Začínam život od znova, od základov. So starého života mi ostal synček, polovica bytu v ktorom momentálne žijem so synom a najlepšia kamarátka.

Našla som si dobrú prácu, v ktorej som spokojná a kde mám úžasných kolegov.

Všetko je nové, všetko sa učíme so synom organizovať a prežívať nanovo. Ranné organizovanie cesty do škôlky a zo škôlky tak aby som stihla prácu. Našťastie moja naj kamarátka mi neustále pomaha. Učíme sa žiť dvaja a tráviť čas dvaja. 

Malému sa denne snažím vysvetliť že sme teraz len dvaja. Tatino cez týždeň veľmi nemá čas, takže ostávajú každé dva víkendy.

Najťažšie je mu vysvetliť že sa už manžel nevráti a že dokazovať malému denne že to dvaja zvládneme a je nám dobre.

Ešte k tomu nová práca a nové úlohy a občas mám pocit že to už nedám. Mám chuť plakať a nadávať. Ale nemôžem. Syn potrebuje silnu mamu. Pretože potrebuje silný oporný bod.

Je to tam 😁😁😁 mám novú prácu dobre platenú prácu s normálne vyzerajúcim šéfom a s normálnou pracovnou dobou 🙂))))

Navyše sme v piatok s čoskoro ex manželom podali žiadosť o rozvod. Všetko je ako má byť. 

Ešte musíme nájsť vhodnú chvíľu povedať malému že sa rozvádzame ale osobne si myslim že je dosť múdry na to aby chápal že toto čo je nie je štandardne ale nakoľko vidi spokojnu maminu nemá dôvod na obavy a ani nebude mať.

Konečne budem opäť sama sebou finančne nezávislou a už nikdy nedopustim aby som spadla späť do toho stavu že som závislá od niekoho či už citovo alebo finančne.

Cítim sa silná a šťastná a plná očakávania z novej práce. 

Verím rok 2019 budem rokom môjho znovuzrodenia a že konečne sa po rokoch budem aj tešiť s vianoc a s nového roka. 

No po dlhšej dobe sa ozývam....mám za sebou veľmi zaujímavé a psychicky náročné obdobie, kedy sa mi zmenil celý život a aj môj pohľad na seba.

Za toto obdobie som sa začala znova spoznávať a začala som si vážiť samú seba.

S manželom už nežijeme spolu. Ale na rozdiel od ostatných párov v našom okolí, ktorý sa rozišli my sme sa rozišli v dobrom a nehádame sa.

Momentálne sme tak že si rozumieme a robíme všetko pre nášho syna aby ho to čo najmenej zaťažilo. Nehádame sa a ani si nerobíme napriek. Manžel súhlasí s mojími podmienkami a ja vychádzame si v ústrety. Je to fajn.

Podali sme žiadosť o rozvod a manžel už žije s inou ...ale nehnevám sa ...som rada. Mám pocit neskutočnej slobody a aj keď mi je niekedy clivo a smutno, som opäť sama sebou a som spokojná.

Aktuálne si hľadám novú prácu a znova som začala čitať a robiť zmeny tak ako sa to páči mne. Plánujem si večere s kamoškami tiež mamičkami a robíme prespávačky.

Takže po dlhej dobe sa ozývam. Mám za sebou veľmi čudné obdobie a ešte čudnejšie z môjho pohľadu ma čaká.

Žiaľ naše manželstvo sa nepodarilo zachrániť, ale  naše priateľstvo áno. Po toľkých rokoch trápenia sme sa zhodli, že bude lepšie ako budeme len kamaráti ale už nie manželia a každý si pôjde svojou cestou.

Nebolo to pre mňa ľahké. Prežila som tri dni v totálnej samote (malý bol akurát u manžela) čiže som bola sama a mala som čas si to celé premyslieť a celé si to dať v hlave dokopy. A musela som uznať, že už to naozaj celé nemalo zmysel, nemali sme si čo povedať a viac sme sa hadali a ubližovali si ako sa ľúbili.

Odkedy som si bola ochotná priznať svoj podiel viny a bola som ochotná sa na to pozrieť nezaujato tak sa cítim lepšie a som schopná konečne sa reálne pozrieť na celý náš vzťah.

Síce sa ešte stále som to nerozdýchala, a je mi to celé ľuto, ale viem, že to tak musí byť.

Chcem aby sme ostali kamaráti aj keď to určite nebude často ľahké, ale bude to to najlepšie pre každého. 

Tentoraz som naozaj dlho nenapísala, ale to neznamená, že som na svoj denník zabudla. Skôr ide o to, že som sa snažila uplynulé veci v sebe vyriešiť a rozhodnúť sa už konečne akým smerom sa vyberiem.

Ako som písala, manžel 27.12 odišiel a odvtedy žije mimo. Malého mal päť dní a potom ho vrátil domov. Odvtedy si tu bačujeme sami. 

S manželom si píšeme viac menej každý deň, niekedy je to boj niekedy je to fajn...ale čo je fajn, že komunikujeme. 

Aj sme sa stretli aby sme sa pokúsili porozprávať o celej situácií. Čo sa aj stalo, akurát sme sa zasa pohádali na kravine. Ale sme si to potom vyriešili a vrátila som sa domov síce s lepším pocitom ale aj s neskutočným bordelom v hlave a v srdci.

Odvtedy som hľadala odpovede čo ďalej, či to vôbec chcem zachraňovať, pretože manžel neprestane byť taký aký je, respektíve, kým pochopí, že ma už nemusí držť za ruku a zakaždým riadiť a strážiť ma, že sa už nezosypem pri každom probléme ako predtým, a že už pracujem na svojej vnútornej sile chvíľu potrvá. Je to dlhá cesta pre nás oboch a je teraz otázka či ju chcem podstúpiť.  

Z manžela mám pocit, že sa chce vrátiť a chce našu rodinu zachrániť čo je fajn, avšak je za tým to, že ja budem musieť prekonať jeho úvodnú ostražitosť a nedôveru v mojej zmene.

Život je boj, to je už  raz tak. Každý bojuje s niečím a každého je ten jeho boj najväčším a najťažším. 

Manžel ako sľúbil odišiel. Dohodli sme sa, že aby to malý lepšie znášal pôjdu na pánsku jazdu na lyžovačku, keďže mňa lyžovanie nejak extra neťahá a týmpadom sa zabavia a nebude to lúčenie také ťažké.

Som už pár dní sama, a som prekvapená so svojích pocitov. Myslela som si, že ho budem nenávadieť a hnevať sa. Ale pravda je taká, že každý deň sa mi v mysli  prehrávajú nanovo ďalšie a ďalšie situácie, kde som sa veru ako dobrá manželka nezachovala a naplno začínam precitovať to moje egoistické správanie voči nemu.

Včera som opäť raz počula jednu múdru myšlienku a to, že manželstvo prežije všetko len ak je postavené na základe priateľstva. My sme síce boli priatelia a to najlepší, ale ak sa o to priateľstvo nestaráte tak aj to najlepšie po čase vychladne a to sa presne stalo.

Prestala som byť jeho priateľkou a začala som byť len frustrovanou ženou, ktorá nevie vyjadriť svoje emócie.

Dnes sa už hnevám len na seba a svoju neschopnosť. Hnevám sa na to, že som si dovolila stratiť samú seba. Stratila som v tej vlne sebaľútosti to dievča, do ktorého sa zaľúbil, tu iskru a bojovnosť.

Dlhšie som nič nenapísala, keďže jednak bolo toto obdobie pred vianocami veľmi hektické a jednak som viedla strašný vnútorný boj.

Boj kedy som sa musela rozhodnúť čo s touto situáciou. Bola som frustrovaná, nahnevaná a zlá aj na manžela, miestami aj na synčeka.

Bola som nahnevaná a rozhodnutá, že ak manžel nezačne rešpektovať takú aká som, tak nech ide do hája. Bola som rozhodnutá byť emancipovaná a silná. Nenechať si už skákať po hlave. 

Potom som sa zamyslela nad celým, či uvažujem správnym smerom. Videla som na manželovi, že mu nie je jedno všetko. Začal spolupracovať a dodržal moje prospy a žiadosti. 

Bol veľmi milý a celkovo sme mali prijemne sviatky.

Uvedomila som si čím to je a rozdiel cítila aj svokra. Bola som uvoľnená a prestala som riešiť kraviny. Prestala som kričať a rozčuľovať sa nad vecami. Ak má manžel vytočil namiesto toho aby som kričala naňho som zavolala svokre nech mi poradí čo s jej synom. A poradila. 

Je mi do plaču ale už nevládzem plakať. Dni kedy mám kvôli Vianociam veľa práce sa dajú zvládať ale noci sú strašné. 

Aj dnes poobede keď som sa pozerala ako sa manžel venuje synovi, ako ho motivuje a pomaha, krvacalo mi srdce. Ja ich rozdelím a pokazím toto krásne puto. 

Odoženiem mu otca, ktorého miluje a ktorý miluje len preto, že sa nedokážeme ovládať. Že nedokážem riadiť v sebe svoje výbuchy a ego.

A manžel ak nechce prísť o zvyšok nervov musí odísť.

Verila som že to prejde ako doteraz vždy ale tentoraz je to realita a nie len prázdne slová.

Verila som, že písanie tohto denníka mi pomôže. Že vďaka nemu lepšie uvidím svoje chyby. Ale už je to dlho čo ho píšem a nič sa nezmenilo. Ja som sa nezmenila. Som stále rovnako nervózna, výbušná a egoisticka.

Ani neviem co napísať...manžel sa naozaj snaží, aby mi pomáhal a aby bola doma príjemná atmosfére v rámci možností a ja som napnutá a ako guma v gaťoch....na všetko reagujem podráždene

a citlivo....na všetko zazerám a som jak prepnutá.

A pritom ja som tá, čo túto sitáciu spôsobila a nie on...ja by som sa mala snažiť a nie on....

Neviem čo sa to so mnou deje a prečo som zrazu takáto. Deň dva som v pohode a potom bum...jak šibnutá. Pritom viem, že týmto len škodím celej situácii.

Moje ma chce stále chrániť, ale už nemá pred čím....tak prečo ho nedokážem ovládať? Prečo stále so mnou lomcuje? Prečo stále mám potrebu byť hnusná a nervózna a kričať?

Je to celé na dve veci....nedokážem sa sústrediť. 

Takže milý denníček máme ešte 12 dní aby sme zo mňa spravili dobrú manželku a hlavne aby som neprišla o manžela a udržala si svoju rodinu. 

Môj manžel potrebuje cítiť že mi na ňom záleží a že chcem náš vzťah zachrániť 

Ak mám byť úprimná, doteraz som sa skôr ľutovala a sústredila na to, aké to budem mať keď ostanem sama s dieťaťom. 

Pritom teraz je dôležitejšie dosiahnuť aby som neostala sama.

Takže na čom môjmu mužovi záleží aby sme sa úprimne rozprávali ako o bežných veciach ktoré nás trápia tak aj o dôležitých veciach ale bez hádky a bez toho aby som mu skákala do reči. 

Čo je momentálne nemožné. Som strašne netrpezlivá a nedokážem vydržať kým dohovorí. Je to ale prejav neúcty.

Dlhšie som neprispela, pretože som si uvedomila, že tento denník začal strácať smer a zmysel kvôli ktorému som ho začala písať.

Mala pomôcť vám, ktoré tiež žijete s egoistom zahľadený do seba.

Ktorý nevidí nič iné len vlastné bolesti a problémy.

Akosi som skĺzla k sebaľútosti a spovedaniu sa.

Dnes moje ego dostalo poriadne zabrať. 

Zistilo že už odchod manžela nezastavím a tiež som zistila, že 99% z vás by konalo rovnako ako on keby mali podobne možnosti 

Dnešný zápis do svojho denníka by som nechcela venovať sebe a svojim problémom, ale jednej veci, ktorú som si uvedomila včera a týka sa našich partnerov, druhov, manželov.

Tento čias vianoc býva v poslednej dobe veľmi hektický a stresový, aby sme stihli nakúpiť darčeky za Ježiška, aby nezabudli na ozdody a stromček a vianočné menu.

A samozrejme koláčiky, veľa koláčikov. 

A celom tomto zhone zabúdame na to najdôležitejšie a to radostný čas trávený s rodinou.

Mamičky sa už viac menej naučili že si vyčlenia cesto na medovníčky a čas aby so svojimi deťmi napiekli pár nepodarkov 🙂 a urobili im radosť. Možno ich zapajate aj do výzdob bytu.

Ale zapajate aj svojich mužov?

Keď to už vyzerá, že to zvládam vždy sa niečo pokazí. S manželom sme spravili pár kompromisov a ako vždy on ich začal dodržiavať a ja som to zvládla jeden deň a dnes som opäť vybuchla. Čo je najhoršie som stále viac nervóznejšie a už malý vníma že mama stále kričí. 

A áno ja kričím, som nervózna a zvyšujeme hlas.

Pritom možno čo sa deje je to najlepšie čo sa môže, stať pretože máme možnosť získať odstup, spoznať seba samých a opäť toho druhého.

Dohodli sme sa že v prvom rade zakopeme vojnovú sekeru a budeme kamaráti a pomáhať si. A ja dnes jak najväčšia piiip po nich začnem kričať keď sa hrajú lebo som nervózna a mňa to ruší a namiesto toho že by som sa uvedomila útočím ďalej.

Začínam mať so seba strach. Moje problémy sú väčšia ako ja a neviem či ich zvládnem.

Neviem či dokážem svoj hnev, svoje ego dostať pod kontrolu.

Už pár dní som nič nenapísala lebo som nevedela či a čo....Včera večer sme mali rozhovor na základe ktorého vyšlo, že je definitívny koniec. Chce sa rozviesť a čo najskôr. A čo bude potom sa uvidí. Či si k sebe nájdeme opäť cestu alebo nie. Už spáva v obývačke a nechce mať so mnou nič. Síce vychádzame spolu relatívne normálne a správame sa k sebe milo je koniec. 

Že mám dve možnosti buď naňho zanevrem a zatrpknem a do obdobia kým odíde budem odmerana a potom ešte viac. Alebo sa stým zmierim, priznám si svoju časť viny a pokúsim sa konečne zmeniť. Čas, ktorý ostáva do konca sa budem snažiť pracovať na tom aby som nebola nepríjemná, usmievať sa aj keď to bude ťažké (hlavne kvôli malému) a mužovi ukázať, že nie som tak beznádejný prípad ako si myslí. 

Keďže mám v sebe to hrdé a urazené ego, je to veľmi ťažké. Strašne to so mnou hádže a najradšej by som kričala a hádzala zem ako malé decko. Najradšej by som muža bila päsťou do hrude ako rozmaznané dieťa čo nedostalo to čo chcelo. 

Viem ale, že to nie je správne a chápem že aj pre manžela je to takže, nehovoriac o malom, keď to zistí. Čo bude hneď po vianociach. 

Manžel mu to chce normálne vysvetliť pričom nechce dávať vinu nikomu a chce mu vysvetliť, že síce sme kamaráti ale už sa tak nemáme radi. A v tomto duchu by som nemala mať v sebe žlč a hnev.

Mala by som byť okúzľujúca a sexi aby videl o čo prichádza. 

Od piatka som sem nenapísala nič. Myslela som si, že po víkende dám nejaké pozitívne zápisky a budem snovať ďalšie plány, ale teraz mam v sebe opäť prázdno.

Na to aby naše manželstvo a náš vzťah fungoval je pre môjho muža dôležitou podmienkou aby sme sa vedeli rozprávať. Otvorene a o všetkom. Akosi sa očakáva, že ja ako žena by som s takýmto niečim nemala mať problém a práve muži sú tí čo sa nechcú rozprávať.

Nuž u nás je to naopak. Sme taký opačný pár. Samozrejme o hlúpostiach a nedôležitých veciach sa viem rozprávať aj hodiny. Ale akonáhle ide do tuhého mám blok.

Nechcem povedať, že sa bojím manžela alebo je ho reakcie. To nie....ale akosi nemám chuť do toho ísť. Skôr je to preto, že odomňa očakáva nejaký výsledok rozhovoru. Nie len tliachanie. A tam je pes zakopaný. Neviem prevziať zodpovednosť za svoje činy a slová.

Problém je v tom, že sa mi pred očami a pred očami môjho malého syna rúca manželstvo, pretože takto sa to už nedá udržať a je to v mojich rukách a ja sa napriek tomu len prizerám. Prečo?

Prečo nechcem dopriať svojmu synovi to čo som sama nemala? Funkčnú a harmonickú rodinu? Prečo musím jak cez kopirák byť ako moji lahostajný rodičia, ktorým bolo šum a fuk ako sa cítime a čo chceme?

Včera som nemala silu napísať sem ani jedno písmeno. Bol to veľmi ťažký deň a večer. Zasa sme sa pohádali a bolo to celé strašné. 

Nakoniec to skončilo tak, že ja som plakala, muž plakal a aj malý plakal. Ja som sa za to celé strašne nenávidela. Ten pohľad kedy dve osoby, ktoré milujete najviac na svete sa na vás pozerajú a nechápu, prečo s vami lomcuje zlosť, ego a sebaľútosť. Keď vidíte v ich očiach smútok a bezbrannosť. Keď by chceli aby všetko fungovalo a nechápu prečo takú jednoduchú vec ako žiť pre rodinu nedokáže práve MAMA. 

Neskôr keď išiel malý spať, sme sa veľa rozprávali a zarazila ma jedna vec. Môj manžel sa ma spýtal, kedy naposledy som mu povedala, že je sexi, alebo že niečo mu sekne alebo ma priťahuje alebo čokoľvek iné. 

Mne po porôde ostala na bruchu natiahnutá koža, a pupok sa mi niekam stratil. Prsia po kojení sa zmenšili o jedno číslo a panva mi ostala široká ako michalská brána. Napriek tomu mi manžel stále lichotí, že som sexi, že sa mu páčim. Povie mi to aj keď to nie je pravda, pretože vie, že sú to veci, ktoré ma trápia a chce mi dodať pociť ženskosti.

Ja som sa naňho prestala pozerať ako na chlapa, ako na muža, ktorý by ma priťahoval, ktorý ma neskutočne krásne oči, peknú tvár a široký chrbát na ktorom by snáď aj lietadlá mohli prístať.

Ja som videla len jeho chyby, kilá ktoré mu pribudli, čelo ktoré sa mu mračí, ponožky ktoré nedal do koša na prádlo, pastu ktorú  nezavrel......,.proste len chyby.

Dnes som si uvedomila, že moje ego ma má neskutočne v hrsti. Dvakrát pristihla ako do mňa vstupná zlosť a hnev. Ako sa mi zatemnuje pred očami a chystám sa vysloviť slová, ktoré sakra oľutujem. Našťastie sa mi to podarilo však uvedomiť a zastaviť to.

Viete mám pocit, že tým že som zasa svoje ego neudržala tak som sa dostala do horšej situácie ako kedykoľvek predtým. Manžel sa vo mne opäť sklamal. Dal mi šancu ukázať, že rodina je pre mňa dôležitejšia ako ego ale ja som túto šancu rozdupala a vyhodila. 

Neodolala som svojmu egu a vyletela som opäť. Ešte v pondelok som verila, že nás čakajú krásne Vianoce a ešte krajší nový rok konečne a teraz mi je do plaču. Manžel opäť hovorí o tom ako sa teší keď už odomňa odíde a už mu viac neublížim.

U nás je to podobne ako keď pozeráte zámenu manželiek a tam je troška chlap čo len všetko sľubuje a o ničom sa nechce rozprávať a všetko veď potom a nedá sa. Žena sa snaží ako sa dá ale raz príde ten koniec. Akurát u nás je to naopak. Ja som ten muž zahľadený do seba bez práce a koruny a muž je ten čo sa stále snaží rozprávať a hľadať riešenia. 

Áno môj manžel sa rád rozpráva a verí že základom manželstva je komunikácia. Dobre že? Akurát nie keď ste vyrastali v prostredí kde sa nikto a nikým ak nemusel nerozprával. V tom prípade tomu vôbec nerozumiete a nechápte dôležitosť rozhovorov.

Trvalo mi neskutočne veľa rokov kým som to pochopila a akceptovala ale stále sa pri tom necitim konfortne. A keď mám dávať von emócie často plačem. Čo už samozrejme každému vrátane mňa ide na nervy. Mám tvar od večného plakania ako storočná žena a oči ako ten najsmutnejší bernardín. 

Jeden den nenapíšem do denníka a moje EGO ma opäť prerástlo :(. Chápete to? Tá sviňa vo mne narastla a opäť úradovala, potom sa pekne stiahla a mne ostali oči pre plač. Je mi z toho zle. Nedokážem sa ani do zrkadla pozrieť. Manžel mi dal znova šancu ukázať mu či mi na ňom a na našom manželstve záleží a po dvoch dňoch mu veselo skáčem do reči a správam sa ako keby sa nič nedialo. Je toto možné? 

Áno je :(.

Vietejedna z  mojich najhorších vlastností je že skáčem do reči a je mi jedno s kým hovorím. Proste skáčem do reči bez rešpektu lebo veď JA viem čo chce povedať takže nemusím počkať kým dopovie. 

Vtipné je sama to neznášam keď to robia iný ale ja si veselo skáčem do reči ďalej. 

Teraz je zasa všetko na prd. Keby som však písala svoj denník aj včera uvedomila by som si akú šancu som dostala a aká nádej je predomnou. 

Slová ako pokora, úcta a rešpekt už dávno nemám v slovníku :( som strašná manželka a strašná osoba. 

Hovorí sa, že sa nedokážeme zmeniť kým nevystúpime so svojej komfortnej zóny a nepriznáme si pred sebou vlastne chyby.

Ja som konečne dospela do štádia sa priznať, že som naozaj zlá manželka. Keď pozerám tie romantické filmy ako žena podporuje svojho muža, ako mu číta myšlienka, cíti jeho pocity a vždy povie alebo spraví tie správne slová mám chuť vliezť pod posteľ od hanbi.

Vyrastala som v pasívnom manželstve, kde si rodičia navzájom neprejavovali pocity, nechystali prekvapenia, nerobili si večere, nikam nechodili a spoločensky nežili. A žiaľ vo mne sa tieto vzorce správania tak zakorenili že som sa stala rovnakou.

Takže nikdy ma nenapadlo obliecť si sexi bielizeň, navariť večeru a poslať mužovi provokačnú sms. Ukameňujte ma, ale mňa to fakt nenapadlo ani ma to nejak netrápilo. Som introvert zahľadený do seba a tak ak chcel muž romantiku, musel to sám zorganizovať.

Už asi aj vy vidite, že som naozaj zlá manželka. Za 15 rokov som ho nedokázala ničím prekvapiť a očariť. Teda možno raz alebo dvakrát, ale to si už človek ani nepamätá.

Naozaj to platí milé mamičky, ktoré máte dcéry, že ste pre ne veľký vzor a ako sa správate v manželstve, tak sa budú s veľkou pravdepodobnosťou správať aj ony. Tak pozor na to. 

Je ťažké priznať, že ste v niečom zlé, aj keď je to očividne a každý sa vám to snaží naznačiť, že niečo nie je v poriadku. Máte svoju hlavu, svoje presvedčenie, svoje EGO. A je vám úplne jedno čo hovoria ostatní, vy predsa viete najlepšie ako to je. A potom jedného dňa príde vytriezvenie, realita a vy sa prebudíte zo sna a vôbec netušíte čo sa stalo. Ako sa to celé mohlo takto pokaziť, prečo ste to dopustila a prečo vás nikto nezastavil. A potom postupne sa vám to celé začne skladať ako puzzle. Všetky tie hádky, prosby, sľuby a pochopíte, že celý čas ste mala možnosť to zastaviť ale bola ste zaslepená svojim vlastným ja.

Nuž takto nejako sa cítim a preto som sa rozhodla, že napíšem tento denník a napíšem ho práve sem aby som možno pomohla niekomu inému si uvedomiť realitu. 

Dlho som rozmýšľala ako to napísať a čo vlastne napísať aby som dosiahla týmto čo chcem. Nakoniec som sa rozhodla, že budem písať každý deň až kým všetku trpkosť zo seba nevypíšem. 

V tejto prvej časti môjho denníka opíšem v hrubosti čo sa vlastne v mojom manželstve a aj živote pokazilo. 

Začnem tým, že prezradím že sme s manželom spolu už 15rokov s toho 5 ako manželia. Máme krásneho 6 ročného syna a vonkajší pozorovateľ by povedal, že máme všetko na to aby sme boli šťastní. Ale realita býva skrytá za dverami bytu. 

Pretože napriek tomu že máme naoko všetko (zdravé dieťa, byť, auto a aj my sme zdraví a ešte stale mladí) tak sa niečo pokazilo.