Kočovnícke denníky - časť Skopje

Macedónsko nám svoje čaro predstavilo už na rozprávkovom Ohride, no do Skopja Tomicu nalákal akýsi článok, kde cenovo porovnávali hlavné mestá sveta. A hádajte, ktoré z nich vyšlo medzi najlacnejšími? 😀 Natešení, že veľa uvidíme a málo zaplatíme, vybrali sme sa na juh.

Vetchý starček, ako tradične, pocítil potrebu vyjadriť sa k nášmu itineráru. Viete ako Američania furt prerátavajú rôzne plochy na futbalové štadióny? Môj svokor, presne v tomto duchu, odhaduje mestá, akurát za mernú veličinu nepoužíva štadión, ale „Záhreb“. Ak je niečo väčšie, staršie, slávnostnejšie od Záhreba, uznanlivo kýva hlavou a priznáva status metropoly . 😀  Ak nie, jedná sa podľa neho o prerastenú vidiecku usadlosť, kde netreba chodiť, lebo „doma máme to isté, ba lepšie.“ Skopje bolo v jeho tabuľkách zaradené niekde pri dne a hoci tam nikdy nebol, presne vedel, že nestojí za návštevu. Vraj: „Tú trochu čo im postavil Tito, zničilo zemetrasenie v 62hom. Bol som ešte mladý súdruh, ale dobre si to pamätám! Dávali to v každých novinách! 8 richterov, väčšina budov zničená! Len ty synak nechoď na to zbúranisko, náhodou ťa zastihne pohroma. Zem je tam nestabilná!“.

Svokor sa snažil vykresliť víziu postapokalyptického socialistického sídliska, no nemohol byť ďalej od pravdy. Antické hlavné mesto Dardanie, staré cez dvetisíc rokov, môže za Titov projekt označiť, akurát tak „mladý súdruh“. Neprekvapilo by ma, keby sa od neho dozviem, že Tito dal postaviť hádam aj pyramídy a pamiatkári dodnes oplakávajú zánik Babylonských visutých záhrad Josipa Broza...A že od zemetrasenia prešlo skoro 60 rokov? Čas tak rýchlo letí, keď sa človek dobre baví... Od výletu nás neodradil.

2. októbra navečer, sme dorazili do Skopja. Mesto nás privítalo obklopené vysokými planinami, ktoré už plne prešli na jesenný mod. Príroda žiarila majestátnym šarmom najkrajšieho ročného obdobia. Ľahký vánok nosil po cestách červené a žlté listy, vzduch voňal horskou sviežosťou a dušu mi naplnila radosť zo života. Po dlhom a neznesiteľne horúcom chorvátskom lete nás macedonskych 14 stupňov príjemne osviežilo. Podľa povesti, keď oblasť dobyli Turci, boli tak unesení  nádherou prírody, že mnohí tam rovno zostali bývať. Či ozaj rozhodla malebná scenéria, neviem, no Skopje pod vládou Ottomanov strávilo cez 500 rokov a Turci si ho hýčkali, nešetriac snahu ani peniaze na jeho rozkvet.  Spomienky na tzv. zlatú éru (mosty, orientálne kúpele, fajnové domy pracháčov, mešity) vidno dodnes.

Moju pozornosť najviac získala ohromná čaršija (tržnica) v centre mesta. Nedá sa porovnať s tým, čo som si doposiaľ predstavovala pod slovom trhy. Táto čaršija je skôr ako celá dedina. Človek sa ľahko a rád stratí v uličkách, kde na každom kroku predávajú výrobky tisícov druhov. Od handmade-u, cez vyrezávané stolčeky, lampy, šaty, topánky, šperky, zdobené kávové súpravy z tepaného kovu, prstene, aké nosila „Hírem“,  až po perzské koberce, artefakty z juhoslovanskej éry, či kópie antických heliem...Všetko za ceny, ktoré by zahriali pri srdci aj nemenovaného lakomca. Medzi obchodmi sú terasy kaviarní a cukrární, kde ľudia bezstarostne posedávajú  pri lakotinkách a oddychujú od šopingu. Nečudo. Navštíviť čaršiju a nedať si žiadny z vychýrených koláčikov by bola veľká chyba. Ak existoval aspekt, ktorý od Turkov všetky balkánske národy mileradi prebrali –  je to kuchárske a pekárske umenie. A tak som porušila diétu a baklavu zožrala rýchlosťou, ako keď žaba chytí muchu a jedným omotom jazyka si ju vrazí až do žalúdka. Stála za hriech! K maškrte sme dostali aj príbeh. Majiteľ podniku nám žartom vysvetlil,  prečo všetky cukrárne vlastnia Albánci. Vraj, keď sa narodí potomok Illýrov – toho slávneho pirátskeho národa, môže buď piecť sladkosti, alebo sa stať zlodejom. Iné povolanie by nahnevalo starých illýrskych bohov a prinieslo by človeku smolu. A keďže zlodejov ľudia nevidia, myslia si, že Albánci len pečú. Už sme to chlapovi išli uveriť, keď sa začal smiať a nám došlo, že si z nás robí prdel. 😀

Tomica, uťahaný z dlhého chodenia, ma strategicky odprevadil do archeologického múzea. Vedel, že tam strávim pár hodín, počas ktorých on bude musieť obetavo strážiť psov (rozumej degustovať  štrúdle v sediacej polohe na vyhrievanej terase). Plán mu takmer vyšiel. Pamiatky rýchlo strhli môj záujem a ja som sa ponorila do dejín. Múzeum malo zaujímavý koncept. Početné nálezy nedopĺňal len písaný text, ale aj atmosféru navodzujúce maľby a kúsok neskôr i voskové figuríny. O dejiny bol podstatne menší záujem, než o balkavy. V ohromnej budove som bola takmer sama. Mohla som sa nerušene kochať. Trochu mi vadilo, že nikde neboli žiadne okná a pri slabom svetle som musela žmúrať na nadpisy, no zrazu som začula taký zvuk, že vzzzzz-pop a bola tma. Úplna. Iba malé neónové tabuľky s nadpisom exit vrhali na okolie strašidelnú zelenú žiaru. Na rozľahlom poschodí, som v totálnom tichu spätkovala od vitríny s telom neznámeho zosnulého a skoro som dostala zrádnika, keď ma zozadu pichol do chrbta tuhý, studený prst....voskového kráľa Dušana. Po chvíli prišiel SBSkár s baterkou a povedal, že prehliadka končí, lebo nikto nevie, kedy vyriešia „technický problém“. Že som nevidela viac než polovicu, ho nezaujímalo. Každopádne, bol to zaujímavý zážitok.

Ďalšie dni sme splavovali kaňón Matka a navštívili pozostatky neskutočne krásneho rímskeho mesta Bargala. Bolo to také pôsobivé, že Tomi vôbec nereptal, neskladal svoje obvyklé pátosné elégie na tému „ťažký život dejepisárkinho muža“ a ani mu nevadilo ísť do kopca. V Bargale sme boli jediní ľudia. Iba my a niečo magické v ruinách okolo nás. Nemyslím nič nadprirodzeného. Skôr nejakú stopu, energiu, spomienku...čo ja viem..niečo, čo po sebe zanechali generácie ľudí, obývajúcich toto miesto predtým, než sme sem prišli. Tomica sa rozhodol, že si predĺžime pobyt a to aj napriek vyhrážkam a citovým vydieračkám jeho milovaného papá.

Keby svokor videl Skopje, rýchlo by zabudol na obohratú platňu o zemetrasení. Strašnú udalosť, pri ktorej zomrelo cez tisíc ľudí dnes pripomínajú iba hodiny na hlavnej železnici, ktoré zastali počas prvého otrasu a viac ich, na pamiatku obetí, nikto nespojazdnil. No zvyšok je opravený, vyblýskaný a zaplnený fontánami a sochami.  V Macedónskom hlavnom meste, kdekoľvek sa otočíte, pozerajú na vás desiatky kamenných a bronzových očí spisovateľov, svätcov, maliarov, generálov, žien, mužov, detí, psov, levov, koní... Ak má niekto náhodou fóbiu zo sôch, sem nech rozhodne nechodí. My však ten problém nemáme. Tomicu najviac ohúrila socha vyššia ako slávny slovenský stožiar. Je na nej Alexander Macedónsky na koni a postavila ho bývala vláda, aby nasr*la Grékov. Mňa zaujala fontána na počesť matiek, kde okolo nádržky s vodou sedia štyri ženy. Jedna tehotná a tri s rôzne veľkými deťmi v náručí. A nad Skopjem, na vrchu hory sa vypína, najväčší zo všetkých,  66 metrov vysoký kríž, ktorý v noci svieti a ochraňuje trištrvte milióna obyvateľov pod ním.  Podľa barbových meradiel, Skopje je metropola, lebo je väčšie, staršie a ozdobenejšie od Záhreba.

V meste sa tiež nachádza pamätný dom nazjnámejšej skopskej rodáčky – Matky Terezy. Ten som nestihla vidieť, pretože frustrovaná pracovníčka ledva pustila Tomicu s tým, že za pol hodinu končí, tak nech sa ráči poponáhľať! Ak bude musieť, kvôli nemu zostávať o sekundu dlhšie, nechá mu to vyžrať! Aká irónia, že akurát v dome Matky Terezy zamestnávajú fúriu alergickú na ľudský druh. 😀

Pomaly sa priblížil koniec nášho pobytu a pobrali sme sa domov netušiac, že to pravé vzrúšo nás len čaká. Keďže naša navigácia nemala v sebe kosovské diaľnice, Tomica ešte v Drači stiahol demo verziu nejakej druhej. Akurát, že hovorila po albánsky. Cez Kosovo sme raz-dva prešli. Cesty sú značené prehľadne a ani experti ako my sa tam nedokázali stratiť 😀. V Čiernej hore to už bola iná pesnička. Dragana (tak voláme navigáciu), čosi povedala. Jasné, že sme nerozumeli a čochvíľa sme sa hnali takými zalesnenými kopcami, že som pochopila, prečo sa krajina vola Čierna Hora. Už len vlk s karkulkou chýbali. Kilometre sme nestretli ani živáčka a aby nebola nuda, zabávali sme sa fikciou o tom, čo by sa stalo, keby sa nám pokazilo auto a zostali by sme tu visieť. 😀

Mongoli kedysi verili, že ak niečo vyslovíš nahlas, pozývaš duchov, aby ti to splnili. Čo vám poviem, bude na tom niečo pravdy. Neprešli sme pár kilometrov a zbadali sme pekné mini-odpočívadielko s výhľadom do hlbokej rokliny – ideálne miesto na cik pauzu. Psy, bundy, mobily...sme nechali vnútri, že šak len na sekundu vybehneme, zavreli sme auto, vyprázdnili mechúr, zdvíham gate a tu počujem Tomicu:

„Zle je...dvere sa nedajú otvoriť!“

Hahaha, určitééé... Skúsim potiahnuť kľučku ...a  fakt!

Ženy, Goričko si išiel zaštekať z predných sedadiel a cestou stlačil automatické zamkýnanie vozidla! (Je medzi sedadlami pred radiacou pákou.) Vonku 9 stupňov, my len v tričkách, auto zavreté, kľúče v zapaľovaní a poslednú hodinu cesty sme nestretli ani len ovcu. Tomica chvíľu ozrejmoval „mongolským duchom“, že „p*čku im materinu“ a po dlhšom prejave začal horekovať. Keď som sa na ňom zasmiala, doberačne nadhodil, že podľa teórie skopského cukrára, by som sa mala vedieť dostať do zatvoreného auta. Šak albánske korene mám a piecť rozhodne neviem 😀

Našťastie, ako vždy, aj teraz som nechala asi na dva centimetre spustené okno. Cez dierku som prepchala konár, stisla tlačítko na otváranie okna, komfortne si odomkla dvere a keď Tomicovi padla sánka, opýtala som sa ho: „Tak, čo? Berieme aj rádio?“ 😀

Tomica sa smial až po bosanské hranice, no vďaka vzájomnému nedorozumeniu s navigáciou, stratili sme sa ešte dvakrát. Kým sme naveľa došli do Bosny, mali sme poriadny časový sklz a nikde nás nechceli ubytovať so psami.  Zmilovali sa nad nami v Medžugorijí, v motoreste, kde boli okrem nás dva autobusy írskych Cigáňov. Prišli síce na púť, ale to im vôbec nebránilo celú noc si robiť bašável. Boli sme takí unavení, že nás to nakoniec ani nerušilo.

Pri raňajkách si ku nám prisadla Rómka, asi v mojom veku, možno trochu staršia. Dozvedela som sa, že tieto dva autobusy ľudí sú len jej rodina. Má 14 súrodencov, 9 detí a kopu synovcov s neterami. Pýtala sa, koľko detí mám ja a keď som jej povedala, že bohužaľ žiadne, zarazene stíchla a odišla. Drzé, nie? Kdeže, ona išla len pre posily. Asi za pol minúty už stál okolo nás celý húf ľudí a spieval nám cigánske požehnanie plodnosti.. Sľúbili, že sa za nás budú modliť Panne Márií. Ak už teraz nezostanem tehotná, tak ozaj neviem 😀 Ale bolo to krásne. Aj sa mi slza tisla do očí.

Poobede sme toho dňa sme dorazili do Chorvátska. Tomica sa opäť stratil (tentokrát po ceste na Makarskú) a doma nás privítal vetchý starček, nasrdený a v zlej nálade. Rovno nám nakázal začať so zberom olív. 😀

Najsilnejšia moc cestovania spočíva v tom, že dokáže pretvárať neutrálne zemepisné názvy na spomienky. Ak by som mala zhrnúť svoje dojmy zo Skopja, povedala by som, že je to taká pravá esencia Balkána. História mesta je bohatá a jeho meno tak staré, že význam pôvodného „Scupi“ odniesol čas. Obývali ho Gréci, Illýri, Rimania, Slovania. Bili sa oň Byzantínci s Bulharmi a Srbmi. Viac než 500 rokov si ho hýčkali Turci, aby sa v 20. storočí zas oň pobili Srbi s Bulharmi. Každý ho chcel pre seba, každý zanechal pamiatku a štafeta prišla k Macedóncom, ktorí  sú skvelí domáci. Skromní a vľúdni ľudia s rozkošným jazykom a priateľskou mentalitou. Naviac, všetky gény, ktoré sa na území premiešali, spôsobili, že Macedónci sú zrejme najkrajší národ, aký som doteraz videla. Ich ženy aj muži majú výrazné južanské črty tváre a predsa znežnené slovanskosťou. Zvyčajne majú tmavé oči a vlasy a opálenú pleť vedia ženy podčiarknúť silným, no negýčovitým make-upom. A vlastne, presne také je aj Macedónsko. Výrazné, ale príjemné a človeku sa nechce odtiaľ odísť.