Domáca spálňa sa stáva mojím väzením.
Podložili sme celý matrac od pása ku nohám, ležím tak v príjemnom sklone, akurát naopak ako väčšina ľudí 🙂
Ráno mi raňajky do postele prinesie manžel. Konečne, aspoň pár krát za život 😂 Potom obskakuje starších chlapcov - škôlkarov a po ich odchode zostávam sama.
Po ruke mám najdôležitejšie veci - džbán s vodou, aby som nemusela vstávať ani po vodu a mobil. Večný kamoš proti nude, dôležitý na kontakt so svetom, aby som sa nezbláznila a najdôležitejší bod - aby som si vedela privolať pomoc v prípade núdze.
Celý deň si čítam, lúštim krížovky, pospávam, chvíľami si poplačem, keď rozmýšľam nad svojou situáciou a cítim bezvýchodiskovosť. Nemôžem veľa rozmýšľať, nerobí mi to dobre, preto zaháňam myšlienky kadejakými aktivitami. Telku mám ďaleko, tú teda nepozerám.
A ešte čosi, modlím sa.
Ruženec do ruky a ide sa. Niekedy ho viac stískam ako vyriekam modlitbu. Nevládzem už ani to. Prosím za naše dieťatko, aby to všetko čo najlepšie zvládlo. Som tvrdohlavá a túžim po krásnom zdravom dieťatku, nedokážem prijať jeho smrť ani postihnutie. Vyjednávam s Bohom, že postihnuté dieťa nezvládnem, chcela by som zdravé. Bojím sa a hovorím Mu to. Neviem si predstaviť mať doma dieťa na prístrojoch a byť celý zvyšok života otrokom vlastného bytu a dieťaťa. Do konca života odsúdená na 24-hodinovú starostlivosť. Naozaj si to neviem ani len predstaviť a táto myšlienka sa stáva mojou nočnou morou.
Nemám v povahe toľkú obetavosť a trpezlivosť. Alebo je za tým priveľa egoizmu? A čo náš rodinný život? A čo chlapci, ako k tomu prídu oni? Už nikdy nikam nebudeme môcť ísť. Nie, Bože, toto nedám. Nedokážem sa toľkého vzdať a všetko obetovať pre postihnuté dieťa. Prepáč, Bože, toto nezvládnem. Ak to má ozaj takto dopadnúť, odním, prosím Ťa, odo mňa tento kríž. Vezmi si dieťatko k sebe. Bude mu tam lepšie. Nič ho nebude bolieť, nebude sa trápiť ani ono.
Viem, Bože, že dávaš v takýchto prípadoch aj silu. Aj mne ju dáš? Naozaj dáš? Máš pravdu, už teraz mi ju dávaš. Inak by som to s mojou tetániou nezvládala. Ale aj tak, mysli, prosím aj na mňa, na celú moju rodinu... Ja viem, mnohí sa za nás modlia, ale takto do detailov nad všetkým premýšľam isto len ja. My budeme najviac ovplyvnení nech sa stane čokoľvek.
Mnohí nám pomáhajú ako sa dá.
Vyzdvihujú chlapcov zo škôlky, vodia ich na futbal, varia nám, aby som nemusela vstávať. Vďaka Ti, Bože, za babky a dedkov, že sú po ruke a takí obetaví. A tiež za moje kamarátky, ktoré v rámci svojich možností vyzdvihnú chlapcov a čakajú u nás doma, kým príde manžel z práce. Aspoň mám s kým prehodiť pár slov. Na chalanov mám len slovný dosah a to je v tomto veku málo. Treba sa o nich postarať, spraviť im program, vziať ich na ihrisko.
Okrem psychiky ma začína opúšťať aj telo.
Ležať 24-hod. len na pravom či ľavom boku spôsobuje silné bolesti bedrových kĺbov a chrbtice. Zakaždým, keď sa postavím, točí sa mi riadne hlava. Nedokážem prejsť ani na wc bez toho, aby som sa nezadýchala. Srdiečko má čo robiť. Fraxiparin si pichám kade tade, už som celá dopichaná, naozaj netuším, kde si ho pichnem zase zajtra, do brucha, do ramena či do stehna? ☹
Prichádza však 20 tt, žiadne zmeny sa nedejú, chlapček sa má k svetu, už cítim ako sa hemží, akurát mi je veľmi ľúto, že nemá takmer žiaden priestor na pohyb, pretože ho maternica pevne obopína. Každé jeho pretočenie sa je o to bolestivejšie aj pre mňa.
Doc. Ferianec prichádza napokon s dlhoočakávanou správou, je ochotný spraviť mi zákrok - amnioptach - "plátanie plodových obalov". A tak si dohadujeme termín, o pár dní nastupujem na hospitalizáciu do Ružinova. Ani neviem, či sa bojím či teším...
Amniopatch beriem ako záchranu.
Musí to vyjsť, proste to musí vyjsť!!!
To je silný príbeh