Na zamyslenie....

Život nie je šablóna, ani vzorec, a už vôbec nie hŕstka vedomostí získaných niekde v škole. Žijeme svoje životy, a keď sa retrospektívne pozrieme niekam hlboko dozadu, ako ja niekedy na seba, vidím malé dievčatko, so šlabikárom v ruke, bez predných zubou a nesmierne veľa snov. Chcela som zmeniť svet, nikdy sa nevydať, nemať deti, zničiť vojny a zavieť na svete svetový mier.... Potom som chcela byť lekárkou, veterinárkou, nukleáronou fyzičkou....jáj to boli časy 🙂

Úsmevné a krásne zároveň, naše detstvo obklopené, ešte stále dôverou, behali sme bosí po tráve, kľúčik nám rodičia dali na krk a poslali nás do školy, malá desiata, bez bufetov v škole, pedro žuvačky a kopec zelene. Bolo príjemné ako nikdy nikto neriešil refluxy, koliky, kiahne sme mali všetci, žiadne očkovanie, žiadny pedofily, nič....len detstvo plné zážitkov a vôní. Vôňa omasteného chleba s cibuľou...jaká mňamka.

Mám krásny život, som vydatá a mám úžasnú dcéru. Svoj život som si ale niekde tam predtým tak nepredstavovala, ale som rada a šťastná.

Dôvod prečo to píšem je že už dlhšie chodím na fóra, čítam...... a veľakrát som sa stretla s nepekný reakciami. Každý sme taký aký sme, niekde sme vyrastali, iní ľudia nám dali domov, a všade sa varila iná kaša.... Sú tu príbehy, aj úsmevné a krásne ale aj iné, tie nešťastné. Len niekedy neviem pochopiť ľudí, čo kritizujú iných...no a čo tak má dieťa iné, no a čo tak zvolila iný prístup k výchove, no a čo má vlastnú záhradku, no a čo.....

Neodsudzujme, pochopme. Ja som tiež nebola vždy tá najlepšia a dopustila som sa chýb, ale súdiť a kritizovať nikomu neprislúcha. Preto sa len zamýšľam nad tými čo nechcú pochopiť, ale súdia a sú veľmi nepríjemní.

Nikdy totiž nevieme, čo nám život ešte priniesie a ako sa zachováme, čo urobíme a kto na nás bude ukazovať prstom.