Blue Monday

Tretí januárový pondelok je vraj najdepresívnejším dňom v roku. Môže byť, mňa ale tentokrát “pozdravil” ešte v predstihu, počas tohto víkendu.

Už je to dávno čo som sa takto cítila. Unavená - to v zásade od začiatku roka, neschopná a márna - to prišlo ako bonus v posledných dňoch. 

Spúšťačom bol hnev. Iracionálny ale ľudský, môj.

Adamko posledné dni ťažko zaspáva a ešte horšie spáva. S mužom sa pri ňom na noc striedame, on sa jednak nezobudí na každé šuchtnutie a jednak ďaleko lepšie znáša prerušovaný spánok. U mňa nemožnosť nerušene spať aspoň v dvojhodinových intervaloch spôsobuje silné nervové vypätie. V “tú” noc boli intervaly v rozmedzí 45 až 60 minút 🤐.

Spala som v hneve, zobudila som sa s hnevom, komunikovala s hnevom a o niečo viac sa nahnevala, keď som zistila, že muž ešte spí.

Hnevať sa na malé dieťa. Áno, viem, iracionálne, viem.

Potom som ten hnev presmerovala na seba. Veď som hrozná, neschopná a otravujem tu najbližším ľuďom život hneď od rána. Už som síce nekomunikovala v hneve, ale bola som jemne duchom neprítomná, akoby zo mňa niekto vysal život a všetok elán.

Je to bludný kruh, z ktorého sa vystupuje ťažko, avšak tentokrát sme si s mužom vyskúšali ako by to asi mohlo prebiehať, aby som sa dokázala z toho kruhu dostať bez ťažších následkov, za čo som nesmierne vďačná sebe aj jemu. (asi sme za ten rok a pol spoločného rodičovstva o niečo podrástli 🙂)

Čo sa udialo?

• priznala som si svoje pocity v sebe a vedome som so sebou komunikovala a pracovala
• dopriala som si a bolo mi dopriate ešte si pospať a načerpať tak fyzickú energiu, ktorú som potrebovala
• môj muž sa emočne nezavrel ako to v takýchto situáciách robieval kedysi, naopak - ostal prítomný pre mňa, pomaličky skúšal alebo len pokojne čakal, vďaka čomu sa mi podarilo aspoň pootvoriť pomyselné dvere a strčiť do nich nohu
• pretože som sa cítila bezpečne, podarilo sa mi pokojne o tom hovoriť a dokonca aj slzu pustiť keď mi došlo, prečo sa vlastne hnevám a čo ma drží tak energeticky dole
• navyše, manžel si uvedomil, že jeho chvíle so synom môžu vyznievať ako idylické keď mi o nich rozpráva, no aj jemu sa už stalo, že sa na neho nahneval; toto bol pre mňa veľmi uľavujúci okamih, zistiť, že nie som jediná, ktorej sa to deje.

Milé ženy, neostávajte so svojou emóciou samé.

Či už je to hnev, smútok, pocit bezmocnosti, zdieľajte ako sa cítite, oslovte blízku osobu a povedzte jej o tom. Povedzte jej aj to čo by ste práve potrebovali - objať, pohladiť, možno “len” byť tam chvíľu spolu. 

Je nesmierne oslobodzujúce priznať si, že aj ako milujúce mamy sa dokážeme hnevať. Ak na to práve nemáte priestor vo vašom bežnom živote, sme tu pre vás.

Hnev je hlavnou témou našej prvej tohtoročnej online podpornej skupiny. Ak máte záujem, prihláste sa Prvá podporná skupina v tomto roku ✨ - Modrý koník.

Táňa a tím Vysmiatej Duše Mamky