Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
spy23
30. máj 2020
1282 

Trpká pomsta

Kapitola 3

Daniel 

Nasypal som si medzi palec a ukazovák pár zrniečok soli. Tie som oblizol, prevrátil do seba celý obsah poldecového poháru tej najlacnejšej tequily, čo v tomto bare mali a zahryzol som sa do citróna. Ten mala medzi perami vložený, blondína s veľmi bujarým poprsím. Vycucal som z neho všetku šťavu, čo sa len dala z toho jedného malého polmesiačika. Potreboval som zahnať tú odpornú chuť toho lacného alkoholu. Neznáma blondína, ktorá mi robievala posledné večery spoločnosť, vypľula šupku po citróne do misky, položenej na barovom pulte. Potom sa vrhla na moje pery, ktoré ešte chutili po tequile. Žiadostivo svojim jazykom krúžila okolo toho môjho a sala moje pery ako na pretekoch. Konečne sa odo mňa odtrhla a ja som si mohol objednať ďalší, už neviem koľký, pohár tequily. 

„Nalej ďalší!“ rázne som zahučal na barmana a tresol malým poldecovým pohárom o pult.

Blondína sa zarehotala a potackala sa na barovej drevenej stoličke. Obaja sme už boli riadne podgurážení alkoholom.

„Myslím, že je načase ukončiť túto seansu,“ ozval sa za mojím chrbtom mužský hlas. Ten patril môjmu mladšiemu bratovi Gabrielovi. Otočil som sa k nemu tvárou.

„Pozrime sa, kto nám tu zavítal. Barman nalej aj tomuto fešákovi,“ navrhol som bez váhania. Gabriel sa len mračil.

„Ak mu nalejete, budete mať problémy,“ vytiahol na barmana svoj policajný odznak. Ten na znak rezignácie rozpažil ruky na obranu a vzal prázdne poháre aj s fľašou, ktorú držal mimo náš dosah.

„Ale no tak, braček. Prečo mi to robíš?“ postavil som sa. Poriadne sa mi zatočila hlava a zachytil som sa bratovho ramena. Boli sme rovnako vysokí, dokonca aj vyšportovanú a mohutnú postavu sme mali spoločnú. Iba jeho hnedé veľké oči a hnedé vlasy boli opakom mojich blond vlasov a modrých očí. V našich žilách kolovala iba spoločná mamina krv. Každého z nás splodila s iným mužom. Mňa s gaunerom, ktorého si našla smrť pri bitke a Gabriela s policajným poručíkom, ktorý prišiel o život pri jednej prestrelke v službe.

„Nemyslíš, že už máš toho dosť, Daniel? Pozri sa ako vyzeráš,“ opieral ma. Ledva som sa držal na nohách. „Poď, vezmem ťa domov, som tu autom,“ naliehal, lenže mne sa ešte nechcelo odísť.

„Nie, nikam nejdem. Nemôžem, túto krásku nechať osamote,“ vyšpúlil som svoje pery na blondínu, ktorá vyzerala veľmi príťažlivo.

„Kráska sa postará isto o seba aj sama. Však slečna?“ slušne na ňu hodil očkom, aby sa nesnažila ma zastaviť v odchode.

„Tvoj brat má pravdu. Choď domov, predsa aj zajtra je deň,“ usmiala sa na mňa. Vzala si svoju malú kabelku a prehodila cez plecia. Chcela zaplatiť, ale Gabriel to spravil za nás oboch. Poďakovala a pobrala sa z baru von.

Mne Gabriel pomáhal, lebo nohy ma prestali poslúchať a moja koordinácia bola alkoholom, ktorý som vypil za tú dobu, značne poznačená.

„Čo mi to robíš braček? Noc je predsa ešte mladá, nechaj ma. Nájdem si nejaký iný podnik na zapíjanie žiaľu,“ jazyk sa mi plietol. 

Od smrti Sofie, prešli už tri mesiace a ja som sa nedokázal zmieriť s jej smrťou. Mal som stále pred očami jej nehybné telo a tvár od krvi. V noci sa mi vracali spomienky na tú hroznú nehodu. Dokonca mi neprispievalo pomyslenie na to, že ten hajzel Hoffman, vyšiel z tohto všetkého bez trestu. Ten jeho odporný úsmev, ktorý mal, keď vychádzal zo súdnej miestnosti po vyslovení rozsudku, vidím doteraz. Vtedy som mal chuť ho zabiť. Jeho ochranka mi v tom bohužiaľ zabránila, ale našťastie sa mi podarilo mu aspoň jednu ranu uštedriť na pamiatku. Dávno som zistil, že ak má človek moc a peniaze, dokáže si všetkých kúpiť. To isté urobil aj Hoffman. 

Aj keď ma všetci presviedčali, že neboli dostatočné dôkazy o tom, že on spôsobil našu nehodu, ja som si tým bol istý. Cítil som to, nejakým spôsobom som vedel, že on mal na svedomí, že sa naše auto dostalo do šmyku a vybočilo z cesty strmhlav dole kopcom. 

„Daniel, prosím ťa. Prestaň utápať svoj žiaľ na dne pohára. Nikam to nevedie, že sa takto doriadiš. Už si konečne uvedom, že Sofia je mŕtva a že vaša nehoda bola len nešťastnou udalosťou,“ dohováral mi Gabriel.

Jeho reakcia ma dostala do zápalu hnevu. Začal som po ňom hlasno kričať.

„Že to hovoríš práve ty! Ten, ktorý má na svedomí našu vlastnú sestru,“ vyhŕklo zo mňa. „Ty si sa s tým ako vyrovnal? Hm?“ pokračoval som útočne.

Gabriel sa neovládol, celou silou ma pritisol k múru a svojou pažou ma tlačil pod krkom. 

„ Nevieš, čo vravíš. Naša sestra nie je mŕtva, tak sa konečne spamätaj!“ preceril cez zuby.

„Nie, nie je mŕtva. Ale na celý život uväznená  k vozíku,“ pripomenul som mu to nešťastie, ktoré sa stalo pred tromi rokmi. 

Vtedy Gabriel viezol našu mladšiu sestru z jedného školského večierka autom. Bola zima, na cestách sa držala námraza. Gabrielove auto sa dostalo do šmyku, narazilo do stromu. Sestra bola zaseknutá v sedadle tak, že museli jej telo vyťahovať pomocou prístrojov. Odniesla si to jej chrbtica. Natoľko ju mala narušenú, že zostala ochrnutá. Doktori jej nedávali šancu, že by sa opäť postavila na nohy.

„Drž hubu, Daniel! Inak zabudnem, že si môj brat,“ vyhrážal sa mi. 

„Tak to urob. Skoncuj to so mnou. Aj tak si nezaslúžim ľútosť,“ bolo mi jedno, že by ma udrel. 

„Nestojí to zato,“ svoje zovretie uvoľnil. „Spamätaj sa, dočerta. Mama sa o teba bojí, celé noci nespí. Aspoň kvôli nej by si mal prestať s týmto spôsobom života,“ pokračoval v dohováraní s ustarosteným tónom v hlase.

„Dajte mi pokoj! Všetci! O mňa si nikto nemusí robiť starosti,“ pozrel som na neho nevraživo.

 „Nech sa páči. Tvoje želanie rád splním,“ rezignoval v snahe ma presvedčiť, nasadol do svojho služobného auta a odišiel.

Pomalým a neistým krokom som kráčal do svojho príbytku. Ten sa nachádzal na konci mesta, v prístave, kde kotvilo niekoľko malých lodí. V jednej z nich som býval. Pracoval som na trhu, predával som ryby, preto mi toto bývanie na lodi najviac vyhovovalo.

Kráčal som po chodníku, na jeho konci bola pripevnená kovová presklená vitrína, v ktorej boli na predaj tlačené noviny. Zastavil som pri nej, aby som udržal balans a nepadol rovno dole nosom. V hlave sa mi motalo, mal som neostré videnie. Vo vitríne ma zaujala jedna fotka. Bola na nej vyfotená čiernovláska, na nose mala slnečné okuliare a snažila sa rukou skryť pred fotografmi. Hore na titulke stálo- Návrat mladšej sestry mestského milionára Hoffmana.

Šmátral som rukou vo vreckách. Snažil som sa nájsť nejaké drobné, aby som si mohol noviny kúpiť. Na moju smolu som žiadne drobné nemal. Bez váhania som vyhrnul rukáv na svojom bielom tričku a lakťom som rozbil sklo na vitríne. Bolesť som necítil. Vypil som toľko alkoholu, že moje zmysly boli totálne utlmené. So zakrvaveným rukávom som vytiahol noviny a lepšie sa prizrel k obrázku.

„Pozrime sa. Pán Hoffman má mladšiu sestru,“ zroloval som noviny a strčil si ich za pás nohavíc.

Konečne som sa dostal do svojej malej, ošarpanej lode. Stúpal som bez povšimnutia na neporiadok, ktorý sa za tie dni na dlážke nakopil. Hodil som noviny na stôl, medzi ostatné veci, ktoré sa tam povaľovali a zvalil som sa na starý gauč. Ten bol aj mojou posteľou. Zaspal som, len čo som položil svoju hlavu na podušku.

Ráno ma prebudila ukrutná bolesť mojej nohy. Bola to tá, ktorú mi po autonehode museli operovať. Niekedy mi tá bolesť vedela poriadne strpčovať deň. Krívaním som podišiel ku kuchynskej linke. Z vrchnej skrinky som si vzal tabletku a zapil ju na prázdny žalúdok. Presunul som sa ku gauču a ľahol si opäť naň. Očami som zmapoval ten neporiadok, ktorý okolo mňa bol. Zasmradené oblečenie, plechovky od piva, nedojedené zvyšky jedla boli porozhadzované po zemi. Vstal som a pomaly začal dávať všetko postupne na miesto. Vzal som noviny, ktoré ležali na stole s úmyslom zahodiť ich do koša. V tom som zbadal znovu fotografiu mladej slečny Hoffmanovej. Poriadne som jej nevidel do tváre, tým, že mala na sebe okuliare a jej dlaň clonila pred ostrejším zachytením jej vzhľadu. Vtedy mi niečo napadlo. Niečo poriadne šialené a nebezpečné. Lenže musel som to spraviť. Toto bola šanca, ktorej som sa musel chytiť. Najprv si to musím poriadne premyslieť, lebo to nebude také ľahké. Vedel som, že jedine cez sestru toho sviniara, sa dostanem k tomu, čo potrebujem. A to k dôkazom, že Hoffman zabil ženu môjho života.

 Úprava @miselinka18

    Mna s gaunerom (z) uslo 😉

    31. máj 2020

    " mi napadlo"

    31. máj 2020

    Parada,znovu sa to cita same😊

    31. máj 2020

    Super čítanie. Si veľmi šikovná...len tak ďalej...

    1. jún 2020

    Waw,obdivujem tvoj neskutocny talent tak realisticky do detailov opisat pribeh. Cita sa to na jeden nadych. A ako vies namotat citatela po par riadkoch...😉 fakt super. Mas talent. Dakujem za vyplnenie casu pri uspavani deti 😊 😹

    1. jún 2020
    spy23
    autor

    @zuzijana 🤣🤣🤣🤣 som rada, že to má aj takýto vyznam. Ďakujem pekne za slová tohto charakteru

    1. jún 2020
    spy23
    autor

    @lienka0078 ďakujem

    1. jún 2020
    spy23
    autor

    @lela123 ďakujem

    1. jún 2020

    Samozrejme aj mne sa to veľmi páči :*

    1. jún 2020
    5. jún 2020

Začni písať komentár...

Odošli