Prešlo niekoľko týždňov. Petrovi sa písomné testy podarilo nakoniec spraviť na samé jednotky. Na Zuzkinej škole mali práve týždenné prázdniny, pretože tam prebiehali maturity. Rovnako, ako v Petrovej. Nevideli sa už niekoľko dní, pretože všetok čas Peter venoval práve tomu, aby dosiahol čo najlepšie výsledky. A tak sa Zuzka rozhodla čakať ho pred školou, aby ho prekvapila, keď vyjde. Otočila sa chrbtom k vchodu a sledovala okoloidúcich ľudí. Vždy ju fascinovalo skúmať tie neznáme tváre. Premýšľala nad tým, kam sa asi ponáhľajú. 

"Opäť stratená vo svojich myšlienkach?" zaznel veselý hlas za jej chrbtom. Náhle sa otočila. Hľadel na ňu Tomáš. Jeho tvár bola veselá a pokojná. Úplne zabudla, že do tej istej školy chodí aj on. Usmiala sa na neho. 

"Je fascinujúce, že sa vždy stretneme, tak náhodne." povedala priateľsky. "Už to máš sa sebou?" 

Oblizol si pery a naklonil hlavu doboku. Kútik sa mu jemne posunul dohora. 

"Ty si ešte za celý ten čas nepochopila?" spýtal sa s tajomným úsmevom. Oči sa mu zapálili zvláštnym odtieňom. 

"Čo som mala pochopiť?" zvážnela a hlboko sa mu zahľadela do očí. Tiež zvážnel a mlčal. Pohľadom však neuhýbal, akoby sa jej to snažil povedať očami. 

Zuzka potom, ako prišla domov, ihneď upiekla Petrovi ovocné muffiny. Čakala ho dlho. Opäť však nedodržal slovo. Ďalšie sklamanie v jej srdci začalo vytvárať zlé prostredie pre lásku, ktorá sa ešte ani nestihla zakoreniť. Už sa chystala spať, keď jej zazvonil telefón. 

"Peťo, už sa chystám spať." povedala sklamane. 

"Prepáč. Dnes už druhýkrát. Odpusť mi. Čakám ťa pri dverách, ak by si mi ešte dala šancu." zaúpel kajúcne. Zuzka sa usmiala jeho hlasu. 

"Už je neskoro, choď si ľahnúť." snažila sa znieť vážne. 

"Nie, kým ťa neuvidím. Prosím. Otvor mi dvere." prosíkal. Zuzka pokrútila hlavou. Keď prechádzala okolo maminej izby, ozrejmila jej, že na chvíľku ešte dnu pustí Petra. Alenka sa začudovala, prečo tak neskoro, ale súhlasila. 

Keď otvorila dvere, Peter mal ruky za chrbtom. Vážne sa posadila za stôl a čakala, kým sa pridá. 

"Ahoj. Čo tu robíš?" spýtala sa prekvapene. Sadol si na zem a uvoľnene spustil ruky k telu. 

"Spomenul som si na toto vzácne miesto, tak som sa rozhodol ho navštíviť. To, že som ťa tu našiel, je bonus." veselo sa usmial. Otočila hlavu naspäť a opäť sa zahľadela na rovnaké miesto, ako predtým. "Nie si rada, že ma vidíš?" spýtal sa so zvláštnym tónom v hlase. Mal za sebou náročné obdobie. Okrem toho, že sa musel učiť, telefonicky ho začala bombardovať otcova sekretárka, že ho otec chce vidieť. Vzdychol si. Zuzka sa skúmavo otočila jeho stranou a rozhodla sa posadiť kúsok od neho. Nadšene k nim pribehol Hax. Tomáš vzal paličku vedľa seba a hodil mu ju. Hax sa za ňou veselo rozbehol a potom sa do nej s chuťou pustil. 

"Môžem ti položiť otázku?" odhodlala sa. 

"Áno." povedal ticho a nahol hlavu jedným smerom, aby tak lepšie mohol skúmať jej oči. Sklonila ich na zem a prstami hladila kvet vedľa seba. 

"Bolí to, keď rastieš? Myslím.." nedopovedala, pretože sa zamyslela, či je správne, aby tu bol. Mal tu byť miesto neho Peter. 

"Myslíš duchovne?" dopovedal za ňu. Prekvapene na neho zdvihla obočie. Usmial sa. "Raz, keď som bol v ťažkej rodinnej situácii a sedel som pri stole mojej starkej, vynorila sa mi podobná otázka v mojom srdci. Položil som jej ju. Je to veľmi múdra žena, prešla si rôznymi úskaliami a veľmi rád ju počúvam." otvorene vyslovil. Zuzka ho zvedavo počúvala. Usmial sa nad jej zvedavým pohľadom a opäť sa pozrel na štíty. 

"Vedel som, že tu budeš. Nedokázal som sa sústrediť a rozhodol sa spraviť si malú prestávku. Na moju vzácnu Zuzku." do očí mu vošla neha. Zuzka sa usmiala a objala ho okolo krku. Ako sa pomaly odtiahla, skúmavo sledovala jeho tvár. Nevedela, či je to správne. Strach nechala odísť a dovolila láske, aby vstúpila. Peter nahol hlavu doboku a všimol si zmenu v jej očiach. Zľahka sa k nej priblížil a sledoval chvíľu jej pery. Zhlboka dýchala a potom pomaly privrela oči. Srdce sa jej príjemne zvieralo v očakávaní. Zrazu sa dotkol jej pier. Úplne slabo a jemne. Keď ucítil, že neuhýba a stále s láskou čaká, zmocnil sa ich s väčšou túžbou. Presne tak, ako o tom už dlhú dobu sníval. Zuzka sa úplne poddala a nechala, aby sa stalo to, čo vo svojom srdci cítila. Je to správne a krásne, pomyslela si, keď sa pomaly odtiahol. Otvorila oči a na tvári jej žiaril jemný úsmev. Peter si vzal jej ruku a pohladil jej prsty. 

"Neviem nájsť tie správne slová, ako ti vyjadriť, čo tento bozk pre mňa znamená." pošepol s pohľadom upretým na jej prsty. 

"Chýbal si mi." povedala odhodlane. Prekvapene zdvihol oči k nej. Široko sa usmial. 

"Bolo treba, aby som ti chýbal, aby si si ma všimla ako muža a nie ako priateľa? Čo bude potom, keď odídem do zahraničia?" povedal veselo. Až po poslednej vete si uvedomil zmysel tých slov a zamračil sa. V jej očiach zazrel bolesť. Postavila sa a pomalými krokmi sa začala prechádzať po lúke. Na okamih zabudla, čo sa pred chvíľou stalo. Otočila sa mu chrbtom a hľadela do diaľky. Začula, ako sa k nej priblížil. 

"Prepáč. Neviem, prečo som to povedal. Teraz, keď si sa rozhodla, je všetko samozrejme iné." pohladil ju po ramenách. Premýšľala. Čo to urobila? Rozhodla sa tak impulzívne. Otočila sa k nemu. Jej oči ho úplne magnetizovali. 

"Peťo. Možno toho budem ľutovať, ale svoj názor nezmením. Nesmieš tu ostávať len kvôli mne. Vyčítala by som si dokonca svojho života, že si premárnil najlepšiu príležitosť." povedala odhodlane. Nezamýšľala sa nad svojimi pocitmi o budúcnosti. Či zvládne, že ho taký dlhý čas neuvidí. Chcela len, aby bol šťastný. Peter na ňu upieral prekvapený výraz. 

V ten istý čas stál Tomáš pred bránou psychiatrickej liečebne. Ruku držal na kľučke a vo svojom srdci zvádzal boj, či vojsť alebo radšej odísť. Už veľakrát si týmto prechádzal. Dnes mala jeho mama meniny a on v druhej ruke zvieral kyticu kvetov. Môže to byť dnes iné? Vždy si kládol tú istú otázku. A vždy dostával rovnakú odpoveď. Potriasol hlavou a pomaly otvoril dvere. Jeho chôdza bola neistá a so zovretou sánkou si opakoval vo svojom vnútri tú istú vetu. Zapri sám seba, ona nevie. Nerobí to preto, aby ťa zraňovala.

Keď vošiel dnu, privítala ho s úsmevom rovnaká zdravotná sestra, ako zvyčajne. Už sa dobre poznali. Mamu začal navštevovať, keď oslávil pätnásť rokov. Anička k nemu bola natoľko láskavá, že si spolu vybudovali priateľský vzťah. 

"Dobrý deň Tomáško. Sme radi, že si prišiel. Ako sa máš?" 

"Vďaka, dobre. Ako to dnes zvládaš ty, Anička?" usmial sa a vytiahol jeden kvet z kytice. S láskou jej ho podal. Sestra sa nadšene usmiala. 

"Vďaka Bohu, dobre. Dnes je veľmi pokojný deň." pohladila ho po tvári a kvet vložila do vázy na stole. 

"Ako sa dnes mama má?" spýtal sa pokojne. 

Bol piatok poobede. Keď Zuzka prišla zo školy domov, pri stole sedela Alenka s Patrikom. Bolo zvláštne, že keď otvorila dvere, obaja razom stíchli. Aj napriek tomu sa tejto návšteve potešila. Svojho strýka si veľmi obľúbila. Jeho rozprávanie bolo zaujímavé a pútavé. A vždy sa od neho dozvedela niečo nové. Alenka sa zdvihla, usmiala sa na oboch a odišla do záhrady. Nechávala im priestor, aby sa mohli rozprávať osamote. 

"Som rada, že si k nám opäť zavítal." usmiala sa na neho nadšene Zuzka. 

"Je mi cťou, rád s tebou vediem rozhovory. Páčia sa mi tvoje pohľady na život. A viera v Boha." obdaril ju Patrik veselým pohľadom. 

"Byť kapitánom lode, to musí byť zaujímavý a dobrodružný život, nie?" povedala zasnene. Patrik ticho prikývol. 

"Keď je človek mladý, tak určite. Máš čistú hlavu, nič ťa netrápi. V mysli ti veje sloboda a chuť do života. Čím viac ti však pribúdajú roky, hodnoty sa postupne menia. Nikdy som neuvažoval nad vlastnou rodinou. Čím som však starší, tým viac mi chýba pevný prístav. Je to škoda, že sa nerodíme s múdrosťou, ktorá nám je odhalená až časom." povedal trošku sklamane. 

"Takže ľutuješ, čo si vo svojom živote prežil?" spýtala sa so záujmom Zuzka. Chvíľu na ňu hľadel a premýšľal nad jej otázkou. Na to, aká bola mladá, vždy vedela položiť trefnú otázku. 

Tomáš mal čo robiť, aby sa za ňou neotočil. Vnútorne však cítil, že je to takto správne. Rozhodol sa, že sa začne viac sústrediť na to, čo si v živote zaumienil. Ukáže otcovi, že je schopný postarať sa aj sám o seba. Nechce byť už viac závislý na jeho peniazoch a kontaktoch. To, že je schopný lekár zvládne iba s Božou pomocou. Myšlienky sa rozpŕchli, keď vkročil do Petrovej izby. Mal už nachystané všetko k tomu, aby sa pustili do učenia. Ešte predtým však Petrovi niečo vŕtalo v hlave. 

"Videl som ťa z okna pri Zuzke, čo si od nej chcel?" spýtal sa podozrievavo. Vedel, že Tomáš je správny chlapík. Prechádzali ním však obrovské pocity žiarlivosti. Tušil, že Tomáš by Zuzke v duchovnej oblasti poskytol omnoho viac. Netajil sa tým v triede, že verí v Ježiša. Práve naopak, bol na to hrdý. Aj keď sa občas stretol s posmeškami. Peter ho obdivoval za jeho horlivosť a odvahu. Tomáš sa na neho skúmavo pozrel. 

"Prečo sa ma na to pýtaš?" jeho hlas bol pokojný, ale prepaľovala ho zvedavosť, či náhodou spolu nie sú vo vzťahu. 

"Zaujíma ma to, pretože Zuzka je pre mňa veľmi dôležitá. Sme dobrí priatelia, už od detstva." povedal odhodlane. Tomáš sklopil pohľad a posadil sa na stoličku. 

"Nemusíš sa báť. Určite som nerobil nič, čo by jej akokoľvek ublížilo." povedal ticho a vzal si do rúk papier, ktorý mal pred sebou. Peter sa poškriabal po čele, zhlboka sa nadýchol a potom jemne vydýchol. 

"Záleží mi na nej viac, ako si vieš predstaviť." odhodlal sa priznať. Tomáš na neho uprel pohľad a chvíľu mlčal. 

Nový týždeň pri školských povinnostiach opäť prešiel rýchlo. Bol štvrtok poobede a Zuzka čakala pred dverami domu, kým príde Peter pre ňu. Prstami sa hrala s príveskom, ktorý od neho dostala. Srdce mala naplnené radosťou a očakávaním. Ešte prejde pár rôčkov, kým pôjde ona na vysokú. Aj napriek tomu sa nevedela dočkať až uvidí ako to vyzerá na lekárskej fakulte. Peter sa totiž rozhodol, že sa uberie týmto smerom. Pomaly k nej prišlo Petrove auto. Zuzka rýchlo pribehla a nastúpila k nemu. 

"Je to ďaleko?" spýtala sa so záujmom. 

"Za pol hodinu tam sme." usmial sa. 

"Takže, až tam nastúpiš, nebudeš to mať ďaleko od domu?" 

Peter sa k nej otočil a skúmavo na ňu chvíľu hľadel. 

"Prečo sa pýtaš? Ale naozaj." snažil sa zistiť. Už poznal Zuzku. Tušil, že ju niečo trápi. 

Prešlo niekoľko dní po ich spoločnom bozku a Zuzka sa stále cítila rovnako zvláštne, ako keď tam pri ňom stála. Mala naliehavú chuť ozvať sa mu, aby si to vysvetlili. Najmä vtedy, keď stála opretá o strom, na ich spoločnom mieste a sledovala Haxa, ako veselo pobehuje po tráve. Neurobila to. Jej hanblivosť a zmätenosť jej v tom bránili. Čupla si na zem a hladila posledné kvety, ktoré na lúke ešte vykúkali. Zrazu k nej pribehla Lejla. Na okamih sa jej zastavil dych a zmätene sa pozerala dookola.

"Kde máš pána?" spýtala sa šeptom. Po chvíli k nej podišiel Peter. Keď zdvihla pohľad k nemu, hľadel na ňu naliehavým pohľadom. Postavila sa. Snažila sa o to, aby sa jej srdce upokojilo a ona tak mohla pokojnejšie premýšľať. Zmenilo sa to však, keď zaznel jeho hlas:

"Prepáč, že som sa tak dlho neozval. Premýšľal som." povedal pokojným hlasom. Zuzke sa v hrdle spravila zvláštna hrča.

"O čom?" spýtala sa ticho. Bála sa, že by ho mohla stratiť.

"O tebe. O našom priateľstve. O tom, čo sa stalo." odmlčal sa a chvíľu hľadel na kopce, ktoré sa vypínali nad Zuzkou. "Možno by som mal povedať, že som to nemal urobiť, pretože som tým narušil naše priateľstvo. Ale ja toho neľutujem. Urobil by som to opäť a aj teraz, ak by si mi to dovolila." povedal odhodlane a zahľadel sa do jej nevinných modrých očí. Zuzka na neho nemo hľadela. Čo k tomu mala povedať? Sama premýšľala každý večer, ako správne pochopiť svoje pocity k nemu. Bála sa však. Čo ak sa to všetko pokazí a ona príde o najlepšieho priateľa, ktorého vo svojom živote mala.

"Našiel som z toho východisko." prerušil jej premýšľanie. Zhlboka sa nadýchla a naliehavo mu pozerala do očí. "Nebudem na teba tlačiť. Nemalo by to žiaden zmysel. Nech je to tak, ako chceš ty. Nechcem ťa stratiť." povedal sebaisto. Zuzka si vydýchla. Srdce sa jej uvoľnilo po poslednej vete. Cíti to rovnako, ako ona.

Ďalej to už Zuzka zvládala bez problémov, keď videla na javisku Petra, ako s nadhľadom a úsmevom uvádza program. Občas zazrela jeho veselý pohľad, keď hľadel do jej očí a to ju vždy rozosmialo. Pripomenulo jej to čas, keď spolu sedeli s Haxom a Lejlou na lúke. Keď skončil hlavný program, konečne si k nej Peter prisadol. 

"Ďakujem, že si to tak bez problémov zvládla." pošepol jej s veselým úsmevom. Prikývla a usmiala sa tiež. V mysli sa jej zjavil Tomáš. Ihneď sa ho však snažila vymazať. 

"Išlo ti to skvele. Mal by si pouvažovať nad svojím ďalším smerovaním. Bol by z teba skvelý moderátor večerných správ." povedala pobavene. Peter sa rozosmial. 

"Len to nie. Umrel by som od nudy." zapojil sa s rovnakým tónom hlasu. 

"Och a to by bola škoda." pozrela na neho s veselým úsmevom. Peter očami skúmal celú jej tvár a úsmev mu pomaly mizol z tváre. Pootvoril ústa a chcel niečo povedať. Naklonili sa však k nemu jeho rodičia, aby mu pogratulovali k skvelému výkonu. Prikývol s úsmevom a ticho ešte pozrel nesmelo na Zuzku. Práve sa sústredila na koláč, ktorý si nabrala na tanier. Peter zmĺkol. 

Keď prešli všetky ceremónie a odišli všetci rodičia, Peter mal konečne možnosť pozvať Zuzku do tanca. Práve hrali jemnú zamilovanú pieseň. Zuzka ticho prikývla a nasledovala Petra na parket. Tancovalo tam zopár mladých párov, ktorí si užívali jemné dotyky. Peter vzal nežne Zuzku k sebe a položil jej ruku na chrbát. Jemne zvieral jej prsty vo svojich. Po tomto okamihu túžil už niekoľko dní. Sníval o tom každý večer. Zuzka sa mu nesmelo pozrela do očí a placho sa usmiala. Srdce jej zvieral zvláštny horúci pocit. Náhle k nej naklonil svoju tvár a lícom sa dotkol jej líca. Pocítila jeho vôňu a srdce sa jej rozbúšilo o niečo rýchlejšie. Jeho dych cítila na svojom krku. Pohladil ju po chrbte a potichu sa nadýchol z jej vlasov. 

Pár týždňov pred Petrovou stužkovou poprosila Zuzka mamu, či by s ňou nešla  do mesta. Chcela pomôcť s výberom šiat. Alenka bola nadšená a tešila sa z času, ktorý spolu strávili. Zuzke sa nakoniec podarilo vybrať všetko tak, aby Petra nezahanbila. Spoločne sa ešte zastavili v kaviarni, kde si dopriali sladkú odmenu. 

"Mami a kde zmizol Patrik?" spýtala sa Zuzka zvedavo. Alenka sa usmiala. 

"Nezmizol. Iba býva vo svojom byte, tu v meste. Sľúbil, že nás cez víkend navštívi. Potom odíde na pár týždňov do cudziny. Chce opäť pomáhať v nemocnici." 

"Páčilo by sa mi robiť to, čo robí on. Myslíš, že keď doštudujem, mohla by som niekedy odísť spolu s ním?" spýtala sa Zuzka nadšene. Alenku táto otázka zaskočila. Nevedela si predstaviť, že by svoju dcéru taký dlhý čas nevidela. Na druhej strane však chcela, aby bola šťastná a robila to, čo ju baví a napĺňa. 

"Myslím, že ak by si veľmi chcela, Patrikovi by to nerobilo problém." snažila sa Alenka usmiať. Jej srdce ju však pri tej vete zabolelo. Mala už len ju a zvykla si na to svetlo, ktoré jej prinášala. 

"Skúsim nad tým popremýšľať." povedala Zuzka nadšene. 

Pri všetkom tom strese v škole, niekoľkých testoch a skúšaniach Zuzke týždeň prešiel veľmi rýchlo. Peter sa nevedel dočkať, kedy Zuzku opäť uvidí. A tak sa rozhodol ju prekvapiť a v piatok poobede ju čakal pred domom. Práve sa chystala s Haxom von.

"Peter, čo tu robíš?" spýtala sa prekvapene, keď Haxovi pripínala vodítko. 

"Čakám na teba." veselo sa usmial. Potom si nervózne strčil ruky do vreciek nohavíc a vážne zovrel pery. "Chcel by som sa ťa na niečo spýtať."

"To znie vážne." prekvapene sa otočila k jeho tvári.

"Kamaráti ma zajtra na obed pozvali na opekačku. Nechcela by si ísť tiež?" spýtal sa nadšene. Zuzka premýšľala. Nemala rada veľa ľudí. Už len ten sľub, že pôjde s ním na stužkovú, ju stál veľa zapierania. Peter videl jej zamyslenú tvár. Zabudol v tom nadšení, aká je. Má rada svoj pokoj a teraz ju postavil do nepríjemnej situácie.

"Neviem, Peťo. Chcela som si trošku oddýchnuť od tohto náročného týždňa." povedala priamo.

V nedeľu bol Peter doma. Hoci ho spolužiaci volali do kina, nechcelo sa mu. Čoraz viac premýšľal nad tým, aké by to bolo, keby mu Zuzka dala šancu. Bál sa jej to však opýtať. Poznali sa odmalička a obával sa, že keby sa jej vyznal, stratil by ju, aj jej priateľstvo. Vzal telefón do ruky a zamyslene hľadel na jej meno v kontaktoch. Prešla ním silná túžba napísať jej smsku.

Ahoj, čo robíš?

Odpoveď neprichádzala. Nikdy sa takto necítil. Mal úplne popletenú hlavu a nedokázal sa dokonca sústrediť ani na štúdium.

Práve sa učím. Čo ti chýbam? 🙂

Peter vydýchol a hľadel na displej. Ach, keby vedela, akú pravdu napísala.

Nepôjdeš dnes s Haxom von?

Cez víkend, keď Zuzka sedela na svojom obľúbenom mieste, do mysle sa jej začali vkrádať zvedavé otázky. Kto je vlastne jej biologická matka a prečo ju opustila? A čo jej otec? V diaľke sledovala Haxa ako veselo naháňa motýľa. Vyrušil ju zvedavý ňufák Lejly, ktorý sa obtieral o jej ruku. Vždy to robila, keď sa s ňou chcela pozdraviť. 

"Moja milá a ty tu čo robíš?" poškrabkala ju za uchom. 

"Prišla som ťa pozrieť." ozval sa veselý hlas Petra za stromom, o ktorý bola opretá. Zasmiala sa. 

"Naozaj? A kde máš pána?" pokračovala v jeho načatej hre. 

"Neviem, ušla som mu. Bol strašne pomalý." zasmial sa Peter a prisunul sa k nej. Zuzka sa rozosmiala. "Konečne sa usmievaš." povedal Peter vážne a milo sa na ňu usmial. Veselo sa na neho pozrela a zrak sklopila na Lejlu. Odrazu k nim pribehol Hax a začal do svojej psej susedky dobiedzať. Tá sa postavila a ladným krokom sa začala prechádzať po lúke. Hax jej bol neustále pri zadných labkách a občas do nej hravo skočil. 

"Oni sú skoro ako my dvaja." usmial sa Peter, keď ich sledoval. Zuzka vážne zdvihla obočie. 

Po ceste mlčali. Peter stále premýšľal nad jednou otázkou. O dva mesiace má mať maturitný večierok. Veľmi túžil, aby tam bola s ním. Stále však nevedel, ako by sa jej to mal opýtať. Obával sa jej plachosti, aby ju nevystrašil.

"Nie som zvyknutá na to, že takto mlčíš. Niečo ťa trápi?" spýtala sa Zuzka tesne pri dome. Peter si odkašľal a pozrel do jej pokojných očí.

"Vlastne, tak trošku áno." odpovedal vážne.

"A mohla by som ti nejak pomôcť?" spýtala sa povzbudivo. Peter hľadel do zeme.

"O dva mesiace mám mať maturitný večierok a chcel som sa spýtať, či by si naň nechcela ísť spolu so mnou?" odhodlal sa a skúmavo jej hľadel do očí. Zuzka prekvapene zažmurkala. Pozerala raz na neho a raz do zeme. "Nemusíš mi odpovedať hneď, ak nechceš. Máš na to dva mesiace." usmial sa na ňu veselo. Zasmiala sa.

"Pôjdem s tebou, rada." povedala potichu. Peter sa nadšene usmial. Zuzka sa musela smiať tiež, keď videla jeho rozradostený výraz v tvári.

"Premýšľal som nad tým, čo si mi hovorila, keď som ťa odprevádzal. Čo by bolo podľa teba dobré, v tejto situácii, urobiť?" spýtal sa Peter vážne. Zuzka na neho uprela svoj nevinný pohľad.

"Ty svojho brata poznáš lepšie ako ja. Nemôžem ti radiť." pokojný hlas, ktorý vyšiel z jej úst ho prekvapil. 

"Ty sa na neho ani trošku nehneváš?" spýtal sa zmätene. Zuzka si vybrala kvietok z bundy a skúmavo si ho prehliadala v prstoch. 

"Pozri na toto." vystrela prsty Petrovi pred tvár oproti slnku. "Nezdá sa ti, že keď cez ne presvitá slnko, tak žiaria? Keby sme mali možnosť vidieť Ježiša ako presvetluje naše nedostatky, bolo by to podobné." povedala zaujato. Stále sledovala ako slnko presvecuje medzierky medzi jej prstami. Peter ju nemo pozoroval. Hoci mala v sebe ešte stále dievčenské črty, to, čo nosila v sebe ju robilo neskutočne príťažlivou a ženskou. Keď sa otočila na Petrovu stranu a uvidela jeho skúmavý pohľad, stiahla prsty a zahľadela sa na Haxa, ktorý si veselo chrúmal Petrovu paličku. Peter sa nadýchol a posadil sa na trávu vedľa Haxa. Začal ho škrabkať za uchom. 

"Prečo si sa rozhodla veriť v Ježiša?" spýtal sa Peter zvedavo. Vždy sa jej to chcel opýtať a práve teraz mu prišlo, že je tá správna chvíľa. Zuzka na neho pozrela. 

"Ja si skôr myslím, že On sa rozhodol pre mňa. Prečo mi tvoj brat povedal, že som kukučka?" rozhodla sa Zuzka otočiť otázku. Stále nad tým premýšľala. Mohla sa opýtať mamy, ale neprišlo jej to správne. Peter na ňu zamračil obočie. 

"Ahoj Zuzi, už si prišla zo školy? Ako bolo?" spýtala sa Alenka od sporáka. Práve dovárala obed na zajtra.

"Dobre, mamička." Zuzka položila tašku na zem a posadila sa chrbtom k Alenke. Skúmavo sledovala šatku, ktorou jej Peter previazal koleno.

Alenka nabrala jedlo a položila tanier pred Zuzku. 

"Čo to máš?" zvedavo nazerala na jej stranu. Zuzka sa otočila k mame a nevinne zažmurkala. Alenka zhíkla. "Čo sa ti stalo?" rýchlo si kľakla k jej kolenu. "Kto ti to takto starostlivo ošetril?" spýtavo ku nej zdvihla pohľad. Zuzka mlčala. Alenka jej opatrne šatku odviazala a prekvapene pozerala na skorocelové listy, ktoré na rane mala. Vzala lekárničku, ranu jej dôkladne vydezinfikovala a prelepila. Zuzka si k sebe vzala šatku, ktorú Alenka položila na stôl. Zovrela ju v dlani.

"Neboj sa, mamička, som v poriadku. Iba som bola trošku neopatrná a spadla som po ceste. Peter bol nablízku a pomohol mi." veselo sa usmiala. Alenke sa rozsvietili oči láskou.

"Všimla som si, že si v poslednej dobe s Petrom dobre rozumiete. Som rada, za vás oboch." povedala milo a na chvíľu si sadla vedľa nej. Zuzka sa usmiala a začala jesť. 

Zuzka mala zrovna šesťnásť rokov, keď sa jej prvýkrát do uší dostali kruté poznámky o tom, kto vlastne je. Práve prechádzala po lúčnej ceste domov zo školy, keď si ju stopli dvaja spolužiaci z vedľajšej triedy. Jeden z nich bol Juraj, Petrov brat. 

"Zuza, vieš o tom, že si kukučka?" šplechli jej do tváre. Zuzka na nich uprela svoj belasý, nevinný pohľad. Nechápala, prečo jej to hovorili. Pridala do kroku a snažila sa nevšímať si ich. Juraj ju však dobehol a nečakane posotil. Zuzka spadla kolenom rovno na ostrý kameň. Potom sa obaja začali smiať a ušli. Všetko to z diaľky sledoval Peter. Bol nahnevaný z toho, čo videl. Práve jeho brat ubližoval dievčaťu, ktoré malo v jeho srdci výnimočné miesto. Zuzka sedela na zemi a so slzami v očiach pozerala na svoje rozrazené koleno. Viac, ako to, ju však bolelo srdce z toho, čo počula. Nechápala, prečo sa terčom posmechu stala práve ona. Peter k nej potichu pristúpil a pomaly sa sklonil k jej kolenu. Vystrašene sa na neho pozrela. Po ceste k nej, uvidel skorocel a natrhal ho. Teraz ho intenzívne zvieral v ruke a skúmavo pozoroval jej ranu.

"Veľmi ťa to bolí?" spýtal sa citlivo.

"Ani nie. Iba to trošku krváca." odhodlala sa na neho pozrieť. Usmial sa na ňu. Bol jej blízky priateľ a vždy sa k nej správal veľmi láskavo a citlivo. Bola rada, že to bol práve on, kto sa tu teraz objavil.

"Ošetrím ti to." povedal Peter vážne a z ruksaku si vytiahol fľašu s čistou vodou. Opláchol listy skorocelu, očistil pomaly ranu, poukladal lístky tam, kde bola rana najviac otvorená a obviazal jej to so šatkou, ktorú nosil zaviazanú o ruksak. Zuzka sa na neho s láskou pozerala. Jeho dotyk bol veľmi profesionálny. Priam akoby to robil samotný doktor.

"Skúsiš sa postaviť?" spýtal sa Peter priateľsky a podal jej ruku. Prijala ju a tak jej pomohol vstať. Noha ju trošku bolela, tak sa Peter rozhodol odprevadiť ju až úplne k domu.

Vilma mala ukážkové tehotenstvo. Silvia ju nechala hospitalizovať v súkromnej nemocnici pár dní pred vypočítaným pôrodom. Ten začal presne tak, ako mal. Odtiekla jej plodová voda a už o tri hodiny sa ozval prvýkrát plač malého dievčatka. Vilma ho nevidela. Silvia sa o to postarala. Alenka už potom nikdy viac Vilmu nevidela. Silvia prišla iba s malým novorodeniatkom vo vajíčku, spolu s papiermi, kde boli ako otec a matka malého dievčatka označení Alenka a Roman. Silvia mlčky vzala Vilmin kufor a nechala dieťa vo vajíčku v rukách Romana. Bez jediného slova. Alenku tento okamih veľmi bolel. Nevedela si predstaviť, čo asi Vilma musela prežívať. Keď však uvidela tváričku malého dievčatka prvýkrát, všetka bolesť sa zmenila v lásku a nehu. Vytiahla bábätko z vajíčka a materinsky si ju privinula k sebe. Privoňala si k jej malému telíčku. Tá vôňa sa jej uložila hlboko do srdca.

"Volá sa Zuzka." prerušil jej premýšľanie Romanov hlas, ktorý v rukách držal rodný list dieťatka. Alenka sa na ňu s láskou usmiala.

"Moja malá Zuzanka, môj vysnívaný poklad, Božie požehnanie, tak teda vitaj u nás." Alenkin hlas bol dojatý. Priblížila sa k jej malej hlavičke, ktorú chránila tenká čiapočka a jemne ju na ňu pobozkala. Bábätko sa anjelsky usmialo so zavretými očkami. Okamžite si tak získala celé Alenkino srdce.

Dievčatko rástlo veľmi rýchlo a Alenka nikdy neoľutovala, že sa pre ňu rozhodla. Mala práve tri roky, keď niekto kúpil pozemok blízko nich a rozhodol sa stavať. Bola to mladá rodina s dvomi synmi. Prvý, Peter, mal šesť a druhý, Juraj, bol tak starý ako Zuzka. O rok sa nasťahovali a stali sa príjemnými susedmi. Alenka bola za nich vďačná, pretože Zuzka tak mohla vyrastať s deťmi v podobnom veku.

Zuzka bola veľmi láskavé dievčatko, nikto nepochyboval, že je Alenkina, pretože mala úplne rovnakú povahu. Hoci, po dedine sa viedli aj rôzne klebety, vždy utíchli, keď kráčala Alenka s Romanom a Zuzkou okolo. Spoločne tvorili nádhernú rodinu, ktorú spájali silné korene. 

Prepaľujúca chvíľa, kedy Alenka najviac trpela bola, niekoľko mesiacov po Zuzkiných šiestich narodeninách. Roman chodieval brigádovať do lesa ako pilčík. V jeden jesenný podvečer, kedy bola obloha zaliata zvláštnou červenou farbou sa do Alenkiných uší dostali kruté slová Romanovho kamaráta. 

Týždne prechádzali rýchlo. Vilma si začala zvykať na nový domov a čoraz viac sa Alenke otvárala. Boli práve spoločne na lúke, kde Alenka rada zbierala bylinky. 

"Teta Alenka? Prečo vlastne nemáte deti?" spýtala sa Vilma počas toho, keď jej Alenka vysvetľovala ako vyzerá materina dúška. Alenka na ňu zdvihla pohľad a chvíľu mlčala. 

"Nebolo nám to dopriate. Ja ale ešte verím v zázrak. Milujem deti." usmiala sa na ňu očami. 

"Budeš skvelá mama. Chcem, aby dieťa, ktoré porodím malo mamu, ako si ty." odhodlala sa Vilma priznať nahlas. Alenka na ňu prekvapene zdvihla obočie. Nevedela, čo jej má na to odpovedať. Vilma ju pohladila po ruke a pokračovala v zbieraní byliniek. Alenku to v srdci hlboko dojalo. Zároveň jej to darovalo pokoj v tom, čo ju už dlhý čas tak veľmi ťažilo. 

"Ďakujem." povedala ticho a pohladila Vilmu po vlasoch. Obe sa na seba ticho usmiali. 

Raz podvečer, keď Alenka niesla večeru Vilme do izby začula jej rozhovor s otcom. 

"Dobre, na budúci mesiac vám ju priveziem. O všetko, ohľadom pôrodu, sa postarám. Potom už sa nemusíme nikdy stretnúť." povedala tónom, akoby vybavovala nejaký obchod. Alenka smutne sklopila pohľad a mlčala. Všetky slová už boli vypovedané. Nemala viac silu niečo hovoriť. 

Silvia sa zdvihla a tak nečakane, ako prišla, aj odišla. Ostala po nej len vôňa po parféme. Alenka si rezignovane sadla za stôl a zvesila hlavu. Roman k nej pristúpil a pohladil ju po zvesených ramenách. Nehovorila nič. Svojmu manželovi sa nikdy nepriečila. A vlastne sama nevedela, čo je v tejto situácii správne. 

Na ďalší mesiac ku nim Silvia doviezla vysoké dievča so smutnými očami. Spod voľného trička jej vykúkalo malé bruško. Neochotne vošla dnu a pozdravila sa. Alenka k nej s láskou pristúpila a pohladila ju po ruke. Venovala jej priateľský úsmev. Vilma však mlčala a pozerala do zeme. 

"Keď by sa čokoľvek stalo, volajte na toto číslo. Každý mesiac budem chodiť sem, aby som ju vzala ku súkromníkovi do poradne. O nič sa nemusíte starať. Keď sa dieťa narodí, vezmem si Vilmu zase k sebe." podala im vizitku s telefónom na nejakého doktora, potom sa otočila na Vilmu. "Ak by ti volal otec, vieš, čo máš povedať." Silviin hlas bol rázny a vecný. Vilma ticho prikývla. Silvia sa náhle otočila a odišla. Alenka na ňu hľadela s prekvapeným výrazom v tvári. Nechcela veriť vlastným očiam, že sa s dcérou ani len nerozlúčila. Chcela jej niečo povedať, ale Silvia bola taká rýchla, že po nej ostal iba prach na príjazdovej ceste. Keď sa trochu spamätala, podišla k Vilme a nežne sa na ňu zahľadela. 

"Vitaj u nás, Vilmuška, nie si hladná?" snažila sa o rozhovor. Vilma na ňu pozrela uboleným pohľadom a pokývala hlavou, že nie. "Tak ti aspoň ukážem tvoju izbu." povedala Alenka milo, vzala jej kufor a viedla ju po schodoch hore. Keď otvorila dvere, Vilma sa nesmelo poobzerala dookola a posadila sa na posteľ. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla. 

"Ďakujem, teta Alenka." povedala Vilma tichým hlasom. 

"Ona ma hrozne sklamala." povedala stroho.

"Kto?" spýtala sa Alenka prekvapene.

"Veď Vilma. Moja dcéra. Je tehotná." Silvia si chytila tvár do dlaní a pokrútila hlavou. Alenka sa ju snažila pohladiť. Silvia však okamžite zakryla svoju bolesť a opäť sa narovnala. "Niečo by som od teba chcela." povedala priamo. Alenka mlčala a zahľadela sa na Romana. S prekvapeným výrazom Silviu stále sledoval.

"My si to dieťa nemôžeme nechať. Martin sa pohybuje vo vysokých kruhoch, kde sa od neho očakáva, že bude mať dokonalú rodinu. Vybavila som Vilme individuálny plán výučby, aby kým porodí, sa mohla naďalej venovať štúdiu. Chcem, aby, na ten čas, bývala tu s vami. Potom si to decko môžete osvojiť. Martin sa o tom nesmie dozvedieť." jej plány Alenke úplne vyrazili dych. Nevedela, čo má na to povedať. Musela sa postaviť a napiť vody. Roman sa neveriacky zahľadel do okna. "Ak mi nepomôžete, pošlem ju na potrat." Alenka na ňu zdesene pohliadla. Vedela, že by bola toho schopná. Rozbúšilo sa jej srdce naliehavosťou.

"Silvia, počuješ vôbec, čo rozprávaš a čo od nás žiadaš? Veď to je do nebavolajúce šialenstvo. Čo na to hovorí Vilma?" spýtala sa Alenka zhrozene.

"Ona do toho nemá čo hovoriť. Veď sama je ešte len decko." odfrkla. Alenka pokrútila hlavou.

Keď sa dieťa narodí, nikto nevie, aké bude. Ani Anna to nevedela. Mala dve dcéry a hoci sa narodili v rovnaký deň, každá v sebe niesla iné posolstvo. Alenka bola krehká a útla. Jej duša bola zahalená jemnosťou a nežnosťou. Milovala prírodu, Boha a svojich rodičov. Silvia bola živelná a cieľavedomá. Presne vedela, čo od života chce. Túžila po tom, čo jej rodičia nevedeli poskytnúť. Jej srdce sa vždy radovalo, keď mohla byť stredobodom pozornosti. Aj keď to bolo na úkor vlastnej sestry. Alenka bola tichá, nikdy svoju sestru neohriakla za jej správanie. Za to otec, ten jediný jej vedel dohovoriť tak, že sa zakaždým hanbila. Žiaľ miesto toho, aby sa poučila, prekypovala čoraz väčšou žiarlivosťou k Alenke.

Keď sa Alenka zoznámila s Romanom, nezniesla sa pozerať na ich čistú lásku. Na určitú chvíľu na Silviine správanie zmenilo, keď sa zoznámila s Martinom. Dokázal jej dať všetko, po čom tak odjakživa túžila. Po svadbe však opustila rodný dom a dlho o nej nikto nič nepočul. Obe mali vtedy iba devätnásť rokov. 

Roman miloval Alenku celým svojím srdcom. Keď jej ochoreli rodičia a túžila sa o nich postarať, bez reptania súhlasil a presťahovali sa ku nim. Nemali deti. Hoci veľmi po nich túžili. Alenkina túžba po deťoch však ešte viac vzrástla, keď obaja rodičia zomreli. Roman dlho premýšľal, modlil sa, ich túžba však nebola vypočutá. Až raz k nim nečakane pricestovala jej sestra.

"Ach Alena. Nechápem, ako si sa tu takto mohla zakopať." zaznel Silviin pohŕdavý hlas. Roman mal čo robiť, aby ju okamžite nevyhodil. Poznal však Alenkine srdce. Dokázala odpustiť svojej sestre každú uštipačnú poznámku. Alenka si totiž v srdci niesla všetko, čo ju mama s láskou naučila. V takejto situácii jej vždy zaznel jej láskavý hlas: "Alenka, odpúšťaj. Vždy, keď budeš cítiť tlak výčitiek od svojej sestry. Lebo v Biblii je skvelý návod na to, ako si uchovať svoje srdce čisté: Vtedy pristúpil k nemu Peter a povedal: „Pane, keď sa brat prehreší proti mne, koľkokrát mu mám odpustiť? Či až sedem ráz?“  Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti, nie sedem ráz, ale až sedemdesiatkrát sedem. (Biblia, Matúš 18:21-22)

"Silvia, som rada, že si prišla. Hoci ma mrzí, že si ani raz nenavštívila mamu a otca. Chýbala si im." povedala Alenka pokorne.

"Nič mi nevyčítaj. Ty nevieš, aké náročné je starať sa o dieťa." Silvia sa na ňu povýšenecky pozrela a posadila sa na stoličku. Alenku táto poznámka v srdci veľmi zabolela. Roman k nej pristúpil a s láskou ju objal. Usmiala sa na neho. Akokoľvek ju bolela nenaplnená túžba, jej láska k manželovi ju vždy dokázala potešiť. Bola vďačná Bohu, že ho má.

Tento príbeh som začala písať cca pred dvomi rokmi. (s niekoľko mesačnými odmlkami) Mojim úmyslom bolo, napísať ho iba pre seba. Čisto román bez nejakých silných dramatických prvkov. Potom však vo svete nastala ťažká situácia. A mňa Boh začal viesť ešte hlbšie, kde hlavná hrdinka zažíva bolesť, smútok, strach a dokonca beznádej. Možno sa v týchto pocitoch nájde nejedna z nás. Ja vám, aj prostredníctvom príbehu, ponúkam nádej, ktorá presahuje všetky tieto pocity. Je ňou Ježiš Kristus. Ten, ktorý sa rozhodol opustiť Kráľovstvo svojho Otca a uponížiť sa ako jeden z nás. Z tejto Nádeje môžete načrieť a v plnosti čerpať. Nič tým nestratíte, iba získate. Svoju novú identitu, v ktorej zistíte, že život, ktorý vám doteraz zjavoval beznádej, sa mení na nebeské výšiny, v ktorých vládne istota a pokoj. (sám Boh istoty a vernosti) 

Prečo som sa rozhodla práve pre tému, ktorá možno ľudí rozdeľuje, pretože každý má na Boha iný pohľad? Lebo pred niekoľkými rokmi som zistila, že všetko, čo Boh tvorí je dôležité. Aj to najmenšie zrniečko raz vyrastie v nádherný strom, ktorý bude prinášať dobré ovocie. Nie však sám od seba. Ale iba vtedy, keď sa jeho Záhradníkom stane Ježiš.

Ďakujem za vašu priazeň a chuť čítať. Hlavne za trpezlivosť, s ktorou ste veľakrát bojovali. Aj cez vás mi Boh vytvoril plodné prostredie pre to, aby môj príbeh mohol byť dokončený. Dokonca ste mi v srdci nakreslili obrysy odvahy, aby som tento príbeh posunula ďalej a on tak možno raz mohol vyjsť aj knižne. Každé jedno slovo, ktoré ste mi napísali, bolo pre mňa kvapkou k tomu, aby som ako pisateľka vyrástla o niečo vyššie. Ani neviete, aké vzácne to pre mňa bolo. 

Žehnám vám pokoj Ježiša Krista, ktorý je tak potrebný v každej rodine(nielen teraz, ale vždy), aby sme mohli rásť tak ako to Otec s nami naplánoval. A teším sa, keď vám čoskoro budem môcť priniesť nový príbeh, ktorý dúfam, bude pre vás rovnako čitateľný ako tento.

Budem rada, ak mi necháte komentár, v ktorom opíšete vaše pocity a dojmy, ktoré vo vás príbeh zanechal. A čo na vás najviac zapôsobilo.

Ďakujem 

"Už?" spýtal sa mierne v šoku. Prikývla som so zaťatými zubami. Rýchlo utekal do pracovne. Keď sa vrátil ku mne, v ruke držal moju tašku a pomohol mi pomalými krokmi dostať sa von. Všetkým ešte stihol zakričať, že sa mu onedlho narodí syn. 

Bol nádherný jarný deň a ja som v rukách držala malé klbko našej zhmotnenej lásky. Nechápala som ako. Aj to bol pre mňa jeden z nádherných Božích tajov. Joel mi zamilovane bozkával ruku a so slzami v očiach sa díval do Simeonovej malej tváričky. Naklonil k nemu ruku a položil mu ju na hlavičku. 

"Žehnám ti, môj drahý synček. Môj najdrahší poklad. Nech si vždy vedený po Božích cestách. Nech ti Pán podaruje veľa pokoja a odhodlania do tvojho, ešte teraz, malého srdiečka. Nech stále vieš, kto si v Ježišovi a svietiš všade, kde sa objavíš. Milujem ťa, aj spolu s tvojou mamičkou. Ste pre mňa to najvzácnejšie, čo som do života od Boha mohol dostať. Môj Simeon." 

Keď to hovoril, kotúľali sa mi slzy po lícach. Táto chvíľa bola tak intímna, tak vzácna, že som dokázala iba mlčať a vychutnávať si ju srdcom. V plnosti. Vďaka. Bože, mám k tebe nahromadenej toľko vďačnosti, že neviem sformulovať tie správne slová. Ty si hoden všetkej chvály, tu na zemi i hore v nebi. Nikdy nebudem schopná darovať Ti dar, ktorý by dokázal obkolesiť Tvoju majestnátnosť. Vďaka. Vydýchla som a privrela oči. 

Prešli tri mesiace. Ja som sedela na terase a sledovala ako zapadá slnko. Naklonila som pohľad doprava, v kolíske pokojne spinkal náš malý chlapček. Jeho tvár bola taká nádherná, akoby som sledovala ruku Majstra pri tvorbe umeleckého diela. 

Začula som jemné buchnutie dverí a Joelovu pokojnú chôdzu. Rozpoznala som ju už na diaľku. Usmiala som sa, keď sa ku mne naklonil, odhrnul mi vlasy a nežne ma pobozkal na krk. 

Po pár dňoch, keď som mala už dostatok síl postaviť sa, rozhodla som sa navštíviť Joela počas rehabilitácie. Môj ošetrujúci lekár, doktor "Víchrica", ako ho nazval Joel potom, čo nám nečakane oznámil, že som tehotná, mi v tom pomohol. Nakoniec sme sa s ním, spolu s Joelom, zblížili natoľko, že sa z nás stali priatelia. 

Keď som prišla na fyziatricko-rehabilitačné oddelenie Joelovi práve pomáhali zdvihnúť sa z vozíka. Mal dostatočne silné ruky, takže s ním nemali veľa roboty. Bol mi otočený chrbtom a ja som so záujmom sledovala ako sa veľmi snaží urobiť prvé kroky. Stálo ho to veľmi veľa námahy, videla som to na jeho napnutom chrbáte. Keď sa otočil, aby zmenil trasu ešte stále sa sústredil na svoje nohy. Mal privreté oči a silne zovretú tvár. Do srdca mi vošiel obdiv k nemu. Bol cieľavedomý a húževnatý. A prejavovalo sa to aj teraz. Niekoľkokrát prešiel tam a späť. Keď zdvihol pohľad jeho tvár bola zamračená bolesťou. Ihneď však ako sa zahľadel mojim smerom, jeho oči zjemneli. Usmial sa. Pristúpila som pomaly k nemu a pozdravila zdravotníkov, ktorí tam boli. Pohladila som ho po chrbáte a naklonila sa k nemu. 

"Ide ti to veľmi dobre." pošepla som hrdo. Oboma rukami sa oprel na moju stranu a zamilovane sa na mňa zahľadel. 

"Si nádherná." povedal tichým hlasom. Vôbec si nevšímal okolie. Nahol sa ku mne a nežne ma pobozkal. Rozbúšilo sa mi srdce. Prikryla som si pery rukou a ospravedlňujúco sa pozrela na personál. Veselo sa na nás usmievali. Po chvíli odišli so slovami, že si odbehnú na kávu. Joel na nich vďačne pokýval hlavou. 

"Čo mi to robíš? Privádzaš ma do rozpakov." veselo som sa na neho zamračila. Pobavene pokýval hlavou z jednej strany na druhú a znova ma pobozkal. Tentokrát vášnivejšie a dlhšie. Zachytila som sa rukami na rovnakom mieste ako on. Keď sa odtiahol, oči mu horeli láskou. 

"Chýbali mi tvoje pery." povedal zamilovane a čelo si oprel o moje. Pocítila som jeho vôňu zmiešanú s námahou, ktorú vynakladal. Prstami som mu pohladila napäté svaly na rukách. Jemne sa mu zdvihli kútiky do úsmevu. Potom ma pobozkal na čelo. 

"Si v poriadku?" spýtala som sa nadšene a snažila sa posadiť. Ticho ma skúmal. V očiach mal zvláštne tajomno. Prekvapene som si prehliadala celú jeho tvár. 

"Myslím, že to ešte chce trošku času, ale podstatné je, že som tu a môžem ťa vidieť. Milujem ťa." privinul si moju ruku k lícu a privrel oči. Nadšene mi podskočilo srdce. 

"Áno, to je to najkrajšie. Že si tu a môžem vidieť opäť tvoje nádherné oči. Veľmi si mi chýbal." pohladila som ho jemne po jeho strnisku na tvári. Usmial sa. Náhle sa otvorili dvere a dnu vošiel lekár. 

"Dobrý deň. Vidím, že už sa máte lepšie. Ako sa cítite?" podišiel ku mne a začal počúvať moje srdce. 

"Dobre." odpovedala som prekvapene a zahľadela sa na Joela. Pobavene na mňa žmurkol. Nadšene som sa usmiala. 

"Tak to rád počujem. Ste pre nás hotový zázrak. To, že ste vy, aj vaše dieťa prežili, ešte doteraz nedokážem spracovať." zaznel jeho hlas. Vyjavene som sa na neho pozrela a potom na Joela. Prekvapene sa pozeral raz na mňa a raz na doktora. 

"Ako sa má?" začula som mamkin tichý hlas. 

"Už konečne prestala krvácať." do uší mi vošiel nežný hlas Noemi. Pomaly som otvorila oči. Pozrela som sa okolo seba. Mamka sa usmiala a pozrela na Noemi. 

"Kde som to?" šepla som tichým, zachrípnutým hlasom. 

"Si v nemocnici. Už si v bezpečí, všetko je v poriadku." zaznel mamkin dojatý hlas. Pozrela som na Noemi. Usmievala sa s očami plnými sĺz. 

"Joel. Ako sa má Joel?" spýtala som sa naliehavo. Noemi mi nežne chytila ruku a pohladila ma po nej. 

"Drahá, oddýchni si. Si ešte veľmi slabá. Ešte sa pozhovárame." jej pokojný výraz tváre mi do srdca vniesol upokojenie. Strašne sa mi chcelo spať. Zavrela som oči. 

Dočítala som posledné slová a prešli mnou zimomriavky. Keď to písal, ani len netušil, ako veľmi to bude pre mňa dôležité. Už viem, prečo ma sem srdce viedlo. Všetko mi to dávalo zmysel. Vďaka, Bože. Ty si stále so mnou. Vedieš moje kroky a si verný. Aj keď ja nie som. Tvoja láska je tak bezhraničná, že čokoľvek sa stane a čokoľvek spravím, vždy si tu a trpezlivo čakáš s otvorenou náručou, ponúkať mi to, čo je tak potrebné. Zmierenie s Tebou, ktoré prináša tak nádherný pokoj. 

Boh všetkej milosti, ktorý vás v Kristovi Ježišovi povolal do svojej večnej slávy, vás po krátkom utrpení zdokonalí, utvrdí, upevní a postaví na pevný základ. (Biblia, Prvý Petrov 5:10) 

A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.(Biblia, Filipanom 4:7) 

Všetky tieto slová nahradili čierne myšlienky v mojej mysli. Až teraz sa dokázalo moje srdce úplne upokojiť. Zrazu mi zazvonil mobil. Neochotne som ho vybrala a pozrela naň.

"Prosím?" zaznel môj hlas. Ešte stále mi do srdca prúdila nová sila.

"Lívia, kde si?" zaznel Mikaelov vážny hlas. Vydýchla som.

Moja túžba nakoniec ostala iba v predstavách. Sama som sa do domu neodvážila ísť a Mikael rozhodol, aby som načas bývala u Davida a Noemi. Každý deň za mnou chodieval a posilňoval ma v dôvere k Ježišovi. Nechcela som ho zaťažovať. Videla som s akým odhodlaním sa venoval celému prípadu, nielen s Vilom, ale aj jeho otcom. Jeho tvár bola zakaždým pokojná, ale čoraz viac unavená. A ja som každý deň vstávala s rovnakou bolesťou v srdci a neistotami. Hoci najavo som to nedávala, myseľ som mala presiaknutú čiernymi myšlienkami. Nad vodou ma držalo iba malé zrnko viery, že Boh sa stará, aj keď ja nič nevidím. Hoci som slepá a hluchá voči Jeho pôsobeniu. Nedokázala som spať, normálne jesť ani piť. Každé ráno bolo rovnaké. Vstala som s odhodlaním, že sa niečo zmenilo a všetko ostávalo rovnaké. Joelov stav sa nemenil. Ostával v bezvedomí. Najhoršie na tom všetkom bolo, že som ho nemohla vidieť. Už celých desať dní som bola bez neho. Bez jeho modrých zamilovaných očí, jemných dotykov a nádherného úsmevu. Prvé dni som sa bála, ale potom som sa začala nasycovať spoločnými fotkami v mobile. Nepomáhalo to však, skôr mi to rozjatrovalo ranu. Každý deň, keď som sedela v nemocnici som bojovala rovnaký boj. Myšlienky verzus viera. Viseli nado mnou kruté slová doktora a na druhej strane ma hladili jasné prisľúbenie Ježiša. Čo som mohla robiť? Bola som ako v začarovanom kruhu. Nikto nechápal, čo prežívam. A vlastne nikomu som o tom ani nehovorila. Vždy som svoju bolesť vykričala iba vnútri, potajme, keď som v tichu zaspávala. Inak som to nevedela. Túžila som po zmene. 

Jedenásty deň bol prelomový. Už ráno v nemocnici, keď som čakala na nové správy a neprichádzali, som sa rozhodla navštíviť náš domov sama. Bojovala som s tou túžbou celý deň. Keď som podvečer volala taxík, Davidovi a Noemi som povedala, že chcem navštíviť Saru. Mrzelo ma, že som im musela klamať, ale túžila som byť sama tam, kde môžem Joelovu prítomnosť cítiť v plnosti. Vedela som, že keby im poviem pravdu, nenechali by ma ísť samú. Spočiatku sa David navrhol, že ma odvezie autom. Presvedčila som ho však, že budem rada, keď ostane spolu s Noemi, aby sa necítila smutne. Súhlasil.

Keď som nastupovala do taxíka a ozrejmila mu adresu, cítila som sa zvláštne. Tupo som sa zahľadela na nemocnicu, ktorá mizla v diaľke. Pocit však zmizol, keď som konečne uvidela náš dom. Privrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Chvíľu som iba mlčky sedela a sledovala dvere. Vyrušil ma taxikár, ktorý si odkašľal a čakal, kedy zaplatím. Podala som mu peniaze a nesmelo vystúpila von. Auto ihneď odišlo. Zahľadela som sa dookola. Bolo to tu presne také isté, ako keď som odtiaľto naposledy odchádzala spolu s ním. Snažila som sa prehltnúť hrču, ktorá sa mi v hrdle vytvorila. Urobila som prvé nesmelé kroky k dverám a vytiahla kľúč. Keď som sa dostala dnu, prešla mnou nostalgia a smútok. Zahľadela som sa na klavír, ktorý ma zaujal ihneď ako som vošla. Predstavila som si, ako pri ňom Joel sedí a hrá. Vydýchla som a pokračovala ďalej. Podišla som k svojej vtáčej orchidei. Pohladila som ju jedným prstom. Opäť ma zaplavili spomienky. Do srdca mi vošla tupá bolesť. Zaťala som zuby a odhodlala sa vyjsť hore. Prvé dvere, pri ktorých som zastala, viedli do spálne. Oprela som sa o ne a zrýchlene dýchala. Moje vnútro mi nedovoľovalo, aby som vošla. Pomaly mi začali stekať slzy po tvári. Rýchlymi krokmi som prešla úplne dozadu a otvorila dvere mojej knižnice. Na stole bol položený biely list papiera. Privrela som oči a posadila sa na moje obľúbené kreslo. Chvíľu som len tak ticho sedela a utrieďovala si myšlienky. Nešlo to ľahko, ale aspoň moje srdce na malý okamih pocítilo pokoj. Odhodlala som sa otvoriť oči a opäť sa pozrela na stôl. List, ktorý tam svietil nahlodával moju zvedavosť. Postavila som sa. Na chvíľu sa mi zatmelo pred očami a do podbruška mi vošla ostrá bolesť. To ma prinútilo, opäť si sadnúť. Zhlboka som dýchala. Bolesť pomaly ustupovala. Odhodlala som sa a posadila sa na stoličku za stôl. List bol preložený napoly. Chvíľu som naň mlčky hľadela. Vedela som, kto ho písal. Odvážila som sa otvoriť ho.

Moja drahá,

našla si ho. List, v ktorom ti chcem opísať, aký neskonale šťastný pri tebe som. Moje srdce sa aj vďaka tebe stáva slobodnejšie. Každý jeden nádych, ktorý pri tebe urobím, je vzácny. Ty si vzácna. Ohromuješ ma každým dňom stále viac a viac. To, ako všade a vo všetkom hľadáš Boha a prestieraš to aj do nášho vzťahu ma nadchýňa. Milujem, keď skúmaš moju tvár. To, ako sa na mňa pozeráš mi rozochvieva srdce. Každý jeden deň je pre mňa darom, keď sa smiem pri tebe zobúdzať. Chcem, aby si vedela, že nič a nikto mi to nedokáže vziať. Tú lásku, ktorú k tebe cítim. A túžim len po tom, aby si bola šťastná. Urobím pre to všetko. Nikdy sa neprestaň usmievať, dobre? Ak by sa stalo, že sa taký deň objaví, nezabudni. Nezabudni na tie láskavé dotyky, ktorými ťa Boh k sebe doviedol. Iba ty sama najlepšie vieš ako dokonalo v tvojom srdci tvoril. Neutíchajúco a bez akýchkoľvek tvojich zásahov. On vedel, kto si, keď si to ešte ty sama ani len netušila. Táto Pravda, nech ťa vyslobodí z každej beznádeje, ktorou budeš prechádzať. A ešte nezabudni. Ja ťa milujem a vždy budem.

J.