Mýty o školstve, 8. časť

Ahojte, tak som tu znova. Naša spoločná misia o vzájomné porozumenie rodičov a učiteľov pokračuje. Dnes by som sa rada trochu povenovala školám v prírode. 

Ak ste boli zvedaví, čo sa ten posledný augustový týždeň deje v škole, tak aj to je jedna z činností. Je ich oveľa viac a dúfam, že sa k nimi postupne dostanem. Napríklad pripravujú sa plány činností na nasledujúci školský rok. Do nich patrí aj organizácia školy v prírode na základných školách. Hoci sa organizuje zväčša v máji alebo júni, rámcovú predsavu už musíte mať pred začiatkom školského roka. 

Postupom času sa počas niekoľkých mesiacov všetko pripravuje. Od výberu miesta, cez personálne obsadenie, upresnenie počtu a pod. Hoci kedysi to museli platiť prevažne rodičia, dnes má každé dieťa nárok na príspevok na jednu školu v prírode. Pri väčšej finančnej náročnosti, čo sa až tak často nestáva, lebo aj agentúry, ktoré školy v prírode ponúkajú, poznajú limit príspevku a zväčša sa ho držia, nastupujú občianske združenia rodičov. Nepredstavujete si však, že niečo z toho dostane dozorujúci učiteľ. Mne osobne by to ani nenapadlo, ale už som počula také poznámky od ľudí mimo školstva, tak to chcem dať na pravú mieru. Tieto financie putujú priamo agentúre, ktorú škola oslovila, resp. dopravcovi. Učiteľ sa poteší len náhradnému voľnu, ktoré si môže čerpať cez prázdniny.

Veľkým problémom je obrovské administratívne zaťaženie. Žiaci a často aj rodičia, musia byť poučení o všetkých rizikách, možnostiach, musia mať potvrdenia od lekárov  a ... .  Hádam aj pol roka sa zbierajú všetky potrebné papiere do ŠvP (tých papierov je dosť veľa, hádam aj 5ks od jedného žiaka) a učiteľ si často musí zahryznúť do jazyka. Keď sa povie a zvyčajne aj do slovníčka napíše, že majú byť v  pondelok, minimálne dvaja žiaci ich donesú v stredu a jeden žiak vám ich všetky dá minútu pred odchodom autobusu. Nemôžete nič povedať, lebo jeho otec je veľavážený sponzor školy. 

Rodičia (a niekedy aj vedenie školy) si myslia, že si učiteľ ide do ŠvP oddýchnuť,veď po odučení hodín  sú tam animátori. "Animátori" sú zväčša 17-18-ročné deti, ktorým sa učiteľ bojí zveriť na pol dňa deti a tak im stále lozí za zadkom. Kolegyňa neraz spomína, že animátori často pozabudli na vek detí a pripravili im program, kde hrozilo zranenie, pád, či niečo horšie. Večer, keď znova preberiete zodpovednosť za tú rozšantenú chásku, nastupujú stavy "ja ešte nejdem spať" a "ja chcem ísť domov". Dieťa, ktoré je často prvýkrát preč od rodičov, robí všetko preto, aby sa tam vrátilo. A tak sa Vám môže stať, že po dvoch dňoch bojov s plačom, vydieraním a podobne voláte matke, aby si prišla po dieťa, lebo si bije hlavu o drevený stlp, aby išlo domov.  

Zaujímavé býva, aj keď príde dieťa s črevnou virózou. Celý víkend mu bolo zle, ale rodičia no aj tak pošlú do ŠvP. Prvý deň je pri ňom zdravoťák, druhý odchádza domov a popri tom ešte nakazí ďalšie deti. Načo boli potom tie papiere a potvrdenia?
Po tom všetkom sa už koncom týždňa tešíte domov a vedenie školy nezdriedka nakáže prísť až po 17:00, lebo oni tak chodia domov s veľkými z lyžiarskeho. Deti síce sú plné zážitkov, ale už tešia domov, netrápi ich ešte nejaká zastávka v múzeu alebo podobne, len aby sa dodržal prikázaný čas. Nakoniec aj tak musíte ešte  dve hodiny čakať s nejakým dieťaťom, ktorého rodičia zabudli, že sa máte dnes vrátiť. Uštvaní z celého týždňa padáme do postele a až tešíme sa, že nás to opäť čaká až o rok.

A prečo to robíme? Aby sme potešili deti a oni mohli popri učení spoznať aj niečo nové, zabaviť sa a porozumieť svojmu okoliu a prírode. Aby sme im ukázali ako vedomosti získané v škole môžu využiť v praxi. A možno nás potom poteší aj ocenenie našej snahy u vás rodičov. Ako raz kolegyni povedela jedna mamička, ktorá ju po príchode privítala s úsmevom, že ako si ona doma oddýchla a popriala jej, aby si cez víkend trochu oddýchla ona.  

Ďakujem za to, že ste si článok prečítali a poteším sa všetkým postrehom. Príjemný septembrový deň.