Čo tým myslím, keď tvrdím, že naša dedina je prázdna? Viď foto.
Cez deň je to parádička. Nikde nikoho, iba vietor spenené more trieska o pusté pláže. Vo vzduchu cítiť soľ a človek má pocit, akoby ani nebol v Chorvátsku, ale niekde na opustenom ostrove ďaleko od civilizácie.
No v noci to už nie je taká zábava. Tých pár lámp, čo nám tu Novaljci "štedro" nechali svietiť, vytvára len polostrašidelné šero. Od hučiaceho mora tiahne chlad a v prázdnych uliciach sa v prestávkach medzi vetrom ozývajú len vaše osamelé kroky. Niekdy niečo tresne, či zaplápolá slabo zatiahnutá markíza na prázdnom apartmáne. Sem tam preletí netopier a občas vás z kríkov sledujú malé svietiace oči - dúfate, že mačiek...Toto nočné prostredie je veľmi podnentné pre fantáziu a vy zrazu pochopíte, prečo predkovia verili na zlých duchov, svetlonosov a iné, vo vysvietenom meste, smiešne bytosti 😀.
Včera si tak idem ešte naposledy venčiť. Chodievam okolo polnoci, lebo psy potom vydržia ráno dlhšie spať. Idem, idem...atmosféra je ako som ju hore opísala, keď zrazu počujem tichý šuchot. Alebo sa mi to len zdá? Zastavím a načúvam...Nič. Pokračujem teda v ceste, no zas to počujem. Šuch-šuch-šuch...akoby ma ktosi sledoval?! Zastavím. Nič. Obzerám sa - nič. Idem - šuch, šuch...Krvi by sa mi nebol dorezal.
A vtedy som si to uvedomila...Ten zvuk celý čas vydávali vrecká na psie "bábovečky", ktoré som mala uviazané o vodítko. 😀 😀 😀
Ten pocit, keď sama seba vystrašíš na smrť 😀