Jedna noc nestačí (Kapitola 13)

Kapitola 13. 

Keď som sa konečne vymotal v cestovného kolotoča a vošiel do Noblesu, bol už večer. Tak rád som bol doma, škoda len, že to bude trvať pár dní a potom znova pocestujem späť. 

„Vitaj späť, aj keď za takých nepríjemných okolností. Opálenie ti pristane,“ prehovorila na mňa Silvia a vyšla spoza recepčného pultu. Aj ona sa zmenila za tých pár mesiacov. Mala nový účes a zrejme aj inú postavu, ale to mohlo byť len oblečením. Nikdy som si ju totiž detailne neobzeral. 

„Ty si sa tiež zmenila. Iné vlasy?“ 

„No hej, zmena je život.“

„Tak poďme na tie zlé správy, nech to máme za sebou.“

„Nechceš sa ísť zložiť? Chvíľu to môže počať,“ kývla hlavou smerom k výťahom. Samozrejme, bol som unavený a celý dokrčený, ale najprv som si chcel prezrieť škody a až potom budem schopný sadnúť si. 

„To je dobré. Najprv si to omrknem.“ 

„Ako chceš,“ povedala, odrazila sa od pultu a vyrazila smerom k jedálni. Ja som si svoju tašku hodil za pult a dobehol ju. Kráčala svižne a začala rozprávať.

„Objednala som už nové spotrebiče a zajtra by mali prísť. Samozrejme, bude potrebný technik na ich zapojenie a nejakí ľudia čo to tu dajú do poriadku, ale to už nechám na teba, lebo viem, že máš kontakty na rôznych ľudí a firmy.“

„Jasné môžem sa im ozvať aj dnes, niektorí sú mi totiž dlžní láskavosti, alebo aj zajtra ráno.“

„To by bolo skvelé,“ prehodila a zastala pred veľkými dverami do jedálne, odkiaľ sa plynule prechádzalo do kuchyne, kde mal prístup už len personál. 

„Mám sa báť čo tam uvidím?“ opýtal som sa jej a veru mi nebolo všetko jedno. Predsa išlo o náš rodinný hotel a toto sa stalo po prvý raz. 

„Niéé,“ pretiahla odpoveď a mávla rukou. „Horšie to tu bolo včera. Čo sa dalo sme upratali a uistila som hostí, že sa nemajú čoho báť, no niektorí aj tak zrušili rezerváciu alebo sa odhlásili z pobytu. Nedalo sa tomu vyhnúť. Bol tu zmätok a davová panika. Našťastie, či nanešťastie, polovica hotela tvrdo spala, takže šok pokračoval v druhej vlne ešte dnes ráno.“

„To zvládneme.“

„Tiež si myslím.“

„Ou shit!“ skonštatoval som celú vec, keď som vošiel do kuchyne. Kam som sa pozrel svietila čierna farba. Našťastie bolo vybavenie kuchyne z 80% čisto kovového charakteru, zvyšok tvorila spálenina, ktorá sa tiahla k lietacím dverám vedúcim do jedálne. Tie boli zhorené. Prešiel som cez nich a ocitol sa na ďalšom mieste činu, jedálni. Zhorené závesy, stoly aj koberec svedčali o vyčíňaní nemilosrdného živlu. Prenikol a plienil.

Ešte dnes musím zavolať Lukášovi. Lukáš Trojan bol statik a môj celkom dobrý známy. Musí sa prísť pozrieť, či oheň nepoškodil a nenarušil stenu. Viem, že o takom čase už nepracuje, ale mne telefón zdvihne vždy. Musím sa s ním na zajtra dohodnúť. Prešiel som priestorom a pod nohami cítil špinu a hrubý prach. 

„Kto nakoniec nahlásil a uhasil požiar?“ opýtal som sa Silvie, ktorá mlčky chodila za mnou.

„Nočný strážnik Boris. Bol fakt pohotový. Vzal hasičák a uhasil požiar skôr než stihol pohltiť celú jedáleň a potom zavolal hasičov. Bez jeho rýchleho zásahu by to malo fatálne následky. Och, ešte aj ten hasiaci prístroj treba objednať.“

„Kde je teraz?“ 

„Ešte doma. Príde až o pár hodín.“

„Musím sa mu poďakovať osobne. Zachránil nám zadky.“

„To hej. Ešte čosi. Do obedu som rezervovala cateringovú spoločnosť, keďže na našich spotrebičoch sa variť nedá, takže o hostí bude postarané. Túto časť jedálne sme uzavreli, ako vidíš, aby sa na nej mohlo začať s opravami. Vedel si, že niektorí hostia sú dokonca nadšení, že sú v hoteli kde horelo? Nechápem tomu, ale ľudia sú rôzni.“

„Zrejme sa im páči vyhľadávať nebezpečie. Dobre, že tu máme akurát takých. Ešte dnes zavolám statika, ale myslím, že to nie je také hrozné ako som si myslel, že bude. Predsa len aj malý požiar môže mať hrozné dôsledky. Dáme to do poriadku a za pár dní, to tu bude ako kedysi. V prvom rade to tu treba vymaľovať. Smrdí tu ako v udiarni.“ 

„Súhlasím.“ 

„Fajn. Pôjdem teraz do izby, vyriešim pár telefonátov, dám si sprchu a zaľahnem. Uvidíme sa zajtra.“

„Dobre. Ja na dnes už tiež končím. O chvíľu príde Monika a ja pôjdem domov.“

„Och, Sisa, len aby som nezabudol...“ zastal som a počkal, než sa na mňa pozrie. Keď to urobila, usmial som sa, na čo sa ona zatvárila prekvapene, rovnako ako na to, ako som ju to oslovil. „Ďakujem. Odviedla si a odvádzaš sakra dobrú robotu.“

„Tvoje ďakujem očakávam na výplatnej páske,“ odpovedala pohŕdavo, ako že si svoje ďakujem mám strčiť do zadku a patrične ju za jej výkon odmeniť. Okej, okej, prachy jej dám, ale chcel som vedieť, čo sa stane, keď na ňu budem milý. Očividne sa nič nezmenilo. Stále ma má na háku. Ale som dobrý šéf a ona to vie, preto sa len uškrnie a odkráča preč. 

Spoza pultu si rýchlo vezmem svoju cestovnú tašku a výťahom sa vyveziem na svoje poschodie. Skúmam to tu pohľadom, ale nič sa nezmenilo. Som doma. Teda tam, kde som posledné roky trčal toľko času, až sa mi z toho stal dočasný domov. 

Vošiel som do izby a spomienky do mňa udreli silou hurikánu priamo na solar. Mal som pocit, že som vo vzduchu zacítil Rebekinu vôňu. Nie žeby to bolo možné. Keď som si spomenul na Rebeku, musel som si dookola prehrávať to čo sa stalo na letiskovom parkovisku. Čo to malo znamenať? Ako to, že ma úplne odignorovala? To som jej naozaj nestál ani za jediné slovo?

Vyzerala, že ma nespoznala, ale ja som si istý, že to bola ona. Že by to bol jej spôsob, ako ma zo svojho života vymazať? Tým, že bude predstierať, že netuší kto som sa chce pohnúť ďalej? Zrejme je už po všetkom. 

Hodil som tašku do kresla, vyzliekol si spotené a pokrčené oblečenie a vliezol pod sprchu. Horúca voda ma ako množstvo malých ihličiek bodala do chrbta. Vítal som nepríjemnú bolesť, lebo mi pomáhala potlačiť myšlienky na Beku. No keď sa mi v mysli objavilo jej meno, opäť som stvrdol. Zrejme to tak budem mať vždy. Pomohol som si rukou a za chvíľu som už videl, ako sa môj ejakulát mieša s mydlovými bublinami zo sprchovacieho gélu a mizne v odtoku. Nebolo to bohviečo. Túžil som byť s ňou, byť v nej ponorený až na doraz, cítiť horúčavu jej tela ako mi obklopuje vtáka, rovnako ako som chcel na perách cítiť jej vlhkosť a jemné záhyby ružového pohlavia. Bože, toto je fakt mučenie.

Sadol som si pracovnému stolu, svieži po sprche, ale unavený z cesty. Nalial som si pohárik obľúbenej vodky a obvolal pár ľudí. 

Potom som si ľahol do perín, ktoré po mojom odchode už vymenili za čisté. Niežeby tamtie boli špinavé, ale voňali za Bekou. Zabudol som na hnev a starosti a oddal sa spánku. 

***

„Tak aký bol výlet?“ opýtal sa Mateo na druhý deň a nahodil najžiarivejší víťazoslávny úsmev, aký zrejme v svojom zozname úsmevom mal. Už už som mu chcela niečo dobre mierené odvrknúť, ale Inga ma predbehla. Takže som po ňom hodila len zlostný pohľad, ktorý mi oplatil úškrnom.

„Bol to znamenitý výlet, Mateo. Ozaj ste nás prekvapil. Toto sme ozaj nečakali, ale užili sme si. Vidím, že máte talent na to domyslieť si, čo ľudia skutočne potrebujú!“ s blaženým úsmevom začala rozprávať kde všade sme boli, zatiaľ čo on sa tváril prekvapene. 

Aha! Takže ozaj nás chcel dopáliť, idiot! No zrejme to nedopadlo podľa jeho predstáv. Očividne mu hlavou bežalo čo asi urobil zle, keď si z nás chcel vystreliť, ale nepodarilo sa mu to. Asi si fakt myslel, že Inga s Johnom túžia pochodiť pamiatky. Oni však chceli vidieť práve pravý život v Neapole. A to im bolo dopriate. 

„Tak to som úprimne potešený.“

„Nabudúce musíte ísť s nami. Už som hovorila s otcom a súhlasil. Vraj vás od pracovných povinností na čas odbremení, aby ste zažili trochu zábavy. Nepovedal to priamo,“ nahla sa k nemu Inga, ako by mu išla pošepkať tajomstvo a všade naokolo boli nastražené uši. V skutočnosti sme tu na chodbe boli celkom sami. „no má podozrenie, že sa vôbec neviete baviť a celý čas len pracujete.“

Uf, Inga zahrala na citlivú strunu. Súdila som to podľa toho ako sa mu zmenil výraz tváre, od pobaveného na nahnevaný. Otec o jeho živote zrejme nevedel zhola nič. On to však nahlas nevyslovil. Len sa odtiahol a rezervovane usmial. Očividne nemal v úmysle s nami tráviť prehnane veľa času, ale rovnako ako Inga aj jeho otec sa proti nemu postavili. Neviem čo tým Inga sledovala. Navzájom sme sa nepriťahovali, hoci sme obaja neboli na zahodenie... a okrem toho tu bol podstatný fakt a to ten, že som tehotná. Neviem či si to už stihol všimnúť, no ja som na to nemohla zabudnúť. 

A tak či chcel a či nie, strávil s nami deň. Najprv sme sa prešli popri pláži.

„Ako sa ti páči hotel?“ opýtal sa ma, aby reč nestála, keď už sme spolu kráčali vlhkým pieskom. Fúkal prudký vietor a vlasy mi lietali všetkými smermi. Chcela som ich skrotiť, ale aj si držať bundu blízko pri tele. Pozrel sa na mňa a na perách mu pohrával pobavený úsmev.

„Čo je?“ oborila som sa naňho aj keď neoprávnene. 

„Nič.“ No prišiel ku mne a podal mi gumový náramok, ktorý mal na ruke, aby som si zaplietla vlasy dokopy. 

Chvíľu som tam len stála, dívala sa ten modrý krúžok v jeho ruke a rozmýšľala, prečo mi ho chce dať a nebaví sa na môj účet aj naďalej. 

Nakoniec som si ho od neho vzala a vďačne sa usmiala. „Ďakujem,“ zamrmlala som tichučko a nebyť toho, že vietor fúkal jeho smerom, asi by ma ani nepočul. On len pokýval hlavou a čakal. Rýchlo som si urobila jednoduchý uzol a opäť sme vykročili. Teraz som sa sústredila len na držanie bundy a bolo to super. 

„Tak ako?“ opýtal sa znova.

„Ako sa mi páči? Je úžasný. Asi najkrajší, v akom som doteraz bola,“ odpovedala som popravde. Zrejme to bolo aj tým, že som prvýkrát v hoteli, ktorý je celkom nový. Ešte som tú možnosť nemala. Odpovedať ho očividne uspokojila. Neviem, či to preňho bolo až také dôležité, ale možno to zistím. „Prečo?“ 

„Štandardná otázka.“

„Ale nehovor. Máš prsty v niečom čo s hotelom súvisí?“

„Veď tam pracujem.“

„To nie je celkom odpoveď akú som si predstavovala.“

„A akú si si predstavovala?“

„No napríklad takú, že povieš: jasné Rebeka, vo všetkom mám prsty, pretože som to zariaďoval.“

„Nebol som na to sám. Na také veci je potrebný tím ľudí. Tím dobrých ľudí, ktorí spolu vedia pracovať a majú podobnú víziu. Ja mám skvelé kontakty.“

„Och, o tých nepochybujem. Už viem komu sa ozvem, ak budem chcieť vymetať bary.“

„Mal to byť žart.“

„Veď aj bol, ale nepodarený. Nabudúce si také vtipy nechaj pre seba.“

„Ale veď tým dvom sa to páčilo,“ pokynul hlavou smerom k nim. Kráčali za nami, zakliesnení rukami, odolávali vetru a očividne boli šťastní. 

„Im by sa páčilo aj v Zoo a predsa tam nejdeme.“ 

„To je hlúposť. Veď sa na nich pozri. Už im nezostáva veľa času. Chcú sa len baviť.“ 

Cítila som sa hlúpo. Ako by som im nerozumela, zatiaľ čo tento tu, ktorý ich pozná sotva pár minút vie o nich všetko? Vie čo chcú, vie čo potrebujú. Bude to tými hormónmi a hladom. Radšej som bola ticho, aby som netresla nejakú hlúposť. Možno sa chcú odviazať a užiť si. Ja som sa však myslela na teplú večeru, vaňu a posteľ. 

„Tvoja angličtina je pozoruhodne dobrá.“

„Vďaka. Fakt sa snažím.“ 

„Je to vidieť. Takže aký je tvoj život? Nabitý prácou a potom čo?“

„Môj život je celkom obyčajný. Nabitý prácou.“

„A čo rodina?“ 

„Tú mám, predstav si. Otca si už stretla.“ 

„Ach toho despotu? Toho sa nedá prehliadnuť,“ vyhŕkla som rýchlejšie, než som si to stihla premyslieť. „Prepáč, ja som to tak...“

„To je v poriadku. Presne tak to je. Ale utešujem sa tým, že dlho v hoteli nepobudne. Proste sa niekam odpáli a tam zostane a mňa nechá voľne dýchať. Len ho o tom musím presvedčiť.“

„Tým, že si budeš z hostí robiť dobrý deň?“

„Nie. To som urobil čisto z popudu. Myslel som si, že otcovi priatelia predsa len nemôžu byť zábavní a milí, pretože on sám taký nie je. Mýlil som sa.“ 

„Ja jeho priateľka rozhodne nie som a ani mu nefandím. No musím priznať a nie že si budeš namýšľať aký si úžasný...“

„Ale ja som úžasný,“ prehovoril, ale vrhla som naňho taký zlostný pohľad, že sa hneď spamätal. „Prepáč, len pokračuj.“

„Chcela som len povedať, že to bol dobre strávený deň. Aj keď som síce nepila, Inga s Johnom si to užili a to je pre mňa najviac.“

„A čo si teda robila?“

„No jedla predsa,“ krútila som odmietavo hlavou, akoby to mala byť samozrejme prvá vec, na ktorú mal pomyslieť hneď po pití, ale očividne nepomyslel. 

„Už viem, že máš otca. A čo ďalšia rodina? Mama, súrodenci?“

„Mama je učiteľka. Pracuje v Neapole v materskej škole a mám ešte sestru Melindu. Tá ešte študuje. Momentálne je na výmennom pobyte v Amerike.“

„Páni. To je úžasné.“

„A čo ty?“ 

„Čo ja?“

„Čo tvoja rodina?“ nedal sa odbiť.

„Mám len rodičov, ale dá sa povedať aj, že nemám. A súrodenci žiadni. Som jedináčik. Ale moja rodina, kráča za nami. Okrem nich mám ešte najlepšiu kamošku Lenu. To je celé.“

„To je celé akési smutné.“

„Život nie je vždy perfektný.“ 

„To vidím,“ povedal a ukázal prstom na moje vypuklé bruško. Takže si to všimol. „Si sama?“

„No chytrý veľmi nie si Sherlock. To je hádam očividné.“

„Prečo ste vy ženy také domýšľavé? A prečo by to malo byť očividné? To, že ste na výlete traja a, že si žiadneho muža nespomenula, ešte nič nedokazuje.“

„Fajn. Som sama, stačí?“

„Neviem. Prečo si sama?“

„To už je trochu osobné, nemyslíš?“

„Som neznámy človek, ktorého už nikdy neuvidíš. Môžeš mi to povedať.“

„Je ženatý.“

„Ou. Tak to je blbé.“

„Ale ja som to nevedela, samozrejme.“

„Samozrejme.“

„Naozaj!“

„Okej, verím ti.“

„Jasné. Tvoj pohľad hovorí za všetko.“

„Ále no ták, len tomu nedokážem uveriť.“

„Tak si sa nemal pýtať.“

„A nechce sa rozviesť?“ tipoval.

„Nie. On o tom netuší.“

„Ty si mu to nepovedala?“

„Nebuď ako moja najlepšia kamoška. To dieťa chcem a žiadneho klamárskeho idiota si na krk nezavesím a ani ho nepotrebujem,“ odvetila som a celkom sa rozohnila. Mateo sa len usmieval popod fúz.

„Prečo sa usmievaš?“ 

„Pretože môžem a nebuď zvedavá, budeš skoro stará.“

„Si ako malý.“

„Ale nie som a ty to vieš,“ usmial sa na mňa priateľsky a ja som sa uvoľnila. Neviem prečo som sa mu zdôverila, ale mal prirodzený talent ťahať z ľudí informácie. Úsmev som mu oplatila, ale vzápätí som tvár skrivila do bolestnej grimasy.

„Bolia ma nohy.“ Posťažovala som sa mu a začala sa rozhliadať, či niekde v blízkosti neuvidím voľnú lavičku. Mateo sa obzeral tiež. 

Keď sme nakoniec nič nenašli, otočili sme sa a vrátili po tých istých stopách. 

Slnko už začalo postupne zapadať a mňa okrem bolenia nôh premáhal aj chlad. Triasla som sa a neušlo to Mateovmu pohľadu. 

„Je ti zima?“

„Nié. Otužujem sa.“ 

„Jasné,“ skonštatoval, vyzliekol si svoju koženú bundu a nastavil mi ju, aby som do nej mohla vkĺznuť. Doriti! Bola hladká, vyhriata od jeho tela a voňala ako on. Na chvíľu som zavrela oči a nasala jeho vôňu. Bolo to opojné a zároveň nesprávne. Takto sa nesmiem správať! 

Ibaže som si nevedela pomôcť. Som žena a nie stroj a takisto som sama. Samozrejme, že mi neušiel Ingin skúmavý pohľad. Úkosom som pozrela na Matea a prišlo mi ľúto, že ja sa hrejem v jeho úžasnej bunde zatiaľ čo on zostal len v dlhom tričku. Snažila som pridať do kroku a zároveň som túžila túto chvíľu predlžovať. Zvláštne. Napriek tomu, že sme si na začiatku akosi nesadli, po prechádzke a rozhovore, mi pripadal čím ďalej tým viac sympatický.