"Čoskoro to bude hotové." povedala mamka a skúmavo sa na mňa pozrela. 

"Určite to bude veľmi chutné. Teším sa na to." 

"Dcérka, naozaj si v poriadku?" spýtala sa mamka vážne. Zrazu mi zazvonil telefón, rýchlo som sa naň pozrela. Bolo to neznáme číslo. Ospravedlnila som sa a vošla do obývačky.

"Prosím?" potichu som sa ozvala. 

"Dobrý deň, prepáčte, že vás ruším práve v nedeľu, ale Joel mi prízvukoval, že vám musím zavolať ihneď, ako odíde. Som jeho právny zástupca a budem vás zastupovať v prípade Vila." jeho hlas znel vážne a pragmaticky. 

"Chápem, čo odo mňa potrebujete?" spýtala som sa pokojne. 

Ráno som vstala a zdalo sa, že slnko už bolo vysoko. Pozrela som na hodiny a nemohla som uveriť vlastným očiam. Bolo skoro jedenásť hodín. Nezvykla som tak dlho vyspávať. Rýchlo som sa umyla a zbehla som dole. Mamka s ockom krájali v kuchyni zeleninu a na niečom sa smiali. Keď som pristúpila k nim, uvidela som svoju nádhernú kyticu ruží vo váze s vodou. Mamka sa ku mne otočila a usmiala sa.

"V noci, keď sme prišli, som ju našla položenú na stole, tak som jej dala vodu. Toto z nej vypadlo." otvorila skrinku a vybrala odtiaľ malú obálku. Podala mi ju. Prekvapene som ju otáčala. Akože som ju včera nenašla? Musel ju tam dať potom, keď som telefonovala s Maxom, pomyslela som si. Jemne som sa usmiala. Môj Joel. Vložila som si ju do vrecka sukne a rozhodla sa ju otvoriť, keď budem sama.

"Ďakujem pekne, mami, že si jej pomohla. Neviem, ako som zaspala." pokrčila som ramenami. 

"Je nádherná. Joel bol tu?" spýtala sa nadšene.

"Áno." prikývla som a pocítila zvláštnu tieseň. Ešte stále som bojovala so svojimi pocitmi. Na jednej strane strach o Joela a smútok z jeho odchodu. Na strane druhej Boh, ktorý ma premáhal svojou nadprirodzenou láskou. Mamka sa skúmavo na mňa pozrela. Potom sa očami spýtala ocka, či niečo vie. Ten pokrútil hlavou. Bolo zábavné sledovať ich, ako sa rozprávajú bez slov a myslia si, že nič nevidím. Podobne, ako keď som bola malé dievčatko.

"Mami? Ja ťa vidím." usmiala som sa na ňu. Prekvapene zažmurkala. Ocko sa pobavene uškrnul a žmurkol na mňa.

"Aj ty mi budeš veľmi chýbať. Zavoláš mi, keď budeš mať  čas, však?" spýtala som sa s jemným smútkom na srdci. Nechcela som to Joelovi ešte sťažovať. Chcela som mu byť oporou,ale predstava toho, že budem tak dlho bez neho ma napĺňala smútkom. 

"Vždy, keď to bude iba trošku možné. Uškodil by som tým predsa aj sám sebe, keby som ťa nemohol aspoň nachvíľu počuť. Si moja oáza." povedal nežne a do môjho srdca okamžite vošla obrovská dávka lásky.

"Cítim to úplne tak isto." povedala som zamilovane.

"Musím už ísť." chytil ma za ruku a pomaly ťahal von z izby po schodoch, až ku vchodovým dverám. Trochu neochotne som ich otvorila a on sa na mňa poslednýkrát pozrel. Jeho oči boli plné lásky. Do môjho srdca vošla tupá bolesť. Tak veľmi som chcela, aby neodchádzal. Na druhej strane som chápala všetko, čo chcel urobiť a bola som na neho hrdá. Vedela som, že je pod Božou ochranou. Ako to však vysvetliť srdcu, keď ono to cíti inak. Vložil si dlaň na moje líce a priblížil svoju tvár k mojej. Jeho pohľad bol pokojný a kolísajúci. Akoby mi chcel povedať niečo, čo nevedel vyjadriť slovami. Náhle som pocítila horúci a vášnivý bozk na svojich perách. Nečakala som to. Druhou rukou zavrel dvere a opatrne ma oprel o ne. Šialene sa mi rozbúchalo srdce. Náhle sa odtiahol a oprel si ruku tesne nad moje rameno. Obaja sme zrýchlene dýchali. Vlasy z jeho ofiny mu padali do očí ako blízko sa nado mňa stále nakláňal.

"Nezabudni, že ťa milujem a neviem sa dočkať dňa, keď sa staneš mojou manželkou." povedal chrapľavým hlasom. Pomaly sa odtiahol. Ja som ustúpila. Ešte stále som cítila chuť jeho pier. Vyšiel von, otočil sa ku mne a usmial sa. Potom sa mi obrátil chrbtom a pomaly kráčal k autu. Pozerala som ako otvára dvere.

"Joel?" zakričala som náhle. Prekvapene sa otočil a pravé obočie zdvihol v otázke. Náhle som sa k nemu rozbehla a hodila sa mu do náručia. Chcela som naposledy cítiť jeho vôňu a to ako mu bije srdce. Položila som si hlavu na jeho hruď a on ma nežne pohladil po vlasoch. 

"Som architektom viacerých projektov. V niektorých dokonca figurujem ako investor. Včera v noci mi volali z miesta, kde sa stavia dom pre deti, ktoré žijú v hrôzostrašných podmienkach. Ide o to, že každé dieťa by malo možnosť bezplatne sa vzdelávať a mať k dispozícii jedno teplé jedlo. Je to taká moja srdcová záležitosť. Pri ostatných záležitostiach mám vždy tím ľudí, ktorí ma pri vážnych veciach môžu zastupovať. Tu som sa chcel o všetko postarať sám." odmlčal sa a otočil sa ku mne. Vzal moje ruky do svojich a uprene sa na mňa pozrel.

"A čo sa pokazilo?" spýtala som sa so záujmom.

"Je to nadlho a ja musím onedlho odísť. Potrebujem si ešte nachystať a preštudovať nejaké dokumenty, ktoré mi pripravil môj právnik." povedal vážne.

"Právnik? Je to také vážne?" spýtala som sa prekvapene.

"Môj otec bol hlavným dodávateľom materiálu pre túto stavbu. Neviem presne, čo sa stalo, ale prišlo sa na to, že klamal vo faktúrach. Prišli na to aj ostatní investori. Volal im nejaký anonym, aby sa na to riadne pozreli. Teraz chcú tí investori vysvetlenie, inak to dajú na súd. A keďže som jeho syn, myslia si, že v tom mám prsty aj ja." jeho hlas znel unavene. Zdesene som sa na neho pozrela. Nečakala som, že je to až také vážne.

"A čo budeme robiť?" spýtala som sa vážne. Jeho tvár sa rozžiarila a široko sa usmial.

"Pamätáš si ten čas, keď sme boli v nemocnici a ty si mi rozprávala o svojom sne? Trošku prchkejšie som reagoval na stať z Biblie, ktorú si počula." hovoril ticho a pomaly. Akoby mi chcel niečo vysvetliť.

"Nepamätám si úplne, čo máš na mysli." povedala som vážne a prekvapene. 

"Ja poznám svoje zámery, ktoré mám s vami,‘ znie výrok Hospodina, ‚sú to zámery pokoja, a nie nešťastia; dám vám budúcnosť a nádej. Keď budete ku mne volať, keď prídete a budete sa ku mne modliť, vypočujem vás. Budete ma hľadať a nájdete ma, lebo ma budete hľadať celým svojím srdcom.  Dám sa vám nájsť,‘ znie výrok Hospodina, ‚zmením váš údel, zhromaždím vás spomedzi všetkých národov a zo všetkých miest, kam som vás rozptýlil,‘ znie výrok Hospodina, ‚a vrátim vás na miesto, odkiaľ som vás odviedol do zajatia.‘“ (Biblia, Jer 29:11)

Čítal pomaly s občasnými prestávkami, aby sa na mňa mohol pozrieť. Keď som počula druhú vetu, akoby sa mi všetko vrátilo a ja som si spomenula.

"Áno, pamätám si na to." nechápavo som sa na neho pozrela. 

"Môj starký, ešte pred naším odchodom hovoril, že počul Boží hlas. Modlil sa za mňa, pretože videl, že nemám doliečené srdce." odmlčal sa, sklonil hlavu a zaťal sánku. Mlčala som a čakala, kedy sa rozhodne pokračovať. Opäť zdvihol pohľad ku mne a oblizol si pery. Ticho som prikývla. 

"Boli sme so Sarou a mamkou navštíviť svadobný salón. Sara si bola skúšať svadobné šaty." povedala som letmo. 

"A načo tam potom bola aj tvoja mamka?" spýtal sa hravo.

"No dobre. Aj ja som si skúšala svadobné šaty." povedala som rezignovane. Obdivne sa pousmial.

"A?" vyzvedal ďalej.

"Áno, zajednala som si jedny na náš termín." povedala som s výdychom. Šťastie mu vošlo do očí a nadšene sa usmial. Priblížil sa ešte bližšie ku mne a pohladil ma po tvári.

"Už sa neviem dočkať, až ťa v nich uvidím." povedal zamilovane.  

"Máš tak obdivuhodné oči." pošepla som. Pery mi ešte stále pulzovali od bozku. Kútiky jeho pier sa pohli do úsmevu. Naklonil sa ku mne.

"Ty si obdivuhodná celá." zaznel jeho nežný hlas. Odkašľala som si a hanblivo sklopila pohľad. Jemne ma pobozkal do vlasov. 

"Smiem ťa pozvať na večeru?" spýtal sa pobavene. Prekvapene som zdvihla oči k nemu. Cítila som sa unavená a nechcelo sa mi ísť medzi ľudí. Čas, ktorý sme mali spolu sami, mi vyhovoval. Akoby to vytušil, otvoril tašku a ukázal dnu. Úchvatná vôňa mi pošteklila zmysly.

"Si varil?" spýtala som sa pobavene. Neodolateľne sa usmial.

"To by som nestíhal. Babička na nás myslela." povedal nadšene.

"Ona nám navarila?" prekvapene som zdvihla obočie.

"Nie, nie, len pod ďalej, prosím." chytila som ho za  ruku a pritiahla dnu. Vošiel a počkal, kým zavriem dvere. Potom ma náhle chytil okolo pása a pritiahol blízko seba. Cítila som jeho vôňu a všetko sa mi zatočilo. Sklonil sa blízko mojich pier a horúcim pohľadom ma spaľoval. 

"Tak veľmi si mi chýbala." povedal chrapľavým hlasom. Zaplavila ma horúca vlna. Srdce mi divoko bilo a hlboko sa mi dvíhal hrudník. Jeho pery sa s jemnosťou dotkli môjho líca a opäť sa veselo usmial. Všetky slová sa mi úplne vymazali z mysle. Potom ma vtiahol do svojho hlbokého objatia. Tvár si ponoril do mojich vlasov a slastne sa nadýchol. Srdce mi bilo ešte silnejšie. Nadýchla som sa a snažila sa uchovať si neutrálny tón hlasu.

"Ja, volala som ti." hovorila som potichu, ešte stále skrytá v jeho náručí. Náhle sa odtiahol a pozrel nežným, jemným pohľadom na mňa. Uvoľnilo sa mu niekoľko pramienkov vlasov a padli mu do očí. Prstami si vošiel do vlasov a snažil sa ich skrotiť. Do môjho vnútra vošla obrovská neha a jemne som sa dotkla jeho líca. Usmial sa, chytil mi prsty a s láskou si ich priložil k ústam. Privrela som oči. Okamžite mi začali lietať motýle v mojom podbrušku.

"Prepáč mi, že som ti spôsobil starosti. Dnes som toho mal veľa a ani som si neuvedomil, že sa mi vybil mobil." povedal vážne. V jeho pohľade som sa strácala. Okamžite som zabudla na všetky obavy a usmiala sa na neho.

"Už je všetko v najlepšom poriadku, keď si tu." 

"Počkáš chvíľku, niečo som zabudol v aute." povedal tajomne a veselo na mňa žmurkol. Prikývla som a pokojne si sadla na sedačku. Rýchlo vybehol a o pár minút už bol naspäť u mňa. Niečo položil na zem a niečo držal za chrbtom. Zvedavo som sa priblížila k nemu. Usmial sa a pokýval hlavou zboka na bok.

Deň sa začínal krásne. Slnko príjemne svietilo a bolo viditeľné, že zimu začína nahrádzať jar. Sneh sa už celý roztopil a vykúkala prvá zelená tráva. Užívala som si prítomnosť mamky a Sary. Keď sme vošli do salónu, ohúril ma luxus, ktorým prekypoval. Nebola som zvyknutá na také priestory. Ihneď k nám pristúpila usmiata žena v strednom veku. Ponúkala nám vodu, kávu alebo džús. Ja som si poprosila vodu, mamka so Sarou kávu. Usadila nás na priestrannú mäkkú sedačku. V pozadí hrala príjemná, jemná hudba. Pani bola taká milá, že onedlho som sa cítila ako doma. Povedali sme jej našu približnú predstavu, ako by asi šaty mali vyzerať. Prešlo pár minút a  priviezla k nám dva stojany na kolieskach. Jeden pre mňa, druhý pre Saru. Obe sme sa na seba nadšene pozreli a pristúpili sme bližšie. Po chvíľke k nám prišla ešte jedna mladá pani a postupne nám každej zvlášť rozprávali o šatách, ktoré na stojane viseli. Sara bola nižšej postavy a jej predstava bola, aby sukňa mala nadýchaný vzhľad. Dokázala si vybrať po štyroch skúšaniach, pretože jej predstava bola jasná. Moja predstava bola, aby boli biele. Pani sa zasmiala a pýtala sa, akú mám predstavu o svadbe. Povedala som: jednoduchá, v prírode, plná kvetov a pokoja. Opäť sa zasmiala a ukázala mi šesť šiat. Ani jedny ma však neoslovili. Nakoniec zbehla dozadu a priniesla posledné šaty, ktoré ma ohúrili ihneď. Boli zdobené jemnou kvetinovou čipkou, ktorá ako prvá potešila moje zmysly. Vršok bol prispôsobený  líniám, aby zvýraznili ženské krivky a sukňa od bokov dole bola šitá z jemného padavého materiálu. Keď som sa zatočila, akoby sa celý svet zatočil spolu s nimi.  Pani mi ešte ukázala závoj, ktorý k šatám patril. Bol posiaty drobnými jemnými kamienkami, ktoré vytvárali dojem, akoby svietil. Do srdca mi vošlo nadšenie. A toto nadšenie som videla aj v očiach mamky a Sary. Obe sme si šaty zajednali na náš termín. Keď som sa pozrela na hodinky, nechápala som. Prešlo presne šesť hodín a ja som nechápala ako. Keďže sme nestihli obed, rozhodli sme sa zastaviť v najbližšej reštaurácii na skorú večeru. Po ceste, keď mamka šoférovala som sa v kabelke pozerala na mobil. Žiadny odkaz od Joela. Prekvapene som sa zamračila. Snažila som sa opakovať si slová z dnešného rána. Moje srdce bolo skryté v nadprirodzenom pokoji. Na večeri sme strávili ešte hodinku. Saru sme odviezli domov a potom sme sa spolu s mamkou vrátili domov. Ocko pozval mamku do kina. Veľmi sa potešila, lebo už dlhší čas nikde neboli takto spolu sami. Bola už tma. Opäť som sa pozrela do tašky na svoj mobil. Žiadny odkaz od Joela. Začala som si nervózne hrýzť spodnú peru a pohrávala sa s príveskom od Joela. Ocko sa ma spýtal, či nechcem ísť s nimi. Zdvorilo som odmietla s tým, že si zaslúžia byť sami. Obaja ma objali a už ich nebolo. Na dom padlo zvláštne ticho. Hlboko som sa nadýchla a pomalými krokmi vyšla po schodoch do svojej izby. Sadla som si k oknu a pozerala na mesiac. V ruke som zvierala telefón. Odvážila som sa opäť mu zavolať. Vydýchla som, keď som znova počula odkazovku. Prestanem myslieť na to najhoršie. Je v poriadku, možno má len veľa práce. Hodila som mobil na posteľ a podišla ku stolíku, kde som mala položenú Bibliu. Sadla som si na kraj postele a náhodne ju otvorila. Zrazu som začula zvonenie zvončeka. Azda si rodičia zabudli kľúče? Položila som Bibliu na posteľ a utekala dole. 

"Čo ste si zabudli?" spýtala som sa nahlas a otvorila rýchlo dvere. Stál tam Joel. Jeho tvár žiarila a oči sa hlboko upierali na mňa. Prekvapene som pootvorila ústa. Pobavene sa na mňa usmial. Jamky, ktoré sa mu zjavili na lícach, mi spôsobili jemné chvenie.

"Joel, čo tu robíš?" spýtala som sa náhle a zmätene žmurkala, či sa mi to náhodou nesníva.

"Ak ťa ruším, môžem prísť inokedy." pokrčil ramenami a zdvihol obočie.

Otvorila som oči. Cez žalúzie na okne presvitali slnečné lúče. Posadila som sa na posteľ a moje oči sa snažili zvyknúť na svetlo. Ten sen ešte stále pôsobil v mojom vnútri. Myšlienky z noci mi vírili sem a tam. Snažila som sa ich uchopiť a zistiť ich hĺbku.

Akýmkoľvek problémom prechádzaš, vždy máš pocit, že si na to sama. Topíš sa v tom ako v obrovskej búrke, ktorá nemá koniec. Keď sa však trošku upokojíš a upadneš do ticha, môžeš volať. Na koho? Na Toho, ktorý je tu od počiatku sveta. On vie presne, ako chutí tá trpkosť. Sám si ňou prešiel. A keď pochopíš túto hlbokú Pravdu, vyslobodí ťa. Kdekoľvek sa nachádzaš. Čímkoľvek prechádzaš. Opäť sa nadýchneš a opäť vyjde slnko, zaznel tichý hlas v mojom vnútri. Do srdca mi vošiel silný oheň. Akoby mi tam niekto zapálil obrovskú pochodeň. Zacítila som prekvapivú, nepochopiteľnú silu, ktorá sa rozumom nedala vysvetliť. Vďaka, pošepla som. Dlhú chvíľu som ticho sedela v posteli a snažila sa utriediť nové pocity, ktoré mnou otriasli. Snažila som sa to všetko uchovať vo svojom srdci. 

Vstala som a letmo sa pozrela na mobil, ktorý bol položený na nočnom stolíku. Blikal tam zmeškaný hovor od Joela. Úplne som zabudla, že som mala vypnuté zvonenia. Ihneď som jeho číslo vytočila späť. Zaznela odkazová schránka. Prekvapene som sa pozrela na displej a zložila. Položila som ho opäť na svoje miesto a rozhodla sa urobiť rannú hygienu. Keď som vošla do kúpeľne, zazvonil mi mobil. Utekala som sa pozrieť, do srdca mi vošlo sklamanie. Bola to Sára. Chcela mi pripomenúť dnešnú skúšku šiat. Veselo som jej odpovedala, že o dve hodiny budem k dispozícii. Keď zložila, vytočila som Joelovo číslo opäť. Privítala ma rovnaká odkazová služba. No nič, určite mi zavolá, len čo to bude možné, pomyslela som si a snažila sa sústrediť na svadobné šaty. Do srdca mi vošlo obrovské nadšenie, keď som si predstavila svoje budúce svadobné šaty. 

Keď som vošla do kuchyne, mamka už chystala raňajky, tak som jej pomohla nakrájať zeleninu. Usmievala sa.

"Dobré ráno mami." priblížila som sa ku nej a pobozkala ju na líce.

"Dobré ráno, zlatko. Cítim z teba obrovské nadšenie." 

Keď som vošla do domu, moja hlava bola plná nadšenia. Dnešný deň bol naozaj zvláštny. Zároveň však nádherný. Prehrávali sa mi okamihy s rodičmi, starkými a nakoniec som sa vracala ku bozku s Joelom. V zápätí ma však zaplavili obavy. Keď som odchádzala, počula som, ako Joelovi opäť zvonil mobil. Letmo mi zakýval a rýchlo zmizol do tmy. Začala som sa pohrávať s myšlienkou, že mu zavolám. Chcela som sa uistiť, ze je všetko v poriadku. Dala som mu však čas. Dopriala som si teplú sprchu a obliekla si pyžamo. Ešte chvíľu som, len tak, hľadela na mobil. Premýšľala som, či to nenechám až na ráno. Potom som sa zahľadela na svoj snubný prsteň. Mám právo vedieť, či je všetko v poriadku. Sadla som si na posteľ, oprela sa o vankúš a vzala telefón do rúk. Chvíľu som pozerala na Joelovo číslo a potom sa odhodlala. 

"Na volanej linke práve prebieha iný hovor, počkajte prosím alebo zavolajte neskôr." mužský hlas mi oznamoval, že Joel s niekým telefonoval. Pretrela som si tvár a pozerala na displej. Nebudem už viac volať. Počkám, kým zavolá sám. Je zjavné, že potrebuje priestor. Odložila som mobil na stolík a snažila sa zaspať. Jediné, čo sa mi však podarilo, bolo prehadzovať sa z jednej strany na druhú. Cítila som, že sa niečo deje. Pol hodinu som hľadela na strop a snažila sa upokojiť. Vzala som Bibliu a čítala si. Nič však nepomáhalo. Zobrala som si mobil, ak by sa Joel rozhodol mi zavolať a pobrala sa do kuchyne uvariť si teplé mlieko s medom. Sadla som si na stoličku a oboma rukami zvierala šálku. Priložila som si ju k ústam a pomaly pila. Prešli presne jedna hodina, čo som Joelovi volala a on sa neozval. Dopila som mlieko a rozhodla sa vrátiť naspäť do izby. Ľahla som si do postele a privrela oči. Nechala som sa zaplaviť predstavou nás, v našom dome, už ako manželov. Usmiala som sa. Zrazu mi zavibroval mobil. Prebrala som sa a ihneď sa naň pozrela. Oslepilo ma svetlo z displeja. Bola to sms od Joela. 

Všetko je v poriadku, moja sladká. Zajtra sa porozprávame, oddýchni si. Milujem ťa.

Vydýchla som úľavou a usmiala sa do tmy. 

Ďakujem, že si mi napísal. Dobrú noc. A aj ja ťa milujem. 

Privrela som oči a ihneď zaspala.

"Raz, keď sa dozvedel, že Miriam si našla niekoho iného, povedal nám, že potrebuje odísť. Nepovedal na koľko a ani kam. Rešpektovali sme jeho rozhodnutie, hoci mňa to veľmi bolelo." 

"Rozprával vám niekedy, čo sa za ten čas v jeho živote stalo?" spýtala som sa vážne. 

"Nie a vlastne, ani som sa nepýtala. Prišiel úplne vyrovnaný. Nič ho neťažilo a rozprával o veľkom Božom zázraku vo svojom živote. Tešila som sa, že je opäť s nami. Pýtal si kľúče od chatky a hovoril, že leto chce stráviť s nami. Starkému medzičasom navrhol, či by s ním na pár mesiacov neodišiel na misiu. Bola som prekvapená, keď sa tak náhle rozhodol vrátiť. Teraz už viem." usmiala sa a pohladila ma po ruke. 

"Čo už vieš, babi?" spýtal sa Joel, ktorý podišiel ku mne, objal ma okolo pása a pobozkal ma do vlasov. Jeho tvár hrala veselým úsmevom. 

"Aké úžasné je sledovať vaše šťastie." usmiala sa na neho Noemi a oboch nás pohladila po tvári. 

Opäť sme sa usadili v obývačke a Noemi nás pohostila jej domácimi dobrotami. Rozprávali sme sa do neskorej noci. Noemi s Davidom nám navrhli, aby sme cez noc ostali u nich. My sme však odmietli a sľúbili, že určite niekedy nabudúce. 

"Už viete, kedy bude svadba?" spýtala sa so záujmom Noemi a privoňala si ku svojej kytici. Joel na mňa láskavo pozrel a nechal, aby som odpovedala ja. 

"Dohodli sme sa na 7. jún. Chceli by sme svadbu vonku, v takom pohodovom, rodinnom štýle. Nič veľké." pousmiala som sa a Noemi prikývla. 

"To znie výborne, už teraz sa teším, moja drahá." ako to dopovedala, s jemným smútkom pozrela na Joela. Zaťal sánku a prehrabol si vlasy. 

"Viem, čo sa ma chceš spýtať, babi." povedal Joel vážne. Noemi ospravedlňujúco prikývla. Ja som mlčala a prekvapene hľadela raz na jedného a potom na druhého. 

"Chceš vedieť, či dám vedieť otcovi?" skonštatoval a Noemi sa zhlboka nadýchla. 

"Synak, je to tvoje rozhodnutie, my do toho nebudeme nijak zasahovať." povedal David úprimne, chytil Noemi ruku a pobozkal ju. 

"Moja milovaná manželka a vnuk mali pravdu. Si výnimočná." povedal priamo a potom sa posadil k Noemi. Prekvapene som pozrela na Noemi a potom na Joela. Obaja sa na mňa rovnako usmiali. Sklopila som pohľad a placho sa usmiala tiež. Joel si ma pritiahol ešte bližšie k sebe a pobozkal ma na spánok. Zhlboka som vydýchla úľavou. Prijatie a láska z tejto rodiny priam pretekali. Moje srdce bilo hlbokým pocitom vďačnosti a lásky. Noemi mi ponúkla čaj a ja som ho s radosťou prijala. Chutil presne tak, ako keď som ho vyskúšala po prvýkrát u Joela. 

David si sadol vedľa Noemi a s láskou ju chytil za ruku. 

"Aké osviežujúce, keď sem zavíta mladá láska, však drahá? Pamätáš si ešte tie časy, keď sme spolu začínali?" pousmial sa chlapčensky a Noemi sa rozžiarila tvár. Pozrela som sa na Joela a ten sa z vesela rozosmial. Jamky mu na lícach veselo hrali a mňa v srdci príjemne zahrialo. 

"Ó, samozrejme, boli to veľmi krásne časy. Bol si ten najväčší fešák v našej ulici a presne si vedel ako sa k žene chovať, aby si si získal jej srdce. A čo bol bonus, moje srdce si viedol k Bohu." rozprávali sa nahlas a bolo vidieť, že si to užívajú. A my s nimi. Bolo veľmi inšpiratívne počúvať ich vyznania po toľkých rokoch spoločného života. 

"Ja si pamätám tvoje kvetinové šaty, ktoré si mala oblečené na našom prvom rande. Všetci muži mi ťa závideli." Noemi sa pri tej spomienke rozosmiala a my s ňou. David na ňu pozrel nádherným zamilovaným pohľadom. 

"Áno, pamätám si, aj to, ako sa mi jedna lodička zapichla do blata a ty si mi ju potom s láskou čistil." pousmiala sa a pohladila Davida po tvári. David jej chytil ruku na líci a pohladil ju. Potom sa obaja otočili ku nám. 

"Taká som šťastná, že ťa opäť môžem vidieť, moja drahá." povedala nežným hlasom a oboch nás pozvala ďalej. 

"Aj ja som rada za toto stretnutie. Čas, ktorý trávim v tvojej blízkosti je pre mňa požehnaním." povedala som s nadšením a podala jej taštičku. Chytila ma za ruku, ktorú mi položila na svoju. Pohladila ma po dlani a mňa toto gesto zahrialo hlboko v srdci. Noemi presne vedela, ako človeka prijať, aby sa cítil ako doma. Oboch nás zaviedla do obývačky. Na stole som videla obrovské množstvo občerstvenia. Dokonca som zacítila známu vôňu čaju. Usadila som sa na pohodlnej veľkej sedačke. Joel si sadol blízko mňa a objal ma okolo ramien. Cítila som sa veľmi príjemne. Ako malé dievčatko v maminom lone, ktoré láskavo hladí po vláskoch. Noemi sa posadila do kresla oproti nám. 

"Kde je starký?" spýtal sa Joel so záujmom. Noemi sa usmiala a pozrela na dvere za nami. Joel sa na ňu usmial tiež. 

"Vieš ako to má?! Keď sa tam zavrie, úplne zabudne koľko je hodín." usmiala sa nežne. 

"Lívia, moja drahá, nemaj mu to, prosím, za zlé. On len miluje čas, keď môže byť v tichosti s Pánom. Veľmi sa tešil na stretnutie s tebou. Myslím si, že sa zahĺbil natoľko, že stratil pojem o čase." usmiala sa ospravedlňujúco a ja som sa na ňu chápavo usmiala. 

"Hovoríš o mne, moja drahá?" zaznel veselý hlboký hlas. Strhla som sa a zazrela usmiatu tvár muža s modrými očami, dlhšou sivou briadkou a nabok sčesanými vlasmi. Jeho pohľad bol presne ako Joelov. Prekvapene som zažmurkala. Už teraz som cítila, že ho budem mať rada. Noemi sa zasmiala a ukázala na kreslo, ktoré bolo blízko nej. Starký však pristúpil k Joelovi a roztvoril svoju náruč. Joel objatie s láskou prijal. 

Prikývla som a snažila sa naladiť na nadchádzajúci príjemný večer. 

Rodičia boli z Joela nadšení. Páčil sa im a bolo zjavné, že si sadli. Správu o našej svadbe spočiatku vzali s obrovským šokom. Po chvíľke sa však uvoľnili a začali sme sa spoločne tešiť. Joel im vysvetlil dôvody, prečo sa tak náhle rozhodol vziať si ma za ženu. Ocko bol spočiatku odťažitý, ale po vypočutí Joela sa začal tešiť tiež. Dátum sme stanovili po Sarinej a Jankovej svadbe. Chceli sme im ponechať to prvenstvo. Večer prebiehal vo veľmi dobrej atmosfére a ja som sa tešila tiež. Po dvoch hodinách sme sa rozhodli odísť s odôvodnením, že sa chystáme túto novinu oznámiť ešte Joelovým starým rodičom. Mamka s ockom dali návrh, že by ich radi čo najskôr tiež spoznali. Joel im sľúbil, že ich privedie čoskoro. Rozlúčili sme sa a nastúpili do auta. Rodičia sa rozhodli ešte zdržať a urobiť si príjemný večer vo dvojici. 

"Tvoji rodičia sú veľmi fajn." povedal Joel s hravým úsmevom v aute. Prikývla som. 

"Aj ty si sa im veľmi páčil." dodala som spokojne. 

"A už je to oficiálne. Čoskoro sa stanem tým najšťastnejším mužom." chytil ma za ruku a pobozkal moje prsty. Rozbúchalo sa mi srdce. Radosťou mi prekvitalo celé vnútro. Joel sa ku mne priblížil a z hlboka sa nadýchol. Odrazu mi rukou vošiel do vlasov a jemne mi chytil jednu z náušníc. 

"Máš moje náušnice." šepol do ticha. Srdce sa mi rozbúšilo ešte viac. 

"Ale kdeže. Len konštatujem." priblížil sa ku mne a opäť na mňa pohŕdavo pozrel. 

"Ja sa vás nebojím." snažila som sa čeliť priamo. On sa uchechtol a opäť sa o jeden krok priblížil ku mne. 

"Mladá a hlúpučká. Neviem, kde Vilo nechal oči. To je jedno. Dávam ti týždeň na to, aby si stiahla žalobu. Ak nie, začnem veci riešiť inak, ale ver, že páčiť sa ti to nebude." povedal rázne a chystal sa odísť. 

"Nemôžete si myslieť, že všetko zlé, čo váš syn urobí, dokážete zamiesť pod koberec. Existuje také niečo ako spravodlivosť." povedala som nebojácne, ale v skutočnosti sa triaslo celé moje vnútro. 

Rázne sa otočil. Pristúpil veľmi blízko mňa, až som pocítila jeho vodu po holení. Stiahol sa mi žalúdok. Pokrytecky na mňa zagánil a stisol mi dlaňou tvár. 

"Ty mi nebudeš hovoriť, čo mám a čo nemám robiť." precedil pomedzi zuby. 

"Takže sa budeš vydávať." skonštatoval skôr pre seba. Neodpovedala som. Videla som, že ho toto všetko bolí. 

"Lukáš, musím ísť, inak budem meškať." chcela som, aby sme tento okamih zbytočne nepredlžovali. Začínalo mi to byť nepríjemné. 

"Chcel som ti ešte povedať, aby si bola opatrná. Vilova rodina je veľmi vplyvná, myslím, že to len tak nenechajú, aby ho zavreli do väzenia. Trochu ich poznám. Ak by si čokoľvek potrebovala, ozvi sa mi. Vyznám sa v týchto veciach a keď bude treba, budem ťa zastupovať. Aj napriek tomu, že by som išiel proti Vilovi." povedal vážne a podával mi vizitku. Pozerala som na neho prekvapene. 

"Nemyslím si, že je to potrebné. Keď bude treba, môj snúbenec sa o to postará." dodala som priamo. Nechcela som, aby si myslel, že ho potrebujem viac, ako je to nutné. Pozrel na mňa so zaťatou sánkou. Bolo mu to nepríjemné. Mne však omnoho viac. 

"Prosím, Lívia, je to len vizitka. Som právnik, viem sa správať profesionálne. A Vila poznám viac, ako ktokoľvek iný." povedal rázne a ja som sa rozhodla jeho vizitku prijať. 

"Ďakujem." povedala som so sklopeným zrakom. 

Ráno som sa zobudila s úsmevom. Pohľad mi ihneď padol na prstenník. Nebol to sen. Naozaj sa stanem jeho ženou. Neskutočne ma tento pocit hrial pri srdci. Rodičom som sa rozhodla nehovoriť to. Joel chcel, aby sme ich pozvali na večeru a aby im to povedal on. Páčili sa mi jeho nápady. To ako si dal záležať na detailoch. Tešila som sa do práce viac ako inokedy. Vlastne všetka moja rutina sa akosi zmenila. Z ranného snívania ma zobudilo zvonenie telefónu. Bola to Sára. 

"Ahoj Liv, išla by si prosím so mnou dnes  na skúšku šiat?" spýtala sa veselo. 

"Ahoj. Rada by som, ale dnes nemôžem." pousmiala som sa. 

"Naozaj? A čo je pre teba také dôležité?" spýtala sa so záujmom. 

"Joel nás pozval s rodičmi na večeru." uškrnula som sa. 

"Naozaj? To znie tak vážne. Aký má na to dôvod? Máš narodeniny?" vyzvedala sa. 

Láska z týchto slov priam pretekala. Nikdy som nečítala nič krajšie o mne samotnej. To ako ma vidí, mi spôsobovalo zimomriavky.  Čítala som to stále dokola. Chcela som si tieto slová nechať zapísať do srdca. Môj drahý. Aký si vzácny v tomto svete. Nemôžem prestať ďakovať Bohu, že mi ťa dal možnosť stretnúť. Rýchlo som vzala mobil, vyhľadala číslo Joela a snažila sa niečo zmysluplné napísať.

Ďakujem za nádherné prekvapenie. Ako si to urobil? 

Čakala som pár minút na odpoveď a cítila, ako sa do môjho srdca vkráda netrpezlivosť. Ihneď ma napadla myšlienka, aké je moje srdce zradné, keď nedostáva ihneď to, čo by chcelo. Ó, Pane, o trpezlivosť prosím. Veľmi ju potrebujem. Pomyslela som si pre seba. Píp. Prišla odpoveď. Usmiala som sa a krútila hlavou nad sebou, čo so mnou tento muž dokáže. 

Od srdca.. A potreboval som zaparkovať. 🙂 

Prekvapene som na mobil zažmurkala. Ako vedel, že sa cítim nervózne, že nedostávam odpoveď hneď. Píp. Ďalšia sms od neho. Ihneď som si ju prečítala. 

Viem to preto, lebo rád skúmam toho, kto kradne moje myšlienky. 

"Už je dosť neskoro, odveziem ťa domov. Potrebuješ si oddýchnuť." 

"A čo náš domov?" spýtala som sa so záujmom. Zdvihol obočie a prekvapene pootvoril ústa. 

"Chceš stráviť noc v našom dome so mnou?" jeho otázka znela ako uistenie, či som o tom presvedčená. Prikývla som na súhlas. Vážne na mňa pozrel a chvíľu si utrieďoval myšlienky.

"Nemyslím si, že je to dobrý nápad." povedal rozhodne.

"Prečo? Veď sme už noc spolu strávili niekoľkokrát." povedala som sklamane.

"Chcel by som, aby prvá noc v našom dome bola po svadbe. Zaslúžiš si to. Veľmi si ťa vážim a obávam sa, že by som sa nedokázal ubrániť tomu, čo by prišlo."

Keď sme nasadli do auta, uľavilo sa mi. Až teraz som pochopila, aký bol dnešný večer náročný. A čo Joel? Obzrela som sa jeho smerom. Sústredil sa na jazdu a jeho tvár, ako vždy, žiarila pokojom. Bol taký nádherný, že moje srdce sa ihneď rozbúšilo pri myšlienke, že bude mojim manželom. Nechápala som, čím som si zaslúžila tento úžasný dar. Takého vzácneho muža. Vedela som, že Boh je takýto. Dáva bez toho, aby si to človek čímkoľvek zaslúžil. Môže byť moja radosť ešte väčšia? Sledovala som každý jeho pohyb. Ako sa mu dvíha hrudník, keď dýcha. Ako prižmúri oči vždy, keď sa na niečo sústredí. Ako sa mu napne sánka, keď zaraďuje rýchlosť. A ako sa mu kútiky úst mikajú, keď vie, že sa na neho pozerám. Usmieval sa nádherne. Jamky v lícach, keď sa bezstarostne usmial a letmo na mňa pozrel, ma úplne priklincovali k sedačke. Strhla som sa, keď mi nežne chytil moju ruku. Hladil moje prsty a popritom sa neustále sústredil na cestu. Mlčali sme, ale ako vždy, nevadilo mi to. Bolo to naše ticho, v ktorom sme dokázali vnímať jeden druhého. Keď prešiel diaľnicu, zišiel z cesty na lesný chodník, ktorý obklopovali obrovské, na husto posiate stromy. Bola tma. Obklopovalo nás len jemné svetlo z autorádia a svetlo z predných svetiel. Keď zastavil, zhasol motor a nechal znieť jemnú hudbu. Otočil sa ku mne a skúmavo sa na mňa zahľadel. Jeho tvár bola v tom tlmenom svetle ešte krajšia. Akoby žiarila. Moje vnútro sa topilo z túžby, ktorá ma zaplavovala. Cítila som ako sa mi chvejú prsty z jeho pohľadu. 

"Čo mi chcú povedať tvoje oči?" zašepkal hlbokým hlasom. Naklonil sa ku mne a nosom sa obtrel o bok môjho krku. Divoko sa mi rozbúšilo srdce. Odtiahol sa odo mňa a opäť sa usmial. Ešte viac som sa zachvela. 

"Ja, nemohla som prestať sledovať tvoju tvár. Chcem si ju nechať vtlačiť hlboko do srdca." povedala som prerývane. Zahľadela som sa na jeho prsty, ktoré ma neustále hladili. 

"Prečo?" spýtal sa so záujmom a druhou rukou mi chytil bradu, aby som sa na neho opäť pozrela. Zažmurkala som. Jeho oči znežneli. 

Nevedela som, koľko nahromadeného strachu sa vo mne skrývalo. Myslela som si, že Boh to zo mňa vzal, ale vždy, keď som sa na Joela pozrela a pocítila obrovskú lásku k nemu vo svojom srdci, zistila som, že sa začínam báť. Položil mi svoju dlaň na líce. Privrela som oči a privinula sa k nej. 

"Ak by sa niekedy stalo, že sa budeme musieť na dlhší čas rozlúčiť, chcem ťa mať hlboko vo svojom vnútri." povedala som tichým hlasom. Všetko to bolo také dokonalé, že som sa začínala báť, že by sa mohlo niečo pokaziť. 

Drahý Bože , 

môj otec ma učil, že kedykoľvek budem prechádzať nejakou ťažkou skúškou alebo cítiť obrovskú bolesť, mám to vypísať na papier a veriť v to, že Ty to čítaš. Viem, že o mojom srdci vieš všetko lepšie ako ja sama. Rovnako vieš, že som sa snažila byť dobrou a vernou manželkou. Ja som vedela, že Leo taký nie je. Stačilo mi, že bol starostlivý otec a milujúci manžel. Na tom si dával záležať. Čo však v tejto chvíli? Ako sa mám pozrieť do očí svojho syna, keď viem túto krutú a bolestivú pravdu? Viola, moja drahá priateľka, je tou, ktorá mi bodla dýku priamo do srdca. Bože, nechápem, ako to mohli urobiť. Keď nie kvôli mne a Timovi, aspoň kvôli Joelovi a Miriam mohli prestať. Tak veľmi ma bolí srdce, keď si spomeniem ako som ich objavila v našej manželskej posteli. Zdvíha sa mi z toho žalúdok. Neviem, či budem niekedy schopná odpustiť túto zradu. Ty vieš, aké je ženské srdce krehké a naozaj nechápem, čomu ma má táto skúška naučiť. Bože, odpusť im, lebo ja to nedokážem. A nedopusť prosím, aby sa o tom niekedy môj syn dozvedel. Nechcem, aby sa všetky jeho vzťahy týmto hriechom zničili. Bol by stratený. Veľmi ho milujem a nezniesla by som pozerať sa na to. 

"Našiel som tento list v maminej zásuvke, dva dni po jej autonehode." povedal tichým hlasom s neustále skrytou tvárou. Zdesene som si chytila ústa dlaňou. Silno to mnou otriaslo a pichlo priamo do srdca. Až teraz som pochopila hĺbku bolesti, ktorú prežíval a prečo urobil to, čo urobil. Vystrela som ruku k nemu a nežne ho pohladila po chrbte. 

"Muselo to byť hrozné, keď si sa to dozvedel." povedala som do ticha. 

"Bolo. Nevedel som, čo robiť. Celú noc som sa opíjal, aby som na to zabudol." otočil sa ku mne a zazrela som v jeho očiach smútok. 

"Nevedel som sa pozrieť Miriam do očí. Prehĺtal som veľa trpkých výčitiek voči otcovi. Nemohol som to vysloviť nahlas ani pred babičkou a starkým. Nikto o tomto nevie, iba ty. Nedokázal som to nikomu povedať." 

"Aj ja." pousmiala som sa. Chytil moje ruky do svojich a svojim pohľadom ma hypnotizoval. Na okamih som úplne zabudla, kde sme a prečo. 

"Si tak nádherná, keď nechávaš prúdiť vôňu svojej duše. Tvoj súcit a pochopenie pre ľudí, ktorých ani nepoznáš, je udivujúci. Toto všetko by ti mohlo byť nepríjemné a ty, napriek tomu všetkému, si láskavá a nežná. Som ohromený. Milujem ťa." jeho slová ma hriali. Zmätene som hľadela raz na jeho tvár a raz na ruky, ktorými ma držal. Pocítila som miernu hanblivosť a do líc mi vošla červeň. Nahol sa ku mne a jemne ma pobozkal na obe líca. Zaskočilo ma to a popozerala som sa dookola, či nás niekto nevidí. Pobavene sa na mňa usmial. Pokývala som hlavou a nesmelo sa usmiala tiež. 

"Prosím, prestaň s tým, sme v nemocnici." povedala som po tichu. On sa nahol k môjmu uchu a šepol. 

"Keď ty si taká roztomilá, keď sa červenáš." rozbúchalo sa mi srdce a zhlboka som sa nadýchla. Nevinne so zdvihnutým obočím na mňa žmurkol. 

"Aj ja som ti chcela niečo povedať." povedala som s jemne stiahnutým hlasom. 

"Počúvam ťa, moja drahá." jeho tvár znežnela a pobozkal mi pravú ruku. 

"Nikdy nebudem ako ty." povedal Jakub sklamane a sklonil hlavu. Bolo zjavné, že je ubitý a potrebuje obrovskú dávku prijatia. Joel ma pobozkal na líce, postavil sa, sadol si k nemu a chytil ho za rameno. 

"To ani nemusíš. A nemôžeš. Ja nemám byť ten, kým máš byť. Ak by si sa o to snažil a chcel by si Miriam uspokojiť, stratil by si sám seba. Ty ju môžeš milovať, ale v prvom rade musíš pochopiť, čo láska v skutočnosti je. Nesmieš v nej stratiť svoju identitu. Práve naopak, v pravej Božej láske, ju nájdeš. Ja som toho dôkazom." povedal prívetivo a Jakub na jeho slovách priam visel. Pohľad sa mu upokojoval vždy, keď začul jeho hlas. Joelova prítomnosť bola vždy taká. Jeho srdce prekypovalo dôverou v Ježiša a vďaka tomu mohol čerpať z tohto Zdroja. Ja som to vedela, Jakub na to potreboval ešte dozrieť. 

"Ďakujem bráško, ďakujem, že si prišiel. Aj napriek tomu, že si nemusel." Joel na neho pokýval hlavou a priateľsky sa usmial. 

"Už si Miriam videl?" spýtal sa Joel priamo. Pozrel na mňa a ja som mu prikývla na znak súhlasu, že chápem. Zamilovane sa na mňa usmial. Moje vnútro okamžite navštívili známe motýle a sklopila som zrak s jemným úsmevom. 

"Nie." povedal Jakub zamyslene. Joel prikývol a posadil sa opäť ku mne. 

"Joel?" zaznel hlas za nami. Ihneď sme sa otočili. Pristúpil k nám otec Miriam. Pamätala som si ho podľa toho, ako utišoval Violu. 

Muž vedľa nej ju chytil okolo pásu a snažil sa ju upokojiť. Žena však s hnevom raz pozerala na Joela a raz na Jakuba. Joel sa s ním stihol pozdraviť a opýtať sa, ako sa má Miriam. Z toho som vedela rozoznať jeho meno. Bolo mi ľúto, že Joel musel prežívať toto obvinenie. Na jeho tvári však žiaril neustály pokoj. Akoby sa ho to obvinenie vôbec nedotklo. Pristúpila som k nemu a on ma pohladil po chrbte. Poprosil ma, aby sme spolu na chvíľku išli do bufetu. Jakub šiel za nami. 

Sadli sme si na biele plastové stoličky, Jakub si sadol oproti nám. Joel si opäť preplietol prsty s mojimi a nežne ma hladil palcom. Veľmi milá staršia pani z bufetu sa spýtala, čo nám môže priniesť. Všetci sme si objednali minerálku. Mlčala som a sústredila sa na Joelov dotyk na svojej ruke. 

"Prepáč bráško, že si sa musel stať obeťou Violinho výbuchu." povedal Jakub so smútkom v hlase. Bolo zjavné, že jeho samotného to mrzelo a Joela mal rád. 

"Jakub, úplne presne viem, prečo tak reagovala. Nemám dôvod sa na ňu hnevať. Ako to vyzerá s Miriam a čo sa vlastne stalo?" spýtal sa priamo a vecne. 

"Ja vlastne ani neviem. Doteraz sa z toho neviem spamätať. Všetko sa to stalo tak rýchlo. Miriam prišla za mnou domov, najskôr ma prosila, aby som jej prepáčil, že ma porovnávala s tebou. Že ma miluje a nechce ma stratiť. Vzápätí však, keď som sa jej spýtal, či je zmierená s tým, že sa k nej ty už nevrátiš, začala byť ako zmyslov zbavená. Nevedel som, čo s ňou mám robiť. Bráško, vážne, som z celého nášho vzťahu veľmi unavený. Celý čas si v ňom bol ty, aj napriek tomu, že si bol na míle ďaleko. Vždy, keď sme niekam prišli, hovorila o tom, čo si robil ty a ako si sa o ňu staral." Jakub si chytil tvár do dlaní a bolo zjavné, že nevládze. 

"Prajem a žehnám vášmu vzťahu, Jakub. Myslím si však, že ste začali od zlého konca. Robíme chyby. A vy ste urobili tú, že ste začali spolu chodiť, keď my sme boli ešte spolu. Miriam to v sebe ešte nemala úplne utriedené. Nechcem, aby to znelo ako výčitka. Myslím, že ty sám to vidíš jasne, len sa bojíš si to priznať. Prajem ti, veľmi, aby si našiel svoje šťastie v živote. Ja už som ho našiel." pozrel na mňa svojimi sýto-modrými očami a pritiahol sa ku mne. Neustále ma hladil palcom a nič, čo som tu počula ma nerozrušilo. 

Otvoril oči a zastavil sa, hoci hudba stále pokračovala. Jeho pohľad bol čistý, presiaknutý jasno modrou farbou. Strácala som sa v ňom. Pustil mi ruku a dotkol sa môjho krku. Zmeravela som a privrela opäť oči. Pomaly som naklonila hlavu a pritisla líce k jeho dlani. Vášnivo sa zmocnil mojich pier. Zalapala som po dychu, lebo som to nečakala. Moja túžba po ňom sa zväčšila. Potom sa však odtiahol a zhlboka sa nadýchol. Prehrabol si vlasy a šúchal šiju. 

"Ach, tvoja chuť je tak neodolateľná, že sa neviem ovládať. Mám dva protichodné pocity. Na jednej strane nechcem teraz a na druhej nedokážem prestať. Ešte som nič také nezažil. Si ako vodopád, úplne ma strhávaš."

Prekvapene som zažmurkala. Netušila som, že tak na neho pôsobím. Stále som mala pocit, že sa nachádzam v krásnom sne. Všetko sa to odohrávalo tak rýchlo. Ešte prednedávnom som si myslela, že už ho nikdy neuvidím a teraz sa mal stať mojim manželom. Toľké šťastie. Nechcela som sa nasycovať strachom. Boh ma ho zbavil. Pocity však veľakrát prevalcujú myseľ viac ako rozhodnutie zotrvať v Božej dôvere. Joel vycítil, že sa moja tvár zmenila, mal úžasnú schopnosť empatie. 

"Čo ťa trápi, moja drahá princezná?" pohladil nežne moju vrásku na čele. 

"Neviem to úplne pomenovať. Obávam sa... Trošku...." sklopila som zrak. 

Pohladil moju tvár a jeho dotyk pôsobil na mňa upokojujúco. 

Zdesene som zhíkla. Chvíľu sme mlčali. Potom som sa k nemu priblížila a chytila ho za ruky. 

"Ako je na tom?" spýtala som sa so záujmom. Vedela som, že Joelovo srdce bije pre mňa, ale tiež som vedela, aké láskavé a obetavé srdce má voči druhým. Nemala som potrebu žiarliť. Chcela som ho utešiť a pochopiť. Pozrel na mňa nežne a vplietol si svoje prsty do mojich. Toto gesto ma ešte viac utvrdilo v mojich pocitoch. 

"Je to vážne. Jakub a jej otec chcú, aby som prišiel." 

"A čo chceš ty?" spýtala som sa úprimne. Obdivne sa na mňa zahľadel. 

"Túžim byť teraz s tebou. Znie to sebecky, ale nechce sa mi opustiť ťa, keď sme spolu..." nedopovedal. Pobozkala som ho na líce a silno objala. Nečakal to, ale bolo zjavné, že ho to upokojilo. Priblížila som ústa k jeho uchu a jemne mu pošepla. 

"Pôjdem s tebou. Chcem byť pri tebe."

Cítila som ako sa na mňa pozerá a potom ma pobozkal. Žiadostivo, spaľujúco, dychtivo. V mojom srdci sa objavovali nové obzory. Moje vnútro kričalo jeho meno. Vzal ma do náručia a po pár krokoch položil nežne na sedačku. Opäť sa prisal na moje pery a dychtivo prechádzal z úst na krk až do môjho dekoltu. Nebola som schopná brániť sa mu, tak veľmi som túžila po jeho bozkoch. Nič iné pre mňa neexistovalo. Jeho horúca dlaň pohladila moje stehno, ktoré vytŕčalo z rozparku šiat. Pálil ma jeho dotyk a moja túžba sa umocnila. 

"Joel." vyšiel povzdych z mojich úst. 

Zaprel sa a svojim modrým pohľadom na mňa zamilovane pozrel. 

"Moja láska, si tak nádherná. Si moja." pošepol mi slastne do ucha a opäť ma bozkával na pery. 

Patrila som mu celá. Bez ohľadu na naše smerovanie, moje srdce bilo pre neho. Opantávala ma jeho vôňa, dotyky, bozky. On sám bol tým, ktorý mohol všetko. Úplne sa mi zatmelo v hlave a cítila som iba jeho. Moje telo na neho reagovalo úplne rovnako. Každý jeho dotyk moju túžbu ešte viac umocňoval. Úplne nás vášeň prevalcovala. Šmahom ruky však všetko prestalo. Začal zvoniť mobil. Najskôr sme si toho nevšímali, keď však zvonil už štvrtý krát, Joel sa s nevôľou odo mňa odtiahol. Pobozkal ma na krk a prísne odpovedal. 

"Prosím?!" 

"Noazaj? Pár týždňov potom ako som odišiel, som začal kresliť návrhy. S výstavbou sa začalo hneď potom. Preto som ťa nevyhľadal ihneď, ako som prišiel. Dohliadal som v začiatkoch na to, aby všetko bolo v poriadku. A muselo sa to zastrešiť skôr, ako začalo snežiť. Myslím, že muži mali čo robiť, ale boli veľmi usilovní a šikovní."

"Ty si dal stavať tento dom ešte predtým? Veď si mi hovoril, že si to nechcel unáhliť." prekvapene som zdvihla obočie. 

"To je pravda, chcel som nášmu vzťahu nechať čas, ale nie s tým, že by sme sa rozišli, práve naopak." jeho oči žiarili úprimnosťou. 

"Ty si veľmi fascinujúci muž." povedala som vážne. Kútik sa mu zdvihol dohora. 

"Čo by som ešte mala o tebe vedieť a neviem?" spýtala som sa s pohľadom upretým na malé svetielka na strope. 

"Že ťa neskonalo milujem." povedal radostne. Otočila som sa k nemu a sledovala ako jeho oči horia láskou. Jeho pohľad bol mäkký a volal prijatím. Joel, ktorého som videla prvýkrát, sa zmenil. Láska mu otvorila srdce a ja som prekypovala šťastím, že som mohla byť toho súčasťou. Usmiala som sa na neho a on si ma pritiahol bližšie k sebe. Cítila som jeho horúci dych. Oči mu stmavli túžbou. Dych sa mi od jeho pohľadu zrýchlil.