho hľadela. Ešte nikdy som ho takéhoto nevidela. Keď zbadal môj vystrašený výraz, jeho pohľad zjemnel. Do rúk vzal dva hrnčeky a čajník, ktoré položil na stôl a usadil sa na kreslo oproti mne. 

"Vrátil som sa kvôli tebe." povedal pokojne popritom ako nalieval čaj. Potom sa otočil ku mne a sledoval moju reakciu. Jeho tvár bola uvoľnená a priateľská. Nato aké vyznanie z neho vyšlo bol až príliš pokojný. Mňa jeho slová úplne vykoľajili. Vždy to vedel. Povedať niečo, keď som to najmenej čakala. Prekvapene som zažmurkala a premýšľala nad tým ako rýchlo sa dokáže upokojiť. Ešte pred chvíľou bola jeho tvár plná hnevu a teraz je opäť pokojný. Pravdupovediac, nevedela som, čo mu mám na to povedať, mala som chuť ho objať, ale moje obavy z odmietnutia ma nútili k tomu, aby som iba sedela a vyjavene na neho hľadela. Videla som ako sa mu zablesli oči a na tvári mu hral pobavený úsmev. Jemne som sa zamračila. 

"Zabávaš sa na mne?" vyprskla som zo seba. Rozosmial sa. 

"Nie. Len je milé sledovať tvoj výraz." povedal bezprostredne. Jeho úsmev bol nákazlivý a tak som sa usmiala aj ja. Odpil si z čaju a skúmavo ma začal pozorovať. Mala som pocit, že sa v izbe oteplilo, tak som si vyzliekla bundu. 

"Lívia, kde si prosím ťa? Bojíme sa o teba." pýtal sa ocko vystrašene. Neuvedomila som si,že sa začalo stmievať. Premýšľala som, čo mu mám povedať. 

"Neboj sa ocko, som v poriadku. Stretla som priateľa. Dnes večer asi neprídem domov." Keď to Joel počul, prekvapene zdvihol obočie. Čo si myslel, že teraz, keď ho po takej dlhej dobe vidím, tak len tak ľahko odídem?! Ocko sa začudoval. 

"Dobre dcérka, vysvetlím to mame." povedal už pokojnejšie a poprial mi príjemný večer. 

"Ďakujem ocko, ľúbim ťa." 

Keď som telefón vypla, auto zastavilo pri  známej drevenici. Hoci som pred chvíľou zažila obrovský šok, jeho prítomnosť ten šok prebíjal. Ešte stále svoj pohľad upieral dopredu. Chýbalo mi toto tajomno, ktoré z neho vychádzalo. Nikdy som si nebola úplne istá, čo cíti. Mlčali sme asi päť minút. Občas som hľadela dopredu, ale dosť často mi pohľad uchodil na neho. 

"Chýbal si mi." povedala som do ticha. Z hlboka sa nadýchol a pozrel na mňa nežným pohľadom. Prehrabol si vlasy a jazykom prešiel po perách. Roztriasla som sa. Moje vnútro sa topilo v jeho pohľade. Uvidel ako sa mi trasú ruky. 

"Nechcem ti ublížiť." povedal zachrípnuto a moje reflexy ma donútili, aby som zareagovala. Kopla som ho tam, kde ho to najviac bolelo. Klesol a ja som začala utekať. Počula som ako začal nadávať. Nechápem ako, ale rýchlo sa pozbieral a bol pár krokov za mnou. Ako som sa otočila, aby som sa pozrela, kde je, zakopla som a spadla. Priskočil ku mne a chytil mi ruky nad hlavu. Po prvýkrát som zakričala o pomoc. Bol rozzúrenejší a hľadel na mňa drsným pohľadom. V jeho pohľade som videla, že je schopný čohokoľvek. V diaľke za mnou som začula kroky. Niekto tam bol a stál. 

"Nepočul si dámu? Chce, aby si ju pustil!" zaznel tlmený hlas za mnou. Z lesa sa ozval zvuk brokovnice a Vilo sa zdesene postavil nado mňa. Hľadel do diaľky a bolo zjavné, že sa bojí. Ihneď sa otočil a utekal preč. Ja som sa dívala hore a zazrela som ako slnko prebleskuje pomedzi stromy. Vďaka Bože. Vyšlo z mojich úst. Potom sa všetko zotmelo.

Keď som sa dostala ku zmyslom, zacítila som, že sedím v aute. Dokonca som pocítila známu vôňu. Otočila som sa doľava a pootvorila som oči. Bol tam. V celej svojej kráse. S rovnakou charizmou a pôvabom ako predtým. 

"Joel?! " povedala som potichu a nútila som svoje oči, aby ma začali poslúchať. Auto zastavilo na kraji lesnej cestičky a svoj pohľad otočil ku mne. Bol vážny, pery v rovnej čiare, oči neprístupné a mal zovretú sánku. Bolo zjavné, že sa hnevá. Zažmurkala som a premýšľala, či sa mi to nezdá. 

"Si v poriadku?" spýtal sa svojim nežným hlasom. Prikývla som. Hoci som bola ešte stále v šoku, to, že som videla po takom dlhom čase jeho, ma úplne opantávalo. Nevedela som zo seba dostať ani slovo. 

"Vezmem ťa k sebe." povedal priamo a ja som nemo prikývla. Pocítila som zvláštne deja vu. Celú cestu som hľadela na neho. Bála som sa, že sa rozplynie, že toto všetko je len prízrak zo šoku, ktorý som prežila. Nechápala som, čo sa deje. Po takom dlhom čase je tu. Môžem ho opäť vidieť. On svoj pohľad upieral na cestu, ani raz neuhol. Zrazu mi zazvonil mobil. Joel sa pozrel smerom ku mne. Zaplavila ma horúčava, keď sa nám stretli pohľady. Zdvihla som telefón, bol to ocko. 

Ďalšie dni prebiehali veľmi príjemne. Aj medzi mnou a Maxom zavládol pokoj. Raz prišiel za mnou do izby a otvorene sme sa rozprávali. Presne tak ako pred jeho nehodou. Úprimne sa zaujímal o môj vzťah k Bohu a chcel vedieť ako to vyzerá s mojim súkromným životom. Dozvedela som sa od neho, že to, čo sa mu počas jeho nehody stalo nebolo úplne tak, ako mi o tom rozprával prvýkrát. Nestaval sa k tomu ľahostajne. Veľmi to na neho zapôsobilo a zaujímal sa o Ježiša. Chcelo to iba čas, netlačila som na neho. Dôvera medzi nami vďaka tomu vzrástla. Každý podvečer chodil ku mne do izby a rozprávali sme sa až do neskorej noci. 

Sviatky prešli veľmi rýchlo, tri dni pred Silvestrom prišiel Martin, aby nás pozval na silvestrovskú párty. Max súhlasil, ja som váhala. Dohodli sme sa, že ak budem chcieť prísť, Max ma vezme so sebou. Nechcela som to povedať priamo, ale bolo mi lepšie doma. Ocko s mamkou nezasahovali a nechali rozhodnutie na mňa. 

Deň pred Silvestrom nás ocko pozval do neďalekého lyžiarskeho strediska. Nakoniec prišiel aj ockov kolega s manželkou. Prišli aj so synom, ale s tým sa zoznámime vraj až neskôr, lebo lyžoval. Ja som lyžovať nevedela, tak som sa rozhodla, že sa poprechádzam po okolí. Zasnežené lesy a príroda tejto oblasti dodávali rozprávkový nádych. Obdivovala som na bielo zafarbené stromy a v duchu vzdávala chválu Bohu za túto krásu. Nevedela som presne ako dlho som išla. Po pár krokoch som začula zvláštne zvuky a otočila sa. Zaplavila ma hrôza, keď som ho uvidela. Bol to Vilo. Díval sa na mňa temným pohľadom a na tvári mu hral drzý úsmev. 

"Ale, ale, koho to tu vidím? Vitaj maličká." pozeral na mňa ako na korisť. Z ťažka som sa nadýchla. V hlave mi vírilo mnoho myšlienok a premýšľala som, kade by som mohla utiecť. Začala som sa celá triasť. 

"Prosím, odíď." zmohla som sa na tichú prosbu. 

"Naposledy sme sa nerozlúčili moc príjemne." začal sa blížiť ku mne. Ja som inštinktívne cúvala dozadu. Po pár krokoch som zacítila tupú bolesť do chrbta. Narazila som do stromu. Priblížil sa tesne ku mne a mne úplne zmeraveli nohy a rozkrútil sa mi svet. Od strachu som nevedela povedať ani slovo. Cítila som ako sa nahol nado mňa a zhlboka sa nadýchol. Zdvihol sa mi žalúdok. 

Ráno som sa zobudila trošku roztržitá. Nestihla som sa naraňajkovať a rýchlo som utekala do práce. Poobede som sa ešte stretla so Sarou, ktorej som porozprávala o Noemi a zopár vecí, ktoré som sa dozvedela. Nie všetko, cítila som, že je dobré nechať si to zatiaľ pre seba. Hoci Sara bola veľmi dobrá priateľka, veľa myšlienok som si ešte potrebovala utriediť v sebe sama. Nedozvedela som sa nič nové o Joelovom príchode. Rozlúčili sme sa a ja som pokračovala ďalej v práci. Anetka videla moju nervozitu, tak ma nechala vzadu, aby som roztriedila staré knihy. Zotmelo sa rýchlo. Bol už október, takže dni boli kratšie. Čas mi pri knihách ubiehal rýchlejšie. 

Zvykla som si na stereotyp. Domov a do práce. Každý deň som dúfala a túžila, že uvidím jeho tvár. A každý večer som zaspávala so sklamaním, že to neprichádza. Ani neviem ako prešiel mesiac. Potom ďalší a nastali Vianoce. V zhone príprav na našu rodinnú dovolenku v horách som prestala myslieť na naše stretnutie. Chýbal mi stále viac, ale zároveň som sa tešila, že budeme všetci spolu. Ja, ocko, Max a mamka. Nevedela som, kde vlastne máme ísť. Na starosti to mal iba ocko. 

Keď nastal deň odchodu, dúfala som, že mi ešte zavolá Sara, aby mi oznámila niečo nové. Nakoniec prišla osobne, aby mi popriala pokojné sviatky a príjemnú dovolenku. So smutným pohľadom pokývala plecami, že žiaľ nevie nič. 

Cesta prebiehala pohodovo. Rozprávali sme sa a spievali si. Keď ocko spomalil, aby prešiel po zasneženej príjazdovej ceste, uvedomila som si, že to tu spoznávam. Bolo to miesto, kde bola aj drevenica Joelových starých rodičov. Ohromene som sledovala tú zhodu náhod. My sme zastavili o dlhší kus ďalej, ale ja som vedela, že toto nebude náhoda. Našťastie sa nikto nedíval, tak som sa snažila nápor emócií rýchlo spracovať. Nikto si nevšimol môj vnútorný boj. Chatka, v ktorej sme mali bývať bola veľká. Každý z nás mal svoju izbu a spoločná bola iba kuchyňa a obývačka. V izbe bola aj vlastná kúpeľňa a WC. Tak som sa mohla na určitý čas zavrieť v tej svojej v domnení, že si vybaľujem veci. Mala som dosť času na získanie strateného pokoja. Pomohol mi v tom môj súkromný rozhovor s Bohom. O pár hodín sme spoločne ozdobovali stromček, ktorý tam bol pre nás prichystaný. Vraj pozornosť ockovho kolegu, ktorý mal prísť koncom roka. Bolo to uvoľňujúce a pripomenula som si detské časy, keď sme všetci štyria so smiechom trávili sviatky. Bolo vidno, že ocko s mamkou si to veľmi užívajú.

Mala som pocit, že som na pár sekúnd prestala dýchať. Inštinktívne som v dlani zvierala amulet, ktorý mi poslal a mala som ho na krku. Úplne sa mi roztriasli ruky a do žalúdka mi vošla známa nervozita. Motýle si tam lietali všetkými smermi. Azda ešte 10x som si prečítala správu a neverila vlastným očiam. Písal mi on! Joel! Ale ako? Ako ho poslal? Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa koncentrovať. Prvé, čo ma napadlo, bolo zavolať Sare. Zdvihla na druhé zvonenie. 

"Počúvam." povedala príjemne. 

"Ahoj Sara, môžem sa niečo spýtať?" 

"Iste. Niečo sa stalo?" spýtala sa ustarostene. 

"Nie, nie. Chcela som len vedieť, či ti Janko nehovoril niečo nové o Joelovi?" 

"Iba toľko, že chce prísť čo najskôr, ale to som ti už povedala. Keď by som vedela niečo nové, určite by som ti dala vedieť. Prečo sa pýtaš?" 

Ráno bolo úplne obyčajné. Vstala som, naraňajkovala sa a išla opäť do práce. Anetka ma privítala s úsmevom. Podala mi sáčok s dvoma teplými croissantami, ktoré jej dala Noemi, keď sa spolu stretli dnes ráno. Potešilo ma to, obzvlášť, keď mi odovzdala odkaz, že Noemi veľmi ďakuje za včerajší príjemný večer. Tak som si s Anetkou dala ešte jedny malé raňajky, spolu s čajom. 

Večer som z práce odchádzala o niečo neskôr. Prišli nám nové knihy, tak sme ich potrebovali roztriediť. Po ceste mi volala Sara a pýtala sa, prečo som jej včera nezavolala. Priznala som sa, že som zabudla, lebo som mala príjemný večer s Joelovou babičkou. Bolo počuť ako sa rozkašľala. Nemohla uveriť, čo všetko sa mi stalo za tak krátky čas, čo sme neboli spolu. Sľúbila som jej, že si zajtra počas obedňajšej prestávky nájdem na ňu čas a stretneme sa, aby som jej všetko porozprávala. 

Keď som prišla domov v obývačke bol iba ocko. 

"Max nie je doma?" 

"Nie, pozval mamku na večeru. Chcel jej poďakovať za jej opateru, počas jeho pobytu v nemocnici. Mamku to veľmi dojalo. Chcel, aby som šiel aj ja, ale nechal som im priestor. Viem, že mamka to potrebuje." žmurkol na mňa. Môj ocko hrdina, viem, prečo je Max taký láskavý a vnímavý, má byť po kom. Ocko mu je dokonalým vzorom. Sadla som si k nemu a objala ho. Jeho tvár sa rozžiarila. 

"Tak princezná, čo nové sa deje v tvojom živote?" opýtal sa so záujmom. 

"Je smutné a zároveň hrozné, čím všetkým ste si museli prejsť. Je mi to veľmi ľúto." povedala som smutne.

"Ďakujem drahá. Boh nám v ťažkých chvíľach pomáhal. Modlila som sa najmä za vnuka. Aby našiel pokoj a zmieril sa s otcom. Čo sa vďaka Nemu aj stalo. Keď Joel našiel odpustenie u Ježiša, radikálne to zmenilo jeho život. Veľmi veľa dievčat sa však snažilo otvoriť jeho srdce pre lásku, ale márne. Bol naviazaný iba na to, že chce slúžiť Bohu. Mnoho dievčat malo zlomené srdce z jeho odmietnutia. Žiadna sa k nemu nedostala bližšie ako ku kamarátovi." pokračovala v rozprávaní a mne sa otvárali horizonty. Preto toľké odmietanie a nezáujem. Koľko bolesti musel prekonať. Ešte viac moje srdce primklo k jeho. Túžila som ho objať a pošepnúť mu, že ho nikdy nezradím. 

"A čo jeho vzťah k Miriam?" spýtala som sa trošku zahanbene. Noemi na to nereagovala nijak posmešne. Bola pripravená odpovedať mi na akúkoľvek otázku.

"Prednedávnom prišla Miriam za mnou. Rozišla sa s Jakubom, Joelovým priateľom. Prišla na to, že Joel jej veľmi chýba. Vyznala sa mi, že to, čo prežila s ním, jej Jakub nedokázal dať."

Zaplavila ma beznádej. Tak toto som nechcela počuť.

"Ako na to reagoval Joel?" spýtala som sa so stiahnutým hrdlom. 

Noemi zvážnela. Postavila sa a niečo vzala zo známej knižnice. Bol to album. Otvorila ho. Potom si v kľude opäť prisadla ku mne. Chvíľu v tichosti so smutným pohľadom hľadela na nejakú fotku. Otočila sa ku mne a usmiala sa. 

"Joel bol veľmi veselý chlapec. Priateľský, citlivý a vnímavý. Miloval hory a svoju snúbenicu... " prstom ukázala na čiernobielu fotku, kde som uvidela mladú, krásnu ženu. V jej objatí sa usmieval chlapec so žiarivým úsmevom. Spoznala som v ňom Joela. 

Do srdca ma niečo pichlo. Tušila som, že Joel nemohol byť sám. Niekto v jeho minulosti a možno aj prítomnosti existoval. Zaplavil ma jemný nepokoj, ale snažila som sa sústrediť na to, čo hovorila Noemi. 

"Žil veľmi krásny a požehnaný život. Až kým sa nestalo niečo veľmi tragické... " Noemi sa odmlčala a zhlboka sa nadýchla. V jej očiach bolo vidieť slzy. Veľmi ma mrzelo, že ju takto vidím. Pohladila som ju po tvári. Akoby ju to prebralo a opäť sa na mňa usmiala. 

"Joelova mamička, moja milovaná dcérka, mala nehodu. Smrteľnú. Joela to veľmi poznačilo. Hneval sa veľmi. Na otca, na Boha, na seba, na všetko. Nedokázal už byť taký ako predtým. Nedokázal už tak milovať ako predtým. Môj zať, Joelov otec, podviedol moju dcérku s nejakou ich priateľkou a ona ich našla doma.." opäť sa odmlčala a odpila si z čaju. Neverila som vlastným ušiam, čím všetkým si museli prejsť. Pomaly som začala chápať Joelovu odťažitosť. 

"Keď odchádzala, bola veľmi sklamaná a plakala. Volala mi, že ma potrebuje. Že jej Leo veľmi ublížil. Keď sme spolu volali, išla veľmi rýchlo. Bola roztržitá a veľmi plakala. Myslím, že cez tie slzy nevidela ako sa na ňu vyrútil nákladiak. Zomrela na mieste. Keď sa to Joel dozvedel, tri dni sme o ňom nič nevedeli. Prišiel až na pohreb. Objal ma a potom sme ho dlho nevideli. Ozýval sa iba mne a manželovi, aby sme sa o neho nebáli. Miriam, jeho snúbenica, bola z toho veľmi sklamaná. Na blízku jej bol Joelov veľmi dobrý priateľ. Keď sa Joel vrátil naspäť, bol úplne niekto iný. Bol mĺkvy, utiahnutý a hovoril veľmi málo. Keď som sa ho spýtala na neho a Miriam, povedal iba, že je koniec. Vraj našla šťastie v niekom inom. Raz sa mi priznal, že už žiadnu ženu nechce milovať. Povedala som mu s úsmevom, že to nech nehovorí, lebo nepozná Pánove cesty. Každý rok na jeseň s mužom chodievali na misie. Zaujímali sa o chudobné oblasti. Pomáhali tam, kde to bolo potrebné. Aj tento rok to tak bolo. Joelovi sa však odchádzalo nejak ťažšie. Skoro päť rokov som ho nevidela usmievať sa. Až toto leto sa všetko zmenilo. Chodil za mnou s veľkou nádejou a radosťou. Rozprával mi o dievčati, veľmi vzácnom s dychberúcim pôvabom."

Taxikárovi muselo byť čudné, že som tam ešte asi desať minút len tak ticho sedela. Zakašľal. Zaplatila som mu a vyšla k dverám. Jemne som zaklopala. Bolo to prvýkrát, čo som klopala na tieto dvere. Zaplavila ma horúčava, hoci už bol večer a pocitovo sa ochladilo. Noemi otvorila ihneď. Musela vidieť výraz mojej tváre, lebo ma okamžite usadila za stôl. Za ten, pri ktorom mi Joel vždy servíroval náš čaj. Voňalo to tam nádherne. Ja som iba sedela, mlčala a pozerala dookola. Pohľad mi zastal na sedačke. Spomienky sa mi vracali rýchlosťou blesku. 

"Drahá, si v poriadku?" vytrhol ma z premýšľania jej príjemný hlas. Vôbec nebola pohoršená, že som ju nepozdravila.

"Ja. Vlastne ani neviem. Cítim sa zvláštne." Noemi sa pousmiala a ja som nechápavo na ňu pozrela.

"Vieš, že toto isté povedal Joel, keď som sem prišla predtým ako odišiel? Díval sa rovnakým smerom ako ty."

Opäť ma navštívili moje známe motýle a sucho som preglgla. Cítila som ako mi horia líca. Joel mal pred odchodom divné pocity? To mi nešlo do hlavy.

Noemi sa zdvihla a pristúpila ku kuchynskej linke. Na podnos dala krásne zdobený porcelánový čajník a dve šálky s lyžičkami. Potom ho položila na stôl a sadla si ku mne. Naliala mi do šálky čaj a položila ju predo mňa. Podľa vône som presne vedela, čo to je. Keď som sa napila, vnútro sa mi upokojilo. 

Rozlúčili sme sa s prísľubom blízkeho stretnutia. Do práce som išla s veľmi príjemným pocitom a nevedela sa dočkať, kedy sa budem môcť s Noemi opäť stretnúť. 

Tesne pred záverečnou mi prišla sms-ka od Noemi so sľúbenou adresou. Oblasť, kde bývala som nepoznala, tak som si zavolala taxík. Noemi ma čakala o piatej, mala som ešte pol hodiny čas, aby som jej kúpila nejakú maličkosť. Vošla som do svojho obľúbeného obchodíku so starožitnosťami. Zapáčila sa mi tam krásna kvetinová lampa, ktorá mi nápadne pripomínala jej obchodík. Dala som si ju zabaliť a pribalila k tomu ešte sadu porcelánových šálok s lyžičkami. Medzitým ako mi to predavač balil mi zazvonil telefón. Bola to Sara.

"Ahoj Liv. Mám novinku." hovorila nadšene. Popritom ako som ju počúvala hľadala som si peňaženku v taške.

"Ahoj. Čo sa deje?" práve som držala peňaženku v ruke a vyberala kartu, ktorou som chcela zaplatiť.

"Verím, že ti táto informácia spríjemní večer." v jej hlase bolo znieť pobavenie. Pozerala som na predavača ako šikovne sa mu darí baliť môj darček a pocítila som jemnú zvedavosť.

"Tak už mi to prezradíš?" spýtala som sa s jemným úsmevom a predavač na mňa prekvapene zažmurkal.

Jeho vôňa ma opantala. Bola to presne tá istá vôňa, ktorá má upokojovala. Privrela som oči a pár sekúnd som tam bez pohnutia stála. V hlave sa mi začal odohrávať známy film a premietali sa mi spomienky. Najintenzívnejšie bola tá, keď som prvýkrát pila tento čaj s ním.....

"Slečna! Drahá! Ste v poriadku?" vytrhol ma babičkin hlas.

"Áno, áno."

"Zbledla ste v tvári. Poďte, sadnite si." priviedla ma do malej útulnej izbičky, vzadu za pokladňou, kde bola malá sedačka, starý gramofón a zopár látok. Bolo to tam nádherné. Podobne ako u Joela, len v mini verzii. Posadila som sa a babička mi doniesla pohár vody s pomarančom. Potom sa posadila ku mne. Odpila som si a zhlboka sa nadýchla. 

"Je vám lepšie?" spýtala sa starostlivo.

"Áno. Ďakujem za vašu láskavosť. Ste veľmi milá."

Zhlboka som sa nadýchla a prekvapenie vystriedal pocit pokoja. Akoby ma niekto ukryl v bezpečnom objatí. Opieral sa o dvere auta a čakal ako zareagujem. Po krátkom zaváhaní som sa rozhodla pristúpiť k nemu. V jeho tvári boli vidieť smútok a obavy. Keď som pristúpila k nemu bližšie, jeho tvár zjemnela.

"Bál som sa o teba. Odišla si tak náhle." povedal smutne a zahľadel sa na svoje ruky.

"Musela som." odpovedala som rázne. Prekvapene na mňa pozrel.

"Prosím, prepáč mi, ak som niečo pokazil. Nechcel som ťa zraniť..."

"Je to v poriadku." skočila som mu do reči. Zmeravel a zažmurkal. Bolo vidieť, že sa cíti nepríjemne.

"Čakal si tu dlho?" spýtala som sa so záujmom.

"Čo to je?" ukázala na amulet na mojom krku. Zabudla som si ho skryť pod blúzku. Začervenala som sa a sklopila pohľad. Chytila mi ruky do dlaní. 

"Je to darček." nevedela som ako jej to povedať. Predbehla ma.

"Od Joela, však?"

"Ako ....? spýtala som sa prekvapene.

"Poslal ti balíček?" usmiala sa na mňa a ja som nechápala.

"Volal mi Janko. Joel sa mu konečne ozval. Zazrela som tvoj balíček v kabelke. Je zo Srí Lanky. Práve tam teraz Joel je." povedala s úsmevom a ja som žasla nad jej detektívnymi schopnosťami.

"Liv. Samozrejme. Kde si?" bolo počuť, že má o mňa obavu.

"V taxíku, môžeš mi poslať adresu, kde bývaš? Prišla by som za tebou."

"Samozrejme. Prídi, hneď."

Zložila som a v priebehu pár minút mi prišli súradnice, ktoré som dala taxikárovi.

Keď som prišla na adresu, Sara ma už čakala vonku. Ihneď ma odprevadila k nej do bytu. Usadila ma v obývačke a podala mi teplý čaj. Keď som si z neho odpila, pocítila som ako zo mňa všetko opadáva. Slzy mi začali tiecť rýchlejšie. Sara sa posadila bližšie ku mne a pritisla ma k sebe. Nič sa nepýtala a nič nepovedala. Iba ma mlčky hladila po vlasoch. Trpezlivo čakala, kým sa sama nerozhodnem čo a kedy jej poviem. 

"Vieš? Myslela som si, že som silná, že to dokážem v sebe pochovať, ale stačilo malé pripomenutie a ja som to mala opäť pred očami. Strašne mi chýba Joel." opäť som sa schúlila do jej náručia a mlčala.

S obrovskou radosťou dodal, že presne o štvrtej ma bude čakať pred knižnicou. 

Anetka prišla ku mne a nežne sa na mňa pozrela. 

"Veľmi pekný chlapec a milý." povedala priateľsky a ja som nezaujato prikývla.

"Nezaujíma ťa, však?" spýtala sa pokorne.

"Nie." pozrela som na ňu a do srdca mi vošiel smútok. Keby aj tisíc takých Lukášov prišlo, nikto nenahradí Joelov pohľad. Moje srdce bilo pre neho. A nešlo len o jeho vzhľad. Išlo hlavne o jeho srdce, múdrosť, ktorou prekypoval, horlivosť k Bohu, ktorá bola v jeho vnútri. Bol pre mňa jediným a ja som bola ochotná počkať, aj keby to malo byť bolestivé.

"Ten, ktorému si verná, musí byť výnimočný." povedala s úsmevom.

Jedno ráno, keď som sa chystala do práce, ma zastavila poštárka.

"Dobré ráno Lívia, máš tu poštu." podávala mi malý balíček a ja som sa začudovane naň pozrela. 

"Prišiel z ďaleka, ale nemá odosielateľa." čudovala sa i poštárka a bolo zjavné, že zvedavosť ju vnútri hryzie.

"Ďakujem vám, že ste mi ho doniesla až domov." usmiala som sa a vložila ho v rýchlosti do kabelky.

"Rado sa stalo. Pekný deň prajem." povedala s úsmevom a pomalým krokom kráčala ďalej. Usmiala som sa, lebo som zazrela, že sa nenápadne otáča a pozerá, či balík otváram. Keďže som sa však ponáhľala do práce, rozhodla som sa, že ho otvorím až tam.

Čas v práci ubiehal rýchlo, ani som si neuvedomila a bola obedňajšia prestávka. Čas strávený s knihami bol pre mňa nielen prácou, ale aj záľubou. Sadla som si do zadnej časti knižnice a otvorila historický román o Rút. Dostala som ho od Anetky. Za ten čas, čo spolu pracujeme sa mi otvorila natoľko, že mi porozprávala svoj životný príbeh. Zistila som, že má tiež veľmi blízko k Bohu. Popri tom ako som hltala jednu stránku knihy za druhou som vyhladla. Išla som si do kabelky vziať toast, ktorý som si urobila ráno a v tom som si spomenula na balíček. Úplne by som naň, v tom pracovnom nasadení, bola zabudla. Vzala som ho do rúk a vrátila sa na svoje miesto. Položila som ho na stôl ku knižke a odhryzla si zopár kúskov z jedla. Anetka prišla za mnou a na stôl mi položila čaj. Krásne voňal. Pripomenul mi čas s Joelom. Sadla si ku mne a v ruke zvierala svoju šálku.

Usmiala som sa na neho a pokývala hlavou. Bibliu som odložila na stolík.

"Čo to máš? Zase nejaký román? Na román je tá knižka dosť malá." pousmial sa a ukázal na miesto, kde som ju odložila.

"Nie, nie je to román." zvážnela som, ale nepokračovala. On sa ďalej nepýtal.

"Ako sa máš, sestrička moja? Nemali sme vôbec čas byť spolu. Ani sa porozprávať." pousmial sa a objal ma okolo pliec. Dobre mi to padlo. Bola som rada za jeho blízkosť.

"Dobre Max. Som šťastná, že si zdravý. Veľmi ďakujem Bohu, že spravil zázrak v tvojom živote."

"Tvoj život sa asi trošku zmenil oproti nášmu poslednému stretnutiu."