Môj prvý kotlíkový guláš
Očakávania:
V čarovnej atmosfére začínajúcej jesene, pri povievajúcom prímorskom vánku, ktorý nežne pofukuje zožltnuté lístočky opadávajúceho viniča, rozložím kotlík v záhrade a zapálim pod ním oheň z príjemne voňajúcich halúzok olivovníka. Kým klokotájúci guláš rozvonia terasu, v štýlovom oblečení a barefoot si narobím parádne selfie a budem na nich vyzerať ako bohyňa. Potom pozvem celý dom, sadneme si za stôl a kým pojeme, zahrám pár utešených pesničiek na svojej novej balalajke. Všetci chvália moje majstrovské varenie a hudobný talent, kým ja spokojne vpíjam harmóniu okamihu a celé toto posedenie ma nabíja energiou.
Realita:
Na stopäťdesiaty raz sa mi nepodarilo rozložiť oheň, lebo ten pridr*aný vietor mi to furt hasil. Jeden z hostí usúdil, že bude rozumnejšie vykopať jamu a ohradiť ju kvádrami. Čože? Práca s lopatou v mojich bohémskych víziách nebola.. ale budiž. Chlapi jamu vykopali a ušetrili ma aj ďalšieho zakladania táboráku, keďže už bola vydymená polovica dediny. Slnko pripekalo ako o závod a namiesto pózovania na selfie som musela na drobno nakrájať celú sieťku cibule, kopu zemiakov a štyri kilá mäsa. Pár ochotníkov sa podujalo pomáhať (rozumej kibicovať : „Neprihára to už? Nemá byť tá cibuľa na menšie kúsky? Pridaj tam aj pivo, bez piva to nemá říz! ..aj feferóny...Nie, čo si, feferóny nie....Aha, mám tu malý repráčik, pustíme si repete mix... (o Bože! Ale aspoň nejaký hudobný podmaz, kedže na balalajke som sa akosi za ten jeden deň nenaučila hrať a skončila by som pravdepodobne uviazaná na strome ako ten spevák z Asterixa) ..
Oheň síce horel, no stále hojne dymil a čoskoro som mala oči červené, spuchnuté a vlasy mi smrdeli po udenom rebierku. Fancy sukňa mi začínala priškvŕkať od sálajúceho tepla, tak som sa musela ísť prezliecť do kraťasov. Teraz mi zas priškvŕkavali dorastajúce chlpky na nohách. Zakaždým, keď som zdvihla veko, vyvalila sa na mňa horúca para a pár krát mi aj odkvapla voda na bosú nohu. Odohnala som teda posledné zbytky romantiky a išla som si pre kroksice. Hodiny plynuli, Grúň z vesela dvadsiaty krát vyspevoval Nalej mi vína Malvína, ja už som bola hladná jak baskervilský pes krížený s Čenkovej deťmi, no gulášisko furt nebol hotový! Navyše, ten nový kotlík po jednom raze celý sčernal a vyzeral ako storočná bosorácka rekvizita. Zvedavý hosť chcel vedieť, prečo som vôbec kupovala trojnožku a neinvestovala som rovno do kotliny. Keďže pravda sa mi zdala trápna (trojnožka je romantickejšia predsa, no nie?), povedala som, že kotlina bola drahá a cítila sa pri tom ako debil.
Po štyroch hodinách bolo konečne hotovo. Naložila som si slávnostne prvý tanier, idem si pre chleba a...do ešte úplne horúceho gulášu mi vletela mucha...a rovno tam aj zdochla. Vidiac to svokor, skonštatoval, vraj „typická nevestina kuchyňa“...a odmietol sa zúčastniť na hostine. Darmo som sa bránila, že len chuderka dostala infarkt z teplej tekutiny. Každopádne, okrem vraga, všetkým chutilo a spokojní hostia dostali chuť sa fotiť...na fotke, ktorú mi spravili vyzerám ako dvestokilová spotená, strapatá, červená bečka v starých kraťasoch, ružových kroksicách a okydanom tričku.
Deluxe trápny bonus, hoci som pompézne pozvala celý dom, kotlík sa ukázal byť príliš malý a pre štyroch nevydalo... Na konci dňa som strhaná, bolí ma chrbát, režú oči a láme ma to rovno ísť spať.
Záverom: Kotlíkový guláš – nikdy viac. Kotlík asi necháme len tak povalovat sa na terase pre turistov. Ak by mal niekto náhodou chuť na takúto hrôzostrašnú činnosť.