Kosovo? Jasné, že prídem zas 🙂

Niektorí tvrdia, že je srbské. Ďalší zase, že už dávno nie. A furt sa vie niekto uraziť. Nechajme my tieto naťahovačky Balkáncom a pozrime sa naň ako na turistické miesto 🙂

Dnes sme sa totiž, aj napriek vášnivým protestom vetchého starca, vybrali na krátky výlet do Kosova. Svokrove proroctvá sa nesplnili a nikto nás nepripravil o orgány. 😀  No, hoci máme obličky a pečienky na svojich miestach, zbavili sme sa prebytočnej hotovosti. Ale neľutujem ani cent!

Mesto Prizren, v ktorom sme boli „nehanebne hýriť“, má bohatú otomanskú architektúru. Škoda, že sme si nestihli pozrieť žiadnu z mešít, hrad, ani turecké kúpele, no aspoň je o pár dôvodov viac sa vrátiť. Napriek jemnému orientálnemu nádychu, atmosféra miesta mi niečim pripomenula Užgorod. Na každom kroku sú stánky s peknými vecami a všetko je také lacné! Jasné, že som si musela kúpiť každú cetku, čo mi padla do oka, vrátane kosovárskeho kroja pre malú Mišenku. 😀 Vlastne, chcela som jeden aj pre seba, ale ten zelený, čo sa mi páčil, som neoblieka a tie, čo mi boli dobré, boli moc ružové a čipkované, rozhodne mi nelichotili a vyzerala som v nich ako mladšia sestra Dolores Umbridge.

Bolo mi ľúto, že pre krátkosť času si bližšie nepozrieme pamiatky, no kultúrny program nám pripravili aj domáci. Kosovári sú zhovorčiví a veselí ľudia. Jazyková bariéra nie je žiadna, lebo skoro všetci vedia po „srbsky/chorvátsky“ a neváhajú ho použiť a porozprávať ti niečo zaujímavé.  

V obchode s krojmi som si napríklad šťavnato pokecala s dámou v rokoch. Najskôr chcela vedieť, koľko má dcérka rokov (hovorím, že to pre neterku potrebujem).  A o chvíľu som sa dozvedela, že ani ona nemá deti a veru už ani muža. Sa rozviedla. „ A dobre som spravila. To bolo furt len navar mi, oper mi, fakt potrebuješ ďalšie topánky? Načo pôjdeme do divadla? Mne sa nechce... Tak mu hovorím, počuj Besnik, deti si mi nedal, stal sa z teba protivný domased, ani už nevyzeráš, ako kedysi, choď ty pekne naspäť k mame a ja si budem kupovať topánok, koľko chcem.“

„Fíha...a čo na to povedal?“

„Že ja som tiež zostarla a pribrala! Potom urazený odišiel. Odvtedy sa mám ako kráľovná!“

Odchádzala som pobavená. Aká nadšená je zo svojho novo-slobodného stavu táto pani 😀. Medzičasom, čakal Tomica pred obchodom s brabantíkmi a tiež mal spoločnosť. Predavač odvedľa mu vykladal, ako bol v Taliansku v base, že sa tam naučil jazyk a teraz mu padne vhod, lebo najviac turistov sú Taliani 😀.

Po šopingu sme sa stavili na fajnový, veľký a lacný obed a pobrali sa o dom ďalej. Kosovo má neskutočné krásnu prírodu. Planiny Šar sú plné riek, malebných dolín a jesenne sfarbené stromy robia atmosféru akousi čarovnou. Popri cestách postávajú občas predavači syrov, medov, domácich sirupov a podobných výrobkov. Tomica si prišiel na svoje a vyvenčil svojho vnútorného Balkánca pri dohadovaní sa o cene 😀.  Hanbila som sa ako pes, neznášam, keď to robí. Ale Kosovárom to očividne nevadilo a zjednávali veselo spolu s ním. Sú to skvelí obchodníc. Majú ten dar, odhadnúť hranicu príjemnej komunikácie so zákazníkom bez toho, aby niečo vnucovali.  No popravde, nebolo nám treba extra vnucovať. 😀 Miesta v kufri sme mali dosť a na rozdiel od Ukrajiny, kde vám na hraničnom prechode nazrú pomaly aj do zadnice, tuto policajt bez zbytočného vzrúša orazítkoval pasy a poslal nás preč.

S Tomim sme si povedali, že sa sem určite musíme ešte vrátiť. Aj keď sa svokor obával o naše pečienky, na Kosove sme nechali kúsok srdca. A kúsok Kosova si nesieme domov v ňom.

Oh...a okrem toho si nesiem  aj bombastické tradičné ponožky z akéhosi tuhého materiálu. Už som ich aj slávnostne odskúšala. Nohy mám v nich jak v sadre, ale hrejúúúú. A vyzerajú ako kúsok zo sultánovej skrine 😀.

Nehovorím? Jak sadry 😀 

Veľká dovolenka v tejto krajine nás počká niekedy v budúcnosti, no už cestou domov sa stavíme v Kosove ešte raz. Veď prečo nie? Majú fajn cesty a zadarmo diaľnicu. Aj keď pravda, ešte nie hotovú, ale na to je našinec zvyknutý 😀 Potom teda pridám aj iné, než len prvé dojmy 🙂