Mýtus 3 - Môžem nosením rozmaznávať svoje dieťa?

Je nesprávne, ak chcem mať svoje novorodeniatko (ale aj staršie dieťatko) na hrudi, ak mu chcem dopriať pocit blízka, tepla, pokoja a známa? Ak ho nosím všade so sebou v šatke či nosiči, aby bolo pri mne pod dohľadom, aby bolo pri zdroji potravy a ja som mala ruky voľné na prácu či ďalšie deti? Je snáď neprípustné, ak mu tĺkotom svojho srdca navodzujem príjemnú a bezpečnú atmosféru a upokojujem jeho vlastné srdiečko aj zmysly? Ak ho zohrievam či naopak chladím svojím telom, keď to potrebuje a samé to ešte nevie? Ak mu dávam svoju vôňu, ktorá je pre neho taká výnimočná a odlíšiteľná od všetkých iných vôní na svete? Je zlé, ak reagujem na potreby dieťaťa a venujem mu hlavne na začiatku jeho života svoju náruč, ruky, bozky a objatia prostredníctvom príjemnej šatky či kvalitného ergonosiča?

                                                 photo: www.branonovak.com

Rodičia, ktorí nosia svoje deti v šatke či ergonosiči sa niekedy môžu stretnúť s nepochopením okolia a poznámkami typu “nosením dieťaťa si ho úplne rozmaznáš a pokazíš, už ti nikdy nebude chcieť byť v kočíku”, či “už ti nikdy nezaspí samé v postieľke”, alebo “tak teraz sa ho už nezbavíš, budeš ho nosiť dňou i nocou”, a pod. Podľa môjho súkromného názoru, opak je pravdou. Dieťa sa nedá rozmaznať telesným kontaktom, blízkosťou, nežnosťou a láskou, ktorú mu rodič cez nosenie sprostredkúvava. Deti, ktoré sú s láskou a často nosené, sú z mojich vlastných skúseností deti pohodové, spokojné, nezávislé a empatické. Jasné, nemusí to platiť paušálne a nechcem generalizovať, ale ak sa na túto problematiku pozerám z pohľadu vzťahovej výchovy, nosenie môže veľmi pomôcť rodičom budovať si s dieťatkom bezpečnú a silnú väzbu, ktorá je opakom rozmaznávania. Tiež podľa mojich skúseností s inými mamičkami, s ktorými sa stretávam v poradenskej činnosti, deti, ktoré sú nosené, plačú menej, sú pokojnejšie, častejšie sa nachádzajú v stave tzv. pokojného bdenia, kedy zvedavo skúmajú svoje okolie a pekne sa takto učia. Prostredníctvom nosenia sa im dostáva toho, čo tak veľmi pre svoj psychomotorický vývoj potrebujú. Nepotrebujú sa dožadovať a žobroniť o pozornosť a náruč rodiča – pri nosení si obe užijú až až smile emoticon. Pekne to vystihujú aj autori knihy Päť jazykov lásky pre deti, ktorí uvádzajú, že dieťa môžeme rozmaznať nedostatkom výchovy alebo láskou, ktorá vychováva a prejavuje sa nevhodným spôsobom. A ďalej pokračujú na tému bezpodmienečnej lásky a rozmaznávania – pravá bezpodmienečná láska nikdy dieťa nepokazí, pretože nie je možné, aby jej rodič dokázal dať dieťaťu priveľa (1). Ak mi dieťa dáva najavo, že mu je najlepšie pri mne, na rukách, na mojom srdci, prečo mu to odopierať? Prečo s ním “bojovať“ v domnienke, že ma len naťahuje, skúša a že sa ho už „nikdy nezbavím“? Takto to proste nefungujesmile emoticon. Dieťa sa prirodzene odpúta od matky, odíde od nej, a odíde a osamostaní sa oveľa ľahšie, ak z neho bude vyrovnaný a sebavedomý malý jedinec, ktorého základné potreby sú matkou uspokojované. Takéto dieťatko vie, že ho mama nesklame, že sa na ňu môže spoľahnúť, kedykoľvek ju bude potrebovať. Preto je aj navonok vyrovnané, spokojné a sebavedomé, a nakoľko dostáva lásku, vie ju aj dávať iným. Rada to prirovnávam k potrebám nás dospelých – aj my potrebujeme blízkosť, lásku a nehu partnera. Ak by nám ju neustále odopieral s odôvodnením, že si na ne môžeme rýchle navyknúť a už sa nás „nezbaví a skazí nás“, asi by sme neboli tí najspokojnejší jedinci na svete. Asi by sme boli dosť frustrovaní, deprimovaní, sklamaní a nahnevaní. Ak by však naše potreby boli partnerom uspokojované, boli by z nás veselí, spokojní a príjemní ľudia a nemali by sme ani potrebu sa prejavovať nevhodným spôsobom.

Spomínala som, že hlavne v prvých mesiacoch života je nosenie dieťaťa dôležité (píšem o tom viac tu: https://goo.gl/9qYZ1s). V tomto pre bábätko takom zvláštnom a náročnom období, kedy sa narodí a zvyká si na nové podmienky, je nosenie a pobyt na tele matky totálne prirodzeným stavom a malo by byť súčasťou jeho života. Ak sa mu v tejto fáze bude dostávať blízkosti a náruče rodiča, oveľa ľahšie sa dokáže 'prehupnúť' do ďalšej fázy svojho života, v ktorom sa už začne pomaličky osamostatňovať a učiť sa existovať mimo tela matky. Pomaličky, postupne a prirodzene. Vtedy zrazu rodič zbadá, že jeho nosené dieťa je oveľa pokojnejšie, keď ho po nosení položí na podložku, že neplače, ale zvedavo sa obzerá po okolí. Že sa môže trebárs aj vzdialiť a dieťatko sa pokojne hrá. Áno, pokojne. Lebo sa mu dostalo toho, čo potrebovalo, jeho potreby boli upokojené a ono sa môže pokojne posunúť ďalej. Vzťahuje sa to aj na staršie deti, ktoré túžia po mamkinom objatí a teplej náruči. Aj keď sa tu doba nosenia už nedá porovnať s dobou nosenia novorodencov, aj tak má veľký význam pri upevňovaní zdravej a bezpečnej väzby medzi dieťaťom a rodičom. Či už zápasíte so zúbkami, teplotami, bolesťami bruška či obitými kolienkami, stále oceníte verného pomocníka v podobe šatky či nosiča, ktorý na chvíľku dokáže pomaznať vaše dieťatko. Pomaznať, nie rozmaznať smile emoticon. Po oveľa rýchlejšom upokojení je všetko opäť v poriadku a dieťatko je schopné posunúť sa ďalej.

                                                 photo: www.branonovak.com

Na záver spomeniem jednu tradíciu. Keby sa moji synovia narodili na Bali, tak pri príležitosti svojich 6. mesiacov by sa prvýkrát dotkli zeme. Dovtedy tam dieťatko funguje len a len v šatke a nosí ho nielen mama a otec, ale aj súrodenci a celá rodina. Celých 6 mesiacov sa nedotkne zeme, ale je v bezpečí šatky. Až keď má 6 mesiacov a je na to pripravené po psychickej aj fyzickej stránke, položia ho na zem pri oslave špeciálne na to zameranej. Krásne to vystihuje silu, hĺbku a zmysel nosenia detí v šatke, ktorú my „civilizovaní“ ľudia už nevieme tak precítiť a pochopiťa ktorú častokrát vydávame za rozmaznávanie a rozmar či novú módu. Tak ak počúvate od svojho okolia, že nosením si svoje dieťa rozmaznáte, pousmejte sa a spomeňte si na tieto slová. Vy viete, že dostatok zdravej lásky nikoho nikdy nepokazil, no jej nedostatok môže mať pri formovaní osobnosti malého človiečika fatálny dopad. Noste sa dosýta, noste sa tak často, ako to vám aj dieťatku robí dobre, ako vám to vyhovuje a nepríjemné poznámky okolia si neprípúšťajte. Veď to vy ste rodičom svojho dieťaťa, vy cítite, čo je preň dobré, čo mu chýba, čo si pýta. Naozaj nie je dôvod si myslieť, že nosené deti sú deti, ktoré len visia na rodičoch a ktorým je dovolené úplne všetko, čo si zmyslia. Nie je to pravda. Tým, že nosím svoje dieťa, mu “neslúžim”, resp. nie som jeho otrokom. Reagujem na jeho potreby. Napĺňam jeho potreby. Výchovný štýl a výchovné metódy sú u každého rodiča iné, bez ohľadu na to, či svoje dieťa nosí alebo nie. Avšak, rodičia, ktorí sú naklonení noseniu, sú častokrát aj viac naklonení prirodzenej starostlivosti o dieťa a myšlienkam kontaktného rodičovstva, a tak myšlienka dojčenia, nosenia a spoločného spania im je veľmi blízka. Nemusí byť až tak blízka okoliu, ale to nevadí. Vy ste tí, ktorí sa staráte o svoje dieťa a ktorí to robíte s najlepším úmyslom vychovať z neho dobrého človeka. Robíte to po svojom. A tak vám v tom budem držať prsty a veriť, že aj okolie prestane na nosenie pozerať ako na rozmaznávanie a pochopí jeho podstatu rokmi overenú a odskúšanú.

(1) Chapman, G., Campbell, R.: Päť jazykov lásky pre deti.

Článok je stiahnutý z môjho FB blogu Mama ma nosí s láskou https://www.facebook.com/mamamanosislaskou/posts/468314160027631.

PS: Na tému rozmaznávania detí nosením som napísala ešte samostatný post - dodatok, v ktorom citujem na danú tému z troch mojich obľúbených kníh (Naše děti, naše světy, Vychováváme děti a rosteme s nimi, Koncept kontinua).