Kamošky (21. - 22.)

Kapitola dvadsaťjeden

Rita

Ďalšie dni som sa vyhýbala Paľovmu pohľadu. Videli sme sa iba na tréningoch. Ten len štekal rozkazy, inak nič. Pes, ktorý šteká, nehryzie. To už som vedela.

S Lujzou sa nám perfektne darilo. Jej o niečo lepšie ako mne, lebo mala z čoho zhadzovať. U mňa to bolo trochu zložitejšie, ja som si len formovala postavu. Lujza sa zo svojho úspechu tak tešila, že poskakovala meter do výšky ako šťastné decko, keď dostane po čom túži. Karola po telefóne naťahovala, že jej to ide pomaly, ale snaží sa. Potom sa tlmene smiala do ruky, alebo do vankúša. Majo so Sárkou si už našli fungujúci režim, takže to zvládali. Aspoň tak mi to po telefóne prezentoval. Radšej som sa nevypytovala, aby som nepôsobila hystericky. Všetko išlo dobre a ja som sa kvôli rodine snažila zabudnúť na ten bozk v uličke, no mátal ma aj v snoch. Mala som pocit, že len čo zavriem oči, cítim jeho dotyky na nahom tele. Ako mi z toho brní pokožka, ako mi jednotlivé chĺpky vstávajú dupkom, keď ich pohladí jeho jemný dotyk. Bolo to na nervy.Vtedy som si obula tenisky a šla si zabehať. Lujza nemala záujem, radšej pracovala, alebo sledovala trápne talianske sitkomy a chichotala sa. Niečo ju na nich fakt bralo. 

Prudký vietor, čo dvíhal vlny do výšky a obíjal ich o útesy, mi strapatil vlasy, keď som popri pobrežiu bežala snáď desiaty krát, tam a späť. Nechcela som veľmi vybočovať zo známej trasy, z pochopiteľných dôvodov. Nepoznala  som to tu.

Obloha bledla, smútila nad zapadajúcim slnkom a more naberalo hrozivo tmavý odtieň. Všetko sa chystalo na nočný odpočinok. Ešte v diaľke jačali čajky a upozorňovali na blížiacu sa noc. 

Už sme boli za polovicou pobytu. Celkom som sa aj tešila domov, aj keď viem, že na mňa čaká kopec roboty. Nevyriešené stretnutia a papierov vyše hlavy. Už teraz som sa bála, ale chýbala mi rodina. Celá. Áno, aj svokra Gizka, lebo bez nej by Majo so Sárkou neprežili ani týždeň, aj moja mama, nech už je kdekoľvek a určite si tam lakuje nechty krvavo červeným lakom a obúva si vražedné opätky. Prinútilo ma to zasmiať sa. Bola divná, tá žena čo ma na svet priviedla. Ale bez nej by som tu nebola. A nikdy by som nepoznala toho chlapca od susedov, čo stal sa mužom. Krásnym a múdrym, tým čo je dnes. Asi milión krát som sa zamýšľala nad tým, aké to bude, keď sa s Paľom znova stretneme. Premietala som si rôzne situácie, ale ani jedna sa neudiala. Na toto som nebola pripravená. Prešla som si prstami po perách a spomínala na náš vášnivý bozk.

Ani neviem ako dlho som tam postávala a dívala sa len tak do diaľky, rukami som si šúchala nahé plecia, aby som sa zahriala, keď ma niekto z môjho rozjímania vytrhol a nebol to veru nikto známy. Okolo mňa sa už celkom zotmelo. Stála som zaborená teniskami v piesku, chlad mi objímal nahé členky a zažieral sa mi hlboko do kože. 

Otočila som sa za cudzojazyčným hlasom a z pohľadu toho muža mi telom prebehol mráz. Muž mal vyše meter deväťdesiat, dlhšie, zrejme čierne nagélované alebo mastné vlasy, do ktorých si každú chvíľu zašiel rukou a tmavé oči. Divné oblečenie tmavozelenej farby a z jeho dychu razil alkohol. 

Strach. Ten pocit mi hneď zaplnil myseľ. Mal podivný pohľad, taký nepredvídateľný, ale na počudovanie, ja som stála ako prikovaná. Nedokázala som sa odlepiť z miesta a vypadnúť, kým sa dalo. 

Rozhliadla som sa okolo a skúmala okolie. Nikto tam nebol. Bože, tak veľmi som si priala, aby teraz okolo bežal Paľo a pomohol mi z tejto debilnej situácie, do ktorej som sa dostala vlastnou sprostotou. Nechoď vonku sama! Prvé pravidlo na dovolenke v cudzom štáte a na neznámom mieste.

Muž využil moje chvíľkové zamyslenie a prišiel ku mne bližšie. Mlel a mlel čosi nezrozumiteľné, opitou hatlaninou a obzeral si ma chlipným pohľadom. Keď som sa chcela zobrať a odísť (konečne), chytil ma silno za zápästie a pritiahol naspäť. 

Vykríkla som od bolesti a strachu zároveň. Druhou rukou mi prekryl ústa a znova niečo pošepky povedal. Asi aby som sklapla. Tak veľmi som sa bála, že som ani nepípla. Bol oveľa silnejší, aj keď opitý. Jeho dych ma odpudzoval. Zvalil sa so mnou na zem a zakliesnil ma pod sebou váhou svojho tela. Metala som nohami a rukami, no bolo mi to k ničomu. Nedokázala som sa vyslobodiť. Strelil mi takú za uši, až mi otočilo hlavu a do úst sa mi nahrnul piesok. Jednou rukou ma chytil pod krk, netlačil silno, ale každú chvíľu som to čakala. Každú chvíľu som čakala, že sa stane niečo hrozné. Začal na mne jazdiť svojím odporným veľkým telom a rozopínal si nohavice. Voľnou rukou mi potom stláčal prsia a vyhŕňal tričko. Privrela som oči, plakala a modlila sa, aby sa stal zázrak. Aby ten muž teraz na mieste dostal infarkt, alebo guľku do hlavy. Slastne vzdychal, zatiaľ čo sa moje telo natriasalo vzlykmi a moje ústa šepkali slová prosím, nechajte ma na pokoji.

Zrazu som periférne zbadala pohyb. Niekto sa približoval. Nie, bežal a Panebože, bol to Paľo! So slúchadlami v ušiach a zachmúreným výrazom na tvári, akoby sa na niečo silno sústredil, alebo nad niečím premýšľal si razil cestu sviežim studeným vzduchom.

Pozbierala som odvahu a nakopli sa vo mne inštinkty prežitia. Skríkla som najviac ako sa dalo. Muž na mne sa nahneval a pritlačil mi rukou na hrdlo ešte silnejšie, až som zasipela a nevedela sa poriadne nadýchnuť. Paľo zastal a poobzeral sa, než nás zbadal ležať na piesku a v tme. Na prvý pohľad sme vyzerali ako obyčajný pár, ktorý si to rozdáva na pláži. No pozorné oko si všimne rozdiel. 

„Rita!“ skríkol. Rýchlo zhodnotil situáciu a pribehol. Muža zo mňa prudko zvalil na bok. Moje telo sa oslobodilo a v momente som začala spätkovať z toho miesta, kde som len pred chvíľou ležala pritlačená k zemi. Spadla som na zadok a zo strachu som sa ani nedokázala postaviť na nohy. Tričko som si stiahla naspäť a zakryla nahú pokožku. Bolelo ma hrdlo od jeho zovretia a rýchlo a plytko som dýchala a kašľala. Zazrela som, ako sa obaja prevaľujú v špine a mlátia sa.

"Bež odtiaľto!" skríkol na mňa nahnevane Paľo.

Už som sa neobzerala. Len som upaľovala do hotela najrýchlejšie ako som roztrasenými nohami dokázala. 

Keď som vletela do izby, Lujza sa akurát po telefóne lúčila so svojou rodinou pusinkou na dobrú noc. 

Keď ma zbadala, špinavú a vystrašenú, ako lapám do dychu, strach sa premietol aj na ňu a vyskočila z postele, aby bola čím skôr pri mne.

„Hej, čo sa deje? Čo sa stalo?“ opýtala sa ma, tak matersky ako by som bola zo skla a mohla sa každú chvíľu rozbiť. 

„B...b...bol tam muž...“ začala som vzlykať a zviezla som sa na zem popri dverách. 

„Pokojne, pokojne, už si v bezpečí. Ublížil ti?“

Len som pokrútila hlavou a Lujza si spokojne vydýchla.

„Vďaka Bohu.“

„Vďaka Paľovi. Inak by som tam zomrela...“ znovu som sa rozplakala.

„Poď. Dáš si sprchu a ľahneš si, dobre. Potom, ak budeš chcieť, mi všetko povieš.“

„Uhm.“ Vstala som a vliekla sa za Lujzou do kúpeľne. Tá mi pustila sprchu a čakala, či nepotrebujem jej pomoc. Znovu som zakývala hlavou, že nie, tak ma pohladila po líci a nechala privreté dvere, keby niečo.

Snažila som sa zo seba zmyť tie spomienky na poslednú polhodinu, no nedalo sa. Mala som pocit, že sa každú chvíľu objaví za dverami a bude mi chcieť ublížiť, lebo ma sledoval a vie, kde sa skrývam.

Dúfam, že je Paľo v poriadku, pomyslela som si, ako sa tam mlátili, ale verím tomu, že mal navrch a vyhral. Verím aj tomu, že ten muž mi nechcel ublížiť, len bol opitý a nemal dobrý deň. A verila som aj tomu, že sa z toho raz dostanem. No triasla som sa strachom. Majovi som nemohla zavolať, lebo by ma prinútil sadnúť na prvé lietadlo, čo by letelo domov a nikdy by ma už nikam nepustil. 

V jednom kuse som počula z izby zvoniť telefón a potom tlmený Lujzin hlas, ako vysvetľuje, že som už prišla, a že budem v pohode.

 Lenže nebudem. Už nič nebude ako predtým.

 Kapitola dvadsaťdva

Rita

Po sprche som sa dovliekla do postele a triasla sa ako malé šteniatko vytiahnuté z ľadovej vody. V zrkadle som zbadala, že mi na krku ostali červené fľaky od rúk. Privrela som oči a donútila sa na to nedívať. Lujza mi zbehla k Lorenzovi po čaj a oblečenie čo som mala na sebe, odhodila do koša. 

Bola som hrozne unavená, no nedokázala som zaspať. Zavrela som oči a videla ten jeho spokojný pohľad, ako ma škrtí a robí si na mne dobre. Naplo ma a vybehla som z postele do kúpeľne vracať. Aj keď som vydávila celý obsah žalúdka, nič to nepomohlo. Lujza mi do ruky strčila nejakú tabletku, po ktorej som upadla do hlbokého spánku, ale prenasledovala ma v ňom nočná mora. Zobudila som sa spotená, tak som si to namierila znova do sprchy. Lujza ma sledovala s ustaraným výrazom a čakala.

„Nechceš sa o tom porozprávať?“

Aj som chcela, ale zvuk zo mňa nevychádzal. Len som na ňu mlčky civela ako nepríčetná a potom som sa zvalila na gauč pri otvorenom okne. Dopadalo na mňa svetlo obrovského Mesiaca. Ruky som si zložila za hlavou a zašepkala Lujze, že môže pokojne spať, že sa zajtra porozprávame. 

Nad ránom som konečne zaspala nepokojným spánkom, ale už ho nenarúšala nočná mora, ani tie divné tmavé oči. 

Lujza odišla na tréning a nechala ma spať, aby som si oddýchla. Na stole pri gauči nechala odkaz, že sa hneď po tréningu vráti, aby som nikam nešla, len oddychovala. Hodila som kartičku naspäť a sledovala, ako sa kĺže po lesklom sklenom povrchu. 

Vyšla som na balkón s prehodeným tenkým županom cez seba a s pariacim sa hrnčekom kávy, o ktorý som požiadala recepciu. Bolo nádherné ráno. Slnko ešte nestihlo rozpáliť vzduch, takže sa dalo príjemné dýchať. Odložila som hrnček na široké kamenné zábradlie, oprela sa oň a dívala sa do diaľky. V poslednom čase som to robila pričasto. Dívala sa kamsi do diaľky a premýšľala. Napadlo mi, že by som celkom rada zašla k Arianne a naučila sa niečo nové z jej famózneho kuchárskeho umenia, čo vytvárala na tanieroch. Čas, ktorý sme tu mali stráviť sa nezadržateľne chýlil ku koncu a ja som ju chcela ešte aspoň raz navštíviť. 

Nerada by som tu Lujzu nechávala samu, tak som dúfala, že neodmietne výlet na blízky vidiek. Najhoršie na tom bolo, že som k tomu potrebovala aj Paľa. Nepoznala som cestu, ani Ariannino číslo. Došľaka. 

Ako sa na zavolanie, do izby vstúpila najskôr Lujza a keď ma zbadala, pokynula návšteve, aby vošla tiež. Prvý vošiel Paľo, za ním Fidel, Bianca, Romeo a Arianna. Všetci talianski priatelia. Celkom som zabudla na môj trápny posteľový outfit a oči sa mi naplnili slzami.  

Všetci ma prišli potešiť, aby som si nemyslela, že Taliani sú primitívi a odporné prasatá. Ja som si to ani nemyslela, lebo takí ľudia sa nájdu všade. Proste som bola v zlom čase, na zlom mieste. 

Priniesli mi kvety, víno a bomboniéru, akoby som bola na pobyte v nemocnici, ale vlastne, nebola som od toho ďaleko. To večné bozkávanie ma iritovalo, ale mysleli to dobre, takže sa im to rátalo. Všetci sa tešili, že Paľo zasiahol včas a zachránil ma. Romeo napodobnil Supermana ako rozprával o Paľovom záchranárskom čine a dievčatá sa tomu smiali. Ja som ho odvtedy nevidela. Tvár mal posiatu modrinami a škrabancami, pery rozťaté, čo nasvedčovalo tomu, že to bol ostrý zápas. Hánky mal zodraté do krvi a jednu ruku mal obviazanú. V očiach mal ustarostený výraz, ale tešil sa, že som v poriadku. Všetci si posadali, na teraz už uprataný gauč a Lujza im čosi vysvetľovala, tak som si mohla na chvíľu uchmatnúť Paľa nabok.

„Paľo, môžem s tebou hovoriť?“

„Jasné.“ Povedal a nasledoval ma cez otvorené dvere na balkón.

Pozrela som sa na jeho doráňané telo a prišlo mi to všetko ľúto. Stalo sa mu to kvôli mne. Ale nebyť jeho, ja by som dopadla ešte horšie.

„Chcem sa ti poďakovať.“ Pozerala som sa naňho a potom som pohľad odvrátila. „Keby si tam nebol, tak...“ zavrela som oči a nechcela si predstaviť, čo by sa stalo.

„Rita, už na to nemysli, dobre? Dostal, čo si zaslúžil. Som rád, že si v poriadku a mrzí ma, že som nešiel okolo skôr, no lepšie neskôr ako nikdy.“

„Lepšie neskôr ako nikdy...“ zopakovala som a siahla si na boľavé hrdlo. „On by ma bol zabil, že? Bola by som jedna z tých mŕtvol, čo zomrela za neznámych okolností a našli ju ráno rybári chystajúci sa na more. Žiadni svedkovia, nič.“ Mysľou mi vírili samé nezmysly, ktoré živil môj vnútorný strach.

„Hlavne sa upokoj, dobre? Všetko bude v poriadku.“

„Pokoj... to je pre mňa momentálne niečo výnimočné. Za privretými viečkami na mňa číha a chce ma dostať. Máta ma jeho drsný a nechutný pohľad. Neviem ako sa mám upokojiť.“ Objala som si plecia, lebo mi naskakovala husia koža. 

Prišiel ku mne, vzal ma do náručia, ale nič nepovedal. Nechal ma ticho vzlykať na jeho hrudníku. Teplou rukou, ktorú nemal obviazanú, ma hladil po chrbte. Pravidelne dýchal a krásne voňal a ja som sa konečne uvoľnila. 

Keď odchádzali, Arianne som povedala, že ju do jej reštaurácie prídeme pozrieť a vypýtala som si od nej číslo a adresu. Aj Paľovi som sľúbila, že zajtra už na tréning pôjdem. 

Obrátila som sa k Lujze, keď sa dvere zavreli za posledným návštevníkom.

„Lujza, to čo sa mi stalo...“

„Sa doma spomínať nebude, tak?“

„Hej. Nechcem Maja stresovať. Vieš aký je a aký by to malo na všetko dopad.“

„Ja to chápem. Až priveľa vecí nás trápi, no je fajn, že sa o tom môžeme porozprávať aspoň medzi sebou.“

„Máš pravdu.“

„Neexistuje nič, čo by nevyriešil rozhovor a pohárik čohokoľvek, čo je poruke, nemyslíš?“ usmiala sa Lujza, aby odľahčila atmosféru.

„No najprv niečo zjeme.“