,,Moja realita bola, že teda väčšinu dňa som fakt netušila, čo robiť. Zmietali sa vo mne snáď všetky druhy emócií, ktoré ľudská duša pozná. Veľmi jasne si pamätám, ako na úplnom začiatku som bola schopná plakať a vzápätí sa nad tým diviť, že prečo vlastne. Vnímam tento dotyk s baby blues ako naozaj niečo nevšedné. Ešte aj tie slzy stekajúce po lícach boli akési iné. Nekonečne zázračné je to naše ľudské telo, ktoré sa s tými všetkými veľkými zmenami vysporadúva aj týmto spôsobom.“
Toto je krátky úryvok z príbehu Kataríny. Spoznávate sa v ňom? Ja veľmi. Najmä v tej časti o emóciách a slzách. Vždy som si o sebe myslela, že som silná, priam až tvrdá, že zvládnem všetko a čokoľvek. A potom prišiel pôrod a môj Adam a ja som sa zrazu cítila taká neschopná a krehká zároveň.
S odstupom času priznávam, že mnohé pocity som si nechávala dlho pre seba. No nebola som na to celkom sama, mala som podporu - partnera, úplne na začiatku aj jeho maminu, priateľky na telefóne, ktoré vďačne počúvali moje viac či menej zúfalé hlasovky.
Nie každá má to šťastie.
Viete o jednej, ktorá by potrebovala podporu?
Opýtajte sa jej ako sa naozaj má.
Alebo jej pošlite tento príspevok, aby si v ňom mohla nájsť to čo práve pre seba potrebuje.
Majte naplnené dni a spravte pre seba aj dnes niečo milé 🦋
Celý Katkin príbeh si môžete prečítať TU.
Táňa a Vysmiata Duša Mamky
Obrázok Unsplash Keenan Constance
