"Milujem ťa, Lívia. Milujem ťa, celú." pošepol mi do ucha. Pootvorila som ústa a zhlboka sa nadýchla. Neustále ma sledoval. Vrhla som sa mu do náručia a svoju hlavu oprela o jeho mužné rameno. 

"Vždy som ťa milovala. Od začiatku, ale bála som sa svojich pocitov. Bála som sa, že keby ti to poviem, vystrašilo by ťa to."

Z hlboka sa nadýchol a pobozkal ma do vlasov. 

"Som šťastný, že ťa Boh požehnal toľkou trpezlivosťou ku mne. Som šťastný, že som ťa nestratil." povedal do mojich vlasov. 

"Nikdy ma nestratíš. Patrím k tebe a ty ku mne." povedala som s úsmevom. 

Odtiahol sa a opäť sa na mňa zamilovane pozrel. 

"Keď som ťa prvýkrát uvidel, ohúrila si ma. Svojou krásou a čistotou." znel jeho hlas a ja som prekvapene počúvala. 

"Bránil som sa voči tebe. Teraz už viem, že to bol nezmysel. Vždy, keď si sa pri mne zjavila, túžil som po tom, aby som sa ťa mohol dotknúť. Bola si taká krehká a moja túžba po tebe taká silná, že som uvažoval, či to nie je iba moja predstava. A ty si sa stále viac a viac zhmotňovala. Presne tak, ako keď Boh tvoril Adama a Evu. Keď som odišiel, kus zo mňa ostal pri tebe. Nemohol som spať, jesť, premýšľať. Neustále si sa mi zjavovala so svojou krehkou krásou a ja som prvýkrát v živote niečoho ľutoval. Toho, že nemôžem byť pri tebou." jeho hlas sa približoval a moja túžba objať ho, silnela. Otočila som sa ku zvuku jeho hlasu a zrazu. Blik. Nado mnou sa rozsvietili jemné svetielka, ktoré vyzerali ako hviezdy. Dívala som sa dohora. Užasnuto som stála a usmievala sa. 

"Milujem ťa, Lívia. Od začiatku to tak bolo. Myslel som si, že to už nechcem. Ale Boh mi ťa poslal, lebo moje srdce poznal lepšie ako ja. Ľutujem toho, že som to nepovedal skôr a nechcem už premárniť ani jedinú sekundu bez teba." hovoril to z hĺbky svojho srdca. Dojímavo som sledovala ako sa mi jeho vnútro otvára a bez strachu a s láskou ku mne pristupuje. Potom sa na mňa zamilovane zahľadel, vytiahol niečo zo zadného vrecka nohavíc a pokľakol. So slzami v očiach som si dlaňami chytila ústa a zatajila dych. 

"Vezmeš si ma? Túžim ťa robiť celý život šťastnou a zobúdzať sa po tvojom boku. Buď mojou ženou a paňou tohto domu." každé jedno slovo vyslovoval s vážnosťou a nehou. To ako to načasoval, všetko pripravil, mi spôsobilo obrovský výbuch emócií. Ihneď som skríkla áno a kľakla si k nemu. Vrhla som sa do jeho objatia. On ma zdvihol a od šťastia zatočil. Potom mi nasadil na prstenník ten najkrajší šperk, aký som v živote dostala. Tento večer nemohol byť krajší. Noemi mala pravdu. Vlastne nie, Ježiš je tou Pravdou. Láska vyháňa strach. 

"Ako sa cítiš?" pýtal sa ma Joel, keď sme spoločne sedeli na sedačke v poloprázdnej obývačke. Melódia klavíra stále príjemne znela v priestore. Ležala som v jeho objatí, opretá o neho, prsty sme mali prepletené medzi sebou. Zaujato som sledovala stromy, na ktoré dopadalo jemné svetlo z domu. 

"Stále mám pocit, že sa mi sníva. To, že budem môcť byť tvojou manželkou, tento dom, celé to načasovanie. Som z toho všetkého vykoľajená. Môžeš ma štipnúť, či to naozaj nie je iba sen?" usmiala som sa a otočila sa k nemu. 

Keď sme dorazili na neznáme miesto, vypol svetlá a otočil sa ku mne. Videla som obdiv v jeho pohľade. Opäť ma zaliala červeň. Jeho oči stmavli a priťahovali ma k sebe. Ukazovákom prešiel po mojom líci a priblížil sa perami. Prudko som sa nadýchla a snažila sa udržiavať pokoj v tomto napätí. 

"A teraz je ten čas, aby si všetko pochopila." šepol mi nežne, načiahol sa cezo mňa a odopol mi pás. Pocítila som jemný dotyk na mojom hrudníku. Z ťažka som sa nadýchla a motýle v mojom podbrušku vylietli do všetkých strán. 

"Ešte predtým však... Je tu niečo, čo by som ti rád pripol sem." pohladil ma po pravej strane sčesaných vlasov a dotkol sa jemne môjho ucha. Zachvela som sa. Zo zadnej sedačky vybral malú krabičku, otvoril ju a ukázal mi nádherný zlatý kvet, ktorý bol ozdobený malými kamienkami. Dokonalo ladil k šatám. Potom ho vybral a nežne pripol do vlasov. Opäť som sa zachvela. Jeho dotyk bol nežný a spôsoboval mi tie najpríjemnejšie a najhorúcejšie pocity. Potom vzal saténovú šatku a previazal mi oči. 

"Nedávaj si to dole, kým ti nepoviem. Neboj sa, bude to príjemné." šepol mi a pery mal tak blízko, že som cítila ich dotyk na svojom uchu. Opäť ma zaplavilo obrovské teplo v mojom vnútri. Prikývla som. Potom som počula, že vystúpil z auta. Prešlo niekoľko mojich nádychov a vydýchov. Pristúpil ku mne a pomohol mi vystúpiť. Ovanul ma chladný vzduch. Joel to vytušil a prehodil mi cez plecia niečo teplé. Obliekla som sa naľahko, pretože som si myslela, že prejdeme iba do chatky. Náhle ma zdvihol a niesol v náručí. Nevedela som, kde som a čo sa deje. Iba som si oprela svoju hlavu o jeho hruď. Cítila som moju známu vôňu a tlkot jeho srdca. Chlad prestal a zaplavilo ma príjemné teplo. Na okamih ma postavil, potichu niečo robil. Začula som cvaknutie dverí. Potom ma opäť zdvihol, veselo som sa zasmiala. Zrazu sme zastali, postavil ma a poprosil ma, aby som si dala dole šatku. Okolo mňa sa rozprestierala tma. Keď som pozerala dookola, takmer nič som nevidela. Až po chvíli, keď si moje oči zvykli na tmu, som si uvedomila, že sme v neznámom dome. Počula som zvuk jeho krokov, ale nevedela sa zorientovať. 

"Vitaj." zaznel jeho mohutný hlas. Strhla som sa jeho smerom. Rozsvietilo sa tlmené svetlo. Pomaly som zisťovala, že dom bol celý presklený a vsadený pri lese. Otáčala som sa a snažila sa nájsť jeho siluetu. V tej tme som však iba prekvapene stála a čakala. Zrazu som začula jemnú melódiu klavíra. Akoby sa rozprestierala po celom priestore. 

Moja rekonvalescencia prebiehala nadpozemsky rýchlo. Samotný zdravotnícky personál nechápal, ako moje telo reaguje dobre, na tak závažné zranenie. Tešila som sa, že som im mohla svedčiť o Božej láske. Prestala som sa sústrediť na strach, ktorý som živila vo vzťahu k Joelovi. Užívala som si čas, ktorý mi venoval. 

Keď ma pustili domov a ja som sa mohla vrátiť do každodenného života, Joel navrhol, že by sme sa mohli stretnúť spoločne so Sarou, Jankom a jeho starými rodičmi. Potešila som sa tomuto návrhu. Konečne som mohla spoznať starkého, ktorý bol tak dôležitý v jeho živote. Mamka s ockom mi prichystali uvítací obed a mne bolo príjemné užívať si obskakovanie. Poobede k nám zavítal kuriér a doviezol mi balík. Bola som prekvapená, pretože som nečakala žiadnu zásielku. Veľké prekvapenie ma zaplavilo, keď som ho otvorila. Boli v ňom nádherné zlato-biele šaty popretkávané jemnou kvetovanou čipkou. Vyzerali ako pre princeznú a ja som užasnuto stála a primeriavala si ich pred zrkadlom. Mamka s ockom boli dojatí. Z balíčka vypadol malý lístok. 

Tvoje oči sú pre mňa obrovskou krásou utkanou z jemných snov a malých očakávaní. Na okamih ich zavri a nechaj sa unášať. 

Prosím, obleč si ich dnes večer. 

J.

Trhano som sa nadýchla a do hrude mi vošlo nádherné chvenie. Ospravedlnila som sa a vyšla rýchlo do svojej izby. Nikdy som nepremýšľala, že zažijem niečo tak krásne práve s Joelom. Keď odišiel, myslela som, že je koniec a Boh to načasoval presne takto. Ďakovala som mu za každý dokonalý detail, ktorý vytváral v mojom živote. Nieto väčšej radosti ako keď človek vie, že je milovaný Tým, kto jeho život zvláda lepšie, ako on sám. A Ježiš to dokazoval, každým mojim nádychom. 

"Už je to výborné, keď ťa vidím." povedala som nežne a jeho modré oči sa rozsvietili. 

"Odpusť mi, prosím." povedal sklamane a zvesil hlavu. 

"A čo?" spýtala som sa prekvapene. 

"To, že som ťa tam dotiahol, že som ťa neochránil, že tu teraz musíš ležať." povedal smutne, akoby bol nahnevaný na seba samého. 

Prstami som sa dotkla jeho prstov a nežne ich pohladila.

"Joel. Nič z toho, čo teraz hovoríš, nie je tvoja chyba. Všetko, čo si kedy urobil bolo správne. Vďaka tebe som mnoho vecí pochopila. Som šťastná, že môžem byť tvojou súčasťou." vyznala som sa. Bolo mi jedno, čo sa stane. Akoby bolo moje srdce uzdravené od strachu a ja som sa mohla slobodne nadýchnuť. Jeho pohľad zjemnel. Priblížil si moje prsty k perám a nežne ich pobozkal. Usmiala som sa. 

Pomaly som kráčala po úzkom chodníku. Na pravo i na ľavo sa rozprestierala nádherná lúka plná kvetov. Slnko príjemne hrialo a dlhé šaty mi povievali v jemnom vánku. Predo mnou sa ligotalo malé svetlo. Niečo ma ťahalo dopredu, aby som zistila jeho zdroj. Dostala som sa k lesu, v ktorom bolo počuť sladký spev vtákov. Odhodlala som sa vstúpiť dnu. Na moje nahé plecia sadol teplý neviditeľný závoj. Bolo to neopísateľne príjemné. Akoby sa niečie neviditeľné ruky o mňa starali. Usmiala som sa, hoci som nevedela dôvod. Vedela som však, že sem patrím. 

"Som tu, počujem tvoj hlas." bolo počuť odvšadiaľ. Bol jemný, aj napriek tomu naliehavý. Nikoho som však nevidela. 

"Skúmam srdcia. Viem, po čom túžiš." opäť ten hlas. Rozhliadala som sa dookola, ale stále som nikoho nevidela. 

"Som milosrdný a milostivý, zhovievavý, plný lásky a vernosti. Vstúp do mojej lásky. Načri z môjho pokoja." veľmi sa moje srdce po týchto slovách zachvelo. 

"Neboj sa, veď Ja som s tebou, po všetky dni tvojho života." moje srdce začalo prekypovať obrovskou vďakou. Sama som to nevedela vysvetliť. Iba som sa tešila z tohto vrúcneho prijatia. 

"Ďakujem." zvolala som nahlas. Objavila sa predo mnou známa postava v bielom rúchu. Jeho tvár bola nadpozemsky krásna a žiarila. Zaplavovala ma úcta a bázeň. Podal mi ruku. "Poď, musíš sa vrátiť." zaznel Jeho nádherný hlas. Zrazu som uvidela ostré svetlo.

Postupne, ako sme sa približovali ku knižnici, začínala som cítiť nervozitu. Nepríjemný pocit v hrudi. Joelove odhodlanie a istota mi však dodávali odvahu. Keď otvoril dvere, videla som ako Vilo násilne drží ruku Anetky. Jej tvár sa zvierala v bolesti. Joel ma okamžite pustil a pribehol k nim. Silno mu zovrel ruku a Vilo v zápätí Anetku pustil. 

"Ešte stále si sa nepoučil ako sa máš správať k ženám?" hovoril Joel so zovretou päsťou. Priblížila som sa k nim bližšie a spýtala sa Anetky, či je v poriadku? Prikývla, ale bolo zjavné, že je v šoku. Poprosila som ju, aby išla do kancelárie a nevychádzala, kým za ňou neprídem. Ihneď ma poslúchla. 

"Ale, ale, náš pán záchranca. Si vždy v správnom čase, na správnom mieste." povedal Vilo sarkasticky. Vytrhol si od neho ruku a nechutne žmurkol na mňa. 

"To bolo posledný raz, čo si sa priblížil k Lívii. Rozumieš?" hovoril Joel prísne. Vychádzala z neho bojovnosť. 

"Nebudeš mi hovoriť, čo mám robiť. Nebojím sa ťa." povedal Vilo drzo. 

Joel sa nadýchol, prehrabol si vlasy a zapichol doňho ostrý pohľad. Naklonil sa k nemu a niečo mu pošepol do ucha. Vilo sa napol a pozrel na neho tupým pohľadom. Potom sa Joel otočil ku mne a povedal, že bude lepšie, keď odídeme. Zrazu som všetko videla spomalene. Vilo si zo saka vytiahol nôž, prikročil k Joelovi a chystal sa na to, čo som videla vo svojom sne. Reagovala som impulzívne. Okamžite som sa vrhla pred neho. Vilo to nečakal a celou silou ma bodol. V prvý okamih som nevedela, čo sa deje. Pozrela som dole a videla, ako sa mi blúzka napíja krvou. Pocítila som ostrú bolesť v bruchu. Videla som ako Joelov pohľad mení farbu a začula som jeho hlas. Odrazu sa mi podlomili kolená a ja som pomaly padala.  Jeho ruky ma chytili. Počula som tlmené zvuky húkačiek. A zrazu nastala obrovská tma. 

Chvíľku som mlčala a snažila sa utriediť si myšlienky. Netlačil na mňa, iba trpezlivo čakal. 

"Vieš ten investor..." zhlboka som sa nadýchla a odpila si z čaju. Nepretržite ma sledoval spaľujúcim pohľadom. Nič však nepovedal, iba ma nabádal pokračovať. 

"Ten investor.. Nakoniec sme sa dozvedeli, že sú dvaja ľudia. Jedným z nich bol Lukáš. A ten druhý..." opäť som sa odmlčala. Položila som šálku na stôl a sledovala svoje prsty. Nechcela som vysloviť jeho meno. Už len spomienka na neho mi spôsobovala nevoľnosť. Po líci mi začala tiecť slza. 

Zrazu sa Joel postavil a prisadol si bližšie ku mne na sedačku. Položil tiež svoju šálku na stôl a dotkol sa mojej brady. Jeho dotyk mi spôsobil, že sa mi vyrojili motýle v mojom podbrušku. Prekvapene som pootvorila ústa a pozrela na neho. Potom mi jemne prstom pohladil líce a zároveň zotrel slzu. 

"Poď." otvoril náruč a ja som sa v nej ukryla. Bolo to neopísateľné. Stačilo jedno objatie a ja som cítila ako sa mi moje vnútro napĺňa pokojom. Každým zvukom jeho srdca sa zo mňa vytrácal strach a menil sa na lásku. Keď svoju tvár vnoril do mojich vlasov a pobozkal ma tam, jemne som sa zachvela. 

"Bol to Vilo. Strašne som sa bála, keď som ho uvidela. Všetko sa mi to vrátilo a ja som len túžila utiecť." hovorila som tlmene ako som sa snažila ukryť v jeho náručí. Jeho svaly na rukách sa pri Vilovom mene napli. Narovnala som sa a pozrela mu do tváre. Jeho čeľusť bola zovretá v napätí. Nervózne si prehrabol vlasy a postavil sa. Potom sa otočil k oknu a privrel oči. Bolo zjavné, že prežíva boj. 

Keď Lukáš odišiel, prehrabol si vlasy a priblížil sa ku mne. Pozeral na mňa naliehavo. Mlčala som. Ešte stále som bola mimo z toho, čo sa stalo. Do môjho srdca vošiel strach. Z Vila, z toho, čo sa stane a z toho, že Joel počul moje vyznanie. Opustí ma? Ozvalo sa v mojom srdci. V hrdle mi navrela hrča, vošlo do mňa nečakané napätie, ktoré mi spôsobilo, že som sa nemohla nadýchnuť. Zatmelo sa mi pred očami a cítila som ako padám. 

"Lebo občerstvím ustatú dušu a prahnúcu dušu upokojím."(Biblia, Jer 31:25). Znel tichý hlas v mojom vnútri. 

Prebrala som sa u Noemi v obchodíku. Sedela u mňa a usmievala sa. Ihneď som sa posadila. 

"Pokojne, moja milá. Napi sa." podala mi pohár. Chuť vody ovlažila moje suché hrdlo. 

"Ďakujem. Čo sa stalo?" spýtala som sa zmätene. 

Noemi privrela oči a zahľadela sa do okna. 

"Pán Lukáš a kedy príde váš kolega?" spýtala sa so záujmom Anetka. 

"Prosím, hovorte mi Lukáš." povedal zdvorilo a nasmeroval na mňa naliehavý pohľad. Nereagovala som na neho a otočila sa. Tvárila som sa, že triedim hromadu kníh, ktoré som mala pred sebou. 

"Vidím, že ma už očakávate." začula som povedomý hlas, ktorý prichádzal od dverí. Cítila som ako mnou prešiel chlad. Rýchlo som sa otočila. Tvár, ktorú som zazrela sa cynicky usmievala. Bol to Vilo. Moje telo zmeravelo. Všetko sa zastavilo a do môjho srdca sa rýchlosťou blesku vtesnal strach a odpor. V okamihu sa mi vrátili spomienky na neho. Jeho pohľad potemnel a mne sa zatmelo pred očami. Roztriasli sa mi kolená a v zápätí som sa zachytila o najbližší stôl. Lukáš ihneď zareagoval a podržal ma. Anetka nechápavo na nás hľadela a rýchlo mi doniesla stoličku. Vo Vilovej tvári sa zračila zábava. Vždy, keď som sa na neho pozrela, rozbúšilo sa mi srdce strachom. Vedela som, že by si pred Lukášom a Anetkou nič nedovolil. Aj napriek tomu som mala potrebu ihneď uniknúť. Cítila som ako ma začínajú páliť v očiach slzy. 

"Môžeme začať, Lukáš?" spýtal sa pobavene Vilo. Videla som, že Lukáš zatína sánku a svojim pohľadom ho prepaľuje. 

"Si v poriadku?" pýtal sa so záujmom Lukáš. Anetka behala okolo mňa a nevedela, čo sa vlastne deje. Keď som sa odhodlala pozrieť na Vila, bol otočený chrbtom a ruky mal strčené vo vačku. Opäť ma zaplavili hrôzostrašné spomienky. 

"Prepáčte, necítim sa dobre." povedala som chrapľavým hlasom a utiekla von. Snažila som sa utiecť od toho miesta čo najďalej. Po pár metroch ma dobehol Lukáš. 

Keď sme sa z dovolenky vrátili domov, všetko bolo ako predtým. Iba naša rodina zosilnela a začala stáť na rovnakých základoch. Zistili sme, že nás veľmi baví spoločne hovoriť o Ježišovi ako o našom blízkom priateľovi, ktorý je činný v našich životoch. Cítili sme sa slobodnejší. V omnoho väčšom pokoji sme vyprevadili aj Maxa a Martina na letisku. S prísľubom, že sa čoskoro uvidíme, aj s Maxovou snúbenicou. Priznal sa predtým ako mal odísť, že ju chce požiadať o ruku a ukázal nám prstienok, ktorý strážil ako poklad. Tešila som sa z jeho rozhodnutia. V hĺbke srdca som snívala o dni, kedy ja sama zažijem niečo podobné. S Joelom. 

Dni sa dostávali opäť do starých koľají pracovných záležitostí. Ocko s mamkou chodili skoro ráno do práce a prichádzali neskoro večer. U mňa to bolo obdobne. S tým rozdielom, že takmer každý druhý deň po práci sme sa s Joelom stretávali u Noemi v obchodíku. Buď sme čas strávili v rozhovore s ňou alebo ma Joel brával na miesta, kde sme mohli ostávať sami. Nevedela som sa dosýta nabažiť jeho blízkosti. Niekedy sme len tak mlčali, hľadeli do neznáma a snívali bez slov. Ja opretá o jeho silné ramená a on v mojom objatí s tvárou ponorenou do mojich vlasov. Nepotrebovali sme veľa slov, stačilo, že sme si hľadeli do očí a ja som sa videla v odraze jeho očí. Nikdy mi nepovedal, čo cíti. Bol v tom opatrný a ja som mu nechávala čas. 

Blížil sa čas, keď nám do práce mal prísť nový investor. Pripravovali sme sa naozaj svedomito a verili sme, že s jeho pomocou sa nám podarí knižnicu vylepšiť do modernejších rozmerov. 

Nastal deň D. Hneď od rána sme spoločne všetko s Anetkou chystali. Tešili sme sa na nové možnosti. Na poslednú chvíľu sme sa dozvedeli, že sa nejedná o jedného človeka, ale sú dvaja. Ako prvý, na moje obrovské prekvapenie, vošiel dnu Lukáš. V obleku, s formálnym a vážnym pohľadom, vyzeral úplne inak. Hravosť v jeho tvári vystriedala serióznosť. Privítala ho Anetka. Keď som sa objavila ja, bolo vidieť, že ho zaplavilo prekvapenie. Akoby nečakal, že sa tu objavím. Takmer zabudol, čo sa pri stretnutí sluší. Až Anetka mu pomohla a pozdravila ho. S čo najväčším pokojom som mu podala ruku. Nervózne si pošúchal bradu, otočil sa, aby sa pozrel na dvere a potom mi podal ruku. 

"Musím ti niečo vážne povedať." šepol mi potichu, aby to Anetka nepočula. Pokývala som hlavou, že nie. Pohľadom som mu naznačovala, aby si zachoval trošku profesionality a nevťahoval do práce osobné záležitosti. 

Bola pre mňa stelesnením pokory. Nikdy nejak extra nevstupovala do našich životných ciest. Nechávala nám slobodu. Keď sme sa stali dospelými, raz nám povedala vetu, ktorá je v mojom srdci hlboko ukrytá. Nikdy nerob to, čo nechceš, aby druhí robili tebe. Keď som čítala Bibliu, zistila som hĺbku tejto myšlienky. Dotkla som sa jej dlane, ktorú mala položenú na stole. Jemne sa na mňa usmiala. Max sklonil pohľad. Myslím, že tušil, že mamku jeho odchod zraní viac ako inokedy. Hoci nahlas mu to nepovie. 

"Mami. Nejde len o biznis. Mám tam dievča, ktoré hlboko milujem. Ani len netuší, čím som si prešiel. Myslí si, že som sem prišiel, aby som s vami strávil určitý čas. Potrebujem sa s ňou pozhovárať. Preto odchádzam tak rýchlo. Sľubujem, že vám ju predstavím, hneď ako to bude možné." povedal veselo. Mamka sa na neho usmiala a súhlasne prikývla. Netušila som, čo sa odohráva v jej vnútri. Koľko strachu sa po Maxovej nehode v jej vnútri skrývalo. Cítila som však v srdci, že sa s ňou o tom musím pozhovárať. 

"V poriadku synček, buď šťastný. Vtedy budem šťastná i ja." podišla k Maxovi a objali sa. Badala som na mamke jemnú zmenu. Jej tvár bola pokojná, hoci jej oči ukazovali smútok. 

Keď sa Max s ockom pobrali do obývačky na sedačku, aby sa spolu porozprávali, podišla som k mamke do kuchyne. 

"Mami? Si v poriadku?" spýtala som sa so záujmom. Otočila sa ku mne a usmiala sa. 

"Iste, dcérka." 

Ráno bolo krásne biele. Mala som pocit, že sneh ešte o niečo podrástol. Keď som zišla dole na raňajky, Filip a ani Lukáš už u nás neboli. Vydýchla som si úľavou. Ocko sedel za stolom, pil kávu a niečo študoval na tablete. Zdvihol hlavu, keď som si sadla oproti nemu. 

"Dobré ráno, dcérka, ako si sa vyspala?" 

"Dobre ocko, Max je už doma?" spýtala som sa so záujmom, či je brat v poriadku. 

"Áno, prišiel tesne po tom ako si si išla ľahnúť." spokojne som prikývla. 

"Liv, budeme sa musieť vrátiť domov skôr. Mám neodkladné pracovné záležitosti." povedal s jemným smútkom v hlase. Usmiala som sa na neho s pochopením a objala ho. Cítila som ako sa uvoľnil. 

"Je to v poriadku, ocko. Ľúbim ťa." pozrel sa na mňa a pohladil ma po tvári. 

"Liv, ak môžeš, zbehni k nám dole, aby sme si spoločne pripili." vytrhol ma ockov hlas a pozrela som sa na hodiny na mobile. Ani som si neuvedomila, že som s Joelom telefonovala už skoro hodinu a pol. Vlastne ten čas, keď som počúvala túto krásnu chválu, ma úplne pohltil. On ma úplne pohltil. 

"Princezná, budem končiť." vytrhol ma nežný hlas v telefóne. 

"Iste, aj mňa volal môj ocko. Bolo to úchvatné. Akoby som počula chór z neba." povedala som s očarením. Ešte stále mi znel jeho spev v ušiach. 

"Vďaka, Pán je hoden všetkých piesní a všetkých chvál na tejto zemi. Žehnám ti všetky Božie dary, všetku Božiu priazeň, nech tvoje srdce prekypuje láskou a radosťou." povedal s láskou. 

"Ďakujem. Milovaný, prajem ti, aby sa ti vo všetkom darilo a aby si bol zdravý - tak ako sa darí tvojej duši." povedala som s úsmevom citát z Biblie. 

" Och, tým začiatkom si mi vyrazila dych." zasmial sa od srdca. Premýšľala som ako to asi myslel. Keďže ma však súril ockov hlas zdola, musela som sa rozlúčiť. 

"Sľúbil som, že ti neublížim. Si v mojom živote výnimočná." povedal odovzdane. Opäť som sa zachvela. Pre mňa bolo výnimočné, že si vybral zrovna mňa. 

"Ublížiť mi môže jedine to, čo si nechám vpustiť do svojho srdca ja sama." povedala som nežne a v mysli mi zaznelo, že jeho som si tam vpustila celého. Strach mi však opäť nedovoloval, vysloviť to nahlas. 

"Obdivuhodná myšlienka. Hodná Božej múdrosti." povedal uznanlivo a po chvíľke som začula jemné ženské hlasy ako spievajú nádherným dvojhlasom pieseň. 

"Čo to je?" zaujalo moju myseľ. 

"Moja babička so sestrou vzdávajú chválu Ježišovi. Manžel babičkinej sestry a môj starký hrajú na gitare, mňa čaká klavír. Chceme sa poďakovať za starý rok a navzájom si žehnať do nového." 

"Takže tvoj starký sa vrátil?" spýtala som sa prekvapene. 

"Dobrá otázka. Myslím, že sa stáva, že sa vkráda do môjho života, keď som až príliš zahĺbený sám do seba." jeho odpoveď mi znela trošku tajomne, preto som sa opýtala ďalej. 

"A v akej oblasti života sa to stáva najčastejšie?" 

"Tvoje otázky majú ducha." pousmial sa s ľahkosťou. Chcela som však vedieť odpoveď. 

"A dáš im odpoveď?" neprestávala som. 

"Hmmm, nato, že o pár hodín skončí starý rok a začne nový, dosť filozofuješ. Nechcela by si si to nechať na osobnejší rozhovor?" pousmial sa. 

"Ani nie. Zaujíma ma všetko, čo sa týka teba. Ak ti je však nepríjemné rozprávať o svojich pocitoch, budem sa snažiť byť trpezlivejšia a počkať, kým sám nebudeš chcieť." povedala som s jemnosťou v hlase. 

"Chcela by som ti toľko toho povedať, ale som tak vzrušená celým tebou, že strácam všetky myšlienky pri jedinom pohľade na teba. Nemyslím na nič iné, iba na teba. Zabúdam na všetko a si len ty. Mohol mi do srdca Boh dať toľko lásky? Pozri." odhodlala som a vzala jeho ruku. Položila som mu ju na miesto, kde mi bije srdce, aby cítil aké je rýchle, keď tu stojí pri mne. Užasnuto držal ruku a ani sa nepohol. Akoby ani netušil, čo so mnou robí. Do jeho pohľadu sa vkradlo niečo zvláštne a akoby sa na okamih zamyslel. Neprestával držať ruku pri mojom srdci a keď sa jeho pohľad rozostril, dal mi druhú ruku na chrbát a pritiahol si ma k sebe. Naše tváre boli tak blízko seba až ma opantala jeho vôňa. Dotýkali sme sa čelami. Privrel oči a ja tiež. Vôbec som necítila chlad nočnej zimy. Zaplavilo ma obrovské teplo. 

"Okamih, keď som zacítil tvoje srdce mi pripomenul noc, keď som o tebe sníval. Keď som bol sám, bez teba. Predstavoval som si, aké by to bolo, keby je to naozaj. Boh mi to dovolil a ja ťa môžem cítiť. Lívia." šepkal mi nežne. Priam som sa roztápala v jeho objatí. V jeho slovách. Hlboko som sa nadýchla a vydýchla. Keď som otvorila oči jemne položil prst na svoje pery a potom sa dotkol mojich. Roztriasla som sa. Nie však od zimy, ale od vzrušenia. 

"Musím ísť, moja sladká princezná." dotkol sa lícom môjho líca a potom mi dal horúci jemný bozk naň. 

"Môj záchranca." pošepla som. 

Zdvihol sa mu kútik, keď to začul. Ešte chvíľu ma držal za ruku a potom odišiel. Rozplývala som sa v každej bunke svojho tela. Nádhera, čo so mnou dokáže tento muž. Pomyslela som si pre seba a vošla dnu. 

Mamka s ockom boli s návštevou v družnej debate a ani si nevšimli, že som vošla. Po tichu som sa vytratila hore a ľahla si do postele. Rukou som sa chytila tam, kde ma pred chvíľou držal Joel. Zavrela som oči a predstavovala si okamihy s ním. Potom mi zapípal mobil. Vzrušene som sa ihneď pozrela, či to nie je Joel. S troškou sklamania som zistila, že to píše Max a snaží sa ma nalákať ešte raz na silvestrovskú párty. Ani trošku som na to nemala chuť. Ospravedlnila som sa a popriala mu požehnaný nový rok, hoci ešte zostávali nejaké 2 hodinky. 

Rozbúchalo sa mi srdce a do podbruška mi vbehlo niekoľko motýľov. Ihneď som mu odpísala, že určite! Ospravedlnila som sa návšteve a vyšla von. V tom nadšení som si zabudla vziať kabát a vyšla som iba v šatách a saku. Joel stál opretý o auto a jeho tvár bola hravá a plná radosti. Ihneď som sa mu vrhla do náručia. Chvíľku iba prekvapene stál a potom ma tiež objal okolo pása. 

"Ahoj princezná, rád ťa vidím. Kde si si nechala kabát?" usmial sa pobavene. Zasmiala som sa spolu s ním. 

Zrazu niekto otvoril dvere. Bol to Lukáš. Jeho pohľad bol vážny. Joelova tvár tiež zvážnela. 

"Lívia, zabudla si si kabát. Chcel som ti ho doniesť." usmial sa na mňa a podržal mi ho, aby som si ho obliekla. Trošku neochotne som tak urobila. Sledovala som pri tom Joela. Tváril sa neprístupne, ale zároveň pokojne. 

"Chcel som sa ti ešte predtým, než odídem, ospravedlniť za svojho otca. Jeho dohadzovanie bolo nemiestne." povedal, akoby Joela ani nevidel. Potom sa otočil k nemu a podal mu ruku. 

"Ahoj, ja som Lukáš, Líviin kamarát." 

"Lívia, veľa som o tebe od tvojho otca počul. Má ťa veľmi rád. Si vo veku môjho syna. Nechceli by ste niekedy spolu zájsť na večeru?" spýtal sa Filip priamo. Lukáš prevrátil oči a mne skoro zabehol chlebíček, ktorý som si práve dávala. 

"Otec, mohol by si prosím prestať?!" povedal rázne Lukáš. Bola som mu vďačná, pretože na túto vetu som naozaj nechcela reagovať. 

"Ale veď, čo je na tom zlé. My si s otcom veľmi dobre rozumieme. Prečo by ste si nemohli aj vy dvaja?" 

Začínala som sa cítiť trošku nepríjemne. Premýšľala som, ako by som sa mohla s ľahkosťou vykrútiť z tejto nepríjemnej situácie. Pomohol tomu trošku ocko. 

"Filip, mali by sme to nechať na mladých. Nech si to zariadia podľa seba, nemyslíš?" spýtal sa so zdvihnutým obočím. Filip súhlasil a mne sa uľavilo. Bolo zjavné, že ani Lukáš sa necítil moc príjemne. Jeho pohľad tomu tak napovedal. 

Celý čas ako sa rozprávali, mlčala som. Potom som si od stola odsadla do obývačky na sedačku a hypnotizovala svoj mobil, či sa mi náhodou neozve Joel. Telefón však mlčal. Lukáš si po chvíli sadol ku mne. 

Keď som vošla do domu mamka práve niečo chystala v kuchyni. Ocko jej pri tom asistoval. 

"Vitaj, stratená dcéra." usmial sa ocko, podišiel ku mne a pobozkal ma na líce. Potom pozrel na moju kyticu a zapískal od úžasu. 

"Elen, pozri, akú nádheru dostala naša dcéra. Wau, jarné kvety v zime, tak ten tvoj gavalier je hotový princ." užasol ocko a oprel sa o kuchynský bar. Mamka prikývla a objala ma. 

"To veru je." usmiala som sa pri spomienke na Joela. 

"Kedy nám ho predstavíš?" spýtala sa mamka zvedavo. 

"Keď príde ten správny čas." povedala som zasnene. 

"Ďakujem. Je naozaj prekrásna." 

Zdvihla som sa zo stoličky, pobozkala ho na líce a hlboko objala. Neuvedomovala som si, či je to správne. On však reagoval úplne prirodzene. Objal ma tiež. Keď som sa odtiahla a pozrela na neho, na svojej tvári mal stále neodolateľný úsmev. 

"Nie je krajšia ako tvoje oči, keď sú plné radosti. Pozeral by som do nich aj celý deň." vyznal sa. 

Vošla mi červeň do líc a sklopila som zrak. Pritiahol si ma k sebe a ja som spadla do jeho lona. Objal ma okolo pása a hravo sa usmieval. Svojim pohľadom prepaľoval moju hanblivosť. 

"Si nádherná, Lívia. Moja nežná princezná." šepol mi do vlasov a mne na dve sekundy zastalo srdce. Potom trikrát silno zabúchalo. Zrazu zazvonil telefón. Nebol však môj. Smutne pokrčil plecami a pustil ma. Ja som sa neochotne vrátila na svoju stoličku. Vytiahol mobil z vrecka a keď sa pozrel na displej, zvážnel. Po dvoch zazvoneniach zdvihol. 

"Prosím." jeho oči potemneli a hlas mal neprístupný. 

Ocitla som sa na lúke. Bola biela, plná chladivého snehu. Mala som bosé nohy a tento chlad ma pichal až do hĺbky. Na sebe som mala veľmi ľahké šaty. Klepala som sa. Točila som sa okolo a sledovala niečo, čo ma desilo. Okrem zimy ma pohlcoval obrovský strach. Nevedela som sa pohnúť z miesta. Stále som sa iba pozerala okolo seba. Nechápala som, prečo som tu. Čo tu robím. Iba moje srdce mi napovedalo, aby som ušla. Chlad mi to však nedovoľoval. A zrazu som začula kroky v snehu. Nikoho som však nevidela. Iba v ušiach mi znel odporný hlas: "Neboj sa maličká, ja ti neublížim." Slzy mi začali stekať po tvári a ešte viac som sa roztriasla. Potom ma náhle niekto objal a mňa naplnilo teplo. 

"Kamkoľvek pôjdeš, ja pôjdem s tebou. Nikdy ťa nezanechám a nikdy ťa neodpustím."

Pokoj zaplavil každú moju bunku. Akoby som sa vznášala a neexistovalo nič, len tento okamih. Nechcela som, aby to skončilo. Cítila som sa úplná. Dostatočná a prijatá. Všade inde som stratená. Zrazu nastala tma. Nikde som nevidela nič. Iba úplne vzadu, ledva som to zazrela okom, som videla malý plamienok svetla. Snažila som sa zaostriť a priblížiť sa tam. Potom som opäť začula ten desivý hlas. Znel rovnako ako Vilov. Strašne som sa vystrašila. Zrazu ma niečia ruka vytiahla preč. 

Keď som otvorila oči, videla som belasé more Joelových očí. Hladil ma po tvári jemne a starostlivo. Jeho pohľad bol pokojný, akoby hovoril, všetko je v poriadku, neboj sa. Uvedomila som si, že som sa prebrala zo sna. Ten, kto bol vedľa mňa a tíšil môj strach, bol môjmu srdcu najdrahší. 

"Ďakujem, že si tu. Si môj záchranca." šepla som mu. Jemne sa pousmial. 

"Bol to iba zlý sen. Všetko je v poriadku." povedal pokojne a pohladil ma po líci. Jemne mi zotrel slzu, ktorá, ani neviem kedy, vyšla z môjho oka. Privinul si ma k hrudi a ja som počula jeho srdce. Bolo to nádherné. Upokojujúce. Utišujúce. Sem patrím. Nežne ma hladil po vlasoch a ja som opäť pokojne zaspala. 

"Ďakujem. Si úžasný. Nepotrebujem nič viac, keď ťa mám pri sebe." povedala som náhle. 

Pobavene sa usmial a pošúchal si bradu. Jeho oči boli hravé a uvoľnené. Bolo zjavné, že mu moje slová urobili radosť. Trochu som sa mu uhla, aby mal dostatok miesta. Oprel si vankúš a sadol si tesne vedľa mňa. Mlčky sedel s privretými očami. Nemo som ho sledovala. Nedokázala som nič iné. 

"Prosím, jedz." povedal prísne, ale vôbec neotvoril oči. Prekvapene som zažmurkala a z misky si vzala kúsok jablka. Bolo sladké a šťavnaté. Až prekvapivo dobré na to, že bola zima. Stále mal privreté oči a mlčal. Tak som mlčky jedla ostatok misky. Naozaj mi to padlo veľmi dobre. Keď som dojedla, položila som misku na stolík. Jej jemné buchnutie ma prekvapilo. Tá moja nemotornosť. Čím viac som sa snažila položiť ju potichu, tým menej sa mi to podarilo. Pošúchal si čelo a potom sa otočil ku mne. Usmiala som sa na neho, jeho tvár bola nežná s hravým úsmevom. Naklonil sa k mojej tvári a chvíľku ma sledoval. Len tak. Akoby sa zabával na tom, že ma znervózňuje tento jeho skúmavý pohľad. Potom si nežne olizol spodnú peru a priblížil sa ešte viac. Takmer som nedýchala. 

"Myslím, že to už viac nedokážem držať v sebe a budem to musieť urobiť. Tak veľmi si mi chýbala. Tak veľmi si neodolateľná a sladká. Musím to urobiť." povedal šepotom. Jeho vôňa ma opantávala. Jeho slová horeli. Jeho pohľad magnetizoval. 

"Čo musíš urobiť?" spýtala som sa rovnakým tónom hlasu. Pery mi pulzovali vzrušením. Volali po bozku. 

"To, čo som mal urobiť už dávno." povedal nežne. Prsty mi vnoril do vlasov a náhle sa prisal na moje pery. Jeho pery boli vláčne a horúce. Všetko okolo mňa sa točilo. V podbrušku sa mi vyrojilo nové hniezdo motýľov. Keby nesedím na posteli, už dávno by som od toľkého vzrušenia odpadla. Jeho bozk bol nežný, plný túžby, istoty, ale aj vzrušenia a milostných prísľubov. Vôbec sa neodťahoval. Užíval si to a ja s ním. Ani v mojich najtajnejších snoch sa to neodohrávalo takto. Moje vnútro kričalo, neprestávaj! A on ma o svojej húževnatosti a túžbe presvedčil tak, že mi druhú ruku položil na chrbát. Potom si ma majetnícky ešte viac pritiahol k sebe. Jeho dych bol rýchly a horúci, keď ma z pier bozkával na líca a krk. Úplne som sa strhávala od týchto nových dotykov. Nakoniec mi nežne pobozkal spodnú peru a jemne mi vnoril posledný ľahký bozk na vrchnú peru. Potom mi oboma rukami chytil tvár a pozeral na mňa horúcim pohľadom. Bola som pripravená odovzdať mu zo seba všetko. Hoci som bola ešte panna, on bol ten, ktorý mohol všetko.

Dýchala som stále z hlboka a perami sa snažila nabrať čo najviac vzduchu. Obklopilo nás nádherné teplo a srdce mi búšilo obrovskou rýchlosťou. Čakala som na bozk. Neprichádzal však. Tak som prekvapene otvorila oči. Ešte stále sa nado mňa skláňal a sledoval moju tvár. Jemne mi chytil pramienok rozpustených vlasov a hral sa s nimi ako malý chlapec. Viac som znervóznela. Zaťal sánku a jemne vydýchol. Jeho dych spôsobil, že mi do líc vošlo ešte väčšie teplo. Dvoma prstami ma jemne pohladil po pravom líci. 

"Tá červeň v lícach ti dodáva ešte väčšiu neodolateľnosť. Bude lepšie, keď si pôjdeme ľahnúť." povedal potichu so zastretým hlasom. 

Prekvapene a jemne zdesene som sa na neho pozrela. Rozosmial sa. 

"Každý zvlášť, samozrejme." 

Trochu som sa uvoľnila a usmiala sa na neho. Potom sa postavil, prehol sa a otočil sa mi chrbtom. Rukami si prehrabol vlasy a pošúchal si šiju. Slastne som ho sledovala. Prekvapene som sa trhla, keď sa náhle otočil ku mne. Musel vidieť môj očarený výraz. Jemne sa usmial a ukázal na schody. Cestu som už poznala. Tak som ho nasledovala. Keď mi otvoril dvere, všetko tam bolo presne také isté ako som si to pamätala. Na posteli bolo poskladané jeho biele tričko. 

"V kľude si ho môžeš obliecť." povedal starostlivo a pomaly sa priblížil k dverám, že odíde. 

"Prekvapila ma tvoja reakcia. Prisahám, že toto som nečakal." pousmial sa šťastne a bezstarostne. Potom mi otvoril prsty a do dlaní mi vložil škatuľku. Chvíľku som na ňu hľadela a premýšľala nad tým ako nadprirodzene Boh zmenil dnešný deň. Okamihy plné strachu vyplnil okamihmi plnými neskonalého šťastia. V duchu som mu ďakovala za to všetko požehnanie. Mala som privreté oči. Potom som sa otočila smerom k Joelovi. Pozoroval ma svojim magickým pohľadom. Jeho oči ma vťahovali. Do jeho príbehu života. Do ešte väčšej lásky. 

Otvorila som krabičku a snažila sa sústrediť na jej obsah. Boli tam náušnice. Niečo tak nádherne spracované som ešte nevidela. Mierne visiace slzičky zdobili živicou zaliate drobné farebné kvietky. Dokonale ladili s amuletom. Užasla som. 

Vytiahla som ich, dala si dole z uší svoje náušnice a zapla si nové. Už teraz som vedela, že budú moje najobľúbenejšie. Rovnako ako amulet, ktorý som dostala predtým. 

"Ďakujem. Sú prekrásne." povedala som s úsmevom. 

"O nič krajšie ako tvoj úsmev." povedal zaujato. 

Zahryzla som si do spodnej pery. 

"Áno, ale potom som čakala skoro dva mesiace kedy ťa uvidím osobne." povedala som ešte horlivejšie. Potom som si uvedomila, že mi vlastne nič nie je dlžný. Nie sme pár, aby sa mi hneď ozýval. Zaznel mi v hlave citát: Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá... Naplnili ma výčitky a sklopila som zrak. On však reagoval veľmi pokojne. 

"Prepáč, musel som si ešte vybaviť veľa vecí. Chcel som sa stretnúť s tebou s čistým štítom. Nechcem ťa nijak raniť." jeho slová zneli ako balzam na dušu. Cítila som ako predo mňa predstupuje nový Joel. Bez obáv a prekážok. Potešilo ma jeho vyznanie. 

"Prepáč mi môj výbuch. Máš nárok na čokoľvek, si predsa slobodný človek." povedala som rezignovane stále so sklopeným zrakom. Prisadol si ku mne a chytil mi jemne bradu a prinútil ma pozrieť sa na neho. Jeho pohľad bol plný pokoja a istoty. Zachvela som sa. Nečakala som to, ale pobozkal ma jemne na líce. Chvenie som pocítila v celom svojom vnútri a privrela som oči. Potom ma nežne objal. Vdychovala som jeho vôňu každým kúskom svojho tela. Moja súkromná oáza. Môj milý. Svoju tvár skryl do mojich rozpustených vlasov. Potom ich jemne chytil a nadýchol sa. Opäť som sa striasla. Opatrne sa odtiahol a chytil moje ruky do svojich. Svoj pohľad smeroval na moje prsty. 

"Máš tie najkrajšie ruky, aké som kedy videl." povedal šepotom. Rozplývala som sa v tomto okamihu. Potom ma pustil a vstal. Pomalým krokom išiel hore po schodoch. Počula som ako otvára dvere do izby. Premýšľala som, čo asi robí. Či sa mi náhodou toto všetko iba nesníva z toho šoku, čo som zažila. Potom som vzala hrnček a odpila si z čaju. Bol presne taký chutný ako vždy. Nemôže sa mi to snívať. Rozopla som si sveter a ostala v blúzke s krátkym rukávom. Všetko to, čo som s ním zažívala mi spôsobovalo, že mi bolo čoraz horúcejšie. Začula som ako zatvára dvere a schádza po schodoch dole. Zhlboka som sa opäť napila. Pomaly kráčal mojim smerom a potom si sadol blízko mňa. V rukách držal malú škatuľku. 

"Niečo som ti priniesol." povedal a hral sa prstami s krabičkou. Prekvapene som sa pohmýrila na mieste. Premýšľala som, čo v nej asi je. On čakal a mlčal. Opäť som sa pohmýrila a on sa hravo usmial. 

"Ani nezaspíš, keď ti to neukážem, však?" spýtal sa pobavene a pozrel na mňa neodolateľným pohľadom. Jeho modré oči akoby nabrali jasnejšiu farbu. Bol uvoľnený a bezprostredný. 

Opäť sa vzpriamene postavil a dal variť vodu. Potom zapol hudbu a priložil do krbu. Zo skrinky vybral sviečku a položil ju nad krb. Vytiahol zapaľovač a zapálil ju. Ach, ako mi toto chýbalo. Ako mi veľmi chýbal on. Urobila som si pohodlie na sedačke a sledovala každý jeho pohyb, akoby sa mal každú chvíľu stratiť. 

"Ďakujem, že si ma opäť zachránil." povedala som odovzdane. 

"Už druhýkrát sa k tebe správal násilne. Tretí raz sa už neovládnem a oplatím mu to rovnakou kartou." povedal nahnevane a strhol sa. Pohľad mal upretý na stenu oproti sebe, akoby tam sledoval nejaký film. Prstami zvieral kuchynskú dosku, o ktorú bol opretý a lícne kosti stláčal v hneve. Prekvapene som na neho hľadela. Ešte nikdy som ho takéhoto nevidela. Keď zbadal môj vystrašený výraz, jeho pohľad zjemnel. Do rúk vzal dva hrnčeky a čajník, ktoré položil na stôl a usadil sa na kreslo oproti mne. 

"Vrátil som sa kvôli tebe." povedal pokojne popritom ako nalieval čaj. Potom sa otočil ku mne a sledoval moju reakciu. Jeho tvár bola uvoľnená a priateľská. Nato aké vyznanie z neho vyšlo bol až príliš pokojný. Mňa jeho slová úplne vykoľajili. Vždy to vedel. Povedať niečo, keď som to najmenej čakala. Prekvapene som zažmurkala a premýšľala nad tým ako rýchlo sa dokáže upokojiť. Ešte pred chvíľou bola jeho tvár plná hnevu a teraz je opäť pokojný. Pravdupovediac, nevedela som, čo mu mám na to povedať, mala som chuť ho objať, ale moje obavy z odmietnutia ma nútili k tomu, aby som iba sedela a vyjavene na neho hľadela. Videla som ako sa mu zablesli oči a na tvári mu hral pobavený úsmev. Jemne som sa zamračila. 

"Zabávaš sa na mne?" vyprskla som zo seba. Rozosmial sa. 

"Nie. Len je milé sledovať tvoj výraz." povedal bezprostredne. Jeho úsmev bol nákazlivý a tak som sa usmiala aj ja. Odpil si z čaju a skúmavo ma začal pozorovať. Mala som pocit, že sa v izbe oteplilo, tak som si vyzliekla bundu. 

"Lívia, kde si prosím ťa? Bojíme sa o teba." pýtal sa ocko vystrašene. Neuvedomila som si,že sa začalo stmievať. Premýšľala som, čo mu mám povedať. 

"Neboj sa ocko, som v poriadku. Stretla som priateľa. Dnes večer asi neprídem domov." Keď to Joel počul, prekvapene zdvihol obočie. Čo si myslel, že teraz, keď ho po takej dlhej dobe vidím, tak len tak ľahko odídem?! Ocko sa začudoval. 

"Dobre dcérka, vysvetlím to mame." povedal už pokojnejšie a poprial mi príjemný večer. 

"Ďakujem ocko, ľúbim ťa." 

Keď som telefón vypla, auto zastavilo pri  známej drevenici. Hoci som pred chvíľou zažila obrovský šok, jeho prítomnosť ten šok prebíjal. Ešte stále svoj pohľad upieral dopredu. Chýbalo mi toto tajomno, ktoré z neho vychádzalo. Nikdy som si nebola úplne istá, čo cíti. Mlčali sme asi päť minút. Občas som hľadela dopredu, ale dosť často mi pohľad uchodil na neho. 

"Chýbal si mi." povedala som do ticha. Z hlboka sa nadýchol a pozrel na mňa nežným pohľadom. Prehrabol si vlasy a jazykom prešiel po perách. Roztriasla som sa. Moje vnútro sa topilo v jeho pohľade. Uvidel ako sa mi trasú ruky. 

"Nechcem ti ublížiť." povedal zachrípnuto a moje reflexy ma donútili, aby som zareagovala. Kopla som ho tam, kde ho to najviac bolelo. Klesol a ja som začala utekať. Počula som ako začal nadávať. Nechápem ako, ale rýchlo sa pozbieral a bol pár krokov za mnou. Ako som sa otočila, aby som sa pozrela, kde je, zakopla som a spadla. Priskočil ku mne a chytil mi ruky nad hlavu. Po prvýkrát som zakričala o pomoc. Bol rozzúrenejší a hľadel na mňa drsným pohľadom. V jeho pohľade som videla, že je schopný čohokoľvek. V diaľke za mnou som začula kroky. Niekto tam bol a stál. 

"Nepočul si dámu? Chce, aby si ju pustil!" zaznel tlmený hlas za mnou. Z lesa sa ozval zvuk brokovnice a Vilo sa zdesene postavil nado mňa. Hľadel do diaľky a bolo zjavné, že sa bojí. Ihneď sa otočil a utekal preč. Ja som sa dívala hore a zazrela som ako slnko prebleskuje pomedzi stromy. Vďaka Bože. Vyšlo z mojich úst. Potom sa všetko zotmelo.

Keď som sa dostala ku zmyslom, zacítila som, že sedím v aute. Dokonca som pocítila známu vôňu. Otočila som sa doľava a pootvorila som oči. Bol tam. V celej svojej kráse. S rovnakou charizmou a pôvabom ako predtým. 

"Joel?! " povedala som potichu a nútila som svoje oči, aby ma začali poslúchať. Auto zastavilo na kraji lesnej cestičky a svoj pohľad otočil ku mne. Bol vážny, pery v rovnej čiare, oči neprístupné a mal zovretú sánku. Bolo zjavné, že sa hnevá. Zažmurkala som a premýšľala, či sa mi to nezdá. 

"Si v poriadku?" spýtal sa svojim nežným hlasom. Prikývla som. Hoci som bola ešte stále v šoku, to, že som videla po takom dlhom čase jeho, ma úplne opantávalo. Nevedela som zo seba dostať ani slovo. 

"Vezmem ťa k sebe." povedal priamo a ja som nemo prikývla. Pocítila som zvláštne deja vu. Celú cestu som hľadela na neho. Bála som sa, že sa rozplynie, že toto všetko je len prízrak zo šoku, ktorý som prežila. Nechápala som, čo sa deje. Po takom dlhom čase je tu. Môžem ho opäť vidieť. On svoj pohľad upieral na cestu, ani raz neuhol. Zrazu mi zazvonil mobil. Joel sa pozrel smerom ku mne. Zaplavila ma horúčava, keď sa nám stretli pohľady. Zdvihla som telefón, bol to ocko. 

Ďalšie dni prebiehali veľmi príjemne. Aj medzi mnou a Maxom zavládol pokoj. Raz prišiel za mnou do izby a otvorene sme sa rozprávali. Presne tak ako pred jeho nehodou. Úprimne sa zaujímal o môj vzťah k Bohu a chcel vedieť ako to vyzerá s mojim súkromným životom. Dozvedela som sa od neho, že to, čo sa mu počas jeho nehody stalo nebolo úplne tak, ako mi o tom rozprával prvýkrát. Nestaval sa k tomu ľahostajne. Veľmi to na neho zapôsobilo a zaujímal sa o Ježiša. Chcelo to iba čas, netlačila som na neho. Dôvera medzi nami vďaka tomu vzrástla. Každý podvečer chodil ku mne do izby a rozprávali sme sa až do neskorej noci. 

Sviatky prešli veľmi rýchlo, tri dni pred Silvestrom prišiel Martin, aby nás pozval na silvestrovskú párty. Max súhlasil, ja som váhala. Dohodli sme sa, že ak budem chcieť prísť, Max ma vezme so sebou. Nechcela som to povedať priamo, ale bolo mi lepšie doma. Ocko s mamkou nezasahovali a nechali rozhodnutie na mňa. 

Deň pred Silvestrom nás ocko pozval do neďalekého lyžiarskeho strediska. Nakoniec prišiel aj ockov kolega s manželkou. Prišli aj so synom, ale s tým sa zoznámime vraj až neskôr, lebo lyžoval. Ja som lyžovať nevedela, tak som sa rozhodla, že sa poprechádzam po okolí. Zasnežené lesy a príroda tejto oblasti dodávali rozprávkový nádych. Obdivovala som na bielo zafarbené stromy a v duchu vzdávala chválu Bohu za túto krásu. Nevedela som presne ako dlho som išla. Po pár krokoch som začula zvláštne zvuky a otočila sa. Zaplavila ma hrôza, keď som ho uvidela. Bol to Vilo. Díval sa na mňa temným pohľadom a na tvári mu hral drzý úsmev. 

"Ale, ale, koho to tu vidím? Vitaj maličká." pozeral na mňa ako na korisť. Z ťažka som sa nadýchla. V hlave mi vírilo mnoho myšlienok a premýšľala som, kade by som mohla utiecť. Začala som sa celá triasť. 

"Prosím, odíď." zmohla som sa na tichú prosbu. 

"Naposledy sme sa nerozlúčili moc príjemne." začal sa blížiť ku mne. Ja som inštinktívne cúvala dozadu. Po pár krokoch som zacítila tupú bolesť do chrbta. Narazila som do stromu. Priblížil sa tesne ku mne a mne úplne zmeraveli nohy a rozkrútil sa mi svet. Od strachu som nevedela povedať ani slovo. Cítila som ako sa nahol nado mňa a zhlboka sa nadýchol. Zdvihol sa mi žalúdok.