Kamošky 35.

Kapitola tridsaťpäť

Paľo

Doma som bol ešte len pár dní, už ma z práce volali naspäť. Stále bola sezóna, lebo ľudia sa chceli v lete udržať vo forme. Priatelia ma bombardovali telefonátmi či sa ešte ukážem v meste, alebo som nadobro odišiel. 

Aj tak by som sa skôr či neskôr musel vrátiť. Je tam celý môj doterajší život, domov a priatelia. Len som to musel ešte oznámiť Rite. Akurát sa to medzi nami začalo uberať správnym smerom. Bojím sa, že si to vysvetlí tak, že od nej utekám. Zajtra za ňou zájdem, poviem jej to a potom na pár dní odídem. Aj tak som tu prišiel len na niekoľko dní. Mala to byť taká spontánna dovolenka a tak to berú aj v práci. Netušia, že som odišiel za ženou svojho života, ktorú milujem už od detstva. 

Spal som nepokojným spánkom a ráno keď som vstal, nevedel som čo skôr. Zbalil som si svoj ruksak, rozlúčil sa s mamou, ktorá sa ešte poriadne nespamätala z toho, že som sa jej ukázal pred dverami a už som bol na odchode. Plakala a stále sa ospravedlňovala za to, že ma pred rokmi poslala s otcom do Talianska, ale vtedy sa tej to zdalo ako skvelý nápad. Neustále opakovala, aký sa zo mňa stal úžasný človek, ale vôbec netuší koľko trápenia a bolesti ma sprevádzalo. 

Odišiel som s ťažkým povzdychom. Odpustil som jej, ale stretnúť sa s ňou zoči voči a baviť sa s ňou o tom, bolo nad moje sily. Chápal som, že sa Rita hnevala na svoju mamu. Keď je pravda, že jej moje listy zatajila a úmyselne skryla, tak je ešte horšia ako moja mama. Nasilu nás rozdelili, ale našťastie sme na seba znovu narazili. Asi to tak malo byť. 

Vystúpil som z taxíka pred Ritiným domom. Kráčal som neisto, so zvesenými plecami, dúfajúc, že ma nevyrazí s krikom z domu.

„Ahoj Paľo. Deje sa niečo? Nevolal si mi, alebo áno? Chystala som sa práve do práce.“ Celkom prekvapene na mňa hľadela a vyzerala sexi. V myšlienkach som ju už vyzliekal a opieral o jedno z tých obrovských predsieňových zrkadiel. Predstavoval som si, ako vzdychá a svojim teplým dychom rosí jeho plochu a dlaňami sa oňho zapiera. Vyhŕňam jej tú krátku sukňu a krúživými pohybmi hladkám zadok a stehná, kým do nej nevniknem. Bolo by to skvelé, ale musel som si nechať zájsť chuť. Ešte nebola pripravená počuť ako veľmi po nej túžim, ako veľmi ju chcem. Tak som sa vrátil do reality. 

„Čau Rita. Potrebujem s tebou hovoriť. Počkať, ty už nepracuješ z domu? Veď si vravela, že na niekoľko dní si dávaš pauzu.“

„To je pravda, ale včera som prijala jedného chalana ako recepčného. Chcela som ho ísť skontrolovať ako sa zabýval.“

„To je paráda. A prijala si chalana? Čo, dievčatá ťa už omrzeli?“

„Tak toto nebudem komentovať. A ten Karol je gej, takže je to celkom v pohode. Fakt sexi gej,“ zdôraznila. 

„Mám sa obávať? Čo keď to len predstiera.“ Zamyslel som sa a nahlodávali ma pochybnosti.

„Tak to by bol potom fakt dobrý.“ Skonštatovala.

„Chceš ísť ďalej? Trochu času ešte mám.“

„Bude to tak lepšie.“

Nasledoval som ju do domu a sledoval jej dlhé nohy na vysokých opätkoch, ako klopkajú na drevenej podlahe. Ach tie nohy...

„Tak vrav. Dáš si kávu?“

„Jasné.“

„Čo ten ruksak? Ideš niekam?“

„O tom sa chcem s tebou baviť. Musím odísť naspäť do Talianska.“ 

Zasekla sa na polceste s hrnčekom, medzi skrinkou a pracovnou doskou. Ani sa neobzrela, iba si vzdychla. Potom pokračovala v príprave.

„Veď si tu iba pár dní.“ Povedala smutne.

„Ja viem, ale volali mi z práce. Aj Fidel a ostatní sa pýtali, kedy sa vrátim. Musím sa vrátiť. Je tam celý môj doterajší život. Nemôžem to nechať len tak plávať.“

„Ja to chápem, iba ma to prekvapilo. Nič viac.“ Otočila sa ku mne, ale slzy mala na krajíčku.

„Ale, no ták.“ Vstal som od stola a vybral sa k nej. Tuho som ju objal a ona mi ticho oddychovala do hrude.

„Neodchádzam od teba navždy.“

„Mám pocit, akoby áno. Ale to je okej. Veď sme si nič nesľúbili. Len, že na to pôjdeme pomaly a postupne.“

„Rita, ja...“

„Budem v pohode, ver mi.“ Zhlboka sa nadýchla a zdvihla ku mne oči. „K tým listom, mama ich fakt ukryla, potvora jedna.“

„Aj si si ich prečítala?“

„Áno, dnes v noci.“

„A?“

„Keby som sa k nim vtedy dostala, tak by som za tebou asi utiekla. Mala som život na hovno a bez teba to bolo hovno na kvadrát. A čo by som ti na ne odpovedala? Asi, že ťa tiež ľúbim, Paľo.“ Zahoreli jej líca a v tej chvíli vyzerala ešte lepšie ako v mojich predstavách v predsieni. Lenže vravieť jej ako veľmi ju ľúbim, by jej ublížilo, vzhľadom na to, že som bol na odchode. Ono to počká a keď sa vrátim, budem patriť už len jej. 

„Tak to rád počujem, hoci vtedy by to bol balzam na moju utrápenú dušu.“ Odvetil som, keď som sa vrátil myšlienkami do minulosti. 

„Už musím ísť. Za pár hodín mi to letí.“ Povedal som smutne a nechcel sa od nej odtrhnúť. 

„Dobre.“ Odvetila a silno sa ku mne pritlačila. 

Utrel som jej dlaňou zatúlanú slzu, pohladil ju po líci a pritiahol k bozku na rozlúčku. Vysadil som si ju na pracovnú dosku a tlačil sa jej medzi nohy, aby som k nej bol čo najbližšie. Slastne vzdychla a pootvorila pery, aby som do nich mohol vojsť jazykom. Naše pery boli horúce a jazyky tancovali svoj najlepší tanec. Prechádzala mi dlaňami po chrbte, tlačila ma k sebe a prstami mi jemne poťahovala vlasy. Chcel som ju. Tu a teraz, ale to by nebolo fér. Pohladil som ju po vlasoch a posledný krát pobozkal jej vláčne, žiadostivé pery. 

„Tak zatiaľ, moja krásna.“ Zašepkal som jej pri uchu.

„Tak zatiaľ.“ Zašepkala.

Zdvihol som zo zeme svoj ruksak a bez toho, aby som sa čo i len obzrel, odišiel. Zopár sto metrov som prešiel takmer bez dychu. Rozlúčka bola trpko-sladká a bolestivá. Zdvihol som telefón a zavolal Fidelovi, že sa vraciam domov. Potom som zavolal taxík a vyrazil na letisko.

Cesta lietadlom mi nepripadala vôbec zaujímavá. Práve naopak, nedokázal som si ju užiť a chcel som byť čím skôr na zemi. 

Pár dní, som robil ako bez duše. Rozmýšľal som, čo budem na Slovensku robiť, keď odtiaľto odídem. Ako vyštudovaný ekonóm si hádam niečo nájdem. Čo sa týka trénovania, nezisťoval som ako to beží na Slovensku, ale dlhodobo stúpajúci trend v lenivosti ma uistil, že ľudia radšej vyhľadajú trénera, než aby si doma dvadsať minút zacvičili s vlastnou váhou. 

S Fidelom a ostatnými sme si večer zašli na pivo. Pýtali sa ma na Ritu, či som už konečne niečo podnikol, alebo čakám niekde v úzadí, kým mi ju preberie niekto iný. 

„Nebuďme naňho takí prísni, však on sa osmelí.“ Napomínala všetkých naokolo Arianna a povzbudivo sa na mňa usmiala. 

„Hej ľudia, lásku som jej ešte nevyznal, okej, chce to trocha viac času. Ale dal som jej jasne najavo, že o ňu mám záujem a počkám, koľko bude treba.“

„To si si mohol na čelo rovno napísať vôl.“ Zasmial sa Romeo. 

„Si kretén.“ Kontroval som mu. 

„Lásku musíš dať jasne najavo, však láska.“ Prehovoril znova Romeo a pobozkal Ariannu. Tá sa zachichotala a plesla ho po ramene. 

„Však ona je z teba hotová.“ Povedal Fidel. „Všetci sme to videli. Je už len otázka času, kedy ti to povie.“

„Ona to tak trochu povedala. Ibaže neviem, či to myslela v minulom čase, alebo prítomnom.“ Povedal som a všetci na mňa nechápavo poškuľovali.

„Vysvetľuj.“ Povedala nedočkavo Arianna.

„Keď som sem pred rokmi prišiel žiť s otcom, písal som jej listy, však vieš Fidel.“ Obrátil som sa k najlepšiemu kamošovi.

„Už si spomínam. To si písal jej?“

„Áno. Ale k tým listom sa dostala až teraz.“

„A kde boli doteraz?“ 

„Mala ich jej matka.“

„Čo? Tak toto je aké divné. Zamotané ako mačacie klbko.“ Povedala Arianna. 

„Paolo, ty si fakt písal zaľúbené listy?“ spýtal sa ho Romeo.

„Aké zaľúbené. Podľa mňa boli celkom normálne. Žiadne: ó láska, bez teba nedokážem žiť. Písal som jej ako sa mám, ako to tu vyzerá a tak.“

„A na koniec listu si určite nedal ľúbim ťa však?“

„Dal a čo?“ 

„Tak to boli zaľúbené listy.“ Povedali všetci naraz. 

„Už to nechajte, okej? Mám z vás depku.“ Ohradil som sa.

„Fajn, fajn, ale čo budeš teraz robiť? Predáš dom, zbalíš sa a ciao? A nás všetkých, svojich verných priateľov opustíš? Pobežíš za svojou láskou, v ústrety nejasnému koncu?“

,,Arianna, upokoj sa. Dom ešte nepredám a na Slovensku začnem podnikať, uvidím ako to pôjde.“

„Tak fajn. Únikové dvierka už máš.“ Usmial sa Romeo.

Neviem, či som pri nepredaji domu rozmýšľal práve nad tým, že sem ujdem, ak by niečo nevyšlo. Skôr mal dom pre mňa citovú hodnotu. A ak by všetko išlo podľa mojich predstáv, mohli by sme v ňom v lete tráviť dovolenky. Ale o tom potom...

Mierne podgurážený z asi litra piva a dvoch pohárov vína, som sa s priateľmi rozlúčil a zamieril domov. Dosť som toho vypil, ale len máločo zjedol a žalúdok sa nepríjemne ozýval. 

Keď som vošiel do domu a rozsvietil, čakalo ma tam prekvapenie. Pri mihotavom svetle sviečok, ktoré horeli na mojom jedálenskom stole, sedela Ela. Trochu som zaostril a prekvapene na ňu hľadel. Vyzerala dokonale ako vždy. Dlhé gaštanové vlasy jej vo vlnách padali až na prsia, ktoré mala v úzkych priliehavých šatách zdvihnuté a odhalené. Na nohách mala obuté vražedné opätky. Sedela za prestretým stolom, z ktorého ku mne viala vôňa pečeného mäsa a zemiakov. 

„Ela?“ konečne som sa spamätal. „Čo tu robíš?“

„Ahoj Paolo. Veď mám kľúče, zabudol si?“

„Áno zabudol.“ 

„Nedáme si večeru na uzmierenie?“ navrhla Ela a zvodne sa usmiala. Neviem čo mala za lubom, ale:

1. Ona sa rozišla so mnou, takže niečo tu nehralo,
2. Bol som fakt hrozne hladný,

takže som tú večeru neodmietol.

„Prečo to všetko?“ pýtal som sa a ukázal na plný stôl jedla. 

„Chcela som sa ti ospravedlniť. Náš rozchod bol unáhlený a mrzí ma to.“

Aha, takže odtiaľ vietor fúka. V jasnom uvažovaní, mi síce bránil opitý mozog, ale hlúpy som rozhodne nebol. 

„Ela, ja...“

„Chcem sa k tebe vrátiť, Paolo.“ Vyhŕkla jedným dychom Ela a prerušila tak moju myšlienku.

„To nejde Ela.“

„Máš inú?“

„Nie tak celkom.“

„Tak prečo by sme nemohli pokračovať tam, kde sme skončili?“

„Pretože to už skončilo Ela. Prosím pochop to. Už nechcem to čo bolo medzi nami. Mrzí ma to.“

V tichosti som siahol po pohári s vodou a napil sa.

Ona ku mne zatiaľ bez slova prišla. Prešla mi jemnou dlaňou po líci a usmiala sa.

„Už si zabudol ako nám spolu bolo dobre?“ nahla sa ku mne, vystavila mi tak svoje veľké prsia na obdiv a chystala sa ma pobozkať. Som muž a ako všetci muži len ťažko odolávame krásnym ženským krivkám. Lenže keď som zacítil jej pery na svojich, niečo sa zmenilo. Nechutili tak sladko ako Ritine. A keď som si na to spomenul, odtiahol som ju od seba. Ona sa mi už rukou snažila dostať k opasku nohavíc a rozopnúť ho. Už sa to začalo uberať neželaným smerom.

„Prestaň Ela.“ Povedal som rozhodne a pre ňu to bola ako ľadová sprcha.

Dala mi facku. Takú štipľavú. Čo majú ženy s tým fackovaním? Každopádne, Ela sa rozzúrila.

„Ako si mohol?“ vybehla na mňa.

„Mohol čo?" Nechápal som a trel si rukou boľavé líce.

„Zabudnúť na všetko čo bolo medzi nami? Veď len nedávno sme sa rozišli.“ Rozhadzovala rukami a pochodovala po kuchyni.

„Ja? To ty si na to zabudla, keď si ma pustila k vode. Nedal som ti čo si chcela a nedal by som ti to nikdy, prepáč.“

„Si krutý. Si tak krutý...“ rozplakala sa a vybehla z domu. 

Ešte dlho som hľadel na otvorené dvere, odkiaľ Ela vybehla do noci, než som sa vládal postaviť a zavrieť ich. V dome bolo horúco a z vonku dovnútra prúdil chladnejší morský vzduch a bolo to príjemné. 

Dojedol som svoju porciu a upratal zo stola. Toto bol fakt divný večer. V práci som oznámil, že budem pracovať ešte do konca mesiaca a končím. Chcel som zavolať Rite a povedať jej o svojom dni, ale nenašiel som odvahu. Tak som konečne zhasol a nad ránom nepokojne zaspal.