Učenie, nové informácie, objavovanie. Na toto všetko sa dennodenne tešia moje, zatiaľ malé deti, ktoré sa ešte nestretli so štátnym vzdelávacím systémom. Chcú všetko vyskúšať, objaviť čo ako pracuje a naučiť sa čo najviac. Ich túžba po nových informáciách vo forme praktickej skúsenosti je bezodná. 

Čo však vidím na deťoch, ktoré už dosiahli vek pre nástup do školy? Akonáhle prejdú cez brány vzdelávacieho zariadenia, táto ich prirodzená túžba zo dňa na deň klesá. Namiesto možnosti rozvíjať to najlepšie, čo v nich je, sa stretávajú s teóriou, ktorú nedokážu uchopiť v podobe poučiek bez možného využitia, s núteným prispôsobením sa určitému ideálu a rovakosti, ktorú ak nekopírujú podľa pravidiel, dostanú hodnotenia a rôzne nálepky neprispôsobivých či "zlých" žiakov. Nemajú možnosť prinášať nové pohľady na svet a rozvíjať svoje talenty, pretože každý musí byť výborný v každom predmete. To následne vedie k nezdravej súťaživosti výsledkom čoho sú delenia detí, vytváranie určitých priepastí medzi nimi a nezriedka sa vyskytuje aj šikana...

A teraz si predstavte, že toto bude musieť podstúpiť aj vaše dieťa, ak už aj nie je súčasťou tohoto procesu. Vyhovuje Vám to? Stačí Vám ako ospravedlnenie, že aj my sme týmto predsa prešli a svet už je taký? Je to pre Vás dostatočný dôvod, aby ste toho výnimočného úžasného a veselého malého človiečika podrobili takejto ceste? 

A čo ak je aj iná možnosť? Čo ak Vám poviem, že existuje spôsob ako to všetko zmeniť.

Nielen vzdelávací systém, ale celý systém? Celkový spôsob života, na ktorý ho má škola takpovediac pripraviť.

Jediné, čo treba je CHCIEŤ!

Už počas tehotenstva som bola presvedčená, že budem kojiť, veľmi som chcela. Túžila som po tom, že po pôrode položím svoje voňavé bábätko na hruď a ono sa samé priplazí a prisaje.... lenže takto sa to nestalo. Mnohé z nás si vysnívame situácie, ktoré vidíme vo filmoch, či príručkách, ale neuvedomujeme si, že v našom prípade to môže byť úplne inak. A je to celkom v normálne 🙂

Pekne po poriadku. 

Náš druhý synček sa narodil doma v našej spálni, kde som si ho chytila do náruče, privinula a položila na hruď. Celá nedočkavá som čakala, že za mojej drobnej pomoci sa prisaje. Neprisal sa. Bolo mi to ľúto, ale našťastie bola pri nás Dula Deniska, ktorej veľmi vďačím za mnohé. Vysvetlila, že je v poriadku, že sa neprisal hneď, že to chce čas a hlavne pohodu a pokoj maminky. A podarilo sa. Po krátkom čase som ho opäť priložila na prsník a začal sať. Prišiel však ďalší problém.... "Bolí to"... áno nikto učený z neba nespadol a tak nám Deniska vysvetlila ako sa má prisať, aké sú polohy, a že hlavné je, aby mala komfort maminka. Deniska odišla a my sme ostali na kojenie sami dvaja. Za výdatnej podpory zo strany manžela sme sa snažili, ale stále to bolelo. Pozerala som si aj videá a návody, no darmo, po neúspechu som bola zúfalá. Vtedy ma nenapadlo, že na tých videách sú maminky, ktoré už koja nejaký čas a pobrali už nejaký ten grif. 

Vznikali ranky, prichádzala beznádej a plač. Plakali sme obaja. Každé prisatie bola hrôza. Už som mala strach, keď sa syn zobudí, že bude hladný. Ako ho nakŕmim. Boľavá a bezradná som opäť volala Deniske. Všeličo mi poradila, aj cez kameru sa snažila pomôcť s vylepšením prisatia. Aj za túto pomoc som bola vďačná. Pár grifov som nabrala, a hlavne - nebola som v tom sama. A keď sa nám opäť nedarilo, poradila mi poslednú záchranu. Po pravde, už som to chvíľkami sama so sebou vzdávala. Ale držalo ma, že to malé krehké stvorenie je živé a zdravé práve vďaka mliečku odo mňa a navyše to spojenie, to čarokrásne hlboké spojenie pri kojení je nenahraditeľné. Keď sa na mňa drobček pozrel s vďačnosťou v očkách, rúčkou nemotorne pohladil prsko a chytil mi silno prst, vedela som, že stojí za to ísť ďalej aj cez prekážky. A tak som sa rozhodla bojovať. Deniska mi dala kontakt na vynikajúcu laktačnú poradkyňu Lucku, ktorá bola taká láskavá a ochotná, že ešte v ten deň - v nedeľu k nám prišla a do večera bola pri nás. Trpezlivo vysvetľovala, ukazovala polohy, spôsoby prisatia, vysvetlila, ako si uľaviť od bolesti, plnosti prsníkov a rôzne cenné rady, ktoré doteraz využívam. A podarilo sa. Hneď za asistencie Lucky sme zvládli prvé bezbolestné prisatie. Hurá ono to ide, a nebolí to... No aké je to len krásne. A to mi dalo nádej, že kojenie skutočne môže byť krásne. Táto skúsenosť ma hnala vpred.

Po pár neúspechoch sa nám darilo prisatie lepšie a lepšie. Ranky sa hojili a syn krásne pil. Prišiel však bolestivý zápal prsníkov s vysokými horúčkami, triaškou, zimnicou a celkovou slabosťou. A opäť prišla myšlienka vzdať to. Aké by to bolo jednoduché dať mu piť umelé mlieko z fľaše... Lenže tu ma stislo pri srdci, keď som synčeka kŕmila cievkou odstriekaným materským mliečkom, pretože zo zapáleného boľavého prsníka sa nevedel napiť. Ako pil bol ten odstup tak bolestivý a vnútorne hrozný, že predstava kŕmenia UM z fľaše bola pre mňa doslova neúnosná. A tu opäť pomohla Lucka a Deniska. Obe mi mnohé poradili, podporili ma, čo vnímam ako obrovskú pomoc a ja som to nevzdala. Taktiež manžel celú dobu bol a je oporou a podporoval naše kojenie ako len vedel.

Takto sme odhodlaní a s neustálou online podporou Lucky i Denisky zvládli aj zápaly, horúčky a zúfalstvo, ktoré vystriedala nádej a zlepšenie kojenia. Každým razom to bolo lepšie a lepšie. Lucka mi tiež poradila ako sa starať o boľavé prsia, prišli sme na príčinu zápalu, vylepšili prisatie, našli spôsob, ako synčeka večer upokojiť a urobili z toho rituál a mnohé navyše. No hlavne - užívame si každé jedno spojenie, ktoré nám kojenie prináša. Bez bolesti a s radosťou. Hoci sa stále učíme.

Vo svete je toľko ľudí, ktorí sú nešťastní vo vzťahu z dôvodu, že on/ona nie je na mňa dobrá, málo ma miluje, ak by ma miloval, toto by nerobil.....a podobne. 

Ľudia si často pletú lásku s vlastnením, pocitom moci nad druhým, túžbou po tom, aby bol taký, akú máme o ňom predstavu, prípadne ho chceme žmýkať, aby nás urobil šťastným. 

No zakaždým je prítomné pravidlo, že tento sťažovateľ sám nie je ochotný urobiť nič. On len čaká, len chce, aby sa svet okolo zmenil a on sa do neho pohodlne posadil a nemusel nič. 

Vzťah ale o tom nie je. Je o láske, ktorá je bez podmienok, nenúti a nepotrebuje dôkazy, nepožaduje a akceptuje druhých takých, akými sú, nemení a nehnevá sa keď má druhý iný názor. Láska skrátka je, alebo nie je a jedine vnútri nás. Nikde inde a v nikom inom ju nenájdeme. Nikdy nebudeme šťastnejší, keď budeme čakať, že ten náš manžel, či manželka nás bude ľúbiť od zajtra viac. Nemožno milovať predstavu o partnerovi. 

Manželstvo či partnerstvo je o tom, čo môžem ja doň priniesť s čím sa podeliť a čím ho obohatiť. (Nie čo si z neho vezmem). Nie je to výmenný obchod - milujeme, pretože chceme, nie preto, že nám za to niekto niečo sľúbi.

 A toľko ľudí na to zabúda. Skúsme si to pripomínať a naše vzťahy rozkvitnú ❤️