Bol piatok ráno, keď sa Tomáš viedol ruka v ruke na ich oddelenie. Tesne predtým, než ona vošla do prezliekarne sa k nej nahol a s láskou ju pobozkal na tvár. Zuzka sa na neho usmiala a zamilovane na neho pozerala, až kým sa nestratil vo svojej lekárskej izbe. Inka stála niekoľko metrov za nimi a s otvorenými ústami šokovane hľadela za Zuzkou. O niekoľko minút na to, keď to všetko predýchala, ju dobehla. Zuzka práve stála pri svojej skrinke. Inka na ňu mlčky hľadela celý čas, keď sa prezliekala. 

"Dobré ráno, Inka. Prečo sa na mňa tak pozeráš?" otočila sa k nej, pretože cítila jej neustály pohľad aj bez toho, aby sa na ňu pozrela. 

"Ty a doktorko ste spolu. Ja som to tušila." vyslovila horlivo a zo široka sa usmiala. Zuzka k nej podišla a vážne sa zahľadela na jej oči.

"Teraz, keď je uspokojená tvoja túžba, že to vieš, veľmi dúfam, že nebudeš mať potrebu o nás hovoriť ďalej. Potešila by si ma tým. Skús si to predstaviť z druhej strany, ty nemáš rada svoje súkromie?" spýtala sa s pokojným pohľadom. Inka sa zamyslela a ticho prikývla. 

"Ale tu v nemocnici sa klebety šíria rýchlo. Aj keby som mlčala, skôr či neskôr sa to prevalí." snažila sa argumentovať. 

"To mi je jasné. Podstatné však bude, že tvoj jazyk bude čistý. Nie je dôležité, že budeš prvotným zdrojom toho, čo sa deje, podstatné je, že dokážeš byť láskavá v tom, čo hovoríš, za chrbtom toho druhého. To vypovedá veľa aj o tebe." keď to Zuzka dopovedala, jemne ju pohladila po pleci a odišla bez ďalšieho slova do sesterne. Pár minút potom, čo si začala pozerať odkazy od hlavnej, sa vo dverách objavila Veronika. 

"Dychberúco. Strácam rovnováhu a to sa na mňa iba pozrieš." vyslovovala prerývane. Tomáš sa pomaly nahol na druhú stranu a vychutnával si bozky tam. 

"Premýšľam, že by sme sa mohli premiestniť do spálne, čo myslíš?" spýtal sa so zrýchleným dychom a naliehavo na ňu upieral pohľad. Zuzka ticho prikývla s túžbou v očiach. Tomáš ju rázne chytil opäť na ruky a s vášnivým výrazom v tvári ju preniesol až k posteli. "Nikam sa neponáhľame, iba som si myslel, že by ti dobre padlo, keby si si po takom náročnom dni mohla obliecť niečo ľahšie. Napríklad moje tričko." pobavene sa usmial. "Niežeby tieto šaty na tebe neboli nádherné." Zuzka sa zasmiala a veselo prikývla. 

"Iste, rozumiem." Tomáš k nej odzadu pristúpil a priložil si ruku na pravú stranu jej krku. Pomaly jej odhrnul vlasy a opäť sa priblížil k jej uchu. 

"Smiem ti pomôcť?" šepol nežne. Zuzka zvážnela, privrela oči a súhlasne prikývla. 

"Budem rada." šepla so zatajeným dychom. Tomáš jej ukazovákom jemne prešiel po kľúčnej kosti a s úsmevom sa zahľadel na drobné gombíky, ktoré zdobili chrbát šiat. Trpezlivo si vychutnával ich rozopínanie a keď sa dostal k poslednému, chvíľu zastal a nahol hlavu na stranu. Užíval si pohľad na jej odhalenú pokožku. Pomaly prešiel k jej ramenám a s ľahkosťou šaty z jej tela spustil na zem. Túžobne sa opäť na ňu zahľadel a prstami pohladil miesto, ktorého sa dotkol pri tanci, keď mala šaty ešte na sebe. Zuzka sa jemne prehla a ticho vzdychla jeho meno. 

"Nevieš si predstaviť, koľkokrát som si predstavoval tento okamih. Kedy si budem môcť vychutnávať každý centimeter tvojej nádhernej pokožky." ako to dopovedal, opäť sa vzpriamil. Dotyky, ktoré jej potom venoval, ju ešte viac prehlbovali v túžbe k nemu. Pomaly ju obišiel a chytil jej prsty do svojej dlane. Začal od malíčka a každému jednému prstu venoval ľahký bozk na bruško. Popritom skúmal jej tvár, ako pootvorila ústa a zhlboka sa nadýchla. Oči sa jej privreli túžbou, ktorá sa hromadila v jej vnútri zakaždým, keď zhmotnil svoju chuť po nej. Chvíľu ju s láskou skúmal a pomaly si vyzliekol sako. Zuzka opäť otvorila oči a nesmelo sledovala, ako si dal dole aj kravatu a začal si rozopínať košeľu. 

Zuzka vyšla von na terasu a s ľahkým úsmevom si prezerala jazero. Odrážal sa na ňom mesiac. V rytme hudby sa jej zdalo, akoby jej chcel darovať jemný tanec na vodnej hladine. Oprela sa o drevené zábradlie a zasnene sa usmiala. 

"Daroval si mi mnoho, Bože a hoci by som si priala, aby som mohla poznať svojich biologických rodičov a v tento deň, aby tu boli so mnou, keď sa započúvam," odmlčala sa a pomaly sa otočila tam, odkiaľ k nej doznieval veselý smiech Alenky, Patrika, Janky, Sebastiana a ďalších blízkych ľudí, "zistím, že si mi podaroval to, čo moje srdce potrebuje. Ďakujem za tento nádherný deň a za môjho manžela." opäť sa otočila k jazeru a so spokojným úsmevom sledovala drobné svetielka, ktoré sa odrážali z osvetlenia od reštaurácie. Začula pomalú chôdzu, ktorá sa k nej približovala. Nepotrebovala zisťovať, kto to je. Zvuk jeho krokov poznala aj na diaľku. Tomáš jej na odhalené plecia položil svoje sako. 

"Nie je vám zima, mladá pani?" spýtal sa hravo. Zuzka sa ľahko usmiala. Spomenula si na rovnaké gesto spred pár rokov, keď boli ešte študenti. Otočila sa k jeho veselému úsmevu a nežne ho pohladila po líci. 

"Keď si pri mne, ani chlad nemá taký účinok." pritúlila sa k jeho hrudníku a so spokojným povzdychom si položila na neho hlavu. Tomáš ju celú skryl do svojho náručia. 

"To je tak neuveriteľne nádherné, že si moja žena. Užívam si to plnými dúškami. Moja nežná manželka. Láska môjho srdca. Noc patrí iba nám dvom. Ja budem patriť iba tebe a ty vykvitneš v mojom náručí ako ruža." pri poslednej vete sa nahol k jej uchu a sladko jej to potichu pošepol. "Nikto si nevšimne, keď ťa teraz vezmem preč. Čo myslíš?" šepol túžobne. Zuzka sa zhlboka nadýchla. 

"Som nevesta a ty ženích. Si si istý, že si toho nikto nevšimne?" uškrnula sa pobavením. 

Zuzka sedela v aute vedľa Tomáša a s jemným úsmevom si prezerala ich prsty, ktorými sa navzájom dotýkali. Letmo si prehliadla obrúčku na svojom prste a tiež tú, ktorá zdobila Tomášov prst. Do srdca jej vošlo nadšenie. 

"Môj neobyčajný manžel." šepla zamilovane. Tomáš sa k nej otočil a veselo sa usmial. Pomaly sa priblížil k jej perám a s láskou ju pobozkal. 

"Ako sa máte, pani Izakovičová?" spýtal sa s hravým úsmevom. Zuzka sa usmiala rovnako. 

"Nádherne. Je až neuveriteľné, aké je to všetko dokonalé. A ten pocit, že už som tvoja manželka. Moje srdce sa nevie upokojiť od radosti." vyznala sa s tichým povzdychom a pohladila Tomáša s láskou po líci. So spokojným úsmevom privrel oči a užíval si malý okamih osamote so svojou manželkou. Keď oči opäť otvoril, zvážnela mu tvár a pritiahol si svoje telo bližšie k nej. Perami sa priblížil k miestu pod jej uchom a úplne ľahko tade prešiel prstom. 

"Chcel by som, aby si vedela, že sa nič nemení, tým, že si moja žena. Stále túžim potom, aby si sa cítila slobodne. Vlastne mení sa iba jedno." šepol hravým hlasom. Zuzka sa usmiala a on ju na miesto, kde sa jej vytvorila vráska z úsmevu, túžobne pobozkal. 

"Áno a aká?" spýtala sa pobavene a rukou mu vošla do vlasov. 

"Na svadobnú cestu príďte potom k nám. Máme na prenájom krásny domček pri mori. Užijete si súkromie a aj strávime trochu viac času spolu." navrhla Vivien a potom sa stratila, lebo si všimla, že sa hostia začínajú hýbať ich smerom, aby mladomanželom pogratulovali. Tesne predtým, než k nim pristúpili poslední gratulanti, Zuzke padol pohľad na približujúcu sa Vilmu, ktorá na vozíku tlačila usmiateho Sebastiana. Chvíľu sledovala Vilminu vážnu tvár a potom opätovala úsmev Sebastianovi. Keď si ich všimol Tomáš, tiež sa na nich milo usmial. Chytil Zuzku za ruku a obaja im išli naproti. Zuzka sa naklonila k Sebastianovi, ktorý sa na ňu pozeral s dojatými očami. 

"Sebastian, nemal by si ležať ešte v posteli?" spýtala sa Zuzka starostlivo a srdečne ho objala. Sebastian sa zhlboka nadýchol a s privretými očami si užíval možnosť držať svoju dcéru vo svadobných šatách. Alenke, ktorá sa na všetko prizerala z diaľky, sa zatajil dych. 

"Aj keby ma mali priviesť na lôžku, nenechal by som si ujsť váš spoločný deň." nadšene odpovedal Sebastian a nežne pohladil Zuzku po ruke. Potom podal ruku Tomášovi a srdečne obom pogratuloval. Alenka uprene sledovala Vilminu tvár. Nesmelo zdvihla pohľad a rozcítene letmo skúmala Zuzku. Alenka mala hroznú chuť zasiahnuť a konečne zlomiť to nezmyselné mlčanie o tom, že je Zuzkinou biologickou matkou. Keď sa pozrela na Sebastiana a jeho oči, okamžite pochopila, že muž na vozíku bude Zuzkin biologický otec. Patrik si starostlivo prehliadal Alenkinu vážnu tvár. Potom sa otočil smerom, kde sa pozerala a hneď všetko pochopil. 

"Pani riaditeľka, nečakali sme, že prídete." pridal sa do rozhovoru Tomáš. Vilme sa zatajil dych, keď Zuzkin pohľad opäť padol na ňu. 

"Vlastne, poprosil som ju ja, aby ma odviezla. Nemal som nikoho po ruke, kto by mi pomohol sa sem dostať." pomohol zarazenej Vilme Sebastian. 

"Naozaj? A ako si sa to dozvedel?" zvedavo sa spýtala Zuzka. Sebastian chvíľu mlčal. 

Po tom, čo Veronika so Zuzkou skončila a pomohla jej, spolu s Alenkou, obliecť si jej svadobné šaty, upravila sa aj ona. 

Ďalšie dve hodinky strávili potom spoločne pri jej čerešni, kde za nimi napokon prišli aj Patrik s Alenkou a zabavili sa pri tom, že si spravili niekoľko milých spomienkových fotografií. Zuzkine srdce prekypovalo vďačnosťou, že jej Boh podaroval, okrem nádherného počasia, aj blízkosť jej najvernejších. Keď sa Veronika družne zhovárala s Alenkou, Zuzka v tichu vošla medzi svoje kvety a s láskou ich pohladila. Zaujato sa zahľadela na kopce pred sebou. 

"Začína nová etapa môjho života. Neviem, čo ma čaká, ale toto miesto bude pre mňa vždy výnimočné. Prežila som tu krásne detstvo a nadprirodzené chvíle s Tebou. Vďaka." ticho šepla, privrela oči, zdvihla hlavu k nebu a zhlboka sa nadýchla. Pohladil ju ľahký jemný vánok, akoby jej Boh chcel odpovedať. Zuzka sa jemne usmiala. 

"Musíme ísť." zaznel naliehavý Veronikin hlas. "Nevesta nesmie meškať. Tomáš by sa už na mňa tak pekne neusmieval, keby to dopustím." dodala pobavene. Zuzka sa k nej otočila a veselo sa na ňu usmiala. Veronika toho využila a rýchlo jej urobila ešte jeden záber. Potom sa všetci štyria rýchlo pobrali naspäť. 

Zuzka zasnene sledovala svoj rodičovský dom, keď sedela na zadnom sedadle Patrikovho auta. Pomaly sa jej strácal z dohľadu a v jej vnútri sa vytvorila zvláštna tieseň z toho, že opúšťa starý život. Ticho si vzdychla. Po chvíli sa jej však v mysli objavili okamihy s Tomášom. Cítila sa pri ňom tak krásne, že sa musela zamilovane usmiať, keď si predstavila, že za malý okamih bude stáť vedľa neho a budú si hovoriť spoločné sľuby. Viem, že si mi ho vybral, môj dobrý Bože. Už v tých začiatkoch. A ja, zahľadená tým nesprávnym smerom, som vtedy Tvoj dar prijala nesprávne. Teraz ho však príjmam s pokorou, úctou a vďakou. Môj budúci manžel je môj a ja budem jeho. Poveď nás. Buď našim stredom. Udaj nám to správne tempo a zdokonaľ náš krok, aby vždy, nech sa udeje čokoľvek, sme hľadeli skrze Tvoju vôľu. Viem, že vtedy bude mať náš vzťah tú správnu hĺbku. V Ježišovi nás poúčaj a skúmaj naše srdcia, aby sme sa milovali navzájom s takou odovzdanosťou, ako Ty miluješ nás. Jej myseľ bola tak zahĺbená do jej tichej modlitby, že si pri privretých očiach vôbec nevšimla, že Patrik už zastal na mieste. 

"Naša krásna nevesta, si pripravená vidieť svojho ženícha?" spýtal sa Patrik s veselým pohľadom, keď sa otočil k Zuzke. Alenka urobila rovnako a dojato sa na Zuzku usmiala. Zuzka pomaly otvorila oči a zahľadela sa na miesto, kde ju pred pár dňami Tomáš požiadal o ruku. Vtedy ešte netušila, do akého dobrodružstva sa podujme. Zhlboka sa nadýchla a nadšene prikývla. Tým, že sa tu tentokrát ocitla za denného svetla sa jej to zdalo ešte krajšie. Spomenula si na príbeh o Adriane a Albertovi, ktorý jej Tomáš rozprával a zasnene sa usmiala. Keď jej Patrik otvoril dvere, pomaly vystúpila a rozhliadla sa okolo. Cítila sa ako v nebi. Znova privrela oči a zhlboka sa nadýchla. Opäť pocítila rovnakú sladkú vôňu kvetov ako predtým. Tentokrát sa však na tú krásu mohla aj pozerať. Zamyslene sa zahľadela na cestičku, ktorá viedla ku kaštieľu. Po chvíli otočila zrak do lesíka. 

Ráno sa Zuzka zobudila s jemnou nervozitou v podbrušku. Na skrini viseli jej svadobné šaty. Nadšene sa usmiala. Dnes sa stane Tomášovou ženou. S divoko bijúcim srdcom sa priblížila k šatám, odopla obal a ľahko ich pohladila. "Môj drahý, môj milovaný manžel." šepla so zasneným pohľadom. Zrazu jej zaznel zvuk smsky v mobile. 

U riaditeľky som všetko vybavil. Dnešný deň patrí iba tebe, moja drahá, moja milovaná. Máš už pre mňa pripravenú hádanku, aby som mohol splniť úlohu, ktorou si získam ruku svojej princeznej? 🙂 

Zuzka sa veselo zasmiala. Premýšľala nad odpoveďou. Po chvíli sa opäť pobavene usmiala, keď sa jej na displeji objavila ďalšia správa od neho:

Alebo môžem splniť aj inú úlohu, ak by si chcela. Napríklad putovať cez sedem dolín a sedem riek a priniesť ti kvet, ktorý ešte nikto nikdy nevidel. 

Zasnene sa zamyslela a po pár sekundách napísala odpoveď:

Boj o moje srdce si vybojoval už dávno, môj vzácny princ. 🙂 Svojou múdrosťou, zbožnosťou, húževnatosťou, nezlomným duchom a neskonalou láskou. Nepotrebujem nič viac iba, aby si stál po mojom boku a spoločne sme náš manželský zväzok stavali na pevných základoch viery v Ježiša. 

"Záleží od toho, ako sa na to pozrieš." vyslovila vážne. Peter sa celý otočil jej smerom a prezeral si jej oči. Nebol si istý, či to bolo tým, že sa cítil smutný, ale niečím ho priťahovala. Zrazu sa Veronika zvrtla a pomalým krokom začala kráčať naspäť na terasu. 

"Dám si vodu." vyslovila tesne predtým, než zašla z kuchyne do obývačky. Peter nechápavo hľadel za ňou. Letmo sa usmial a pozrel na kvety na stole. Po chvíľke otvoril skrinku, vybral odtiaľ pohár a napustil ho vodou. Sebaistým krokom potom prešiel naspäť na terasu a položil pohár na stôl, bližšie k Veronike. Uprene sa začal sústrediť na jej tvár. 

"Som rád, že si tu ostala." vyslovil túžobným hlasom. Veronika sa oprela o kreslo, privrela oči a zhlboka sa nadýchla. 

"Ostala som aj kvôli sebe. Toto miesto sa mi zdalo vhodné na to, aby som si mohla oddýchnuť." uškrnula sa. 

"Iste." dodal pobavene a zahľadel sa do diaľky. "Takže, poznáte sa so Zuzkou dobre?" spýtal sa prvú otázku, ktorá ho napadla. Veronika sa strhla a vážne sa na neho pozrela. "Nie, neboj sa, nehodlám už Zuzku obťažovať. Pochopil som, respektíve snažím sa chápať tomu, že už nemám šancu." vyslovil smutne. 

"A čo ti bráni v tom, pochopiť to úplne? Nie je náhodou priamou podstatou lásky to, že tomu druhému prenecháš slobodu v tom, aby bol šťastný?" spýtala sa vnímavo Veronika. Peter sa zamyslel. 

"Ak sa chceš rozprávať Peter, je potrebné, aby si aj počúval a nehovoril iba o tom, čo chceš ty. Nie je pravda, že sme sa neporozprávali a nie je ani pravda, že som sa ti vzďaľovala z vlastnej vôle. Ty si mi nedal na výber. Prídeš si po mnohých rokoch a očakávaš, že všetko bude rovnaké. Ale to nie je možné. Aspoň pre mňa nie. Vieš prečo?" vyslovila sebaisto. Peter na ňu uprel hlboký pohľad. 

"Prečo?" bolestne stiahol obočie. 

"Ja už nie som rovnaká. A tak je to správne. Keby to tak nebolo, moje srdce by to nezvládlo. Ty si myslíš, že život sa točí len okolo teba a mňa, ale nie je to tak. Sú v našich životoch aj iní ľudia a práve ich si Boh používa k tomu, aby nás formoval. A s nimi mení aj naše pocity. Môže použiť smútok k tomu, aby radosť, ktorá nás pri najbližšej zákrute čaká, nadobudla to správne svetlo. Môže použiť sklamanie, aby láska, ktorá nás neskôr postretne, vykvitla v omnoho väčšej kráse. Môže použiť nenaplnené predstavy, aby nám vytvoril budúcnosť, ktorú v našich predstavách nedokážeme obsiahnuť. A keď sa cez to suché územie brodíš príliš dlho, stratíš smer. Bez viery v Ježiša bude tvoje srdce kričať, že sa to nedá, že to nedokážeš zvládnuť. Ak však na okamih zastaneš, dostatočne otvoríš oči a necháš to malé zrniečko, ktoré sa tak úpenlivo snaží zakoreniť, aby našlo svoje miesto v Božích rukách, pochopíš. Zo suchej skaly vytriskne voda života. Nejde tu ani tak o teba a o mňa alebo o mňa a Tomáša. Je tu niečo viac. Obeta Ježiša Krista, ktorá je pre teba dôležitá len preto, aby si sa ku mne priblížil, ti dá omnoho viac. Nedokážem ti to dať ani ja, ani žiadna iná žena v tvojom živote. Je to tvoj večný život. V plnosti, pokoji, prijatí a dostatočnosti."

"Ak nejde o teba a Tomáša, prečo sa chcete tak rýchlo brať? Prečo nemôžeš počkať, kým sa mi podarí nájsť to, o čom rozprávaš a až potom sa nerozhodneš?" spýtal sa zmätene. Zuzkina tvár zjemnela. Srdce sa jej úplne upokojilo. 

"Ak sa to stane a ja verím, že si veľmi blízko, aby si to prijal, zistíš, že moja osoba pre teba už nebude taká dôležitá v tomto smere ako teraz." priateľsky sa usmiala. Peter sa zamračil a rázne pokrútil hlavou. 

"To sa nestane. Vždy budeš tá, ktorú budem milovať najviac na svete. Nezmení to ani Ježiš." rázne dodal. Zuzka sa odmlčala a opäť sa v tichu zahľadela na stromy. 

Zuzka sa zamilovane usmiala a privoňala si ku kvetom. Veronika práve vychádzala von a všimla si ako Zuzka s úsmevom sedí na zadnom sedadle čierneho elegantného auta. Nechápavo sledovala ako mizne v diaľke. Snáď zabudla? Okamžite vytiahla mobil a snažila sa jej dovolať. Zuzka zdvihla pri druhom zazvonení. 

"Ahoj Veronika, prepáč, viem, že som ti sľúbila, že sa dnes porozprávame, ale Tomáš pre mňa pripravil nečakané prekvapenie. Sľubujem, že hneď ako to bude možné, všetko ti vysvetlím." povedala Zuzka ospravedlňujúco. Veronika sa priateľsky usmiala. 

"Len si to užite." vzdychla si. Zuzka sa poďakovala a zložila. S myšlienkami na Tomáša jemne pohladila kvety a s úsmevom sledovala cestu. Šofér bol celý čas tichý a takmer nereagoval na žiadnu z jej otázok. Keď odbočil na štrkovú cestu, ocitli sa na mieste, ktoré bolo z bočných strán hlboko posiate stromami. Zuzka sa nadšene usmiala. Tomáš presne vedel, čo má rada. Šofér zastal, vystúpil von a otvoril Zuzke dvere. Keď vystúpila, pred ňou sa vynímal obrovský, jemne osvetlený dom s nádhernou terasou, na ktorej bol bazén, hojdačka a dve hojdacie kreslá. 

"Váš hostiteľ vás čaká vo vnútri. Príjemný večer." dodal mladík. Nastúpil naspäť do auta a odišiel preč. Zuzka sa za ním prekvapene pozrela. Začínala mať z toho všetkého zvláštny pocit. Tomáš bol vždy osobný, už dávno by jej išiel naproti a skryl by ju v objatí. Pomalými krokmi pristúpila k dverám a neisto stlačila kľučku. 

Veronika sa stretla ešte s jednou kolegyňou a spolu strávili niekoľko minút v priateľskom rozhovore. Práve pristupovala k svojmu autu, keď ju dobehol Tomáš. Nechápavo na neho upierala oči. 

"Tomáš? Čo tu robíš, mal si byť predsa so Zuzkou." zarazene pootvorila ústa a naspäť privrela dvere od svojho auta. Tomáš sa na ňu zamračil a hlasno si vzdychol. 

"Poznáte sa s novým primárom vášho oddelenia?" spýtala sa Veronika radostne a otočila sa naspäť k Petrovi. Hneď ako zazrela Petrov pohľad na Tomáša, nechápavo sa obrátila naspäť k Zuzke. Spytujúco na ňu zdvihla obočie. Tá smutne sklonila hlavu a keď sa otvorili dvere výťahu, pomaly doň nastúpila. Veronika ju nasledovala a ticho sa jej spýtala: "Čo má Peter s Tomášom?" Nechápavo sa opäť pozrela na Petra, ktorý stále nepriateľsky hľadel na Tomáša. Po chvíli sa Tomáš otočil a so stále pokojnou tvárou odkráčal k Zuzke. Peter zaťal obe päste a nastúpil potichu tiež. Veronika sa cítila nepríjemne. Mala pocit, že vzduch vo výťahu zhustol a keby tam Veronika ani Zuzka neboli, strhla by sa dnu búrka. Aspoň z Petrovej strany. Keď sa dvere od výťahu opäť otvorili ako prvý vystúpil Peter a bez slova zmizol tak rýchlo, že to Veronika takmer nezaregistrovala. Tomáš so Zuzkou tiež vystúpili na chodbu a Veronika ich nasledovala s nechápavým výrazom. Zuzka sa zhlboka nadýchla a neistým pohľadom pozrela do Tomášových očí. 

"Zuzka? Vieš mi vysvetliť, čo to malo znamenať?" nahla sa k nej Veronika z druhej strany. 

"Ak budeš chcieť, vieš kde ma nájdeš." nahol sa Tomáš k Zuzke a letmo ju pobozkal do vlasov. Veroniku ticho pozdravil a odišiel k svojim dverám. 

"Veronika? Ten muž, o ktorom si mi hovorila, je Peter?" vnímavo sa na ňu zahľadela svojim modrým pohľadom. Veronike sa zatajil dych a ticho prikývla hlavou. 

"Vy sa poznáte?" spýtala sa vážne. Zuzka si ticho vzdychla. 

"Je to veľmi dlhý príbeh. Sľubujem, že ti ho dnes večer porozprávam. Dobre?" snažila sa odpovedať pokojne. Veronika na ňu uprela ešte frustrovanejší pohľad. 

Keď Tomáš zastavil pri aute, vypol motor a zamilovane si v tichu prehliadal Zuzkinu tvár. Tá sa nežne usmiala a pohladila ho po tvári. 

"Prečo sa tak na mňa pozeráš?" spýtala sa napokon, keď tak zotrvával aj naďalej. 

"To je tak nádherný pocit, vedieť, že sa onedlho staneš mojou manželkou." šepol zasnene. Zuzka sa k nemu nahla a pobozkala ho na pery. Tomáš privrel oči a prekvapene zdvihol pohľad. Keď sa odtiahla, obaja sa na seba usmiali.

"To bolo začo?" spýtal sa Tomáš zvedavo. Zuzka pokrčila plecami. 

"Len tak. Chcem ťa občas prekvapiť aj ja." usmiala sa veselo. Tomáš ju nežne pohladil a úsmev jej opätoval. 

"Niečo som ti vlastne zabudol povedať. Dnes som telefonoval so svojou sestrou a rozhodla sa, nečakane, prísť aj so svojou rodinkou. Dozvedela sa, totiž, že mama sa má dobre a prepustia ju. A dohodla sa, spolu s ňou, že jej pomôže s výstavou jej obrazov." Zuzka pri všetkých tých informáciách pootvorila ústa, jemne nadvihla obočie a ľahko sa usmiala. 

"Sebastian? Si v poriadku?" spýtal sa prekvapene Peter, keď videl jeho vážnu tvár. Ticho prikývol a ustarane sledoval Petrovu tvár. Niečo v jeho srdci sa zmenilo. Cítil obrovskú potrebu chrániť Zuzku. Tichý hlas v jeho vnútri mu však našepkával, aby bol opatrný a nesúdil veci príliš rýchlo. 

"Čo je medzi tebou a Zuzkou?" rozhodol sa po dlhšom tichu spýtať. Peter sa pri tóne jeho hlasu cítil zvláštne. 

"Prečo sa pýtaš?" nechápavo stiahol obočie. 

"Záleží mi na nej a nechcem, aby sa trápila pre niečo, čo sa zdá byť stratené." vyslovil Sebastian vážne. Peter sklonil hlavu a vošiel si prstami do vlasov. 

"Moja láska k nej je skutočná. Stratený som však ja a neviem ako to zmeniť. Túžim jej dať to, čo jej dáva niekto iný, ale tiež neviem ako." vyznal sa zlomene s tichým hlasom. Sebastianovi ho prišlo ľúto. Zrazu lepšie pochopil, čím si Zuzka prechádzala. Nahol sa bližšie k nemu a priateľsky sa ho snažil pohladiť po ruke. Otcovská láska, ktorá sa v ňom razovo zjavila, sa nepriečila dlhoročnému priateľstvu, ktoré medzi sebou mali. 

"Vieš, drahý priateľ, niekedy sa stane, že v živote spravíme zlé rozhodnutia, ktoré nás dovedú až do priepasti. Nad tou priepasťou sa však zakaždým objaví ruka nášho Záchrancu, aby nám ponúkol nový pohľad. A naviedol nás na tú správnu cestu. Ty môžeš byť niekde medzitým. Chýba ti však jedno." Sebastian sa odmlčal a čakal, kedy sa na neho Peter pozrie. Chvíľu mu to trvalo, ale potom tak urobil. 

Ešte keď Zuzka pristupovala ku dverám do Sebastianovej izby, v mysli sa jej vytvárali otázky. Prečo to všetci tak taja? Čo je na jej pôvode také zvláštne, že jej nikto nie je schopný povedať pravdu? A dozvie sa ju vôbec niekedy? Trikrát ticho zaklopala na dvere a pomaly vošla dnu. Sebastian okamžite uprel pohľad na Zuzkinu tvár a zo široka sa usmial. 

"Zuzka." snažil sa posadiť, aby mohol lepšie vidieť jej tvár. Srdce mu divoko bilo, keď si uvedomil ako blízko má svoju dcéru. 

"Dobrý deň, Sebastian. Som veľmi rada, že ste opäť medzi nami. Veľmi som sa za to modlila a nesmierne ma teší, že Boh moju prosbu vypočul." pristúpila k nemu bližšie, chvíľu si prezerala jeho oči, nežne sa usmiala a potom ho vtiahla do objatia. Sebastian sprvoti zmeravel, keď si však hlbšie uvedomil význam jej slov a gesto, ktoré k nemu urobila, odovzdane si ju privinul k sebe. 

"Vďaka Bohu." šepol s privretými očami. Užíval si túto chvíľu a považoval ju za najväčšie požehnanie, ktoré sa k nemu za posledný čas dostalo. 

"Cítite sa dobre?" spýtala sa, keď sa odtiahla a prisunila si k nemu stoličku. Sebastian ticho prikývol a dojato sa usmial. Zuzka prekvapene skúmala jeho vnímavý pohľad. 

"Nepotykali sme si náhodou? Ak som to ešte nenavrhol, budem rád, ak necháme formality stranou." navrhol jej s úsmevom. Zuzka mu úsmev opätovala a nesmelo prikývla. 

Sebastian ležal na nadštandardnej izbe vo Vilminej nemocnici a zamyslene hľadel do okna. Srdce mu bilo túžbou môcť objať svoju dcéru. Potichu sa otvorili dvere a dnu vošla Vilma, ktorá ho z diaľky so záujmom sledovala. Pomaly podišla k nemu a čakala, kedy sa k nej rozhodne otočiť. Keď k nej uprel svoj jasnomodrý, pokojný pohľad, rozbúšilo sa jej srdce. 

"Cítiš sa dobre?" spýtala sa s nežným pohľadom. 

"Áno, ďakujem, starajú sa tu o mňa veľmi dobre. Čakám už iba na to, aby mi dali dole túto sadru, aby som sa konečne mohol postaviť." vysvetlil s úsmevom. 

"Primár hovoril, že to ešte chvíľu potrvá." povedala nežne. Pohľad jej pri jeho úsmeve zjemnel. Sebastian ticho prikývol a s hlbokým pohľadom ju začal sledovať. 

"Chcel by som vidieť svoju dcéru." vyslovil vážne. Vilma si vzdychla. 

"Prosím, Sebastian, vysvetľovala som ti.." nedopovedala, lebo Sebastian ju chytil za ruku. 

Bola obedná prestávka. Peter mlčky sedel v bufete a bol stratený vo svojich myšlienkach. V hlave mu vírili Zuzkine slová. Veronika si ho všimla ihneď, ako vstupovala dnu. Keď uvidela jeho smutnú tvár, srdce jej zvláštne zovrelo ľútosťou. Bez toho, aby premýšľala, či je to správne, si k nemu prisadla. 

"Tvoja smutná tvár na mňa volala už z diaľky." prihovorila sa mu s nežnými očami. Peter k nej zdvihol pohľad a ľahko sa usmial. 

"Dnes asi nebudem moc príjemný spoločník." poznamenal ticho a opäť sklonil hlavu k šálke, ktorú mal pred sebou. 

"Myslím, že zakaždým, keď sme sa stretli, si v sebe niesol podobnú poznámku." povedala úprimne. Peter sa jemne usmial a zdvihol pohľad ku nej. Bol rád, že to bola zrovna Veronika, kto si k nemu sadla. Cítil sa pri nej uvoľnene. 

"Tak to si potom veľmi chápavá a tolerantná, keď mi vždy dáš šancu." Veronika zamyslene uhla pohľadom a premýšľala nad jeho poznámkou. "Dúfam, že som ťa neurazil?" spýtal sa citlivo. Veronika opäť nasmerovala pohľad k jeho očiam a ticho pokývala, že nie. V mysli sa vrátila k ich bozku a divoko sa jej rozbúšilo srdce. 

"Ten smútok je stále z rovnakej veci? Žena z minulosti a tvoja ctižiadostivosť získať ju späť?" položila vnímavú otázku. Peter prekvapene zdvihol obočie. 

Zuzka vchádzala práve cez dvere, keď Peter zaparkoval na parkovisku. Ihneď ako ju zbadal, rýchlo vystúpil a snažil sa ju dobehnúť. Zastavila ho však Veronika, ktorá zamyslene kontrolovala nejaké papiere a nechtiac do neho vrazila. Peter sa pozrel na rosypané papiere, ktoré jej vypadli z rúk na zem a so zamračenou tvárou sledoval, ako sa mu Zuzka stráca. Po chvíli sa s výdychom sklonil k Veronike a pomohol jej zdvihnúť jeden obal s dokumentami. Láskavo sa na ňu usmial, keď sa oproti sebe postavili, podal jej ho do rúk.

"Prepáč, prosím, že som do teba vrazil. Nevšimol som si ťa." povedal ospravedlňujúco.

"Ale to ja som vrazila do teba. Niekam si sa ponáhľal?" spytujúco zdvihla obočie. Petrova tvár zvážnela a opäť sa pozrel tam, kde videl Zuzku naposledy. 

"Tak trochu. Môžem ťa odprevadiť?" ruku nasmeroval k dverám a čakal, kedy sa Veronika rozhodne pokračovať v chôdzi. Tá ticho prikývla a pomalým krokom pristúpila k dverám. Peter ju nasledoval. Ako sa ocitli vo výťahu, Veronika mala pocit, že vzduch nejak zhustol a kabína sa zmenšila, keď zazrela jeho hlboký pohľad. Celý čas však mlčali. Veronike totiž, v každom okamžiku, keď sa jej oči stretli s jeho, úplne zmizli všetky témy na rozhovor. Až Peter prerušil ticho, keď sa otvorili dvere a vystúpil na svojom oddelení:

"Príjemný deň ti prajem, Veronika." vyslovil tichým hlasom a otočil sa k nej, keď sa zatvárali dvere. Stihla sa na neho usmiať a rýchlo odpovedať: "Aj tebe." Ešte chvíľu nad sebou krútila hlavou, keď sa usádzala pred svojím stolom  a premýšľala, čo sa to s ňou vlastne deje. 

Peter v tichosti kráčal k svojim dverám, až po chvíli si uvedomil, že obišiel sesterňu bez toho, aby sa uistil, či tam je aj Zuzka. Okamžite sa otočil a s priamym pohľadom zmenil smer. Inka na neho upierala šokujúci pohľad a po chvíli, keď drgla do Taňji, sa pridala aj tá. Peter pomaly podišiel bližšie k nim. 

Keď sa Zuzka ráno zobudila, prvé, čo ju napadlo, bolo pozrieť sa na svoj prst. Celé jej vnútro sa rozlialo v radosti, keď si uvedomila, že všetko to nádherné, zo včera, nebol iba sen. Posadila sa na posteľ a zahľadela sa so okna. Postavila sa a s pokorou privrela oči. 

"Ďakujem Ti, môj dobrý Boh. Tvoja láska je taká starostlivá. Vo chvíľach, keď mám pocit, že padám mi posielaš dary, ktoré neviem slovne opísať. Prosím, staraj sa o môjho budúceho manžela a veď našu lásku po ceste, kde vládne Tvoja moc. Nielen preto, aby sme sa milovali, ale aj preto, aby sme boli stále bližšie k Tebe. Vtedy je moje srdce v pokoji a istote a môžem naplno prežívať vernosť Tvojho Slova, že Nebeské Kráľovstvo je tu, medzi nami. Ďakujem Ježiš." vyslovila tichú modlitbu, stále však nechávala oči privreté, až kým nezačula jemné klopanie na dvere. Otočila sa a nahlas zvolala:

"Prosím, vstúp." už totiž poznala, kto vedel tak jemne klopať na dvere. Bola to jej mama. Alenka pomaly otvorila dvere a neistým krokom vošla dnu. Zuzka sa na ňu povuzbudivo usmiala a ukázala, aby sa posadila vedľa nej. Alenka jej úsmev opätovala a posadila sa kúsok od nej. 

"Nepočula som, kedy si včera večer prišla." povedala Alenka a vnímavo si prezerala jej žiariacu tvár. 

"Bolo už dosť neskoro. Včerajší večer bol totiž tak nádherný, že som nechcela, aby sa skončil." zhlboka sa nadýchla a so skrývaným úsmevom sa zahľadela na svoje prsty. Alenka ju chvíľu v tichu pozorovala a potom jej pohľad padol na Zuzkinu ruku. Všimla si prsteň. Pery sa jej pomaly rozšírili do veselého úsmevu. 

"To je nádherný prsteň." povedala a potľapkala na miesto vedľa seba, aby mala dcéru bližšie. Zuzka ju počúvla a oprela si hlavu o jej rameno, potom otočila tvár tak, aby sa na ňu mohla pozrieť. Ticho prikývla. 

Tomáš sa postavil, pomohol vstať aj Zuzke a tentokrát ju do náručia vtiahol on. O pár sekúnd nato ju zdvihol do výšky a veselo sa s ňou zatočil. 

"Vďaka, Bože." šepol s pohľadom zdvihnutým k nebu.

Keď sa oproti sebe opäť postavili, Tomáš chytil jej prsty a navliekol jej na prstenníček zásnubný prsteň. Zuzka sa na tento pohyb pozerala s pohľadom plným lásky a šťastia. Keď Tomáš vyhľadal jej oči, usmiala sa. Pár sekúnd ju skúmal a potom ju vtiahol do bozku plného vášne a túžby. Jednou rukou jej vošiel do vlasov a druhou si ju pritiahol ešte bližšie k sebe, aby si ten okamih mohol vychutnať hlbšie a dlhšie. Keď sa od nej odtiahol, divoko jej bilo srdce a plytko dýchala. Obaja sa na seba usmiali tak, akoby si chceli povedať niečo, čo mali počuť iba ich srdcia. 

"Som ten najšťastnejší muž, moja milovaná." šepol popritom, ako pohladil jeden pramienok vlasov, ktorý jej vietor jemne sfúkol do tváre. 

"Som tá najšťastnejšia žena, môj najdrahší." nežne sa pridala, keď si svoje čelo oprela o jeho. Zvuk piana, jemný vánok, šum fontány a ich srdcia, ktoré bili v rovnakom rytme. S privretými očami sa oddávali tomuto požehnaniu, ktorým v tichosti nasycovali svoje duše.

Bola hlboká tma, keď Tomášovo auto zastalo pri Zuzkinom dome. Pocity, ktoré v nej ešte stále vládli, ju natoľko opantávali, že vôbec necítila únavu. Iba sa s nadšením pozerala na svoj nový prsteň a v zápätí na Tomášov šťastný úsmev. Stále tomu akosi nedokázala uveriť. Bude Tomášova manželka. Hlbšie nikdy nad tým nepremýšľala, srdce jej však dávalo jasnú odpoveď, keď privrela oči a predstavila si seba vo svadobných šatách ako kráča k nemu a dáva mu sľub vernosti. Zaplavila ju neha, radosť a láska. Pocítila jemný dotyk jeho pier na svojom líci. Nechávala si stále privreté oči a ľahko sa usmiala. 

Potom jej ponúkol dlaň a keď si na ňu položila svoje prsty, jemne sa ich dotkol perami. Zuzka sa k nemu pobavene nahla a tiež šepla:

"Ďakujem. Aj ty vyzeráš ako pravý gentleman." so záujmom si prezerala jeho úhľadný oblek. "Obvykle takto nechodíš. To, kam ma berieš, bude niečo neobyčajné?" spýtala sa zvedavo. Tomáš s úsmevom zdvihol obočie, zopárkrát pohol hlavou zo strany na stranu a mlčal. 

Alenka ich nadšene sledovala. Láska, úcta a odovzdanosť z nich žiarila na diaľku. Patrik prišiel z pracovne ku nim, aby privítal Tomáša. Keď však uvidel Alenkine tiché gestá očami, pochopil, usmial sa, podal priateľsky Tomášovi ruku a bez ďalšieho predlžovania sa spolu s Alenkou  stratil v tichu na terase. 

"Neviem nájsť slová, ako by som správne opísal tvoju krásu. Si ako púčik, ktorý náhle vykvitol v nádherný kvet očarujúcej farby." nadchýňal sa Tomáš pohľadom na ňu. Keď zaregistroval, že Alenka a Patrik už v kuchyni nie sú, okamžite si ju pritiahol k sebe a túžobne na ňu uprel horúci pohľad. Zuzke sa zatajil dych a s jemným úsmevom niekoľkokrát zažmurkala. 

"Chcela som byť pre teba pekná." šepla so stiahnutým podbruškom. Jeho oči ju vťahovali do nádherného sveta, kde vládla iba jemnosť a neha. Priblížil sa tesne k jej perám a ľahko sa ich dotkol. 

"Tieto šaty pozdvihli tvoju krásu. To dôležité ti však žiari z tváre. Každý pohyb, ktorý urobíš, spieva vlastnú melódiu o tom, aká si. Výnimočná, jedinečná, pôvabná, oslnivá, podmanivá, dychberúca, nežná. Môj splnený sen. Čaša naplnená luxusným olejom. Diamant vybrúsený v rukách Majstra." každým slovom, ktoré vyslovil, sa jej zakaždým s láskou dotkol pier. Zuzka sa cítila ako v nebi. Omámená jeho vôňou a jemným hlasom. 

"Preto si ma zavolal, však? Nie preto, aby si sa pýtal na veci týkajúce sa nemocnice. To by si mohol kedykoľvek, aj počas toho, keď budem mať službu. Nevieš sa zmieriť s tým, že by som vo svojom voľnom čase bol so Zuzkou." povedal vyrovnane. Peter na neho upieral spaľujúci pohľad. 

"Ale prosím ťa, nebuď paranoidný." vysmial sa mu. V kútiku duše mu však lietala myšlienka, ktorá ozrejmovala pravdu. Hnev a žiarlivosť však víťazili. 

"Ak je to všetko, čo si chcel, pôjdem." Tomáš sa chcel zdvihnúť, Peter ho však zastavil:

"Počkaj! Chcem ti ešte niečo ozrejmiť." snažil sa povedať Peter čo najpokojnejšie. Tomáš sa opäť posadil a trpezlivo čakal.

"Ja budem o Zuzku bojovať. Rozumieš? Urobím všetko preto, aby si vybrala mňa." rázne sa nad neho postavil. Tomáš sa postavil tiež. Uprene jeden druhému sledovali oči. Ich pohľady však boli rozdielne. Kým Petrov vyžaroval bojovnosť a túžbu po víťazstve, Tomášov bol plný pokoja a slobody. 

"Nemám potrebu s tebou bojovať. Zuzka je slobodná, ak sa rozhodne pre teba, nebudem jej v tom brániť. Sila lásky nespočíva v tom, za každú cenu získať toho, koho miluješ. Láska je tá, ktorá chápe a upokojí." ozrejmil s ľahkosťou. Tomášov úprimný, pokojný pohľad Petra ešte viac nahneval a tak zovrel päsť. Zrazu niekto zaklopal na dvere. Dnu vošla Lenka, ktorej oči okamžite padli na Petrov spaľujúci pohľad. Na Tomáša nevidela, pretože jej bol otočený chrbtom. Tomáš ešte chvíľu pokojne sledoval Petra. Zvláštne ticho prerušil tak, že sa rozlúčil a sebaistou chôdzou vyšiel von. Peter ho sledoval so zovretou sánkou. Potom sa posadil naspäť do kresla a rukou ukázal na stoličku, aby sa posadila aj Lenka. S nechápavou tvárou ho počúvla a mlčky čakala, čo jej chce povedať. 

"Niečo sme ti priniesli." povedala Zuzka s láskou a z tašky vytiahla malú, látkovú líšku. Kúpila ju po ceste, v malom obchodíku s ručne šitými vecami. Predavačka bola zároveň aj majiteľka a so Zuzkou si za ten krátky rozhovor, čo spolu viedli, okamžite sadli. Bola to jemná žena s pokorným pohľadom. 

Matúško si svoj darček vzal s láskou do rúk a veselo sa usmial. 

"To je líška z malého princa, ktorého sme si spolu čítali." štebol s nadšením. 

"Som rada, že si to pamätáš." Matúško svoju novú hračku s láskou pohladil a nežne sa na Zuzku pozrel. 

"Čo je tu napísané?" chytil malý štítok, pripnutý na uchu, kde bola napísaná krátka veta.

"Budeš navždy zodpovedný za to, čo si skrotíš." povedala Zuzka s pohľadom upretým na Tomášove oči. Jeho pohľad ju láskal a hladil. Vnútro sa jej rozochvelo, keď si predstavila, ako si v plnosti užíva jeho blízkosť.

Tomáš so Zuzkou sedeli na terase malej reštaurácie, neďaleko hangaru. V Zuzkinom vnútri ešte stále doznievali pocity z letu, ktorý spoločne absolvovali. Akoby sa myšlienky v jej hlave úplne stratili a ona si mohla užívať slobodu naplno.

"Tak, aké to bolo?" spýtal sa Tomáš s úsmevom.

"Úžasné. Ešte som nikdy nič podobné nezažila." spokojne sa usmiala a zahľadela sa na zelenú pláň pred nimi.

"Tak to som veľmi rád. Mám ešte jeden nápad. Nechcela by si ísť teraz, keď máme trošku voľna, navštíviť Matúška? Aj ja by som ho rád videl." pokojne sledoval ako Zuzka otočila hlavu jeho smerom a oči sa jej rozžiarili nadšením.

"To je úžasný nápad." vyslovila okamžite. Tomáš sa ľahko usmial, vytiahol mobil a vytočil Vilmino číslo. Tá práve parkovala auto pri nemocnici. Keď zazrela na displeji číslo Tomáša, okamžite zdvihla.

"Áno Tomáš, počúvam vás." povedala naliehavo. Mala pocit, že keď počuje jeho, dokáže byť bližšie k Zuzke. Cítila, ako sa jej rozbúšilo srdce.

Zuzka užasnuto hľadela na Tomáša, keď zaparkoval auto na malom, súkromnom letisku. Veselo sa k nej otočil a jemne ju pobozkal na pery.

"Poď. Niečo ti ukážem." otvoril dvere, prebehol na jej stranu, otvoril jej dvere a chytil ju za ruku. Doviedol ju k plechovému hangáru, odkiaľ vyšiel starší usmiaty pán.

"Tomáš, rád ťa vidím. Prišiel si si zajazdiť?" povedal veselo a otočil sa k Zuzke. "Vitajte, krásna dáma. Musíte mať v Tomášovom živote vzácne miesto, žiadnu ženu si sem ešte nedoviedol." pobavene pozrel na Tomáša a podal Zuzke ruku.

"Volám sa Samuel. Ale v kľude mi tykajte a hovorte mi Sam." Samov spokojný úsmev sa preniesol aj na Zuzku a s láskou jeho ruku prijala. Tomáš sa na oboch spokojne usmial. 

"Veselý Sam." dodal Tomáš a potľapkal priateľa po pleci. Sam mu opätoval gesto s rovnakou priateľskosťou. Zuzke sa očakávaním rozžiarili oči. 

"Ty lietaš?" s prekvapením sa nahla k Tomášovi. 

Pred reštauráciou pri jazere zastavil taxík, z ktorého vystúpila Zuzka. V dlani zvierala kľúčik od Tomáša. Keď šofér odišiel, pristúpila k dverám a potichu ich otvorila. Na tvár sa jej pomaly usadil ľahký úsmev, keď kráčala na miesto, kde jej Tomáš podaroval novú nádej. Nezabúdala, aj napriek tomu ťaživému pocitu, ktorý občas v srdci pocítila. Hoci sa jej pri rozhovore s Petrom sčasti uľavilo, nebola úplne spokojná. Hlasno si vzdychla a posadila sa na hojdačku tak, aby mala výhľad na jazero. Pomaly sa jej začal vnútri rozlievať pokoj. 

"Už mi tu chýba iba Tomáš." vyslovila potichu a privrela oči. Zrazu začula ako na parkovisko prichádza auto. Oči však neotvorila. Keď však začula tiché kroky, ktoré sa k nej približovali, otočila sa a pomaly sa postavila ku schodisku. Na tvári sa jej okamžite zjavil zamilovaný úsmev.

"Ako si vedel, že tu budem?" spýtala sa a zastala kúsok od Tomáša. Spokojne si s ním preplietla prsty a s úľavou vydýchla.

"Nevedel som. Prišiel som sem, lebo mi volali, aby som niečo podpísal. Uvidel som otvorené dvere, tak som sa rozhodol vojsť. Neruším ťa?" vnímavo si prehliadal jej oči. Zuzka sklopila pohľad a chvíľu mlčky premýšľala, čo mu má skôr povedať.

"Túžila som po tvojej blízkosti. Som rada, že si tu." zdvihla pohľad a jemne sa usmiala. Tomáš ju chytil za ruku a prešiel s ňou až k lavičke, kde si obaja sadli. Celé telo otočil jej smerom a skúmavo si ju prehliadal.

"Niečo sa stalo, však?" spýtal sa ticho. Zuzka so stiahnutým pohľadom prikývla a opäť sklonila hlavu. Sledovala ich spoločne prekrížené prsty.

Vilma sa práve snažila zaparkovať auto pri súkromnej klinike. Na pár minút ostala sedieť vnútri a privrela oči. Snažila sa nájsť tie správne slová, ktorými by mohla Sebastianovi povedať to, čo sa dozvedela. Ich dcéra je Zuzka. Sama tomu ešte úplne nechápala. To dievča bolo pre ňu odzačiatku výnimočné. Vo všetkých smeroch. Zaplavilo ju sklamanie zo samej seba. Nie je hodná nazývať sa jej matkou. Pokrútila hlavou, otvorila oči a rázne vyšla von s auta. Chcela splniť sľub, ktorý si dala. Sebastianovi povie pravdu. Do srdca jej vošla radosť. Bola nesmierne šťastná z toho, že bude môcť konečne vidieť jeho pohľad. Zhlboka sa nadýchla a rýchlym krokom sa snažila dostať až tam, kde Sebastian ležal. Prekvapene sa zamračila, keď cez okno uvidela, že už tam nie je. Sestrička, ktorá ju zazrela, prešla až k nej a ozrejmila jej, že Sebastiana previezli na normálnu izbu. Vilma sa poďakovala.

Keď sa ocitla pred dverami Sebastianovej novej izby, rázne chytila kľučku. Na pár minút ju zaplavili pochybnosti a ruku opäť spustila k sebe. Bude sa na ňu Sebastian ešte stále hnevať? V telefóne znel jeho hlas veľmi pokojne. Nebol v ňom ani náznak odsúdenia. Opäť chytila kľučku a otvorila dvere. Sebastian práve v rukách držal Bibliu a niečo zaujato čítal. Vilma k nemu v tichu podišla a s nadšením si prezerala jeho tvár plnú života. Láska ju zaplavila v každej bunke jej tela. Po chvíli Sebastian odložil Bibliu na stolík a zaujato sa zahľadel Vilme do očí.

"Vitaj Vilma." povedal pokojne. Vilma sa náhle postavila, chvíľu na neho mlčky hľadela a potom sa mu hodila do náručia. Sebastian na malý okamih zaváhal a napokon jej objatie prijal. Zotrvali takto v tichu niekoľko minút. Keď sa Vilma odtiahla, pozrela mu do očí a usmiala sa.

"Som taká šťastná, že si sa prebral. Prežívala som hrozné pocity, keď si bol v kóme. Prosím, odpusť mi, ak môžeš, tú zradu, ktorú som v mladíckej slabosti urobila. Nezaslúžil si si, aby som ťa obrala o možnosť byť otcom. Keby som mohla nejak to zmeniť, urobím to. Hlboko toho ľutujem." vyznala sa so sklonenou hlavou.

"Prosím, sadni si." vyzval ju Sebastian. Vilma na neho ľútostivo pohliadla a sadla si vedľa jeho ruky. On sa jej zahľadel do očí. Jeho výraz bol pokojný a vyrovnaný. "Odpúšťam ti. Nemá cenu, aby som žil v neustálej sebaľútosti z toho, čo by bolo keby. Už sa to stalo. Nebudem ťa súdiť, prečo si to urobila a ako si to mohla urobiť lepšie. Rozhodla si sa tak, ako si to v ten daný moment považovala za najlepšie. Zmysel v tom nenachádzam, ani pochopenie významu. Jedno však viem. Boh bol celý čas nad tým všetkým. Verím, že o našu dcéru sa staral lepšie, ako by sme to dokázali my dvaja dokopy." Vilma na neho pozerala s neveriacim pohľadom. Čakala všetko, že sa však dočká takej láskavosti, to nedúfala.

"Nečakala som, že by si mi mohol odpustiť." povedala prekvapene.

Ešte dlhý čas, keď kráčala po svojej známej cestičke, sa jej v mysli prehrával rozhovor spred pár minút. Vie mama, kto sú jej skutoční rodičia? A vie to odzačiatku a tajila jej to? A ak áno, prečo to nepovie? Mala pocit, že sa jej vnútri vytvoril chaos, z ktorého nenachádza východisko. Blúdny kruh bez konca. Keď sa jej podarilo dostať k svojej čerešni, mlčky sa o ňu oprela chrbtom a pomaly sa spustila na zem. Ak sa dozvie pravdu, čo potom? Je schopná prijať to s pokorou a odpustením? Na čo všetko ju Boh taký dlhý čas pripravoval? Privrela oči a snažila sa utíšiť svoje vnútro. Po pár minútach ich opäť otvorila a z ruksaku pri svojich nohách vytiahla diár od Tomáša. Chvíľu si prezerala jeho venovanie a zhlboka sa nadýchla. Potom odhodlane vzala do ruky pero a začala písať:

Som príliš slabá na to, aby som tú cestu zvládla sama. Niečo sa vždy zvrtne a ja sa krútim vo svojej neistote a strachu. Prosím Ježiš, buď mojou silou, zasvieť mi svetlom, ktoré presvetlí moju duchovnú slepotu, aby som smela o Tebe vedieť viac. Čím som k Tebe bližšie, tým viac moje srdce rastie v slobode a láske. Zabúdam na pocity, ktoré ničia moju podstatu v Tebe. Obklop ma zo všetkých strán. Z juhu, nech ku mne kráča Tvoj pokoj, od východu, nech mi šepká Tvoje Slovo, zo západu, nech ku mne veje Tvoja láska a zo severu, nech mi zjavuje cestu Tvoja múdrosť. Ty najlepšie vieš, čím je môj život popretkávaný. Pocity verzus viera. Túžim, nech Ty si ten, kto povie posledné slovo. Nech je moja viera aspoň taká ako horčičné zrniečko. Načri ma a pokrop, aby som bola pripravená prijať to, kam ma nasmeruješ. V tichu a pokore. Tvoja vôľa, nech sa mi stane vášňou, pri ktorej zahorím ohňom Tvojho Ducha. V ozdravujúcej prítomnosti Tvojho prijatia. Lebo iba v Tvojej sile dokážem nadobudnúť stratené.

Keď dopísala poslednú vetu, zhlboka vydýchla a položila pero s diárom ďalej od seba. Potom zdvihla pohľad k nebu a ticho šepla:

"Ty máš vždy čo povedať v mojom živote, Bože. Prosím, nemlč. Nauč ma správne viesť svoje dni."

Peter práve prechádzal druhou stranou na rovnaké miesto. Keď Zuzku zazrel, zastal a chvíľu si ju mlčky prehliadal. Bola mu otočená chrbtom a nevidela ho. So záujmom si poprezeral okolie a keď nikoho nevidel, odhodlal sa pristúpiť k nej bližšie.

"Ahoj Zuzka." povedal ticho, kúsok od diára, ktorý položila na zem. Zuzka sa strhla a keď uvidela Petrovu tvár, rozbúšilo sa jej srdce. Vzápätí sa však zhlboka nadýchla, mlčky privrela oči a pomaly, s vážnou tvárou sa snažila svoje srdce upokojiť. Peter ju uprene sledoval. "Viem, že som ťa asi opäť vyrušil nečakane, ale chcel by som sa s tebou porozprávať." šepol do ticha, pri ktorom Zuzka otvorila opäť oči a zahľadela sa na neho.

Veronika hľadela na diár, na svojom stole a zhlboka sa nadýchla. Ak jej verí riaditeľka, že to zvládne, bude si veriť aj ona sama. Ešte predtým však počúvne jej radu a pôjde si dať do bufetu kávu a niečo sladké. 

Keď vošla do dverí, so záujmom si prehliadla poloprázdnu miestnosť. Až keď prešla k pokladni a s chuťou očami skúmala svoju obľúbenú tortu, ktorá sa jej ušla, začula za sebou známy hlas. 

"Mám pocit, že tu máme na seba šťastie." zaznel Petrov veselý hlas. Veronika sa strhla a pozerala na neho chvíľu nechápavým pohľadom. 

"Nesleduješ ma?" podozrievavo k nemu zdvihla obočie Veronika. Peter sa zasmial a nasledoval ju k stolu, kde sa obaja posadili. 

"Hovoril som ti, že som nový primár interného. Prišiel som si po nejaké papiere. Musím však chvíľu počkať, kým mi ich zastupujúci primár pripraví." keď to dopovedal, tvár mu zvážnela. 

"Myslíš Tomáša?" odkrojila si malé sústo sladkého a pozrela na Petra so záujmom. Zakaždým, keď uvidela jeho hlboký pohľad mala pocit, že sa nemôže nadýchnuť. Spomenula si totiž na jeho bozk. Uhla pohľadom a snažila sa sústrediť na vidličku vo svojich rukách. 

Tomáš ticho prešiel k malej kuchynke a začal si pripravovať kávu. Dnešný deň sa mu zdal zvláštny. Aj napriek tomu však cítil obrovskú vďačnosť k Bohu. Jeho a Zuzkine modlitby boli vypočuté a Sebastian sa prebral. Spokojne sa usmial, posadil sa naspäť do svojho kresla a s pohľadom upretým do okna si vychutnával svoju šálku voňavej kávy. Po chvíli si vzal mobil zo stola a rozhodol sa zavolať Zuzke, aby jej tú skvelú novinu oznámil. To ohľadom Petra si chcel nechať skôr na osobný rozhovor.

"Drahý, rozhodol si sa mi zavolať, lebo ti chýbam?" zaznel Zuzkin pobavený hlas. Tomáš sa spokojne usmial, keď začul jej jemný a láskavý tón.

"Keď ťa počujem, hneď sa mi deň zdá krajší." vyslovil nežne.

"A azda ho máš škaredý? Do akých farieb ho mám premaľovať, aby si sa cítil spokojne?" pokračovala v rovnakom tóne hlasu. Tomáš sa zamilovane usmial.

"Chceš ma vtiahnuť do sveta tvojich vlastných farieb? Veľmi rád sa nechám. Bude to tam určite fascinujúce. Môžem ho prikrášliť svojimi bozkami." šepol hlbokým hlasom. Zuzke sa okamžite rozbúšilo srdce. Postavila sa zo sedačky, odkiaľ sledovala mamu, ako sa o ňu Patrik starostlivo stará a s ospravedlňujúcim pohľadom vyšla hore po schodoch, do svojej izby.

"Kedy ťa budem môcť vidieť? Keď takto rozprávaš, mám chuť sa za tebou rozbehnúť." s túžbou si Zuzka vzdychla. Tomáš jej veľmi chcel povedať, aby prišla ihneď. Na stole ho však čakali ešte nedokončené veci pre Petra.

Mäkký golier, zdvihnutá ľavá noha v sadre, oviazaná hlava. Chcel niečo povedať, ale kyslíková maska mu v tom bránila. Pocítil hrozný smäd. Zrazu k nemu pribehla sestra v strednom veku a so záujmom si ho prezerala. Potom vzala do rúk mobil a chvíľu čakala. Sebastian k nej upieral unavený pohľad. Niekoľkokrát privrel oči a opäť ju skúmal. 

"Pán primár, pán doktor Majeský sa práve prebral." sestra po tom, ako to dopovedala, zložila a vložila si mobil naspäť do vrecka. Potom sa nahla k Sebastianovi, kyslikovú masku mu pomaly zložila dole a povzbudivo sa na neho usmiala.

"Vitajte späť, pán doktor." šepla pri jeho uchu. Sebastian sa ľahko usmial a privrel oči na znak poďakovania. 

Vilma sa snažila všetku svoju pozornosť venovať práci. Už v piatok sa mal konať ten večierok s investormi. Nevedela sa však sústrediť. V hlave jej neustále vírili slová Alenky o tom, že tá tiaž nespočíva len na jej pleciach. Keď sa nad tým hlbšie zamyslela, zistila, že Alenka má pravdu. Utajovaním skutočnosti, že je Zuzkinou biologickou mamou bránila nielen Zuzke k zisteniu, že Matúško je jej skutočný brat. Odzačiatku bola sebecká a ani si neuvedomovala ako veľmi zaťažila Alenkino láskavé a nesebecké srdce. Teraz to urobila opäť. Bez toho, aby si to uvedomovala. Bolestne zovrela tvár a hlasno si vzdychla. Silvia jej svojou sebeckosťou pri výchove vštepila do srdca rovnaký pocit márnivosti. Akoby jej z očí pomaly padal závoj hmly a ona si uvedomila, že tá hra na obeť, ktorou veľakrát nechala ovládať svoj život, ničil aj životy tých, ktorí jej boli blízki. Niečo akoby sa zlomilo v jej srdci a odkrylo to miesta, kam ešte úplne nebola pripravená vkročiť. Zmena prichádza vtedy, keď sa pokoríš pred Bohom. Zaznel veľmi tichý, ale naliehavý hlas v jej vnútri. Privrela oči a snažila sa sústrediť na realitu. Som tak veľmi unavená, šepla do chaosu, ktorý sa v jej hlave tvoril. Pomaly sa zdvihla zo stoličky a podišla k dverám. Potichu prešla popri Veronike, ktorá na ňu hľadela so spytujúcim pohľadom.

"Pani riaditeľka, ste v poriadku?" ticho sa k nej prihovorila, keď si všimla jej bledú tvár. Vilma sa k nej otočila a s vážnou tvárou prikývla.

"Iba si na chvíľu potrebujem odskočiť. Hneď sa vrátim. Prosím, odbehnite do bufetu a objednajte mne aj sebe jednu kávu." povedala s povzdychom a bez ďalšieho slova prešla k výťahom. Prvý, kto ju napadol bol Tomáš. Nezaujímala sa veľmi o vzťahy v nemocnici, ale ten medzi Tomášom a Zuzkou sa k nej nepriamo dostal už vtedy, keď sa Tomáš rozhodol o ňu starať, po jej úraze u nej doma. Dúfala, že sa od Tomáša dozvie niečo viac o Zuzke.