Vďaka nášmu skvelému pánovi farárovi sme sa v tú jar dostali aj do ďalšieho rehabilitačného zariadenia v Piešťanoch - Possibilitas. Keďže terapie sme mali v prvom rannom bloku, končili sme už 10:30. Hrdinsky som sa rozhodla, že nepotrebujeme v Piešťanoch nocovať, keďže okolo 12-tej vieme byť doma a byť celé popoludnie s rodinou. Povedala som si, že budeme denne dochádzať. Bola to výzva!
Skoro ráno budík. Nie raz, ale 2 týždne po sebe. Rýchlo sa obriadiť, schmatnúť spiacu Sofinku, priviesť ju medzi bdelých, obliecť, naložiť ju do auta a 6:40 odchod. O 8:00 sme už museli byť v Piešťanoch.
Máj bol toho roku veľmi upršaný mesiac a z 10 dní, ktoré sme dochádzali, nám asi 8 dní pršalo. Prvý deň som nevedela do čoho idem. Tretí deň som už revala za volantom. Z Bratislavy som vystrelila na diaľnicu, čo ma vyplula do kolóny plnej kamiónov jazdiacich v pravom, najpomalšom pruhu. Pri predbiehaní im odstrekovala voda spod kolies až som chvíľami nič nevidela. V krajnom ľavom pruhu sa ísť nedalo, vždy sa z ničoho nič zjavil nejaký magor, ktorý maximálnu rýchlosť videl asi len pri štarte. Dalo sa trpieť jedine v strednom pruhu a schytávať odstrekujúcu vodu spod kolies nákladiakov.
V stredu do strašného dažďa klesla aj hmla a to už bol čistý masaker. Hmlovku som síce našla, ale očividne som bola jednou z mála, ktorí sa týmto úkonom zaoberali. Našťastie "týpek" predo mnou zdieľal podobné pocity a tak som sa ho s patričnou vzdialenosťou držala. V určitej chvíli sme v tandeme predbiehali kamión, do toho hmla, pustila sa totálna smršť a zrazu nebolo vôbec nič vidieť. Netušila som, kde sú namaľované pruhy či stredové zvodidlá. Napadlo mi, že ak do nich vpálim 110-kilometrovou rýchlosťou, veľa z nás nezostane. Vtom som zbadala hmlovku "týpka" predo mnou, nalepila som sa na neho tak, aby som videla aspoň jeho a tak som prekonala kritický úsek. Po minútke sa búrková smršť čiastočne zmiernila, čo mi pomohlo neopúšťať sa. Ďakovala som Bohu, že sme to prežili, ale zostal vo mne obrovský strach, až som sa bála sadnúť za volant na druhý deň.
Nezostalo mi nič iné, len prekonať sa. Úsek okolo Hlohovca sa zas veľmi šmýkal pri prechádzaní cez stredovú čiaru, zostávala v strede voda a vytvárala ideálne šmykové podmienky. Cesty boli jednou veľkou nočnou morou. Našťastie, cestári o tomto probléme vedeli, pretože cez leto následne vymenili dlhokánsky úsek vozovky v daných miestach.
Najlepší boli aj tak vodiči, ktorí za dažďa jazdili po diaľnici bez svetiel. Niet nad takýchto bláznov. Zakaždým, keď zazneli v rádiu informácie dopravného servisu a upozornili vodičov na silný dážď a popriali nám šťastnú cestu, mala som sto chutí zavolať im, aby nezabudli upozorniť bláznov bez svetiel. Veď načo by svietili, povinné to nie je, stretávačky svietia, noc nie je, dopredu vidia a to, že do nich niekto môže vpáliť zozadu v prudkom daždi či hmle ich nezaujíma. Totálna ignorancia. Možno na ňu raz doplatia.
hm, som cakala nejake novinky o Sofinke a nie sofersky vylev 🙂