Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
    Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
    zuska_bluzka
    27. jan 2015    Čítané 0x

    Keď ľuďom chýba ľudskosť...

         Je to už 70 rokov, čo skončili utrpenie, beznádej, zúfalstvo, ponižovanie, nedôvera a strach. 27. januára 1945. Pre všetkých tých, ktorí sa narodili iní, stali sa inými, mali odvahu stať sa inými alebo spoločnosť ich jednoducho za iných považovala. Skončili sa zverstvá koncentračného tábora Osvienčim. No pre milióny tých, ktorí počas piatich rokov jeho existencie boli zavraždení, prišla táto záchrana už bohužiaľ neskoro. Neostalo z nich nič, len biely oblak dymu nad barakmi a ich usmiate tváre v spomienkach preživších. Prišlo oslobodenie, 322. strelecká divízia červenej armády a s ňou aj záchrana pre tých, ktorí sa už nevládali vydať na pochody smrti. Utrpenie, beznádej, zúfalstvo, ponižovanie, nedôveru a strach po dlhom čase vystriedala nádej. Nie šťastie, radosť, očakávania lepších zajtrajškov, či bujaré oslavy, len prostá nádej. Väzenské čísla vytetované na predlaktiach sa začali premieňať na ľudské bytosti s osudmi a menami. 44070, 29162, 62472, 174517...

    „Ozval sa rev nákladiakov 40, 50, 60, ktoré so svojimi obeťami mierili k plynovým komorám, pretože za našimi drevenými stenami plynul ďalej normálny život Brezinky. Mysleli sme na nich, ako sa pokojne radia do „spŕch“. A za hodinu sme počuli neľútostné zvonenie kovových roštov, ako rachotili do pecí s ďalším a ďalším nákladom, otočili sa a vydali vodopád tiel plameňom. Bol to monotónny zvuk, skazonosný zvuk. Pre nás to však bola výzva, pretože sme vedeli, že ho môžeme umlčať  len vtedy, keď sa nám podarí utiecť.“ Rudolf Vrba

    „A Boh? Kde bol Boh, keď ho bolo treba? Alebo mali Nemci vlastného Boha? Existoval aj zradcovský Boh pre zajatcov? Pre nich bolo Bohom zúfalstvo. Božské utrpenie, vyčerpanie a smrť. Boh je iba úžasný nezmysel. Boh je prejavom ľudskej slabosti. Zomierajúci volali k Bohu. Videla som to i počula. Boh je pekné slovíčko, ktoré odvádza pozornosť od reality. V Osvienčime nebol žiadny Boh. Kde bol, keď vešali mladé ženy, dokonca dievčatá, a my sme sa museli prizerať? Kde bol, keď umierali tisíce? Vždy, keď takto uvažujem, dospejem k rovnakému záveru: Neverím ani v Boha, ani v štát. Čo mi teda ostáva? Jedine ľudia.“  Roosje Glaser

         A v tých čo na nich predtým ukazovali prstami, pohŕdali nimi, závideli im a nenávideli ich zrazu vyvolávali vychudnuté, vetché bytosti akoby z iného sveta ľútosť, vinu, výčitky ospravedlňované vetou „My sme to nevedeli.“. Vedeli, ale nechceli vedieť. Prizerali sa, ale nechceli vidieť. Pomáhali a zradili, ale nechceli niesť zodpovednosť. Ľudia neboli ľuďmi ale lovcami a štvancami. A prečo to celé? Pre pár drobných bezcenných mariek? Zo strachu? Z ľahostajnosti? Alebo ľudia, tie mysliace hlavy tvorstva, naozaj uverili, že nevinní muži, ženy a deti, dokonca bábätká, sú ich nepriateľmi, pretože mali doma menoru namiesto kríža s Ježišom, lebo ich pleť bola tmavšia a oči černejšie, lebo muž ľúbil muža alebo preto, že im nebolo Bohom dopriate narodiť sa zdraví? To bola ich najväčšia vina za ktorú museli byť umučení, splynovaní, a bábkami v rukách nadľudí v mene „lekárskych“ pokusov? Je možné aby človek človeka tak veľmi nenávidel? JE!

    „Tá správa bola výkrikom zúfalstva. Zanechajte všetko ostatné a venujte sa tejto úlohe. Nezabúdajte, že jeden deň vašej nečinnosti zabíja 12 000 duší...  Vy, naši bratia, synovia Izraela, čo ste rozumu zbavení? Neviete nič o pekle okolo nás? Pre koho šetríte svoje peniaze?  Ako je možné, že naše prosby na vás pôsobia menej ako kňučanie žobráka stojaceho pred vašimi dverami? Vrahovia! Blázni“ kto dáva milodary? Vy, ktorí hádžete niekoľko mincí zo svojich bezpečných domovov? Alebo my, ktorí dávame svoju krv do hlbín pekla? Len jedinú vec môžeme povedať na vaše ospravedlnenie – že nepoznáte pravdu. To je možné. Zlosyn vie svoju prácu tak prefíkane, že len hŕstka uhádne pravdu. My sme vám pravdu povedali niekoľkokrát. Je možné, že veríte našim vrahom viac než nám? Snáď Boh otvorí vaše oči a dá vám srdce zachrániť v týchto posledných hodinách tých, ktorí ostali...“ Rabi Michael Dov Weissmandel

         Nerobím si ilúzie, ľudia sú nepoučiteľní, veď sa nám to za tých 70 rokov od holokaustu podarilo neraz dokázať. Nie sme schopní poučiť sa z vlastných chýb a ani memento poľského Osvienčimu to nezmení. Možno si niektorí z vás dnes spomenú, zapália sviečku, položia kamienok, vyronia slzu, vyslovia modlitbu, no zajtra bude nový deň a mnohí zabudnú... Moja mama vždy hovorila, že hlupák sa učí na vlastných chybách a ten múdry sa poučí z chýb iných. Rada by som verila, že nie sme krajinou hlupákov. Je len na nás ako budeme svoje deti vychovávať a k čomu ich viesť, no naučiť ich nebáť sa inakosti a vážiť si každý jeden ľudský život, nech sa iným zdá akokoľvek bezcenný, je poslaním najvyšším. Aby sa história neopakovala a inakosť sa nerovnala rozsudku smrti.

    „Nič nie je čierne a biele, nejestvujú kovboji a Indiáni. Iba ľudia. Príjemní či nepríjemní. Väčšina z nich je poctivá, poslušná a oportunistická.“ Roosje Glaser

    Zus.