Nemáme veľa času...

Moji priatelia stratili syna. Nie dieťa. Chlapec, už celkom dospelý... O dieťa prišiel aj ďalší známy, bol ešte o niečo starší. A ešte jeden. Nie je to tak dávno, za posledných pár rokov,náhodou, nečakane, rýchlo, nie je jasné ako. Zdravé a silné deti, plné plánov a snov. Len raz - a nikto tu už nie je...

A keď som bola v škole, bolo niekoľko detí, ktoré stratili matku pomerne skoro. Matka môjho spolužiaka zomrela, keď mal osem rokov. Matka dvoch dievčat zo susedného domu zomrela v noci, v spánku. Mali 6 a 4 roky a dlho sa ju snažili zobudiť.

Pamätám si oči týchto detí. Okamžite sa v nich objavila taká hĺbka a bolesť... Ale pamätám si tú istú bolesť v očiach iných detí, ktorých rodičia sú živí, zdraví, no príliš zaneprázdnení sami sebou a napredovaním. A deti ich veľmi rozptyľovali, prekážali im..

Viete, ja si každý večer ľahnem s deťmi. Niekedy nechcú spať, bláznia sa, poskakujú, smejú sa. Niekedy sa zdá, že niet už síl, chcem, aby všetci čo najskôr spali.Stále mám čo robiť! A potom si spomeniem, že nikto z nás nevie, ako dlho sme si navzájom darovaní.

Nie je známe, kedy, ako a koho duša opustí tento svet, aby sa posunula ďalej. Koľko rokov bude mať v tejto inkarnácii, kto odíde skôr, kto odíde neskôr. Nevieme, aký bude zajtrajšok. Zakaždým je to vytriezvenie.

Roky plynú, keď máte okolo štyridsiatky. A len prvé dieťa rastie pomaly. Ostatné rastú rýchlo…A aj vtedy môžete v živote robiť veľa vecí – takmer všetko, čo je dnes v móde. Kariéra, cestovanie, múzeá a výlety….

Ale je tu niečo, čo ak nie dnes, tak už nikdy. Nikdy viac, vieš? Deti nás nepotrebujú vo veku 20 rokov tak, ako nás potrebujú v roku, dvoch alebo ôsmich. To je fakt života, netreba s tým bojovať.Nemôžete vrátiť všetky tieto momenty, keď hovoria smiešne, chodia smiešne, hovoria sladko, milo sa urazia.

Neexistuje žiadna druhá šanca vychovať svoje dieťa. Jednoducho neexistuje. Žiadne možnosti.

Čokoľvek vložíte, to dostanete.. Všetko, čo vám chýba, navždy zmizne.

Mám tak katastrofálne málo času byť v ich blízkosti!

Nech sú doma podlahy neumyté, knihy povaľujúce sa nedokončené - na čítanie aj písanie, to všetko spáľte modrým plameňom! Pretože práve teraz im máme byť nablízku. Žiť s nimi.

Nečakajte, kým vyrastú alebo zaspia. Nefňukajte a netrpte. Nebudujte matku hrdinku a nevybudujte ideálny poriadok a režim.

Chcem milovať. Teraz. Dnes. Ktovie, čo bude zajtra.

Olga Valyaeva