Ráno sme sa zobudili na podivné zvuky a keď sme išli skúmať, čo to je, zistili sme, že svokor vyťahuje staré madrace z auta a snaží sa ich schovať pod schodisko 😀. Rýchlo sme ich teda znovu naložili a nech ho to nepokúša, vybrali sme sa na zberný dvor. Náš prvý rodinný výlet od začiatku karantény. Juch! 😀 Aj barba chcel ísť s nami, ale keďže má tendenciu si mýliť zberné dvory s obchodom s bezplatným nábytkom, musel zostať doma.
Cestou naspäť sme sa zastavili v pevnosti v Caske. Máme to síce len kúsok od domu, ale trvalo mi osem rokov sa tam dostať. Furt bolo čosi iné na pláne. Teraz sme mali čas. Aj tu, rovnako ako v našej dedine bolo ľudoprázdno a všetko sme mali iba pre seba.
Odparkovali sme auto a krátku strmú cestičku sme raz-dva zdolali peši. Za poslednou zákrutou sa pred nami otvorila pláň s pozostatkami neskoro-antickej pevnosti. Vo voňavej mediteránskej prírode ležali slnkom vybielené stáročné kamene. Vo vzduchu bolo cítiť soľ, ihličňany a zmes miestnych bylín. Zrazu ma premohla fantázia a v duchu som cestovala v čase.
Ruiny mi pred očami vyrástli a zmenili sa na pevnosť. Štrkovú cestu pokryli kamene a románsky kostolík s absidou pokryla červená škridla. Kde sú teraz stormy, kedysi bolo stĺporadie, alebo možno malé impluvium na dažďovú vodu. Svet okolo sa menil pod nájazdmi nových národov a Rím sa pomaly stával spomienkou, no na tomto vzdialenom mieste, kde šišky stromov žiaria do zlata, sa stále pilo víno z amfor a jedli ružmarínovo medové koláče. Vnútro kostola pokryla omietka a na nej fresky. Červené, modré, občas zlaté. Vzduch tu voňal kadidlom a kňaz kázajúci po latinsky, ale s gréckym prízvukom, sa modlil k nášmu Bohu, kým jeho rodičia ešte celkom nezabudli na staré rímske božstvá.
A možno je tu niekde zakopaný poklad, alebo aj dva. Mince strateného sveta, či drahocenné sakrálne predmety. A ak sa dobre započúvaš, v šume mora a vetra budeš počuť spev mníchov a smiech vojakov.
O svoje dojmy som sa podelila s Tomicom a on to okomentoval slovami: „Teraz mi totálne pripomínaš Atillu. Vieš, toho hosťa zo Szombathely, čo nám vybozkával všetky figovníky a hovoril, že jeho obľúbená zábavka je chodiť objímať staré kamene do hradov... To bol tiež dejepisár, pamätáš? Keď som vás vtedy počul rozprávať sa, skrsla mi v hlave otázka. Aby si si dal prihlášku na dejiny, už musíš byť tak trochu divný, alebo sa to vyvinie až počas štúdia?“ 😀 😀 😀
Ja neviem, Tomičko...ale výlet to bol krásny. Niekedy máš kúsok raja kilometer od záhrady, ale trvá ti skoro desaťročie, aby si sa tam aj dostal.