Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
tina1992
19. mar 2020
404 

M. Key - Kamošky 15. - 16.

Kapitola pätnásť

Rita

Bolo pol 3 ráno, keď sme sa vracali na hotel a zbadali pred ním postávať Paľa. Lujza sa ma chcela pridržať, lebo si všimla, že na opätku má nalepenú žuvačku a pokúšala sa ju odtiaľ dostať, no skoro pristála na zemi, lebo kým sa ona ešte hýbala, ja som prudko zastala a dívala sa na miesto, kde postával vyčkávajúci Paľo. 

Pridržala som Lujzu aby nespadla v poslednej chvíli, no aj tak ma počastovala nadávkami a šomraním.

Keď si všimla kam sa pozerám, pochopila a vystrela sa. Podišli sme bližšie, lebo aj tak sme museli okolo neho prejsť, no ja som sa mu chcela vyhnúť.

„Rita, môžem s tebou hovoriť?“

„Ale, pozrime sa, ty vieš aj po slovensky? Toľká náhoda.“ Prehodila sarkasticky Lujza, ktorá si to nemohla odpustiť a chcela mu to dať vyžrať. 

„Lujza...“ položila som jej ruku na rameno.

„Som v pohode. Idem ešte napísať domov a zbaviť sa tej žuvačky na opätku. Budeš ok?“

„Jasnačka.“ Povedala som rozhodne. 

Obaja sme sa mlčky dívali, ako odchádza.

„Vďaka,“ povedal.

„Čo potrebuješ? Veď sa stretneme na tréningu.“

„Ja viem, len som sa chcel ospravedlniť.“

„Myslela som, že ma vážne nespoznávaš.“

„Teba? Ako by som mohol?“

„Tak prečo to všetko?“ rozhodila som rukami. 

„Máme isté pravidlá. Klienti sú klienti, naša práca, nie priatelia.“

„To je trochu divné pravidlo.“ Povedala som a prekrížila si ruky na prsiach.

„Ja som ho nevymyslel.“ Povedal smutne. 

Očividne bol nervózny a nevedel čo s rukami, tak si ich nakoniec zastrčil do predných vreciek na džínsach. Obuté mal žabky a hore biele obtiahnuté tričko s vtipným nápisom. Vyzeral dobre. Fakt dobre.

„V poriadku.“ Už som sa zberala na odchod, lebo mnou začali prúdiť divné nemravné myšlienky typu, čo má pod nohavicami, ako asi vyzerá jeho nahá hruď a či je na dotyk hladká a horúca. Či jeho bozky chutia rovnako ako pred rokmi, alebo sa zmenili. Neskutočne ma to vzrušovalo a hrdlom sa mi predral vzdych. Priložila som si ruku na ústa a na sekundu som zavrela oči, aby som sa spamätala.

Prišiel ku mne bližšie a vystrel ruku. Chcel sa ma dotknúť, no ako by so sebou vnútorne bojoval. Nakoniec mi len prešiel končekmi prstov po celej dĺžke ruky. Od ramena až k prstom. Trpiteľsky si povzdychol, zatiaľ čo ja som zadržiavala dych. Ten dotyk bol ako elektrina. Oheň čo ma popálil na mieste kde sa ma dotkol, no do tela mi prúdilo len teplo, až ma zalial rumenec a prebudilo sa moje lono. Áno, aj po rokoch mal na mňa drvivý účinok. 

„Viem, že si nezaslúžim tvoje odpustenie, no možno raz...“ zlomil sa mu hlas.

„Dobrú noc Paolo.“ Zvrtla som sa na päte a kráčala schodmi do hotela.

„Dobrú Rita!“ zvolal, keď znovu prišiel k sebe. Počkal kým vojdem do hotela a odišiel. Predsa len som za ním vykukla a videla som, ako cestou kopol do kontajnera, ktorý s rachotom spadol, no hneď ho aj postavil a kráčal ďalej. Nemohla som si pomôcť, musela som sa nad tým pousmiať. Taký bol vždy a vôbec sa nezmenil.

Vbehla som dnu a schody brala po dvoch. Zmätená zo svojich pocitov, som sa ešte pár krát nadýchla a vošla do izby.

Tam už Lujza hypnotizovala dvere a nedočkavo čakala na môj príchod.

„Tak čo?“

„Len sa ospravedlnil.“

„Len sa ospravedlnil?! A ďalej?“

„To je všetko. A čo ty? Dostala si sa do izby bez komplikácií?“

„Nie tak celkom. Oslovil ma ten chlapík z rána. Usmieval sa ako slniečko a čosi odo mňa chcel, no ja som zdrhla do výťahu.“

„No hej, chcel ti dať toto.“ Hodila som do nej kartičku od našej izby.

„To fakt?“

„Ešte sa chcel aj ospravedlniť, že ťa nemohol odprevadiť do izby, ale na veľa sa nezmohol, skoro ako ty.“

„Aspoň, že som s ním nezašla niekam do skladu. To by bolo horšie.“

„Detaily nespomínal a ani by som ich nechcela poznať, pre vlastné dobro. Dobrú noc. Idem spať.“

„Aj ja. Dobrú.“

Kapitola šestnásť

Rita

Je len 5 ráno a ja nemôžem spať. Stále som sa len prehadzovala. Už som nedokázala vzdorovať tomu odpornému spevu cikád, čo ma prenasledoval ešte aj v spánku. Bodaj by to bolo len kvôli tým uškriekaným monštrám. Lujza naopak odolávala všetkému. Spala ako zabitá a pri svetle nočnej lampy som videla, ako jej počas sladkého spánku z pootvorených úst vytekajú sliny. Bolo to smiešne a vôbec ju to nezobudilo. Vyzerala pokojne, no ráno sa zobudí s vyschnutou dutinou ústnou, heh. 

Nechala som ju teda tak, obliekla sa, obula tenisky a vybehla som z izby a hotela. Vonku vládlo ešte ranné šero.

Kľučkovala som pomedzi vysoké domy a úzke uličky, kde sa občas ledva vošli naraz dvaja ľudia vedľa seba a namierila som si to k pláži. Po pár minútach som spomalila pred otvoreným priestranstvom a plážou, vzdialenou od mňa sotva 100 metrov. 

Ovanul ma studený morský vzduch s vôňou soli a rýb. Poobzerala som sa, no okolo nebolo takmer ani nohy. Len sem tam nejakí pobehujúci či prechádzajúci sa ľudia, alebo takí, čo sedeli na lavičkách a netrpezlivo čakali na prvé ranné zore. Zastala som a čakala tiež. Po pár minútach to prišlo a bolo to neskutočné. Svet ožiarilo svetlo a neviditeľné sa stalo viditeľným. Jeho teplo ma hladilo na pokožke. Vyzula som sa a bosými nohami som prešla po studenom a trochu vlhkom piesku, cez naplavenú penu, až do metrovej vody. Nevadilo mi, že mi namokli šortky, ani že som sa začala nekontrolovateľne triasť od zimy. Nechala som sa omývať tou studenou vodou. Vietor zrazu zosilnel, šľahal a rozmetával mi pramene vlasov okolo hlavy. Roztiahla som ruky otočená tvárou k ďalekému obzoru, nasávala som tú prúdiacu energiu a nechávala odfúknuť starosti. 

Tento okamih som videla takmer v každom romantickom filme, kde sa vyskytovalo more, len som netušila, že to bude mať taký ozdravný účinok aj na mňa. Ani nepotrebujem dramatickú hudbu hrajúcu v pozadí. 

Urobila som zopár očistných nádychov a rozbehla sa popri vode. Bežiac som si do uší vložila slúchadlá a i-Pod zastrčila do vrecka. Rocková hudba ma povzbudzovala do šprintu. Nikoho som nevidela, tak som zavrela oči a zápasila s vetrom, kým som nenarazila. A čuduj sa svete, do Paľa.

Ten totiž postával na pláži a rozcvičoval sa, než som doňho nenarazila a obaja sme neskončili na zemi. Asi je to zákon schválnosti, alebo čo. Snažím sa mu vyhnúť a stretávam ho takmer všade. Zrejme som sa vychýlila zo svojej osi, pretože by som prisahala, že predo mnou nik nebol.

„Ježiši!“ zrúkla som prekvapene.

Červená v tvári som sa zbierala na nohy, hanbiac sa ako na prváckom vianočnom vystúpení pred celou školou. Najradšej by som sa prepadla pod zem, alebo sa odtiaľ vygumovala.

„Prepáč,“ zašepkala som a zdvihla zo zeme i-Pod a tenisky. 

„Rita? Si v poriadku?“ spýtal sa prekvapený, že ma tu vidí a tiež sa spamätával a zbieral zo zeme. Jeho reflexy boli pomalé, čo som pripisovala tomu, že ešte len nedávno vyliezol z postele a samozrejme, nečakal, že doňho narazí bežiaca ženská.

„Hej a ty?“ spýtala som sa a oprašovala si piesok z oblečenia.

„Som okej. Čo tu robíš tak zavčasu? Tréning máme...“ mrkol na hodinky čo mal na ruke, „až o tri hodiny.“

„Ja viem, ale nemohla som spať.“

„Chápem. Ani ja. Asi sme z nášho stretnutia po rokoch trochu nervózni. Vlastne netvrdím, že ty si, ale ja som.“ Trochu sa zahanbil a sklonil sa, aby sa aj on trochu oprášil.

„Som. Samozrejme, že trochu som.“ Keby len trochu.

„No, chystal som sa zabehať...“

„Aj ja. Teda, ja som už bežala.“

„Vážne?“ povytiahol prekvapene jedno obočie. „Takže to nebolo úmyselné napadnutie, ako pomsta za prvý deň?“

„Nie. Ja som iba, ver či nie, na chvíľu zavrela oči, ale fakt len na chvíľu, takže som pokojne mohla naraziť do hocičoho. Akurát, si bol v zlom čase na zlom mieste. Bodka.“

„Aha. No a možno ani nie,“ zašepkal pre seba.

„Čo?“

„Nič. Zabeháme si spolu?“

„Jasné, len sa obujem.“ Sadla som si do piesku. Toľko k môjmu oprašovaniu. Budem ho musieť zopakovať. 

„Tak bežme!“ vyhlásil, keď som sa zašnúrovaná vzpriamila.

***

„Kde do pekla si?!“ zvrieskla mi Lujza do telefónu.

„Pokojne. Už som na ceste do hotela. Bola som si zabehať.“

„A ja som si myslela, že ťa uniesli mimozemšťania.“

„Uniesli. A potom mi vrátili mobil a vysadili ma na pláži. Neuveríš, aký to bol skvelý let. Vedela si, že vo vesmíre fakt nie sme sami? Boli to milí zelení mužíci, s hlavami ako šiška.“

„Ha ha. Len buď ironická. Vôbec netušíš ako som sa zľakla. Mohla si nechať aspoň odkaz.“

„To je pravda. Len som ťa nechcela zobudiť. Tak sa už nehnevaj.“

„Dokelu. Čau.“ Zafučala a zložila.

„Čau.“ A ja som sa usmiala.

***

„Nechápem, že ešte dokážeš cvičiť.“ Čudovala sa Lujza.

„Nevládzem. Moje telo si robí čo chce. Uvidíš, ráno sa nepostavím na nohy.“

„Uhm, to ti tak verím.“

Počas tréningu bol Paľo taký, ako vždy. Neutrálny a zameraný na výsledok. Po ňom sme si to každý zamierili opačným smerom. My s Lujzou do spŕch a Paľo za kolegom, na opačný koniec telocvične.

„Ráno som bola s Paľom.“ Vravím Lujze, keď spolu stojíme vedľa seba v sprche, oddelenej tenkou priečkou. 

„Fakt? To preto si nebrala telefón, ty potvora.“ Vyčítala mi, no pritom sa usmievala.

„Nie je to tak, ako si myslíš. Iba sme si spolu zabehali. Netušila som, že ho tam stretnem, vlastne doňho narazím.“

„Čo si doňho?“

„Jój! Bežala som popri vode, zavrela oči a zrazu bum. Obaja ležíme na zemi ako zhnité hrušky.“

„Ale, ale. Aj ste sa spolu bavili, či len bežali popri sebe ako hluchí?“

„Jasné, že sme kecali.“

„A?“

„Rozprávali sme o športe a trochu spomínali.“

„Fakt romantické.“ Naznačila prstami úvodzovky ponad priečku a ďalej na seba púšťala vodu.

„Ale veď o čom by som sa s ním mala asi tak baviť? Dospelosť sme strávili od seba. Som rada, že ho vidím, ale nebudem mu predsa na nos vešať hocičo. Veď čoskoro aj tak odídeme a potom ho už neuvidím.“ Vravela som prekvapivo smutne. 

„Chceš ho?“

„Čože? To sa ma pýtaš vážne? Veď mám rodinu. Ako by som mohla chcieť niekoho iného?“

„No normálne. Na tom nie je nič zlé, že sa ti páčia aj iní muži. A navyše, Majo je pako. Nemiluje ťa dostatočne.“ Povedala akoby nič a pokrčila ramenami.

„Tak to ti pekne ďakujem. Hneď mám lepšiu náladu.“

„Nemáš za čo. Veď sme sa dohodli, že čo sa stane tu, sa doma rozoberať nebude.“

„Nezabudla som.“ Vzdychla som, akoby som tušila, že sa k niečomu schyľuje, no sama som ešte netušila k čomu.

    Bavi ma to. Len si mrkni, mas dva preklepy .

    19. mar 2020

    Dikes

    20. mar 2020

    @spy23 celkom by mi pomohlo, keby si mi aj tie chyby vypichla. Ked ten text uz x-krat citam nic nevidim 😂 dakujem

    20. mar 2020

    @tina1992 zuvacky a opatku nemyslela si zuvacky na opatku?

    20. mar 2020

    @tina1992 uz som sa zberala na odchod mas sa odchod

    20. mar 2020

    @spy23 DAKUJEM 😘🌷

    20. mar 2020

Začni písať komentár...

Odošli

Odporúčame