Život nie je šablóna, ani vzorec, a už vôbec nie hŕstka vedomostí získaných niekde v škole. Žijeme svoje životy, a keď sa retrospektívne pozrieme niekam hlboko dozadu, ako ja niekedy na seba, vidím malé dievčatko, so šlabikárom v ruke, bez predných zubou a nesmierne veľa snov. Chcela som zmeniť svet, nikdy sa nevydať, nemať deti, zničiť vojny a zavieť na svete svetový mier.... Potom som chcela byť lekárkou, veterinárkou, nukleáronou fyzičkou....jáj to boli časy 🙂

Úsmevné a krásne zároveň, naše detstvo obklopené, ešte stále dôverou, behali sme bosí po tráve, kľúčik nám rodičia dali na krk a poslali nás do školy, malá desiata, bez bufetov v škole, pedro žuvačky a kopec zelene. Bolo príjemné ako nikdy nikto neriešil refluxy, koliky, kiahne sme mali všetci, žiadne očkovanie, žiadny pedofily, nič....len detstvo plné zážitkov a vôní. Vôňa omasteného chleba s cibuľou...jaká mňamka.

Mám krásny život, som vydatá a mám úžasnú dcéru. Svoj život som si ale niekde tam predtým tak nepredstavovala, ale som rada a šťastná.

Dôvod prečo to píšem je že už dlhšie chodím na fóra, čítam...... a veľakrát som sa stretla s nepekný reakciami. Každý sme taký aký sme, niekde sme vyrastali, iní ľudia nám dali domov, a všade sa varila iná kaša.... Sú tu príbehy, aj úsmevné a krásne ale aj iné, tie nešťastné. Len niekedy neviem pochopiť ľudí, čo kritizujú iných...no a čo tak má dieťa iné, no a čo tak zvolila iný prístup k výchove, no a čo má vlastnú záhradku, no a čo.....

Neodsudzujme, pochopme. Ja som tiež nebola vždy tá najlepšia a dopustila som sa chýb, ale súdiť a kritizovať nikomu neprislúcha. Preto sa len zamýšľam nad tými čo nechcú pochopiť, ale súdia a sú veľmi nepríjemní.

Nikdy totiž nevieme, čo nám život ešte priniesie a ako sa zachováme, čo urobíme a kto na nás bude ukazovať prstom.

Zdroj: cafe, cz

Mikuláš, čert a anděl klepou každoročně na dveře. Za jakých podmínek je pustit dál a jak poskytnout dítěti první pomoc, když se vyděsí? Exkluzivní rozhovor s psycholožkou a psychoterapeutkou Janou Švecovou.

Jak se z pozice psychologa každoročně díváte na Mikuláše a tradice s ním spojené? Říkáte si v duchu třeba: To zase bude vyděšených dětí?
Především se z pozice odborníka raduji. Protože rituály v našich životech mají velkou hodnotu a děti je vnímají obzvlášť. Rituály v rodině i společnosti působí obvykle blahodárným a stabilizujícím dojmem „vše je tak, jak má být“. Poskytují záchytné body v toku času, ukotvují nás i děti, opakují se. Role Mikuláše, čerta i anděla by měly být čitelné. Důvodem, proč všechny děti na světě milují pohádky, je, že obsahují zřetelné figury dobra, zla a příběh, který dobře dopadne. Tedy moudrý a laskavý Mikuláš, umouněný a trochu strašidelný čert i krásný anděl jsou „jak mají být“. To, že se dítě vyděsí, poté zklidní a zažije laskavou ochranu anděla a Mikuláše, je svým způsobem v pořádku. Nebojte se toho. Doporučuji s dítětem rituál kolem 5. 12. prožít a neodbýt. Společně něco vyrobte, projděte se po trzích, vyprávějte si o postavách tohoto svátku a jeho významu. Řekněte mu, co zažíváte v tomto čase Mikulášském a předvánočním vy. Stačí si vyprávět a vysvětlovat velmi jednoduše. Pro dítě to má velkou hodnotu a snáze pak pochopí i vpád této zvláštní trojice k vám do bytu. 

Pro řadu rodičů bylo v dětství strašení čertem "normálním jevem", možná si spousta z nich řekne, že neuškodí. Kdy se domníváte, že je alespoň "přijatelné" - když už a kdy je jednoznačně přehnané?
Myslím, že je třeba jasně dbát na hranici toho, kdy je strašení čertem ještě součástí Mikulášského příběhu, a kdy už jej použijeme jako výchovný prostředek a trest např. hodně neklidnému a „zlobícímu“ dítěti. V tu chvíli to není dobře. Dítě může zažívat strach, vztek, bezmoc a k rituálu nepřilne – nebude jej mít rádo. Vychováváte přece vy, ne nějaké „vyšší autority“. Systémové chyby ve vaší komunikaci s dítětem, dohody o pravidlech apod. jeden čert nenahradí. Dítě nezačne „sekat dobrotu“. Možná na pár dní, a to spíše proto, že bude vyděšené. Ne proto, že by si „uvědomilo“, jak nedobře se dříve chovalo.
Tedy i u obtížně vychovatelných dětí má čert jen přiměřeně postrašit, ale nakonec ať je opravdu zahnán těmi dvěma hodnými, dítě ať je nakonec hojně obdarováno a strach se rozpustí ve sladké čokoládce a mandarinkách.

Opravdu se může stát, že dítě prožije s čerty nějaký traumatizující zážitek, ačkoliv to třeba rodiče ani nechtějí. Například na ulici. Jak poskytnout potomkovi "první psychologickou pomoc"? A kdy zamířit k odborníkovi?
Pokud dítě přijde domů vyděšené, rodiče, zejména maminka v tu chvíli často sama „skočí“ do úzkosti. Tu pak přenáší zpět na dítě a oba své vyděšení potencují. Je proto dobré si s dítětem v klidu sednout do bezpečného prostředí doma, kde se oba cítíte nejlépe (pohodlné křeslo v ložnici či pokojíku) a dát dítěti prostor jednoduchou otázkou: „Vidím, že jsi vystrašený... copak se stalo?“ U chlapců, kde již často pracuje genderový stereotyp (kluci se nebojí, nepláčou apod.), strach zlegitimizujte: „To je v pořádku, že ses lekl... to se stane i dospělákům.“ Dejte mu čas, dál postupujte dle jeho reakcí.
Pokud jste s dítětem v tu chvíli na ulici, odveďte jej opět do klidného prostoru, kde vás např. jiné děti s rodiči nebudou okukovat. Přičapněte si k dítěti a podle věku a jeho míry příchylnosti jej obejměte nebo poskytněte pevný, stabilní a nehladivý dotyk, resp. držení na pažích – předloktí. Povězte mu: „Vím, že tě to vyděsilo (že ses lekl). Za chvilku bude dobře. (Plus můžete dodat něco za sebe: „Já jsem se, představ si, taky trochu lekla, jak na nás Čert vybafl.“  apod.)
Rozhodně pamatujte, že na dítě se jako nákaza přenáší vaše emoce; pokud budete klidná, váš klid stabilizuje dítě, a naopak vaše rozrušení a úzkost i jemu dá pocit úzkosti a dojem, že to není v pořádku. Klid navozujete zejména neverbálně: tónem hlasu, celým tělem, pevným dotykem.

K odborníkovi byste se měli vydat, pokud se úlek a strach přetaví do úzkosti. Dítě, které se již nějakou dobu v noci nepočůrává, opět začne, pozorujete dlouhodobější změny v jídle, kvalitě spánku i stabilitě nálad. Důvody mohou být různé, každopádně je dobré tyto signály nepohody nepřehlížet a domluvit si sezení např. u dětského psychologa. Třeba zůstane jen u jedné konzultace, ale i to může pomoci porozumět prožívání vašeho dítěte lépe.

Co říct trojici Mikuláš-čert-anděl před domem, ještě než je pustíme nahoru k vlastním dětem?
Poproste je, aby byli citliví a laskaví – postupovali dle reakcí dítěte. I čert přece může být pekelný s mírou. Informujte je o tom, kolik je vašim dětem a jakého jsou pohlaví (vyhnete se tak zostuzujícímu zážitku, kdy bodrý Mikuláš opakuje vašemu chlapci, jak hezká je to holčička), případně nějakou další krátkou informaci. Poproste je, máte-li pocit, že vaše dítě by se mohlo bát, aby nevstupovali do osobní tělesné zóny dítěte. Poptejte se, zda je možné, aby si děti např. mohly „bezpečně“ sáhnout na Mikulášův vous, čertovy chlupy či andělova křídla po skončení koledy.
Během koledy umožněte dítěti odběhnout do bezpečí vašich sukní, tátovy náruče, pokojíku. Neshazujte to jako zbabělé, nevysmívejte se. Tím byste špatný zážitek opravdu vytvořili. Dítě své chování hodnotí podle reakcí okolí a svých „důležitých“ blízkých. Pomozte nenásilně dítěti, aby se vrátilo k trojici, a podpořte ho v tom, že svůj strach může překonat. Když nechce, nic se neděje. Třeba se mu to podaří příští rok.
 

Mámááá, totó e? Tóóto!!! Maličká niekam ukazuje, kuknem. A Bách! Ostal po nej mastný fľak! Tu máš ty hnusoba! Nad našimi hlavami si plachtila mola jedna nenažraná. V jednej chvíli som po nej chcela zrevať: „Identifikuj sa! Si šatníková, či potravinová, si naša, susedovic, donesená či kieho?“ Jej okrídlená mrtvola prilepená na stene našej kuchyne ticho mlčala. No nič, ako ťa zošrkabať?

Odmalička mám fóbiu, v pravom slova zmysle, na všetko čo nekontrolovateľne lieta. Motýle , mole, nočné múry, netopiere a vtáky v uzavretom priestore. Nekontrolovateľne myslím, že pred zmenou trasy miminálne 5 sekúnd nevyhodí blinker, aby som sa vybrala schovať opačným smerom. Najlepšie pod posteľ.

Fuj, ani sa ťa nedotknem. Počkám na manžela, nech ťa odstráni. Veď na čo sú muži. Aby vyhadzovali z bytu mrtvoly všetkých druhov, aby otvárali tažko uzavreté fľaše, vytierali vrchné poličky, podávali veci z miest kam mi nedosiahneme, naháňali myši po byte.....Už len pri pohľade na jej pozostaky ma zalieval vrelý pot, a ježili sa mi chlpy.

Malá zaspala a ja som utekala na net. Gúglim „mola“ - poznaj svojho nepriateľa. Doviedla som to do dokonalosti. Už viem, čí sa živíš, koľko vajíčok nakladieš, ako sa rozmnožuješ. A aj to kde nájdem tvojich príbuzných, prípadné potomstvo.

Začal sa hon na mole potravinové, čelaď nenažrané. Vyhodila som trištvrte kuchyne. Všetky druhy strukovým leteli šmahom ruky do viec. Proste všetko, múky.... Kukám a nikde vás opachy nevidím. Len vyhadzujem. Bách, plésk a trésk. Ďalšia polica. Všetko je o.k. Až na zatúlaný sáčok v ktorom bolo asi 10 dg prézlí – záhorácky ekvivalent slovenskej stúhanky. A oni. Jej súrodenci, bratranci a prabratranci.....Lietali si ako na leteckých dňoch a prisahám, že mať lupu rechocú sa mi do ksichtu.

Toto je nad moje sily, volám jednotku rýchleho nasadenia, okamžite prídite, lebo ja neviem....

Prichádza hlavný deratizér ninič – moja mama. Šup, a bolo po moliach, povierali sme poličky. Keďže za asistencie mojej mamy nič nie je také jednoduché, bolo treba všetko vytieriediť, prezrieť, poutierať prach z každej škulinky. Je to proste pedant, ktorý sa mi teraz hodí. Z návštevy sa razom stali robotníci, a smetiari. .

Manžel keď prišiel z práce sa trošku počudoval, že sú vynesené smeti, a nejako je v tej kuchyni prázdno. Len kývol hlavou, a na požiadanie pochoval v koši našu molu.

Vždy som skúšala písať. Sama som mala rada texty s nadsázkou, humorom, kde človek nemusí rozmýšľať, len sa pousmeje. A ide ďalej.

Rozhodla som sa s príchodom mojej malej princeznej, ktorá mi dávala za 15 mesiacov jej pôsobenia v tejto domácnosti, nespočetné a neuveriteľné nápady a návody. A tak som raz sadla za pc, keď princenzná odfukovala spánkom spravodlivých a napísala niečo - O matkách, deťoch a rodine....

Niektorí z vás to čítali. Niektoré ste sa pousmiali, iné ste zatvorili..

Článok mal v sebe skrývať niečo také, ako fakt sa doma nenudíme, ale aj to, že tí naši pokladíci, sú občas trochu čertíci. V danom článku sa skrývajú zážitky za posledných 15 mesiacov. Nesťažujem sa, ale viem, že možno sa nájdu ľudia, ktorí si povedia " Konečne to niekto napíše, dá na papier tak ako to je. Alebo si len povie " celkom dobré" možno si aj povie "Väščiu hovadinu som v živote nečítala"

Na margo viacerých kladných odpovedí som sa rozhodla svoj článok uverejniť v "najčítanejšom blogu na Slovensku" . Nebyť môjho chápavého manžela, a rodičov, plačem asi dodnes.

Ľudská hlúposť je studnica, hlboká a plná nápadov ako človeku pokaziť deň a odsúdiť ho až na pranier vlastného ega. A tak som sa stala najhoršou matkou na svete, čo možno aj na planéte. Súdili, až priam linčovali ma ľudia, čo nemajú a nikdy nemali deti.... hodnotili ma ako matku, pod zárukou vlasnej anonymity. Hodnotili ma podľa fotky. Hodnotili ma ľudia, ktorí majú už ako napísala jedna super osoba - bradaté deti, a už ani nepamätajú, ich dátumy narodenia. Ostla som sklamaná. Pokus o literárno-satiristický počin skončil v rukách demagógov, ktorí vlastne ani nevedia o čom je to matersvto.

Ja to už viem, viem, že sú dni a sú dni. Dnes je krásne, malá je nádherná, bez frfľania plní príkazy, papá ukážkovo, je to proste Andelíček na zemi.

Deň druhý už nie je tak nádherný, lebo sa nám ozvali zúbky. Sme mrzutý, zlý, a panovačný. Štvrtok bol fajn, a nedeľa ma zabila. Znie z úst nejednej mamičky. Ako som už píslala, kedysi jedna kniha "Naše dieťa" a ideme. Dnes v 21. storočí máme iné možnosti, vedecké poznatky. iné spôsoby výchovy dieťaťa ako je len plésk po plienke. Dnes si môžeme prečítať nespočetne veľa kníh, publikácií, máme možnosť spolu komunikovať a radiť sa na nete. Môžme vychovávať dieťa metódou objatia, metódou krik a facka, môžeme si robiť čo chceme. Máme pampersky, a kvalitné umelé mieka.

Môj názor: Nikdy mi ani jedna metóda nevyšla, lebo nie každé dieťa je rovnaké, nie každé dieťa má svoj deň, a nie každé dieťa je ochotné zo dňa na deň zmeniť "svoj životný štýl" Vždy som sa riadila, prečítam, čo sa mi bude páčiť, skúsim, ale ak nejde - svet sa nezrúti. Každá matka pri výchove a starostlivosti o svoje dieťa používa nielen hlavu ale aj srdiečko. My sme si ich vynosili, my sme si ich porodili, a sme tu pre nich. Každý má právo na názor, ale nie na verejné linčovanie. Dnes už vieme, že máme deti, všakovaké. Niektoré sú krotké, iné sú náročné, niektoré sú ešte náročnejšie, a niektoré má proste obdobie (plaču, vzdoru, niekedy vymyselnícke, inokedy bádateľské) Dnes vieme aj to, že existuje termín, separačná úzkosť. Kedysi, ná rev si....a dieťa sa len dožadovalo matky.

Nikdy nikoho nesúdim, nehovorím, rob to tak alebo onak. Nehovorím si zlá ani nešikovná, nesúdim a chápem. Nieje to niekedy ľahké a nikto nie je stroj.  Môj otec je záhorák a vzdy hovoril "nech si každý robí co sce"

Ja som matkou, a snažím sa zo svojho dieťaťa vychovať mladého zodpoveného človeka. S vlastným postojom a názorom. Dnes sú deti, totižto iné, a každou generáciou budú a my im budeme memej a menej rozumieť.

Chcem Vám milé zlaté mamičky poďakovať, za to, že ste tu vždy milé a príjemné, za to, že len vy viete pochopiť, o čom píšem, a aj za to, že každé ráno užijete dve kvapky humoru. Patrí Vám moje zlaté veľká vďaka!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

A jedujem sa v tej posieľke, jedujem, šak já vám dám. Takto ma ignorovať. Moju malú dôležitosť. A nebudem spať a just. Nebudem, aj keby ste sa na hlavy stavali. Tak toto je náš boj. Boj o moc, kto z koho. Komu rýchlejšie a efektnejšie prasknú nervy. A nezaspím, môžeš ma tu aj natrásať, čaj nechcem, ja nechcem nič iné len vypadnúť z postieľky a pokačovať vo svojom deštrukčnom umení. Už som ti rozlámala všetky kolíky na prádlo, preriedila fikus, docapkala všetko na čo som dosiahla. A ty sa ma chceš takto zbaviť? Budem revať, ešte chvíľu a budem revať. Budem tak moc revať, až príde nejaká milá teta z Úradu sociálnych vecí a rodiny a potom uvidíš....Niektoré decká na ihrisku rozprávali, že im mamy spievajú keď zaspávajú, iné smiešne poskakujú, tým väčším čítajú rozprávky. Mne ani ťuka. Revem, revem, mrnžím, vyhrážam sa a potom sa akosi stratím. To je život. Ale sú veci, ktoré mám rada. TATO! To je moje potešenie. Je to moja veľká, mäkká a chlaptá hračka, ktorá mi všetko dovolí. Skáčem po ňom, chodím, depilujem ho, hážem do neho veci, naťahujem sa s ním. Občas sa s ním aj pohrám. Aby sa nenudil. On stavia a ja búram.... on leží pri tom obrázkovom veľkom čude, a ja mu trhám chlpy. Je zábavný, všetko si nechá. Je to proste kamoš. Deti na ihrisku ma nebavia, nenechajú si to, čo tato. Dáva mi rôzne dobroty. Keď sa mama nedíva, tak mi dáva také malé hnedé sladké kúsky. Raz mi dal niečo čo mi nechutilo, až kým moja mama po ňom nevykrikovala „ty nie si normálny decku dať klobásu“ aj tak som im to vyplula na nový koberec. A zadupala doň.

Ale viem byť doma aj užitočná. Napríklad som minule urobila eee do nočníka, mamina ma obliekla, a kukaj ho, niekto zvonil pri dverách, utekala tam. Tak som si povedala, že to vynesiem sama. Chytila som nočník, a hups! Zasa ten nový koberec. Mama sa netrvárila nijako nadšene. Tak som sa rozhodla protestovať, proti nočníku. Mesiac ma na neho nedostala. Niekedy sa mame rozhodnem pomôcť zvesiť prádlo zo sušiaku. Netuším ako, ale vymklo sa mi to spod kontroly, a to mokré prádlo sa na mňa nejako polepilo, utekám a tej mokrej príšery nie a nie sa zbaviť. Báááách!!!! Sušiak na mne.

Potatila som sa. Vymyslela som zoprár fajn zlepšovákov. Napríklad. Kam všade sa dá sadnúť a ušetriť pohybom. Sedím na krabici od lega, sedím na krabici od kociek, sedím už prakticky na všetkých krabiciach. Na nočníku sa dajú robiť také fajn veci. Čítam tam časopisy, teda iba pozerám na obrázky a občas niekoho označím za svojho otca. Minule to bol Pyco. Dokonca by som povedala, že je to môj otec. Je fajn si prisniesť nejakého veľkého plyšáka a vyložiť si na neho nohy, všakde kde to ide. Aj na nočníku.

Vyliezam, a zliezam. Skovávam sa. Pod postieľku. Doma je fajn. Až na to, že niekedy dosť časťo počúvam no, no. To už tak zábavné nie je. Ale ja to vyšpekulujem 🙂

„Dnes som taká unavená. Si nevieš predstaviť, čo je to, keď musíš od rána stáť na nohách a plniť príkazy toho malého teroristu, ešte k tomu navariť, pre seba, malú, ožehliť, oprať, upratať, prechádzka, nákup, a to jej zaspávanie. Fakt mám dnes toho dosť.“ Sťažujem sa svojmu mužovi, keď malá po hodinovom cirkuse zaspala. Zlý mamagment, nedbalá synchonizácia a celkové zlé zladenie vecí a následných povinností. Znela blesková odpoveď toho empatického hada, čo stojí veďľa mňa. Čo???? Neverím vlastným ušiam. Asi ma rozhodí....No počkaj. Na druhý deň, moja urazená ješitnosť a dotknuté ego odchádzajú trucovať k rodičom. Ešte rozdám pár príkazov. Chcem navarené, postarané o malú, oprané a ožehlené. Vraciam sa neviem kedy. Bách, dverami a už ma neni. A keďže nie som sviňa, „keby niečo zavolaj“. Užívam si, kávička, kaderníčka, pokec s našimi, už nebol taký príjmný. Nedzielajú moje nadšenie „náuka na vlastnej koži“. Vraciam sa o 16tej. Už z chodby cítim z bytu neznesiteľný smrad. Nedokážem ho ani pomenovať. Hovorím si, nebudem sa čudovať keď na chodbe nájdem policajtov, že nás susedia zažalovali, za otravovanie smradom a nebudem prekvapená keď v kuchyni nájdem hasičov. Vchádzam a pach sa stupňuje. Výjav našej domácnosti ma pobavil, Na perách sa mi zjavil slastný výraz blaženého víťazstva. Bordel v plnej kráse. „No konečne, že sa mladej pani uráčilo“ výta ma moj manžel. V tvári má výraz typu „ešte chvíľu a zoberiem motorovú pílu a zmením sa na nejaké netvora z hororu“ Malá stojí pri tatovi, pevne ho drží za nohavice a kvíli od hladu. Zarípaná a prečúraná. No pekne. Nie je čas nič riešiť, len túto katastrofu. „Čo papala malá?“ „No nič, kedy som to mal asi stihnúť? Akože ty si odkráčaš a necháš ma tu samého, na decko, na domácnosť a to chce mať paninka navarené, oprané a ožehlené. Jako čo som tu ja nejaká infantilná chobotnica Oswald? Alebo jako si to predstavuješ?!“ Koncert pre susedov v nevídanej HD kvalite. Jáj, on nie je chobotnica. Neriešim manažera roka, ale dieťa. „A prečo si jej nedal aspoň nejakú mäsovú výživu?“ „No to by som najprv musel vedieť kde sú!“ A neožehlil som, lebo ani netuším kde je tá p.....á žehlička“ Na toto len vždy hovorím. Vidličky sú v príborníku a periny v perináči. Bilancia „tatodňa“: jedna panvica k koši, už nepoužiteľná, druhá len prepálená, obed v nedohľadne, bielizeň z práčky po celom byte, vešala asi naša malá, použité plienky po celom byte, dieťa o hlade nevyspaté a tenzné. Po vyriešení domácej katastrofy. Malá najedená zaspala. Mužíček ofučaný, upotený, a nasraný. Ešte než pleskol dverami oznámil, že radšej bude mesiac jazdiť RZP, ako toto tu. Odišiel sa ukľudniť do najbližšej krčmy a vrátil sa pod vplyvom alkoholu o 2 v noci. Už nikdy nespomenul mamagment na hovno, a na moje ponosy reaguje vždy s dávkou empatie. Na vlastnej koži je to najlepšie.

Musím touto cestou, vzdať holt všetkým oteckom, lebo iba vy dokážete to, načo my mamy sme už prikrátke. A preto, som rada, že tatkovia sú, a sú takí akí sú. Napríklad môj muž, malá v noci nespí. Bol vyslaný na nocovanie so svojím malým pokladom v spoločnej izbe. Tatovi spinká, celú noc. Dopátrala som sa ako to môj mužíček vymyslel. Skôr náhoda, náš tatíček príšerne chrápe. Tým nikdy nedokázal z vlastných somatických príčin znepokojovať sa a reagovať na detské mrnčanie, pretáčanie, nebodaj zobudenie. Ak sa malá zobudila, dal jej mlieko a či spala alebo nespala spokojne odfukoval ďalej. Po pár nociach naše vynaliezavé dieťa zistilo, že s tatkom nepohne nič, a spinká pri tatkovi ako budulínček. Nehovoriac o tom, že tatíčkovi nehrozí spinkanie v spoločnej posteli, vraj by ju rozpučil Za jeden deň, skoval všetky moje mesačné pokusy naučiť malú pýtať sa na nočník. Išla som na nákup. Tatíček si zapol tv, futbal a neriešil. Až kým zistil, že izba je zamorená smradom, odhodlal sa ju prebaliť, kým našiel pomôcky k tomu potrebné, malá s vyštípaným zadočkom hlásila "tata poeeee" radšej ani nezisťujem ako dlho bola "poeeee" Jeden deň, a nedbalosť, a dieťa sa pýta na nočník. Prechádzky realizované naším tatíčkom, malá šľape v plnej poľnej aj 3 km, a tatík nerieši nič. Len cieľ, kúpiť si v tescu pivo. Dieťa sa umrndžané vracia, unavené a šup do postele. Žiadne mamine dlhé uspávanie, reči, rozprávky a truc. Tatko, oznámil, len sucho, že nejako zabudol kočík Malú naučil vnímať príkazy a rozkazy. Tatík letmo prehodený cez gauč sleduje televízor, a prikazuje malej. Prines mi telefon, odnes tanierik, povedz mame.........za každú kladnú reakciu dieťaťa podpláca malej keksami, ktoré sám pri pivku konzumuje. Hra. Tatík sa hraje, stavia si lego. Malá sa díva, búra, a tatík stavia. Vždy nájde hru, ktorá nemá absolútne logický základ, malá ju miluje, počuť odduševnený detský smiech.
Niekedy rozmýšľam, či tá naša materinská láska a reflexy naozaj dokážu také divy, keď príde tatík svojím jednoduchým počínaním niekedy dokáže viac ako ja za celé mesiace. Nikdy nečítal knihy a časopisy, ale výsledky má svojím "spôsobom" niekedy brilantné. Ak keď ma niekedy jeho počínanie dokáže vytočiť na ultimum.

"Ešte si daj, ešte kúsoček, anieliček, prosím, dnes si poriadne nič nespapuškal" Znie z úst jednej z mamín v materinskom centre. Chudáčisko dieťa, napchávané jogurtom, krúti hlavou, reve ako pavián. Tá mazlanina mu steká dole bradou, a bojuje s každým sústom, ktoré mu supermama cpe do krku. Áno, vážené mamy, aj takéto vieme byť. Keď som to pomaly sledovala, vyzeralo to ako scéna z hororu s názvom "Mireček dnes nepapal" Matka upotená, v očiach slzy, a výraz v tvári - každú chvíľu skočím z okna. Vždy som si myslela o sebe, že som najlepšia matka pod slnkom, viem odpoveď na všetko, hlavne radu, tú vám dám zdarma a na počkanie ako bonus dostanete aj poučenie. Nechápavo som krútila hlavou nad každou mamičkou, ktorej dieťa vrieskalo v kočiari. Prečo neurobí hento? Alebo tamto? Môj malý svet zvaný "som super matka" sa zrútil v deň keď mi dali do rúk, moju malú bosorku. Ale to som odbočila. Chodili sme do materského centra, iba chvíľu, lebo ma omrzelo hra na "supermatku" Všetky sa tam predbiehali, čie dieťa vie chodiť, ako dobre papá, ako dobre hajá a akú farbu stolice má. Nie nie som a nikdy ani nebudem supermama. Som človek. Žena, ktorá má pocity, city, a nálady. Dokonca trpím aj PMS (predmenštuačný syndrón) vysvetlivka pre pánov. Moje dieťa, je proste moje! Je také aké je. Skladá sa s genetickej informácie od svojho otca + genetickej informácie od svojej mamy + jej vlastná povaha, časom možno korigovateľná. Takže po úmorných 12 mesiacoch, mojej dôležitej a ťažkopádnej výchovy som sa rozhodla:

1. Keď nechce jesť nech neje, a hotovo, neumrie od hladu, a ak by bolo naozaj hladné zje aj slíže s klincami. A basta.
2. Ja som matka, milujúca matka, ktorá bude tu vždy pre teba. Nie som však otrok! Nie som veľká hračka použiteľná 24 hodín denne.
3. Keď nechceš spinkať, dobre, nespi. Nabudúce tvoja prechádzka nebude trvať 1 hodinu ale tri a peškom, šak ty zaspíš. Inak pre mňa za mňa, si tam v tej postieľke rob čo chceš. Nebudem tu nadskakovať na fit lopte, ako orangutan, ani ťa vláčiť 15mesačnú a 13kilovú na rukách.
4. Kadí sa do nočníka, bodka.
5. V noci sa spí, ak sa zobudíš, dostaneš čaj, skontrolujem tvoje životné funkcie, a ak sa nedeje nič čo by sa dalo nazvať "ebol nám meteorit" tak spím a ty máš smolu.

Nie som super matka, a viem, že ani nikdy nebudem. Svoje dieťa milujem naviac na celom svete. Som na neho hrdá. Dokonca priznávam, ak niečo poviem, asi tak 15krát a viem, že môjmu príkazu rozumie, tak po rici. A basta.
Niekedy dokonca rozmýšľam nad výchovou nás približne tridsiatnikov. Naše matky mali jednu knihu "Naše dieťa" a jelo sa. Keď napísali pridájať, pridájali. Keď si spomeniem na moju mladosť, bola iná. Matka zavelila do kúta a ja krava som tam stála, kým si matka neožehlila. Tri práčky. Keď matka rozhodla, že toto budem nosiť tak som síce vyzerala ako "idiot" ale nosila som. Vtedy sa učitelia nestrielali, len sme pod ich meno občas na "hajzli" nakreslili nejaký pohlavný orgán. Nefajčili sme na chodníku keď sme mali 12 rokov. Fajčili sme v 15tich a to za prísnych opatrení, najlepšie nájsť nejaký kanál a strčiť sa tam a nevyliezť kým nevypáchneme.
"Nedávame dudku, čo ak si na ňu zvykne. Nie som nadšená ani z plienok" Nad týmito slovami jednej mamičky som sa pozastavila. Logickou úvahou. Videli ste niekedy 40tnika v tescu čo platí pri pokladni a na riti má prilepenú plienku a v hube veselo dudká? Ja teda nie. Asi každý sa odučí.
Moja posledná úvaha. Cigánča z poslednej rómskej osady. Má päť rokov. A kukaj ho. Behá a bez plienok, nemá v puse dudku, pije z pohára, a rozpráva....... Myslíte, že jeho matka čítala jeden článok z nejakého detského časopisu? Že sa mu venovala 24hodnín denne?

Ráno ako každé iné. Mááááma, Mááááma papááá, papááá. Ozýva sa z posieľky. Otvorím jedno oko. Ignorujem celých 30 sekúnd. Hlások sa stupňuje, a pridáva sa k nemu kvílenie podobné vyjúcim vlkom na mesiac. Mááááma, pápááá. Spúšťam nohu z postele. Z posieľky sa na mňa díva strapatá hlávka, ktorá svojim kvílením kontroluje moje životné funkcie. A ideme, kolototoč, čistá pienka, preziekame sa, papáme. Máááma, si umýva zuby za asistenicie malého zvedavého človiečika. Raňajkuje za pomoci malej ale vytrvalej slečny, ktorá sa silou mocou snaží vyžobrať mamine jedlo. Tótóóó daj!!!! Nevýchovne zapínam telku. Nech tam aspoň 10 minút čumákuje. JimJam reve na celý  byt, malej slečne nestačila hlasitosť 12 a preto pridáva, čo to mamin sluch vydrží. A ideme na to. Nočník, nééééé mámáááá néééé! Tak nočník nie. Varenie hotová katastrofa, ja sa snažím variť, malá vyhádzala celú kuchyňu. Komplet. Na zemi hľadám medzi hrncami nejakú použiteľnú varechu. Varecha sa nachádza v boxe na hračky. V hrnci niečo buble, niečo čo sa skôr podobá tým čudám zo seriálu Čarodejnice. Upratujem kuchyňu. Slečna prináša najväšší poklad! V ručičkách drží domácky zvaný "hajzel papier". Podarilo sa jej vymotať 40m "hajzel papieru" ! Upratujem harmasanovú katastrofu. Varím čajík. Ten nyjéééééé! Varím iný. Šlak to tref. Už sa teším kedy pôjde po obede spať. Ak vôbec pôjde. Púšťam detké pesničky. Hojda, hojda, zasa na celý byt. Nevadííííí hovorím si, ale márne. Moje sluchové bubienky povoľujú. Malá trsá o stošesť v obývačke na oli oli Janko, a vyspevuje si olííííííí olíííííí jajaj. Krásny výjav, práve povešané prádlo na šušiaku skončilo pod jej nožičkami kde je z tričiek vytvorený tanečný parket...olíííí olííí jajaj. Malej kazím radosť, odnášam jej danceplatz na čo reaguje hrozným plačom. Susedia si musia myslieť, že som jej práve vytraha vlasy. Jačí, kľačí, reve....No nič malá slečna ideme sa prebehnúť von. Prešli sme sotva pár metrov malá slečna pevne rozhodnutá protestovať proti bielemu povrchu si sadá. A znova. A znova. Už leží. Ideme do kočiara. Nijééééé. Tak pôjdeš peši. Nijéééééé. Tatááááá. Opäť scéna ako pre úrad sociálnych vecí. V jednej ruke kočiar, v druhej ruke tenzné dieťa, ktoré sa baví hádzaním maminej čapice na zem. 100 metrov nám trvá 20 minút. Nevládzem a celá spotená vyzliekam malú slečnu. Nijéééé!!!! Ale áno, bojujeme pri prebaľovaní plienky a dávaní do tepláčikov. Zohrievam obed. Toto Nijéééé. Tak pôjdeš spinkať hladná. S prepáčením vyčerpaná a nasraná mama, odnáša malého zúrivca do posieľky. Dudu a hahaj. Ale kde. Prd makový!!!!! Mamáááá, mamááá ozvýva sa z postieľky, vo všetkých tóninách. Takto sa nenajem, utekám ju uspať. Mlieko, dudu a spinkáme. Nespinkáme. Po urevanej polhodinke zaspaváme. Konečne. Najesť, umyť hlavu, všetky potreby záchodového charakteru. Káva..... Po hodinke sa ozvýva Mamáááá. Sused z hora vrtá, rozhodol sa vyvrtáť si z bytu ementál. Do železobetónu príklepovou vŕtačkou.  Je mi do plaču. Káva rozpitá. Vlasy nevysušené. Dokola nijéééé. Jablko nijééé, von nijééé. Tak teda zdemoluj obyvačku. Snažím sa manželovi do práce ožehliť aspoň tri tričká. Kontrolujem obývačku. Smola. Manželove knihy dostali k.o. Ten ma zabije. Patofyziológia roztrhaná, interná medicína pokreslená, anatómia preriedená. Teraz neviem čo skôr ratovať, či tie knihy, alebo tie tričká....Rozhodli knihy. Malá slečna nechápe prečo jej beriem takú super hračku, kde sa môže aj kreatívne vyžiť a hádže sa o zem. Nijéééé, bak bak mamáááá! Celé zle! Tak a dáme si jogurtík. Ten áno. Bože si milostrdný. Papáme jogurtík, po troch lyžičkách ja ama. Tak dobre ty ama. Sama naberá pod drobnohľadom svojej mamy. Ale čo sekunda. A jogurtík skončil na stene. Zo stropu visí cencúľ jahodovej mazlaniny. Beriem mop. A robím machuľu ešte väčšiu ako mapa afriky. Super, dúfam, že si to manžel nevšimne. Rozprávky, tanečky. ešte pár katastrof, ako otrhané kvetiny. Letí, letí všetko letí a naša malá práve doletela. Pristála behom sekundy na stole. Hrane konferenčného stolíka. Rev, jako pavián. Myslím, že aj horší. Stála som vedľa nej. Je mi do plaču. Toto už vážne nechápem. Sekunda. V tom prichádza manžel. Ovešaný nákupom letí k malej a dáva prvú pomoc. Ešte, že je na školený. Vitálne funkcie zachované, nevracia, rohovky v norme,konštatuje sucho, ešte zopár neurologických vyšetrení. Malá reve, ja plačem. Neurologicky v norme. Skonštatoval. Volá mama, dnes nemôže lebo ide na brušné tance, v stredu tiež nie, lebo ide na Vianočnú kapustnicu, v piatok s otcom sú pozvaný na flám. Super varovanie nehrozí. Mami, snažím sa ju prerušiť. " Mami potrebovala by som..." ani nedopoviem zložila. Svokra na východe. "Ako si sa mal v práci?" Snažím sa o určitú empatiu. "Fajn, tri operácie, dve resusciácie a krásne havárky, hľadali sme nohu, a mozog bol prosím pekne v motore!" Ďakujem za odpoveď, ešte niečo pozitívne. "Máme niečo jesť?" Podávame "gebuzinu". Zjedol, zvyknutý na nemocničnú stravu. Prichádza večer. Okúpať. Nijéééé. Smola. Tata kúpe. Počuť detský oddyševnený smiech.V akom stave je kúpeľna je mi už jedno!  Papáme. A do postieľky. Opäť postiekový cirkus končiaci sa, veľkým krikom. Po hodine je ticho. Vchádzame na kontrolu. Spí. Správame sa ako myšky tichučké. Bože len neprdnúť. A debaty obohacujúce ducha. Účty, čo treba spraviť. čo treba kúpiť. kto vykuchá kapra, kedy zaplatiť poistku na auto, čo je pokazené. Končím odchádzam spať. Zatvárajú sa mi oči. Nevládzem. V tom na mne spočinie ruka pána manžela, a viem ktorá bije. Tak dobre ešte jedno číslo zo zavretými očami, nech mi ťa nepreberie nejaká sexuchtivá sestrička a hajdy spať. Do jedej v noci kľud. Budí sa. Bože nie. Mlieko nezaberá. Čaj nezaberá. Dudu letí z posieľky. Do piatej sme hore. Spíme ešte hodinku a zasa Mámaáááá, papáááá. Manžel odchádza do práce. Unavený, nasraný.  Ja kruhy pod očami, ani korektor MaxFaktor nepomôže. Káva...a nanovo. Babka po fláme, Svokra na východe, Manžel na 48h službe.