Trpká pomsta Lina Elys

Ahojte, pripravila som si pre Vas nový príbeh. Mala som ho v hlave, ešte skôr ako môj prvý príbeh. Dúfam, že Vás zaujme a najde si svojich citatelov.    

                                                           KAPITOLA 1

Prebudil som sa ležiaci v jednej z nemocničných izieb, napojený na rôzne pípajúce prístroje. Poriadne som sa poobzeral po miestnosti, kde som bol hospitalizovaný. Bola celá biela, na oknách boli zatiahnuté žalúzie, aby sem neprenikalo svetlo. Pri dverách bolo menšie umývadlo a v strede miestnosti kovová posteľ, na ktorej som ležal. Vedľa seba som mal malý šedý nočný stolík. Videnie som mal ešte rozmazané, pred očami sa mi mierne zahmlievalo. Hlava ma neskutočne bolela a točila sa mi. Ako som si ju chytil, pocítil som, že mám okolo nej previazaný obväz. Čo sa mi stalo? Ako som sa sem dostal? Pýtal som sa sám seba. V ruke som mal zapichnutú ihlu v žile, do ktorej bola napojená hadička vedúca k sklenenej fľaši. Tá visela na kovovom stojane vo zvislej polohe, aby cez ňu kvapkala číra tekutina. Na hrudníku som mal štyri biele prísavky, monitorujúce moje životné funkcie. V nosných dierkach som zacítil hadičku, dodávajúcu mi kyslík. Snažil som sa posadiť, ale ukrutná bolesť, vyrážajúca mi z rebier, ma zastavila. Vytiahol som si ju z nosa von. Dokázal som už dýchať bez pomoci. Jednu svoju dolnú končatinu som si poriadne necítil. Mal som ju v sadre, ktorá mi siahala po koleno. Na operadle kovovej postele, visel zvonček na ktorom stálo- ZVONIŤ. Vzal som ho do rúk a párkrát postláčal. Dúfal som, že niekto sa objaví vo dverách a pomôže mi. Dnu vbehla mladá sestrička. Mala krátke blond vlasy, upravené a na sebe bielu sesterskú uniformu.

„Ako sa cítite, pán Kolman?“ spýtala sa nežným až anjelským hlasom.

„Bolí ma celý človek. Čo sa mi vlastne stalo?“ nespomínal som si na to, prečo som sa ocitol v takomto

zúboženom stave.

„Mali ste autonehodu,“ povedala priamo. Vtedy som si začal uvedomovať, čo sa stalo. Záblesky z tej udalosti sa mi postupne vynárali von z hlavy. Spomienka na moju šialenú jazdu po diaľnici. Krik a plač mojej priateľky Sofii, ktorá sedela na mieste spolujazdca. Ako aj jej výkrik pri silnom náraze, ktorý nám spôsobilo nejaké auto rútiace sa za nami. Prudký šmyk môjho auta, ktoré sa cez zvodidlá prevrátilo dole do priekopy a následnú tmu, ktorá ma pohltila.

„Ako je na tom moja priateľka? Kde je Sofia?“ prvé, čo ma napadlo bolo, či je v poriadku.

Sestrička znehybnela a nervózne mi napravila vankúš, aby som sa oň mohol oprieť. Jej mlčanie ma vystrašilo.

„Odpovedzte!“ skríkol som.

„Privediem sem lekára, ten vám všetko vysvetlí,“ povedala a náhle sa vytratila z izby.

Prečo mi neodpovedala? Je Sofia v poriadku? Čo ak je na tom zle? Prenasledoval ma zlý pocit. Potreboval som svoju priateľku vidieť. Bola mojou životnou láskou, nedokázal by som si odpustiť, ak sa jej niečo stalo.

Do miestnosti vošiel postarší lekár v bielom plášti. Na nose mu držali kovové čierne okuliare. Na hlave sa mu uprostred rodila plešina a tvár mal obsypanú miniatúrnymi vráskami.

„Ako je vám, pán Kolman?“ znovu tá istá otázka, ale teraz od neho. Nechcel som sa zhovárať o mojom zdravotnom stave. Išlo mi len o to, aby som zistil, kde leží Sofia.

„Mne je dobre,“ odvetil som rázne. „Kde je Sofia, moja priateľka? Ona bola tiež v aute,“ pozreli sme si rovno do očí. Lekár vytiahol zo svojho vrecka na plášti malú baterku a zasvietil ňou priamo do mojich očí.

„Utrpeli ste dosť silný otras mozgu, pán Kolman. Musím vás vyšetriť,“ vyhýbal sa odpovedi a sledoval moje zreničky, ako reagujú na to malé svetlo vychádzajúce z baterky. „Museli sme vám operovať dolnú končatinu. Mali ste ju v kritickom stave, našťastie sa nám ju podarilo zachrániť,“ priznal.

Čo tým chcel do riti povedať? Mohol som prísť o svoju nohu? Nemo som sledoval, ako sa presúva k mojim nohám a vyberá si nejaké pero z toho istého vrecka, kde mal baterku. Mne stále v hlave vírila myšlienka na moju milovanú Sofiu.  Hneval som sa, že ignorujú moje otázky. Lekár mi perom prešiel po prstoch na nohe, ktorú som mal v sadre. Bol to šteklivý pocit a pomrvil som prstami.

„Cítili ste to?“ skúmavo na mňa hľadel. Prikývol som mu na znak súhlasu. „Výborne. Citlivosť sa nevytratila, to je dobré znamenie,“ spokojne si vsunul pero nazad do vrecka.

„Poviete mi už dočerta niekto, čo je s mojou snúbenicou?“ nevrlo som zareagoval. Lekár si odkašľal.

„Viete, pán Kolman. Mali ste vážnu nehodu. Vás a vašu priateľku sem priviezli v kritickom stave. V bezvedomí ste ležal skoro dva mesiace. Máte fraktúru lebky, niektoré rebrá ste mali prasknuté a vaša noha bola pomliaždená na mnohých miestach. Je neuveriteľné, ako rýchlo sa zotavuje váš organizmus,“ poškriabal sa rukou po zátylku. „Vaša priateľka utrpela rozsiahle vnútorné krvácanie, ktoré jej spôsobil silný náraz. Bohužiaľ,“ odmlčal sa a mne začala vrieť krv žilách. „Bohužiaľ, vaša priateľka podľahla týmto zraneniam. Nedokázali sme jej už pomôcť,“ chytil ma za rameno na znak ľútosti. Pre mňa ako keby prestal existovať svet. Čas sa zastavil a ja som prestal vnímať vnemy naokolo. Dýchanie mi oťažievalo, srdce mi bilo ako šialené. Nedokázal som pokojne spracovať túto informáciu. Moja Sofia, moja milovaná Sofia, zomrela. Nie, to nie je pravda. To je zlý žart. Neverím im! Musím ju vidieť. Bez váhania som si zo seba vyberal všetky hadičky. S krikom a revom som sa snažil vyliezť s postele. Bolo mi jedno, že si spôsobím bolesť. Bolo mi to jedno. Lekár s jedným mladým a robustným zdravotníkom ma uzemnili. Chcel som saim vymaniť zo zovretia, ale márne. Sestrička mi rýchlo niečo vpichla do žíl a mňa to za pár sekúnd odrovnalo. Prebudil som sa vnútorne zlomený a zničený. Niekto ma držal pevne za ruku. Pozrel som sa na osobu sediacu vedľa mňa. Bola to moja mama. Ustarostená tvár a uplakané oči mi vraveli, že túto situáciu aj ona prežíva ťažko. Mala mladistvý výraz v tvári, ale jej prešedivené vlasy naznačovali, že si už prežila toho veľa. Bola to aj pravda. Pochovala svojich dvoch mužov. Môjho otca a aj otčima, ktorý ma nikdy nedokázal nazvať synom. Prežíval som ťažké chvíle, keď si ho brala a mňa kvôli nemu zanedbávala. Teraz si to vyčítala a chcela mi všetko vynahradiť. Do očí sa mi nahrnuli slzy. V ústach som mal pocit sucha, akoby som niekoľko týždňov trávil na Sahare. Potreboval som sa napiť.

„Potrebujem vodu,“ sťažka som povedal. Okamžite sa načiahla pre džbán s vodou a naliala mi ho doplna. Podala mi ho. Na jeden hlt som ho vyprázdnil. Prázdny pohár som položil na stôl a znovu som si ľahol. Zatvoril som oči a zhlboka sa nadýchol.

„Je to pravda? Je Sofia mŕtva?“ nedokázal som tomu uveriť, že ju už nikdy neuvidím. Nikdy ma nepobozká a ja nebudem cítiť jej pery na mojich. Nebude sa na mňa usmievať, ani sa mračiť ak ju nahnevám. Cítil som prázdnotu, ktorá zaplavila moje vnútro. Rozpoltený hnevom a beznádejou som s uplakanými očami pozeral na svoju ustarostenú mamu.

„Mrzí ma to, synček. Tak rada by som ti povedala, že to tak nie je,“ pobozkala ma na hánky.

„Nemôžem tomu uveriť. Prečo sa to stalo? Prečo?“ Mama ma pevne objala a ja som svoj plač tlmil v jej náručí.

„Chce to len čas, Daniel. Čas vylieči všetky rany,“ odtiahla ma od seba, aby sa mi mohla pozrieť do tváre.

„Bolesť budeš cítiť veľmi dlho, ale ver mi, postupne sa vytratí,“ chlácholila ma.

„Nedokážem to. Bez nej nemám chuť žiť. Ona bola mojou láskou na celý život.“ Úzkosť, ktorú som cítil mi nedovolila poriadne sa nadýchnuť. Plakal som čoraz intenzívnejšie.

„Ak by sa dala všetka bolesť preniesť, hneď by som ju vzala na seba, synak. Oddýchni si. Spánok ti pomôže na chvíľu zabudnúť,“ hladila ma po mojich blond vlasoch.

Poslúchol som ju. Zakryla ma perinou, pobozkala na líce. Zatvoril som viečka a snažil som sa zaspať.

Do mojich snov sa mi predrala spomienka na tú hroznú autonehodu. Sedel som v aute, celou silou som s nohou tlačil na pedál a pridával plyn. Trielil som, ako zmyslov zbavený po diaľnici vo večernom čase. Vedľa mňa sedela vystrašená Sofia, ktorá sa ma snažila upokojiť. Hádali sme sa, ale neviem prečo. Kričal som na ňu, nevnímal ju, rozhadzoval rukami a snažil sa pri tom šoférovať tak, aby som sa vyhol autám pred nami. Zrazu niekto vrazil do môjho auta zozadu. Tento silný náraz nás dostal do poriadneho šmyku. Auto sa vyrútilo z vozovky, prerazilo zvodidlá a urobilo niekoľko kaskadérskych otočiek. Zastalo celé rozbité, prevrátené na streche. Naše telá bezvládne viseli cez popruhy. Prebral som sa ako prvý. Nohu som mal zakliesnenú medzi sedadlom a palubnou doskou, nedokázal som sa pohnúť. Na čele mi krvácala rana a hlava mi išla od bolesti vybuchnúť. Pozrel som sa na Sofiu a premkol ma strach. Jej tvár bola krvavá, nereagovala na moje volanie. Nevedel som sa k nej dostať, bránil mi v tom popruh, ktorý som si nedokázal odopnúť. Tiež aj moja noha, ktorú som si prestával cítiť. Strácal som vedomie a pred očami sa mi zahmlievalo. Mal som pocit, akoby niekto prichádzal k nášmu autu. Nedokázal som poriadne zaostriť na osobu, snažiacu sa vyslobodiť Sofiu z auta. Bol to muž, nepoznal som ho, jeho tvár mi však bola povedomá. To on musel do nás naraziť.

„Daniel, Daniel, preber sa!“ triasla mnou znepokojene mama. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude, snažil som sa upokojiť.

„Videl som toho muža,“ vravel som zmätene.

„Akého muža, Daniel? O kom to hovoríš?“ nerozumela mi.

Snažil som sa vybaviť si tu tvar. Nedokázal som to z toľkého rozrušenia. V pozadí zaznela zvučka správ, ktorá vychádzala z televízie. Pozrel som sa hore na miesto, kde bola televízia pripevnená. Z obrazovky sa na mňa s falošným úsmevom pozeral TEN človek z môjho sna.

„Ten muž. On môže za smrť mojej Sofie,“ kričal som ukazujúc na muža z obrazovky. Bol ním najznámejší milionár z nášho mesta. Robert Hoffman.

Úprava: Miška

Pozývam Vás do mojej skupiny LIna Elys - Noc, ktorá mi zmenila život
https://www.modrykonik.sk/group/11891/