M.Key - Kamošky

Kapitola štrnásť

Rita

„Vstááávaj Lujdži! O hodinu máme byť v Centre!“ Trasiem jej celým telom, no ona len kňučí, ako také šteňa.

„Ale no tááák. Nechaj ma spať.“ Ponosuje sa a vystrčí hlavu z pod vankúša.

„Nemôžem. Chceš všetko zahodiť?“ pýtam sa jej karhavo, no ona ma ignoruje.

„Mne je zléé.“

„To ti verím, ale ja som ťa varovala.“

„Ale, ozýva sa pani nemám rada zábavu.“

„Ja mám rada zábavu, ibaže my sme tu aj pre niečo iné.“

„No hej, hej. Ako povieš.“

„Toto vypi.“ Podala som jej pohár s vodou a tabletku.

„Čo je to?“ neveriacky zdvihla obočie.

„Jed, moja pekná.“

„Čožéé?!“ vyrobila znechutenú grimasu.

„Je to len obyčajná voda a aspirín. Aby ti to zmiernilo opicu.“

„Daj sem.“

„A choď do sprchy! Počkám ťa dole.“

„Prosím, radšej ma počkaj tu. Mám tušenie, žeby som sa tam neukázala.“ Hodila na mňa prosiace oči spod periny. 

„No dobre.“Zafuňala som a zľutovala sa. 

Vymotanie jej trvalo celú hodinu. Pobehovala z kúpeľne do izby a späť. 

„No, vďaka tebe sme prišli o raňajky.“ Vyčítala som jej.

„A načo sú ti? Veď chceš vyzerať dobre.“ Vystrčila hlavu z kúpeľne a prekvapene sa spýtala. 

„Ale nechcem pritom hladovať. Takže si mi dlžná obed.“ Ukázala som na ňu nalakovaným ukazovákom.

„To bude ťažký oriešok. Väčšina krásne vyzerajúcich žien totiž hladuje, aby dosiahli vysnívané telo.“

„Ale ja nie!“

„Fajn. Tak obed platí. Mastné zemiačiky, z ktorých bude kvapkať olej, môžu byť?“ usmiala sa.

„Blééé. Nikdy.“

Cibuľový sprievodca bol teraz vymydlený a voňal fialkami. Dych mu bolo cítiť mentolovou ústnou vodou, keď sa ku mne naklonil a vysvetľoval mi palcom na mape, ktorými ulicami sa dostaneme do Centra. Tá jeho taliansko-anglická hatlanina bola smiešna. Navyše, toľko toho rozprával, akoby sme odtiaľto mali cestovať až do Ríma a k tomu peši. On nás totiž nakoniec nemohol hodiť, pretože mal isté povinnosti. Pol hodinu sa nám ospravedlňoval, až sme skoro zabudli, že sa ponáhľame. 

Nejako sme sa už vymotali z hotela. Na Lujzu zakýval akýsi chlapík a tá si hneď nasadila slnečné okuliare, aby ju od ostrého Slnka neboleli oči a na hlavu položila slamený klobúk, takmer taký veľký, ako mexické sombrero. Chlapíkovi sa otočila chrbtom a mňa ťahala za sebou.

„Ten ťa tuším spoznal.“

„Asi hej, ale ja jeho nie.“

„Tak to ešte bude zaujímavé.“ Zasmiala som sa.

„Rita!“ húkla na mňa Lujza až som sa preľakla, lebo som ešte stále s otočenou hlavou, pozorovala toho neznámeho muža. 

Lujza si zložila okuliare a zadívala sa mi do očí.

„Prosím, nech to čo sa stane v Taliansku, v Taliansku aj ostane.“

Ja som si len povzdychla a prikývla. Ani som len netušila, že si onedlho budem želať presne to isté.

Už sme sa o tom nebavili. Radšej sme ruka v ruke vyrazili do sparného dňa, pozerajúc každú chvíľu do mapy.

„Toto je ono?“

Obidve sme vyvaľovali oči na moderne stavanú budovu, zasadenú do staromestského štýlu. 

„Asi hej. Sedí aj ten taliansky nápis.“

„No ty kokso! Vyzerá fakt štýlovo. Poďme rýchlo dnu, lebo sa tu vonku uvarím, ako kura v nedeľnom vývare.“

„Poďme.“

Trojposchodová budova ponúkala luxus. S Lujzou sme pristúpili k recepcii, hneď potom, čo sme prekľučkovali medzi ľuďmi, náhliacimi sa všetkými smermi. 

Žena za pultom sa na nás žiarivo usmiala a privítala nás v rodnej reči.

„Zdravím.“ Prešla som na angličtinu, načo si žena len nešťastne vzdychla a pokračovala v nej tiež. Úsmev jej asi na tvári primrzol. Tí sú takí radi, že majú rozprávať po anglicky, ako moja babka po slovensky. Odjakživa hovorila v šarišskom nárečí a keď jej niekto nerozumel, alebo sa ponosoval, proste sa s ním nebavila. Bola fakt zásadová. Ešte, že tu to tak nie je. S taliančinou by sme ďaleko nezašli.

„Dámy, vitajte v našom Centre zdravia. Zákazníkom ponúkame špičkový servis, poradenstvo a komfort na najvyššej úrovni.

Ako môžete vidieť na informačnej tabuli po vašej pravici, na prízemí je situované wellness, čiže rôzne bazény, sauny, vírivky a masáže.

Na prvom poschodí je fitnescentrum s našimi trénermi, ktorí vám budú kedykoľvek k dispozícii.“

„Aj v noci?“ opýtala sa ma šeptom Lujza a zachichotala sa. Ja som ju len štuchla lakťom a s úsmevom prikyvovala. Tá žena bola taká pohltená do svojho výkladu, že si Lujzinu vsuvku ani nevšimla. A ani by jej nerozumela.

„Na druhom je telocvičňa pre skupinové tréningy, na ktoré sa ale treba vopred prihlásiť. A na treťom je bar. Ten je vybavený nie len výživovými nápojmi a doplnkami, ale ponúkame aj klasické alko a nealko nápoje. Zároveň to funguje ako bufet, alebo snack bar, kde ponúkame RAW jedlá a zákusky.“

„Vááv. No neviem ako ty, ale keď ma budeš hľadať, budem na treťom.“ Povedala Lujza.

„Prestaň!“ 

„Ďakujeme pekne. Nech sa páči.“ Vytiahla som z tašky poukaz o výhre a podala jej ho. 

Chvíľu ho študovala a potom sa nám opäť venovala.

„Skvelé. Srdečne vám blahoželám. Budem si vás musieť zapísať, takže budem potrebovať doklady totožnosti a potom vám hneď zavolám kolegu, ktorý s vami bude mať tréningy. On vám to tu všetko poukazuje, vysvetlí a naplánuje, ako tréningy, tak aj procedúry zodpovedajúce vašim potrebám.“

„Super.“

„Tak ak môžete, na chvíľu sa posaďte tamto a ja ho zavolám.“ Ukázala smerom k východu, kde sídlili tri naoko pohodlné sedačky pieskovej farby a pred nimi malý konferenčný stolík s rôznymi prospektami. 

Obe sme sa odporúčali rozvaliť sa na gauč pri okne a bez slova si obzerali vestibul. Zariadenie mi pripadalo veľmi moderné, no nie až sterilné. Niečo tomu dávalo punc útulnosti, len som nevedela prísť na to, že čo. Farby boli vo zvláštnej kombinácii sýto zelenej ako tráva v lete a krvavo červenej. Mnohým sa to mohlo zdať až extravagantné, no mne to pripadalo ako dokonalé spojenie. Červená ma burcovala a zelená upokojovala. Perfektné. Rozhodla som sa, že túto kombináciu vyskúšam aj doma. 

***

„Dámy.“ Oslovil nás akýsi hlboký mužský hlas. Obe sme sa otočili za zvukom, odkiaľ prichádzal a... ja som ostala ako udretá mechom rovno po hlave. Totálne zaskočená. Čakala by som hocikoho, naozaj, len nie muža, ktorého som poznala od detstva.

Lujza sa naňho vyškierala, nič netušiac o tom, že mne je ten chlap dôverne známy. Na tele mi naskočili zimomriavky a pohltila ma nervozita. Cítila som úprimnú radosť, že ho vidím, zároveň aj hnev. Toľko nevypovedaného, toľko rôznych emócií v jednom pohľade, v jednom okamihu. 

Asi na sekundu ostal zaskočený, no to sa ani nedalo poriadne všimnúť.

„Som Paolo, váš osobný tréner.“

„Rita a Lujza, teší nás.“ A podali sme si navzájom ruky.

„Prosím, nasledujte ma. Dúfam, že so sebou máte aj športové oblečenie.“

„Máme?“ spýtala sa ma Lujza.

„Máme všetko.“

„Výborne, lebo len čo sa prezlečiete, začíname.“ Hovoril tak prirodzene anglicky s talianskym prízvukom, ako by sa tu bol narodil, nehovoriac o taliančine, ktorou sa zhováral s personálom. Musela som uznať, že to je fakt sexi. No trochu som bola aj sklamaná, že si na mňa vôbec nespomenul, ale ja som tiež neurobila nič preto, aby to tak nebolo.

Lujza sa na mňa začudovane dívala a nechápala, ako je možné, že z neho vôbec neslintám. Mal všetko. Nádherné, opálené a vypracované telo. Štíhle nohy samý sval. Úžasne strapaté havranie vlasy a čokoládové oči. Plné pery, ktoré sa vedeli skvelo bozkávať a nohavičky roztápajúci pohľad. Rameno mu zdobilo zaujímavé tetovanie, tiahnuce sa asi až niekam k lopatke a krku, lebo sa strácalo pod tričkom, ktoré mu obopínalo telo.

„Tu sú šatne a ja vás počkám tam.“ Ukázal palcom na dvere na konci chodby. My sme stáli na jej začiatku, kde na jednej strane boli dámske a na opačnej zasa pánske šatne.

„Hneď sme tam.“ Vyhlásila som a vyštartovala som dnu, ťahajúc Lujzu so sebou. 

„Čo je to s tebou?“ nechápavo na mňa vyštekla Lujza.

„Ja neviem.“ Nadvihla som plecia a zvalila svoju riť na najbližšiu lavičku.

„Vážne? Čo, ten talian sa ti nepáči? Lebo podľa mňa je to riadny kus.“

„O to nejde.“ 

Pri pohľade na ňu som mala pocit, že ma chce prefackať, aj keď sama potrebovala prebudenie.

„Tak sa prestaň správať tak paranoidne, ako by ťa naháňali duchovia minulosti a vyklop čo sa deje.“ 

„Nie si ďaleko od pravdy, ale ak to chceš vedieť, poviem ti to pri večernom šaláte. Som si istá, že nič lepšie na večeru nedostaneme.“

„Dobre, tak pri večeri. Inak, ty si mi normálne zbalila veci na cvičenie? Ty sa teda nezdáš.“ Vravela súčasne s tým ako sa hrabala v taške.

„No, vzhľadom na tvoj pochybný nočný výjazd, som si nás dovolila na dnešok pripraviť. Tak trochu som rátala s tým, že sa odviažeš a nebudeš myslieť na podstatné veci.“

„Si super.“ Poslala mi vzdušný bozk.

„Je to tu obrovské.“ Skonštatovala Lujza, obzerajúc si telocvičňu od nevidím do nevidím. Muži aj ženy cvičili na strojoch, s činkami a vedľa nich postávali ich tréneri, ktorí im neustále prízvukovali Pronto, pronto! A tuším ešte niečo také ako vydrž a podobné „povzbudzujúce“ slová, ktoré svojou intenzitou a rázom, prehlušovali aj hudbu z reproduktorov.

***

„Dobre. Keďže máte celkom rozdielne postavy, budete mať aj rôzne cvičebné plány.“ Prihovoril sa nám tréner.

„Ako by sme to nevedeli.“ Povedala Lujza po slovensky, mysliac si, že tomu aj tak nerozumie. On sa len uškrnul a ďalej sa tváril profesionálne. Mne to votrelo úsmev na pery.

„Na začiatok sa rozcvičíme a uvidím ako ste na tom.“ Vravel a viedol nás k žinenkám. 

„Okej.“ Povedali sme naraz a nasledovali ho.

„Ten sa bude diviť, ako som na tom.“ Vravela Lujza.

„On to možno tak trochu aj tuší.“

„O to lepšie.“

***

„Som mŕtva?“ opýtala sa ma Lujza ťahajúc nohy za sebou do šatne.

„Nie, bohužiaľ.“

„Bože! Skoro som tam nechala dušu a asi nepočujem na pravé ucho.“ Sťažovala sa.

Ja som sa len zasmiala a kráčala zničene ďalej.

„Počula si ako mi doňho vrešťal?“ pokračovala nasrato. Asi som jej sťažovaniu nevenovala dostatočnú pozornosť.

„Chcel ťa len povzbudiť. Vyburcovať. To je celé.“

„Alebo vystrašiť. Lebo to sa mu podarilo. Ale videla som tam aj celkom pekných chlapíkov.“

„Ako inak. Poď dáme sprchu a padáme.“

„Súhlas. Aj tak by som na bazén už nešla, nech si hovorí kto chce, čo chce. Bola by som ako sekera bez poriska. Momentálne sa zmôžem len na odchod do hotela a odpadnutie do postele.“

„Veď ja tiež.“

Lujza

„Tak už hovor! Som celá nedočkavá.“ Zase, som si spomenula na mrle a už som nedokázala obsedieť. Hrozné, ako spomienka vyvolá podvedomú reakciu. 

„Ten muž... Paolo...“ začala zdráhavo a ohrýzala si kožičku okolo nechtov. 

„No, čo je s ním? Je gay?“

„Čože?! Nie! Teda... neviem. Kedysi rozhodne nebol.“ Tvárila sa zmätene a ja ešte viac. Čosi mi unikalo a mohla to objasniť iba Rita, ale tá sa tvárila, akoby to rozoberať nikdy nechcela, no mňa to o to viac zaujímalo.

„Kedysi? Ako to myslíš?“ cítim sa ako na výsluchu. Už mi chýbala len lampička, ktorou by som si na ňu posvietila.

„On je totiž Paľo. Chalan zo sídliska, kde som vyrastala. Bol to aj môj prvý chalan, moja prvá láska.“

„Cibože! A on sa robil, že ťa nepozná? To je teda lúzer! A ja som si myslela, že ničomu po slovensky nerozumie.“ Kypel vo mne hnev a nakopli sa mi ochranárske inštinkty. V tej chvíli som ho chcela uškrtiť.

„Neviem, prečo sa tváril, že ma nepozná.“ Vravela zmätene. 

„A ty čo, trúbka. Čo si sa mu nepripomenula?“

„Ale, sú to už roky. Možno na mňa naozaj zabudol.“ A mávla nad tým rukou. 

No ja som videla, že ju to trápi. A ona to vedela tiež.

„Netrep! Kto by už len na teba mohol zabudnúť. Ale musím uznať, že je to fakt krásavec.“

„Hej to teda je. Za tie roky opeknel.“ Usmiala sa.

„Preto si z neho bola taká nervózna.“ 

„Vôbec som netušila, že naňho ešte niekedy v živote natrafím. Z Prešova odišiel v priebehu strednej školy a odvtedy tam nebol. Je to už skoro dvanásť rokov.“ 

„A aké to medzi vami bolo?“ Vyzvedala som, aj keď bola skúpa na slovo.

„Bola to moja prvá láska, čo ti poviem. Myslela som, že spolu budeme navždy. Boli sme najlepší kamoši od malička. Bývali sme na jednej ulici, chodili do tej istej škôlky, aj na základnú. Na strednej sme si išli každý po svojom, no vtedy sa prebudila naša láska. Už sme neboli malé deti, ale dospievajúci mladí ľudia, s túžbami a potrebami. No a načo chodiť ďaleko, či hľadať neznáme, keď sme sa dokonale poznali a mali sa radi. Sľúbil mi vernosť až za hrob a spoločnú, nekonečnú budúcnosť a tak ďalej. Ale potom sa to skončilo. On náhle odišiel a viac sme sa nevideli. Z Talianska mi potom prišiel len jeden jediný poondiaty rozlúčkový list a to bol koniec.“

„Také smutno-romantické.“ Až mi oči trošku zahmlili slzy a Rite tiež.

„Asi hej.“

„Na prvú lásku sa len tak nezabúda, takže možno len nevie, čo by ti povedal, keď si sa tu zrazu tak objavila.“

„Neviem, ale je to jedno, nie? Každý si ideme vlastnou cestou a nezáleží na tom.“

„Ale záleží. Minulosť nás ovplyvňuje viac, ako si pripúšťame.“

„Nemyslím si.“ Odsekla.

„Nie? Tak skús nebyť nervózna keď ho uvidíš.“

„Dobre.“

„To nedokážeš. Spája vás niečo, čomu sa nedá ubrániť.“

„Prestaň! Čo chceš aby som urobila? Vrhla sa mu okolo krku a žiadala ho, aby so mnou ostal navždy? Mám predsa rodinu a domov tam na Slovensku a nič by som nemenila. Nie teraz!“

„Dobre, no pozhovárať by si sa s ním mohla. Uzavrieť to, nech môžete byť obaja voľní.“

„Možno neskôr. Veď máme more času.“

„Ako chceš. Kde je ten šalát! Umieram od hladu.“

„Už sa to nesie.“ Kývla hlavou smerom odkiaľ sa k nám náhlil až priveľmi strojený mladík, nahodený v obleku. „No téda! Nečakala som lososa.“

 „Ani ja a ani na ponuke to ani nemali. Je to rozhodne lepšie ako čistý šalát.“

„Musím uznať, že to jedlo je fakt skvelé. Varia proste fantasticky.“ Povedala po chvíli tichého prežúvania.

„Súhlasím s tebou. Dáme si ešte prechádzku po pláži?“

„Môžeme. Hádam nezablúdime.“

***

Len čo sme v letných šatočkách vyrazili do ulíc, narazili sme na množstvo ľudí. NOC. Presne v tom čase ožívali ulice miest, plnili sa miestnymi a turistami. Otvárali sa podniky, z ktorých sa oknami von rinula rytmická hudba, kaviarne, kde sa dalo v príjemnom večernom vzduchu posedieť, ale aj bary, kde si ľudia vypili a potom sa odviazali. 

Na rohoch ulíc postávali hudobníci, pouličný umelci, ktorí za pár eur vytvárali nádherné a dych vyrážajúce diela, pred očami pozorovateľov. 

Ochutnali sme zmrzlinu, ktorá navždy zmenila moje presvedčenie o tom, ako má chutiť pravá zmrzlina. Myslela som, že doma máme skvelú, že nikde nechutí lepšie, no opak bol pravdou. Doma nám ponúkali brečku zafarbenú na požadovanú príchuť. Táto bola fakt famózna. Extáza pre chuťové poháriky. Je to, akoby som ochutnala francúzsky syr priamo vo Francúzsku. Doma by tak nechutil. Ale ide aj o atmosféru, ktorú toto miesto ponúka.

S Lujzou sme si zatancovali na tóny známej piesne rovno na ulici, za čo sme si vyslúžili potlesk a hvizdanie od mužov, ktorí nás prepaľovali pohľadmi a jediné čo chceli bolo, dostať sa nám pod šaty. Radšej sme sa spakovali a na pláž sme ani nedorazili. Ešte sme prešli niekoľkými ulicami a vrátili sa späť k hotelu.