Kapitola dvadsaťsedem
Lujza
V noci som sa prehadzovala a myslela na Ritu. Dúfala som, že po včerajšku nezíde na zlé chodníčky. Viem, že to čo teraz prežívala, bolo doslova naprd. Chápala som to, ale nevedela som jej dať žiadnu radu. Nedalo sa len šibnúť čarovným prútikom a vec by bola zažehnaná. No chcela som byť s ňou, aby vedela, že pri nej stojím. Vytočila som jej číslo, dnes už druhý krát. Naspäť mi nevolala a bol už večer, tak by už mohla fungovať, ale človek nikdy nevie. Keď som ju včera opúšťala, ešte žila a chcela sa zabávať.
„No konečne. Máš sa?“ zvolala som, keď som si myslela, že mi už ani nedvihne.
„Už mi bolo aj lepšie, ale celkom to ujde. Pracujem z domu.“
„Preto nedvíhaš telefón? No pekne. Čo takto výlet na dedinu? Prídeš na iné myšlienky.“ Navrhla som jej a držala si prsty.
„Ale veď je tma.“ Povedala nechápavo.
„No jasné, že je tma. To viem veľmi dobre, chytráčka. Pozerám totiž z okna na ulicu. Ale čo tak zajtra?“
„Tak fajn. Veď mám voľno.“
„O to viac potrebuješ vypadnúť. Ty totiž nevieš čo je to mať voľno, ak nepočítam náš bláznivý výlet. A domov sa momentálne rovná depka.“
„Máš pravdu, ani som si to neuvedomila.“
„V tom prípade, ťa zajtra o tretej vyzdvihnem. To akurát skončím v práci a prídem pre teba, súhlas?“
„Jop. Pa.“
„Zajtra sa porozprávame.“ Trochu som si povzdychla.
„Fajn.“ Zložila.
Opierala som sa o kuchynskú linku, zvierala telefón v ruke a trápila sa pre moju najlepšiu kamošku. A vlastne aj pre seba.
Karol, Maja počastoval toľkými nadávkami, až som sa čudovala, odkiaľ ich vzal. Ach keby ten len vedel. Nechcela som dopadnúť ako Majo, odvrhnutá od rodiny. Ja som to urobila raz, zatiaľ čo on x krát, no ťažili ma výčitky svedomia. Príliš sa mi zhmotňovali pred očami, až som sa z ničoho nič prichytila, ako sa celá trasiem od strachu.
Prebrala som sa do prítomnosti, pozerajúc oproti do Dominikovho okna. Vládla uňho tma. Dnes nebol v práci. Vraj potom, čo som oznámila nástup do práce, si vzal pár dní voľna. Trochu ma to upokojilo. Nemala som chuť hneď naňho naraziť v práci a nechcela som, aby videl ako som sa zmenila. Celkom ironické, keďže ma uvidí tak či tak. Veď spolu pracujeme. Snažila som sa naňho počas výletu zabudnúť a odstup mi dosť pomohol. Už som po ňom nebažila ako zamilovaná školáčka. Aj keď som si uvedomovala, že to čo mi vykonal/čo sme vykonali, bolo zlé a ponižujúce, napriek tomu sexi, bláznivé a nezvratné zároveň, v niečom mi to pomohlo. Uvedomila som si, ako veľmi mi záleží na mojej rodine. Že to čo mám, nechcem nikdy v živote stratiť. Raz sa budem musieť Karolovi priznať. Nedokážem na pleciach nosiť ten balvan, čo mi bráni aj dýchať, či normálne myslieť. Ale ako zvládnem prácu po boku toho nadržaného pajáca? Chcel by ma preťahovať od rána do noci na pracovnom stole a bohvie kde ešte. Povedal mi to rovno do tváre.
„Mám to!“ zakričala som hlasnejšie, než bolo nutné, ale ten nápad prišiel z čista jasna a bol dokonalý.
„Všetko v pohode?“ spýtal sa ma prekvapene Karol, keď za mnou vošiel do kuchyne.
„Jasné, len mi čosi napadlo, ohľadne práce. Tak sa teším.“
„Aha. No dobre.“ Ešte sa jemne usmial, keď po mne prechádzal pohľadom a odišiel na svoje zvyčajné miesto do kresla v rohu obývačky a spolu s Leom sledoval večerníček.
Robím to pre seba, svoju rodinu a prácu, vravela som si pre seba. Ten plán skrátka musí vyjsť, iná možnosť neexistuje.
***
Keď som prišla domov, Karol moju zmenu opísal len hlasným fúúúha, no potom, v posteli, keď sme osameli, celý šťastný mi do ucha šepkal tie najkrajšie slová a potom ma drsne a vášnivo pomiloval. Bol taký nedočkavý, taký hladný po mojom tele a dotykoch, po bozkoch a blízkosti, po ktorej noc čo noc túžil, no ja som bola ďaleko. Teraz ma mal konečne pri sebe a nedokázal sa na mňa dostatočne vynadívať. Moje telo bolo iné, krajšie a poľahky si so mnou robil čo chcel, bez toho aby sa obával, že ho sekne v krížoch. Áno, Karol mal problémy s krížami a aj malá váha mu občas narobila šarapatu, ale tým, že som schudla, to preňho bolo len lepšie. Každý kúsok môjho tela ochutnával pomaličky, dlaňami mi blúdil po celom tele, rozpaľoval ma a chladil, keď na mňa ľahučko fúkol, až mi naskočili zimomriavky. Najprv do mňa strčil prsty, ako by sa chcel uistiť, že sa tam vnútri nič nezmenilo, pomaly ma rozťahoval a pripravoval na niečo úžasné. Potom ma ochutnával jazykom, tíšil a dráždil teplým dychom a nakoniec do mňa prudko vnikol a vyplnil ma celú. Vzpínala som sa mu naproti, chcela som viac, omnoho viac. Bola som taká vlhká, taká pripravená, prežiť s ním tú najkrajšiu noc, bez hádok, len s čistou radosťou z toho, že sme opäť spolu. Na telách nám vyrazil pot, dýchali sme plytko, dívali sme sa jeden druhému do očí a tlmene sa smiali ako blázni. Bolo to dokonalé. Dokonale skvelé.
Ráno, keď som na seba pozerala v zrkadle a on si ma celú obzeral chlipným a vzrušeným pohľadom, až sa mu pyžamové nohavice vzdúvali, povedal, že som fakt krásna, a že mi zmena naozaj prospela. No vzápätí šomral popod fúz, že teraz musím vymeniť šatník, lebo sú mi všetky veci nanič. Chytal sa za hlavu, koľko to bude stáť, ale bolo vidieť, že je aj tak spokojný a rád, že uplynulý mesiac som na sebe fakt tvrdo pracovala.
Leuško si zmenu veľmi nevšímal, preňho som bola krásna skrátka vždycky. Detská úprimnosť nemá hraníc.
***
N druhý deň, som pristavila auto pred Ritiným domom a ona sa mi rýchlosťou blesku šuchla na sedadlo spolujazdca.
„Páni, máš naponáhlo.“ Povedala som zadychčanej Rite.
„Naponáhlo? Padajme odtiaľto, než ma upália na hranici!“
„Čože? Teba? A dôvod?“
„Moja nočná návšteva.“
„Vysvetľuj!“ zvolala som zvedavo, odlepila sa od obrubníka a zaradila do premávky.
„Išla som po ulici, keď ma zrazu jedna pani od susedov opľula a hovorí: fuj na tebe ty pobehlico! Šak dzecko maš a cudzich chlopoch domu vodziš?“
„To naozaj?“ vyprskla som smiechom, no Rita ma spražila pohľadom.
„Tak prepáč, len nechápem.“
„Kričala na mňa a ja som na ňu čumela ako teľa na nové vráta. Prečo pobehlica? Kto také slovo ešte používa?“
„No zrejme ona. Ale počkaj, chceš mi povedať, že videla, ako Paľo v noci odchádza z tvojho domu?“
„No, nie tak celkom.“
„Nie tak celkom?“ opakovala som.
„On totiž odchádzal predpoludním.“
„Čože?!“ zatočila som volantom, na čo sa auto trochu zakývalo a Ritu to vystrašilo.
„Ale nevzrušuj sa. Bola som opitá a celkom nepoužiteľná.“
„To ti verím. Pamätám si na to. Tak vrav, čo sa včera stalo a prečo u teba prespal? Ty pobehlica.“ Dodala som so smiechom, zaklipkala mihalnicami, no Rita si len smutne vzdychla. Už to viackrát nespomeniem.
Asi dobre pre Ritu, lebo sme dorazili k chalupe. Nemusela mi aspoň chvíľu nič vysvetľovať a mala čas si všetko premyslieť. Zaparkovala som pred bránou, z kufra vybrala košík s jedlom a vyrazili sme cez dvor k domu. Ja som šla dnu, trochu to tam prevetrať a Rita zatiaľ obsadila drevenú hojdačku, čo visela na najrovnejšom konári starého, unaveného orecha. Bola to taká rozprávková hojdačka. Drevená lata, čo pamätala aj pradedov zadok, na ktorej boli po stranách upevnené mohutné laná. Parádne sa na nej premýšľalo a ona mala nad čím premýšľať. Ale to sme boli obe. Skrývala sa v tieni a už myšlienkami lietala v povetrí ako odkvitnutá púpava.
„Kávu?“ zvolala som, na čo som ju vytrhla z premýšľania.
„Že sa pýtaš.“
„Tak za chvíľu.“ Povedala som a stratila sa v dome.
Zložila som veci v kuchyni a postavila vodu na kávu. S pariacimi hrnčekmi som prešla cez nedávno pokosenú trávu a pokynutím hlavy som zavolala Ritu, nech sa ku mne pripojí. Bolo vidno, že si čosi šomre, zrejme sa jej odtiaľ nechcelo, no nakoniec zaujala miesto vedľa mňa, na ratanovom kresle. Ešte som nám skočila po mäkké podušky, aby sme na holých stehnách nemali pásikavé odtlačky.
„Tak spusť.“ Pobádala som ju, celá nedočkavá, čo sa vlastne včera v noci porobilo.
„Nakoniec, sme do žiadneho baru nešli. Len sme sa tuším rozprávali, potom ma zaviezol domov a postaral sa o mňa. Bolo mi fakt zle.“
„Takže pravý gavalier, ktorý sa o nič nepokúsil? Skvelé. Aspoň mu nemusím odtrhnúť hlavu.“
„To by si urobila?“ spýtala sa prekvapene.
„Pre teba všetko.“ Usmiala som sa a ona mi poslala vzdušný bozk.
„Hihi. Si šialená.“ Zachichotala sa, až to prešlo do krochkania.
„Podobne. Takže k ničomu nedošlo? Nuda.“
„Možno snáď len k tomu, že sa priotrávil mojim dychom, inak asi nie.“
„Tvoja škoda.“
Obe sme vybuchli do smiechu.
„Je tu nádherne. Trošku sa to tu zmenilo, odkedy sme tu boli naposledy, však?“
„No hej. Karol tu s Leom často chodia a postupne sa to tu mení na oázu pokoja.“ Spokojne som si povzdychla.
„Nezájdeme na zmrzku a limču? Dávno som to nemala a keďže sme tu, tak trochu mi to pripomína staré časy. V každej dedine je to rovnaké. Krčma, preliezačky a tajné miesta.“ Zasmiala sa.
„Prečo nie. Skvelý nápad.“ Prehodila som si kabelku cez plece a vyrazili sme.
„No, verila by si tomu, že v jedinom obchode široko ďaleko nebudú mať v lete zmrzku?“ rozčuľovala sa Rita, keď sme opúšťali obchod a mierili naspäť hore dedinou.
„Smola. Veď tá predavačka vyzerá tak, že častejšie navštevuje svojho obvodného, než pracuje v obchode. Tá sa asi na veľký nákup potravín pre miestnych, dostane raz za rok. A možno ich vykradli a ona to ani nepostrehla.“ Smiala som sa a na oči si nasadila slnečné okuliare.
„Tak poďme aspoň na jedno čapované.“ Ozvala sa Rita zúfalo.
„O štvrtej poobede?“
„Vlastne, prečo nie? Veď je leto. Ľudia pijú aj cez deň. Chápeš, pitný režim.“
„Ja si nedám, pretože niekto nás odtiaľto musí aj odviesť.“
„Neverím, že ja budem tá, čo si vypije. Doteraz si to bola ty, kto držal pomyselné alkoholové opraty.“
„Ha ha, z Lujzy alkoholičky je abstinent! Jupí.“
„Aha. Krčma je zavretá. Bože, tu žijú asi samí svätuškári.“
„Veľmi vtipné. Ja si dám radšej studenú kávu na krásu a tebe ak chceš, otvorím nejaké pivečko, čo nájdem v komore.“
„Ešte povedz, že budem kopať kanál a pivko bude za odmenu.“
„Žiaden kanál. Budeme sa opaľovať, ovievať vejárikom, popíjať a možno potom, ak budeš chcieť, niečo na robotu si nájdeme.“ Zakvačkala som jej ruku pod pazuchu a spolu sme kráčali do kopca. Pot sa nám perlil na tele a pod pazuchami vytváral mapy kontinentov. „Určite odpoviem za obe ak poviem, že sa mi pred očami zhmotňuje nejaký super svieži a lahodný drink a podáva nám ho skvele vypracovaný, opálený a sexi barman na pláži.“ Zasnene som zamľaskala. Rita ma po očku sledovala a usmiala sa.
Keď sme dorazili na dvor, unavené z extrémne páliacich slnečných lúčov, šla som prichystať nejakú ľadovú limonádu, zatiaľ čo sa Rita hodila na hojdaciu sieť.
Začni písať komentár...