Vidličky sú v príborníku, periny v perináči...

„Dnes som taká unavená. Si nevieš predstaviť, čo je to, keď musíš od rána stáť na nohách a plniť príkazy toho malého teroristu, ešte k tomu navariť, pre seba, malú, ožehliť, oprať, upratať, prechádzka, nákup, a to jej zaspávanie. Fakt mám dnes toho dosť.“ Sťažujem sa svojmu mužovi, keď malá po hodinovom cirkuse zaspala. Zlý mamagment, nedbalá synchonizácia a celkové zlé zladenie vecí a následných povinností. Znela blesková odpoveď toho empatického hada, čo stojí veďľa mňa. Čo???? Neverím vlastným ušiam. Asi ma rozhodí....No počkaj. Na druhý deň, moja urazená ješitnosť a dotknuté ego odchádzajú trucovať k rodičom. Ešte rozdám pár príkazov. Chcem navarené, postarané o malú, oprané a ožehlené. Vraciam sa neviem kedy. Bách, dverami a už ma neni. A keďže nie som sviňa, „keby niečo zavolaj“. Užívam si, kávička, kaderníčka, pokec s našimi, už nebol taký príjmný. Nedzielajú moje nadšenie „náuka na vlastnej koži“. Vraciam sa o 16tej. Už z chodby cítim z bytu neznesiteľný smrad. Nedokážem ho ani pomenovať. Hovorím si, nebudem sa čudovať keď na chodbe nájdem policajtov, že nás susedia zažalovali, za otravovanie smradom a nebudem prekvapená keď v kuchyni nájdem hasičov. Vchádzam a pach sa stupňuje. Výjav našej domácnosti ma pobavil, Na perách sa mi zjavil slastný výraz blaženého víťazstva. Bordel v plnej kráse. „No konečne, že sa mladej pani uráčilo“ výta ma moj manžel. V tvári má výraz typu „ešte chvíľu a zoberiem motorovú pílu a zmením sa na nejaké netvora z hororu“ Malá stojí pri tatovi, pevne ho drží za nohavice a kvíli od hladu. Zarípaná a prečúraná. No pekne. Nie je čas nič riešiť, len túto katastrofu. „Čo papala malá?“ „No nič, kedy som to mal asi stihnúť? Akože ty si odkráčaš a necháš ma tu samého, na decko, na domácnosť a to chce mať paninka navarené, oprané a ožehlené. Jako čo som tu ja nejaká infantilná chobotnica Oswald? Alebo jako si to predstavuješ?!“ Koncert pre susedov v nevídanej HD kvalite. Jáj, on nie je chobotnica. Neriešim manažera roka, ale dieťa. „A prečo si jej nedal aspoň nejakú mäsovú výživu?“ „No to by som najprv musel vedieť kde sú!“ A neožehlil som, lebo ani netuším kde je tá p.....á žehlička“ Na toto len vždy hovorím. Vidličky sú v príborníku a periny v perináči. Bilancia „tatodňa“: jedna panvica k koši, už nepoužiteľná, druhá len prepálená, obed v nedohľadne, bielizeň z práčky po celom byte, vešala asi naša malá, použité plienky po celom byte, dieťa o hlade nevyspaté a tenzné. Po vyriešení domácej katastrofy. Malá najedená zaspala. Mužíček ofučaný, upotený, a nasraný. Ešte než pleskol dverami oznámil, že radšej bude mesiac jazdiť RZP, ako toto tu. Odišiel sa ukľudniť do najbližšej krčmy a vrátil sa pod vplyvom alkoholu o 2 v noci. Už nikdy nespomenul mamagment na hovno, a na moje ponosy reaguje vždy s dávkou empatie. Na vlastnej koži je to najlepšie.