Často krát som od známich, čo sú mamičkami dlhšie (hoc aj o pár mesiacov) počula, že nechávajú bábätká vyplakať. Nikdy som tomu nechápala, aj keď mi moja mama a babka radili nechať malého v postieľke plakať, že veď aj ja som tak bola "vychovávaná". No mne to nedá, a to už len z jedného jediného dôvodu. 
Raz som čítala akýsi článok o tom, prečo deti v sirotinci neplačú a po prečítani článku som plakala ja. Žena, ktorá v jednom pracovala, rozprávala o tom, ako to tam prebieha. Keď sa dieťatko dostane do sirotinca plače, plače veľa až kým od únavy nezaspí, zobudí sa a zase plače. Volá tak svoju mamu, ktorá ale už nepríde a neuteší ho, a tak ďalej plače lebo ho nemá kto utíšiť. V jeden deň však prestane, v ten deň totiž zistí, že už k nemu mama nikdy nepríde, aby ho utíšila.
Od toho momentu, čo som si toto prečítala som sa rozhodla, že moje dieťa nepocíti tú bezmocnosť a osamelosť, aspoň nie keď budem nablízku. A od vtedy ho nosím. A nosím ho každý deň, aby cítil to čo pozná, mňa. Lebo bábätká nič iné ako mamu nepoznajú, poznajú len ju, jej teplo, tlkot jej srdca, jej dych a hlas.
Možno robím chybu ako mi staršie ročníky hovoria, možno bude rozmaznaný, možno bude nesamostatný a možno nebude ani jedno. Mamou som príliš krátko aby som to zistila. Jedno už som sa ale naučila, a to že moje dieťa mi plačom hovorí čo mu je, čo potrebuje. Hoc má dva mesiace každý plač má iný, keď potrebuje papať, keď je unavený, keď ho niečo bolí, keď potrebuje kakať a keď potrebuje spoločnosť. Nikdy neplače len tak, lebo ho to baví. Áno, niekedy sa nevyhnem vytrvalému plaču, keď sú problémy s bruškom. Ale snažím sa mu pomôcť a keď všetko zlyhá som aspoň pri ňom, aj keď tá bezmocnosť vtedy bolí. Možno na to naozaj raz doplatím, ale teraz sa mi to zdá byť najlepšie.
Určite nie som expert na deti, ale som expert na to svoje, tak ako každá milujúca mama. 🙂
Láskou sa nedá rozmaznať.