Boj o život(y) 7
Domáca spálňa sa stáva mojím väzením.
Podložili sme celý matrac od pása ku nohám, ležím tak v príjemnom sklone, akurát naopak ako väčšina ľudí 🙂
Ráno mi raňajky do postele prinesie manžel. Konečne, aspoň pár krát za život 😂 Potom obskakuje starších chlapcov - škôlkarov a po ich odchode zostávam sama.
Po ruke mám najdôležitejšie veci - džbán s vodou, aby som nemusela vstávať ani po vodu a mobil. Večný kamoš proti nude, dôležitý na kontakt so svetom, aby som sa nezbláznila a najdôležitejší bod - aby som si vedela privolať pomoc v prípade núdze.
Celý deň si čítam, lúštim krížovky, pospávam, chvíľami si poplačem, keď rozmýšľam nad svojou situáciou a cítim bezvýchodiskovosť. Nemôžem veľa rozmýšľať, nerobí mi to dobre, preto zaháňam myšlienky kadejakými aktivitami. Telku mám ďaleko, tú teda nepozerám.
A ešte čosi, modlím sa.
Ruženec do ruky a ide sa. Niekedy ho viac stískam ako vyriekam modlitbu. Nevládzem už ani to. Prosím za naše dieťatko, aby to všetko čo najlepšie zvládlo. Som tvrdohlavá a túžim po krásnom zdravom dieťatku, nedokážem prijať jeho smrť ani postihnutie. Vyjednávam s Bohom, že postihnuté dieťa nezvládnem, chcela by som zdravé. Bojím sa a hovorím Mu to. Neviem si predstaviť mať doma dieťa na prístrojoch a byť celý zvyšok života otrokom vlastného bytu a dieťaťa. Do konca života odsúdená na 24-hodinovú starostlivosť. Naozaj si to neviem ani len predstaviť a táto myšlienka sa stáva mojou nočnou morou.
Nemám v povahe toľkú obetavosť a trpezlivosť. Alebo je za tým priveľa egoizmu? A čo náš rodinný život? A čo chlapci, ako k tomu prídu oni? Už nikdy nikam nebudeme môcť ísť. Nie, Bože, toto nedám. Nedokážem sa toľkého vzdať a všetko obetovať pre postihnuté dieťa. Prepáč, Bože, toto nezvládnem. Ak to má ozaj takto dopadnúť, odním, prosím Ťa, odo mňa tento kríž. Vezmi si dieťatko k sebe. Bude mu tam lepšie. Nič ho nebude bolieť, nebude sa trápiť ani ono.
Viem, Bože, že dávaš v takýchto prípadoch aj silu. Aj mne ju dáš? Naozaj dáš? Máš pravdu, už teraz mi ju dávaš. Inak by som to s mojou tetániou nezvládala. Ale aj tak, mysli, prosím aj na mňa, na celú moju rodinu... Ja viem, mnohí sa za nás modlia, ale takto do detailov nad všetkým premýšľam isto len ja. My budeme najviac ovplyvnení nech sa stane čokoľvek.
Mnohí nám pomáhajú ako sa dá.
Vyzdvihujú chlapcov zo škôlky, vodia ich na futbal, varia nám, aby som nemusela vstávať. Vďaka Ti, Bože, za babky a dedkov, že sú po ruke a takí obetaví. A tiež za moje kamarátky, ktoré v rámci svojich možností vyzdvihnú chlapcov a čakajú u nás doma, kým príde manžel z práce. Aspoň mám s kým prehodiť pár slov. Na chalanov mám len slovný dosah a to je v tomto veku málo. Treba sa o nich postarať, spraviť im program, vziať ich na ihrisko.
Okrem psychiky ma začína opúšťať aj telo.
Ležať 24-hod. len na pravom či ľavom boku spôsobuje silné bolesti bedrových kĺbov a chrbtice. Zakaždým, keď sa postavím, točí sa mi riadne hlava. Nedokážem prejsť ani na wc bez toho, aby som sa nezadýchala. Srdiečko má čo robiť. Fraxiparin si pichám kade tade, už som celá dopichaná, naozaj netuším, kde si ho pichnem zase zajtra, do brucha, do ramena či do stehna? ☹
Prichádza však 20 tt, žiadne zmeny sa nedejú, chlapček sa má k svetu, už cítim ako sa hemží, akurát mi je veľmi ľúto, že nemá takmer žiaden priestor na pohyb, pretože ho maternica pevne obopína. Každé jeho pretočenie sa je o to bolestivejšie aj pre mňa.
Doc. Ferianec prichádza napokon s dlhoočakávanou správou, je ochotný spraviť mi zákrok - amnioptach - "plátanie plodových obalov". A tak si dohadujeme termín, o pár dní nastupujem na hospitalizáciu do Ružinova. Ani neviem, či sa bojím či teším...
Amniopatch beriem ako záchranu.
Musí to vyjsť, proste to musí vyjsť!!!
Odporúčame
Zuzi, som rada, že to dávaš von. Hlavne za tú stránku viery, že ideš s kožou na trh, nielen ako veriaca dúfajúca, ale aj ako veriaca pochybujúca. Krásne tu vidieť o čom je naša viera - o vzťahu. Je to niečo živé a pulzunúce, ako sme i my i Boh živí, pulzujúci, impulzívni, slabí a silní zároveň.
@zuzana1404 Veru, kazdy vypate situacie prezivame inak, u mna to bolo aj o velkom duchovnom boji a musela som uviest aj tuto sucast. Inak by vsetko vyznelo idealne, az prilis hrdinsky, ale vobec som hrdinkou nebola, vobec ☹
Citam tvoj blog od zaciatku a poviem ti ze si viem predstavit ako sa citis aspon z casti pretoze nas je viacej co prezili nieco podobne az nato ze ja som nebola v 20tt ale v 9tt ale hlavou mi slo viac menej to iste .. je to velky boj hlavne so sebou a to co ma pomoct dietatu (postel a 4steny) je pre matku velke peklo pretoze stale analizuje svoju situaciu a zamysla sa ako to dopadne .. neviem ako skonci tvoj pribeh hadam stastne aj ked dcerku vidim ze mas nie chlapceka posledneho ale u mna skoncil po dvoch tyzdnoch lezania a modlenia sa potratom.. druhe tehu bolo bezproblemove akurat porod bol dalsie peklo lebo nam islo o zivot ..nastastie dobre to skoncilo ale presne toto su tie zivotne lekcie ktore ma vratili k bohu a odvtedy som s nim kazdy den v kontakte ..silno drzim palce
Ja som mala oligohydramnion, neviem od kedy, lebo môj gynekológ to nevidel, neriešil, neviem...Dostala som sa do nemocnice v 34 už keď to bolo kritické. Malý sa vôbec nehýbal, nemal miesto. Tiež mi hovorili diagnózy...Vydržali sme do 36tt už to nemalo význam, silne zaostával vo vývine. Dnes 5 rokov, zdravý chlapčisko. Malo plodovej vody nerovná sa postihnutie. Držím palce, viem, je to ťažké, keď sa bojíš o život vlastného dieťaťa a nevieš si predstaviť mať postihnuté. Veľa síl.
Jedna z najtazsich veci na tejto diagnoze bol strach. Strach nielen z toho, ze to tehotenstvo moze hocikedy skoncit infekciou, predcasnym porodom ci smrtou dietata v maternici. Ale strach aj z toho aky vplyv bude mat prostredie s minimom plodovej vody na vyvoj a nasledny zivot dietata - ak prezije. Popravde som "zavidela" zenam, ktore lezali v nemocnici "iba" so skracujucim sa krckom. Tie totiz vedeli, ze pokym sa neotvoria, tak ich dieta sa v maternici vyvija uplne normalne. Cize cielom u nich bolo iba to vydrzat. Mna tiez obcas prepadol strach, obcas som si aj poplakala, ale vacsinu casu som bola hrdinka, lebo som sa rozhodla verit. Neverim v boha, ale rozhodla som sa verit v nieco ine - v moje dieta. V to, ze ked sa tam drzi ako kliest a absolutne nesplna predpovede lekarov, tak skratka ma na to dovod a je dost silne, aby sa po porode nadychlo a cele to zvladlo. Obcas samozrejme prisli pochybnosti, ale snazila som sa ich potlacit hned v zarodku.
@zuzike123 obdivujem ťa ako si to zvládla a ešte aj takto pekne to napísať.
Si pre veľa žien inšpiráciou a aj dodanie im síl veľa bojovať keď niečo takéto budú zažívať /zažijú.
Ja som mala ísť k Doc.Zahumenskemu no nechcela som keď som vtedy ležala na Kramároch a poznali moju dg dopodrobna a staral sa o mňa Doc.Rusňak to by bolo voči ním nefér,aby som podpísala reverz a šla inde.Tiež sme bojovali ako sa dalo a vďaka môjmu šéfovi čo mi všetko vybavoval ináč neviem akoby sme aj my dopadli.Ináč aj Prof.Pilka z Ostravy bol zlaty ten mi osobne bol robiť UZ a veľa mi rozprávali o dg.
No ja by som to takto nedokázala pekne napísať ako ty máš môj veľký obdiv.Aj ja som bola najskôr v majovkach 2017 a potom v aprilovkach no popravde tam som moc nechodila a nepoznala som tvoj príbeh až teraz ho čítam postupne.
Krasne napísané 👍👍👍👍
Začni písať komentár...
To je silný príbeh