Kamošky 34.

Kapitola tridsaťštyri

Rita

Sadla som si doma k počítaču, zahryzla si do jablka a pustila sa do práce. Najskôr som na internete našla nový pracovný stôl, ktorý by sa hodil namiesto recepčného pultu, lebo ten som sa rozhodla okamžite vyhodiť. Opodstatnene. Ako som tak chrúmala jablko, sledovala prijaté správy, hneď som odpísala dvom nádejným kandidátom, aby prišli zajtra na pohovor. 

Zdvihla som mobil a zavolala Gizke, ako sa im vodí na prázdninách. 

„Ahoj Gizka. Ešte to zvládaš?“

„Och, ahoj Rita, ale pravdaže. Máme sa báječne. Sára je anjelik ako vždy.“

„Tak to rada počujem. Ak ti neprekáža nechala by som ju u teba do konca týždňa. Chystám sa do práce, budem mať pohovory.“

„Ale samozrejme. Môže tu zostať dokedy budeš potrebovať. Veď vieš, že som tu sama a mať takú skvelú spoločníčku ako je Sára, je úžasné.“

„Tak dobre. Už spí?“

„Ale kde. Ešte pozerá rozprávky. Chceš ju k telefónu?“

„Áno, chcem.“

„Idem ju zavolať.“ V telefóne zašušťalo a už som len počula, ako volá Sárino meno. Po chvíli telefón opäť zachrapčal a ozval sa anjelský hlas mojej nádhernej dcéry. 

„Mamičkáá.“ Zvolala, až som si musela odtiahnuť telefón od ucha.

„Ahoj miláčik, ako sa máš?“

„Super mami.“

„Čo ste dnes robili?“

„Dnes sme s babkou zbierali jahody a máme koláč. Prídeš ochutnať?“

„Dnes už nie, lebo je neskoro, ale zajtra poobede by som prišla, chceš?“

„Jasné mamka. Poviem to babke. Tak ahóój.“ Zakričala a hodila telefónom.

„Rita, si tu?“ 

„Áno, Gizka.“

„Takže ťa zajtra máme čakať?“

„Áno, sľúbila som Sárke, že prídem ochutnať ten váš čarovný jahodový koláč.“

„V poriadku. Tak zajtra.“

„Dobrú noc. Daj za mňa pusu Sárke.“

„Rita?“

„Áno?“ 

„Bol za tebou?“ opýtala sa ustarane a jeho meno ani nemusela vysloviť. Hneď som vedela, že ide o Maja.

„Hej. Doniesol mi rozvodové papiere.“ Nastalo dlhé ticho, než sa znovu ozvala.

„To mi je ľúto.“

„Ja viem. Aj mne, ale takto to bude lepšie. Tak dobrú noc.“

„Dobrú.“

Opäť mi bolo do plaču. Ale už nie tak veľmi. Keď som si spomenula čo mi vykonal, smútok ma prešiel. Zaklapla som notebook a prestala pracovať. Stôl mi osvecovala len stolová lampa a vrhala svetlo aj na kôpku listov od Paľa, ktoré som si doniesla z domu.

Najprv som si ich všetky roztriedila podľa dátumu a otvorila ten prvý.

Dráha Rita

Trvalo mi nejaký čas, kým som sa spamätal, aby som ti mohol znovu napísať. Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi mi chýbaš. Ako mi chýba domov a priatelia a aj mama. Je tu hrozne a bojím sa, že to nezvládnem. Odtrhli ma od teba a ani sa ma nespýtali, či to chcem. Otec bol týždeň so mnou, snažil sa mi to tu všetko poukazovať, ale ja som nechcel. Nechal ma v dome samého a išiel do práce. Vidím na ňom, že je každú chvíľu nervózny a má chuť vymlátiť zo mňa dušu, no zatiaľ to nespravil. Keby si tu bola so mnou, všetko by bolo ľahšie. Nikoho tu nepoznám a neviem ani jazyk. Celé je to hovadina. Mama si myslí, že takto to bude lepšie, no podľa mňa sa mýli. Mám zlosť Rita. Veľkú zlosť a neviem ako sa jej zbaviť. Ale teraz, keď ti píšem som pokojnejší, ale veľmi smutný. Viem, že určite si aj ty. Nikdy by som od teba dobrovoľne neodišiel, to si pamätaj. Budem končiť, lebo už neviem čo by som ti napísal a na chalana v mojom veku je tento list ako litánie. Nabudúce ti možno napíšem, ako to tu vyzerá. Ak to prežijem. 

Ľúbim ťa, tvoj Paľo.

Keď som skončila, po tvári mi stekali prúdy sĺz. Tak ťažko prežíval odlúčenie a mal strach z nového miesta. A moja matka? Tá hrozná osoba mi odoprela možnosť napísať mu a uľaviť v jeho trápení. Ktorý normálny človek by toto urobil? Hlboko ma to ranilo, rovnako ako to, že Paľo bol vo svojom novom svete sám a zraniteľný. 

Otvorila som ďalšie a prelúskala sa nimi až do konca. Zabralo mi to niekoľko hodín až nastala hlboká noc. Každý jeden list sa od toho predchádzajúceho líšil. Spočiatku boli depresívne, potom veselé, lebo si konečne našiel priateľa Fidela a jeho život tam mu začal dávať zmysel. Opisoval mi či už zvláštne Vianoce, ale aj iné sviatky, ktoré tam oslavovali, prekrásne východy, ale aj dychvyrážajúce západy slnka. Vzdialenú prírodu, kam rád chodieval ale aj architektúru mesta, ktoré si nakoniec zamiloval. Len jedno mu tam chýbalo a spomenul to vždy. Bola som to ja.  Bezo mňa boli aj tie najkrajšie chvíle melancholické. Potom písal listy už len veľmi sporadicky, až nakoniec napísal posledný. 

Milá Rita, 

Neviem čo sa medzi nami stalo, ale neodpovedala si mi ani na jeden jediný list. Žiaden sa mi nevrátil, takže si ich prečítala. Už pre teba nič neznamenám? To čo bolo medzi nami nebolo skutočné? Iba sme si to namýšľali? Možno. Veril som, že diaľka nás nerozdelí, že keď budem môcť, konečne sa k tebe vrátiť, budeš ma čakať s otvorenou náručou. No mýlil som sa. Zrejme ma vo svojom živote už viac nepotrebuješ. Ani nevieš, ako mi je preto ťažko, ako sa trápim, že som nemohol zmeniť sled udalostí. 

Ale chcem ti ešte povedať, že sa viac nemusíš báť. Domov sa už nevrátim. Ostávam tu žiť s otcom, ktorý ochorel a musím sa oňho postarať. Zabýval som sa tu a zvykol si a čo i len návšteva domova, by bola ťažká a zbytočne by rozjatrila rany. Dúfam, že v živote nájdeš po čom túžiš, lebo viem, že si úžasná. 

Zbohom navždy. Tvoj Paľo.

Keď som skončila, listy zdobili machule slanej vody a okolo mňa sa povaľovali zhúžvané vysmrkané servítky. Všetko som to pozbierala, upratala a so stuhnutým zadkom presunula do postele, kde som zaspala nepokojným spánkom.

Každý deň možno začať odznova. Povedala som si keď som svoje polámané telo dovliekla do kuchyne a posilnila sa rannou kávou. Pekne som sa obliekla a vyrazila do práce. 

Cestou v aute mi volali, že mám pripravený stôl, tak kam ho treba doručiť. Nasmerovala som si ich do svojho salónu a potešila sa, že všetko vybavím v jeden deň. O hodinku som mala začať prvý pohovor. Podotýkam s mužom. Ešte sa mi nestalo, že by o túto prácu prejavil záujem nejaký muž, takže ma to zaujalo a potešilo. 

Dvaja majstri, ktorí mi dotiahli nový stôl, boli takí úžasní, že si ochotne vzali ten starý. Ja viem, mohla som ho predať, ale nechcela som sa ním zaoberať ani o minútu dlhšie, než to bolo nutné. 

Sexi opálený muž vstúpil do vestibulu, ale Paľo to nebol. Žiarivo sa usmieval a vyzeral ako porno herec. A to veru ocenili všetky dievčatá, ktoré sa tu presúvali aby si ho obzreli a naschvál aj niekoľko krát za sebou. V tom určite bude nejaký zádrheľ. Veď ktorý normálny chlap by chcel tuná pracovať. Ale no, najprv ho preverím a potom uvidím. 

„Zdravím. Môžem vám nejako pomôcť mladý muž?“ usmiala som sa a on tiež.

„Iste. Idem na pohovor.“

„Karol?“

„Správne.“

„Skvelé. Ja som Rita. Môžeme si hneď potykať.“

„Ja Karol. Ale to už viete. Teda, vieš." Trochu hanblivo sa usmial a ukázal tak žiarivo biely chrup. Páčil sa mi.

„Tak poď so mnou do kancelárie. Možno ma ohúriš a tá práca bude tvoja.“ Usmiala som sa a nechala ho nech ma nasleduje. Dievčatá na chodbe sa chichotali, ale našťastie sa vrátili k práci.

Karol bol fajn a ani teraz ma inštinkt nesklamal. Bol totiž homosexuál. Čo v konečnom dôsledku bolo perfektné. Miloval módu a kozmetiku, ale ako dievča sa rozhodne nelíčil. Iba sa o seba rád staral, aby vyzeral vždy dobre. A tú prácu fakt chcel. Tak som sa s ním dohodla na skúšku do konca leta. Takže necelé 3. týždne. 

Ukázala som mu salón, predstavila dievčatá a zaviedla ho k jeho novému stolu. Povedala som mu, že si ho bude musieť trochu zútulniť. S dobrým pocitom som sa s ním rozlúčila a oboznámila Lujzu, že ak náhodou príde a uvidí tu sedieť sexi chlapa, tak to je nový recepčný. Zasmiala sa, ale pochválila môj výber. Povedala som jej aj o listoch, ktoré mám od Paľa a moja matka mi ich zámerne ukryla. Opýtala sa, či nechcem ísť na obed, ale spomenula som jej, že dnes idem k Gizke a Sáre na jahodové popoludnie. Kričala mi do telefónu, že miluje jahodové koláče, a že mám na ňu myslieť a jeden jej doniesť. Lebo domáce sú domáce. 

Rozlúčila som sa aj s ňou a zamierila k autu a potom za svojou milovanou dcérkou.