Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
zuzinapipina
21. máj 2019
1919 

Kto je na vine?

Keď som bola malé dievčatko, netúžila som byť princeznou ako všetky moje kamošky. Chcela som byť športovkyňa, mať rada hory, hrať futbal. Túžila som byť všetkým tým, po čom by si ma môj otec všimol, bol na mňa hrdý. Bilo sa to vo mne, pretože potajme som rada spievala, v hĺbke srdca som túžila byť herečkou a ako naschvál, zbožnovala som sladkosti. Podpísalo sa to samozrejme aj na mojej váhe. Akosi som mala potrebu kompenzovať strach, hnev z toho, že nie som taká, akú ma chce mať otec, sladkosťami. A tak som v jeho očiach nebola dostatočne dobrá a jasne mi to dával pociťovať. Ako 15-ročná som mala veľké problémy s prijímaním jedla, nejedla som koľkokrát aj 8 dní. Po čase som mala vysnívanú váhu, dokonca ma všetci chválili, no otec si to ani nevšimol. A to ma bolelo najviac. 

Prednedávnom som mamine povedala, že začnem kváskovať. Je vyučená pekárka, takže mi nezabudla pripomenúť ako bude všetko špinavé, aké to je ťažké a 100 ďalších dôvodov prečo vlastne ani nezačať. A tak to bolo odmalička. Sto dôvodov prečo neísť na ten kolotoč, ďalších sto dôvodov prečo sa nekamarátiť s tú a tú kamarátku, tisíc dôvodov prečo neísť na konzervatórium a milión dôvodov prečo neísť na tam tú dovolenku. Veď čo všetko sa mi môže stať. Skoro celých 30 rokov som mala pocit, že nie som dostatočne dobrá, pekná, štíhla a mala zo všetkého nového strach. Aj keď som sa prekonávala, vždy mi najprv napadali tie najhoršie scenáre, čo všetko sa môže stať.

Ďakujem Bohu za mojich rodičov, pretože sú jednoducho úžasní. Sú presne takí, aby som ja mohla dnes byť tým, čím som. Neverím na náhody. Verím, že všetko má určitý význam, zmysel. Môj otec mi mal ukázať moju hodnotu. Najskôr mi ju však musel ako malému dievčatku ukradnúť, aby som ju rokmi získala späť a zistila jej skutočnú hodnotu. Lebo človek najlepšie zistí hodnotu niečoho vtedy, keď to nemá alebo to stratí. Napríklad štíhlost najviac pocíti človek, ktorému sa po mnohých rokoch podarí konečne schudnúť. Slobodu ocení najviac človek, ktorého práve po 20 rokoch prepustili z väzenia. No a za zdravie najviac ďakuje človek, ktorý sa vyliečil z ťažkej choroby.

A či som sa hnevala?

Nebudem ani klamať, že som sa koľko krát aj hnevala na rodičov, prečo boli ku mne takí a takí. Odpustenie však prichádza cez porozumenie. Robili iba tak, ako boli sami naučení, vlastne robili ako najlepšie vedeli. To zlé chovanie rodičia odovzdávajú svojim deťom iba z polovice tak ako sa k nim chovali ich rodičia.
Rodičia môjho otca nikdy nechválili. Práve naopak, neustále ho ponižovali a bili. Moja mama utekala celé detstvo pred opitým otcom, ktorý chcel celú rodinu zabiť. Ten strach z toho čo bude, keď sa vráti domov opitý si asi ani nedokážem prestaviť. Nečudo že sa bojí dodnes a mňa sa snažila len chrániť. Už asi chápete čo všetko prežili a že iba kúsok z toho celého zlého sna, odovzdali mne. V porovnaní s tým čo zažili, vychovali ma milión násobne lepšie a dali omnoho viac lásky, než sami dostali. Ľudia poväčšine nevedia dávať to, čo sami nedostali. Ak však dávajú, aj keď sami nedostali, je to znakom hlbokej lásky, sebapremeny, roky premaháhania sa. Oceňte to, čo sa vám dostáva, možno je to to najlepšie, čo vám môže niekto dať.

Keď som bola malá, chcela som zmeniť svet. Chcela som, aby malo každé dieťa toľko lásky, koľko potrebuje. Dnes však viem, že najdôležitejšie je zmeniť seba a dávať viac lásky, než bolo dané mne. Iba tak môžem zmeniť svet.
My rodičia máme jednu úžasnú superschopnosť, cez seba a naše deti ten svet naozaj zmeniť môžeme. Deti nás pozorujú a opakujú. Ako sa budeme správať my, tak sa budú aj oni. Tu je jeden menší príklad ako to vo svete detí funguje.

https://www.youtube.com/watch?v=6QFKa7B0dc0

Aby sme lepšie pochopili ľudí, ktorí ubližujú, kradnú, správajú sa zle, ponižujú, vysmievajú sa či inak spôsobujú ľuďom trápenie, je potrebné si uvedomiť, že aj im bolo ublížené. Pravdepodobne ich to niekto naučil, alebo im kruto ublížil. Áno viem, neospravedlňuje to ich činy, ospravedlňuje to však ľudí samotných. Nevedeli inak. Nie všetci sme na rovnakom stupni chápania a to čo nás v detstve naučili alebo sme videli, berieme ako normálne. Pritom sú to zlé vzorce, návyky. (Celkom pekne to je spracované vo filme Chatrč)

A kto je teda na vine?

Ak by ste však hľadali vinníka, nenájdete ho. Nemožno odsúdiť niekoho za nelásku, ak sám prežíval peklo. Istým spôsobom je celkom pochopiteľné, že je tento svet plný strachu, hnevu, nenávisti, hodnotenia, zloby, keď boli posledné desaťstoročia plné zabíjania, strachu, vojen, ponižovania, zneužívania... Deti, ktoré vyrastali v strachu o život. Deti, ktorým pred očami zabili rodičov a súrodencov. Deti, ktoré vyrastali v koncentračných táboroch a nesmeli hovoriť celé mesiace. Deti, ktoré nezažili lásku, pohladenie, deti ktoré nik nepočúval, nebral ohľad na ich potreby. Tieto deti po tom všetkom, vychovávali ďalšie deti. A robili to o kus lepšie, o dobrý kus lepšie. Stále sú však veľké následky. Malé dieťa necíti lásku z perfektne navareného obedu, ani z opraného a vyžehleného oblečenia. Neoháňajte sa vetou,, A nás kto predsa počúval? Ku nám sa správali horšie". Skúste sa premôcť a počúvajte svoje deti, objímajte ich a ľúbte naozaj💜

Na záver pridávam jeden celkom výstižný citát, ktorý je napísaný na náhrobnom kameni istého anglického biskupa z roku 1100:
,,Keby som bol najskôr zmenil iba sám seba, mohol som vlastným príkladom zmeniť moju rodinu. Spoločnými silami sme mohli zmeniť naše mesto. Jeho zásluhou by sa mohla zmeniť aj naša krajina. A ktovie, možno som tak mohol zmeniť aj svet."

Zdroj obrázku: pixabay.com

Veľmi pekne napísané. Empaticky, emotívne… tak je.

21. máj 2019

@emocka ďakujem 😊

21. máj 2019

krásne napísané ❤️

22. máj 2019

@ink ďakujem 💜

22. máj 2019

Juuuuj, ale mi berieš myšlienky z hlavy 🙂 veru veru... taký "začarovaný" kolotoč... tá časť o zločincoch, zlodejoch a filme Chatrč, ako je to v ňom vystihnuté. A nedávno slovami mojej priateľky dobrej: "Keď mi blízky ublíži, cítim sa ukrivdená a pod., napríklad od manžela, stačí, keď si uvedomím, že toto často zažíva aj on odo mňa. A inak sa potom na celý problém dívam." Veru, takto vieme potom chápať viac a menej súdiť, viac odpúšťať a menej pociťovať svoje vlastné ukrivdenia.

22. máj 2019

@zuzinapipina dobrý ponor do duse👍
Ale dakuj Bohu, že si si pri týchto myslienkach neprivodila poruchu príjmu potravy...

22. máj 2019

@2veronka7 presne, raz sa budeme všetci na veci pozerať aj z druhej strany a bude sa nám tu krajšie žiť. Ja v to teda verím😊

22. máj 2019

@0silvia0 ďakujem 😊 ja sa pri tom písaní liečim, tak dúfam, že sa aj vyliečim😊

22. máj 2019

@zuzinapipina je dôležité ze si si uvedomila, ze vychova rodicov nebola spravna a chces to zmenit pri svojich detoch.Bohužiaľ, ďakovať za to je dost mimo, lebo stastne podporovane a prijate dieťa je velmi pravdepodobne stastne aj v dospelosti a nemusi sa z tychto traum "liecit" a je podla mna v svojej podstate ovela silnejsie ako to v detstve ublizovane

23. máj 2019

@sidicek ale autorka pochopila, že hoci to nebolo v detstve ideálne, rodičia robili najlepšie ako vedeli, žiaľ, viac nevedeli dať, lebo sami nedostali. Autorka je rada a ďakuje, že jej dali aspoň to, čo mohli a dokázali, pri živote jej rodičov to mohlo byť aj horšie.
Nikto nás neučí byť rodičmi, žiadni rodičia nie sú ideálni, hoci sa snažia. Aj moji rodičia boli v niečom fajn, v niečom nie. Ja tak isto keď som mala malé deti, robila som najlepšie ako som vedela a vtedy som si myslela, že robím všetko správne. Dnes s odstupom času vidím chyby, ktoré som ako rodič robila, kopu vecí by som robila s dnešným rozumom a skúsenosťami inak, ale čas sa nedá vrátiť a ja viem, že nie som ideálna tak isto ako aj ostatní rodičia nie sú ideálni... Jasné, že je najlepšie, keď dieťa je prijaté a podporované presne podľa svojich potrieb, ale aj vystihnúť tie pravé potreby v správnom pomere a v správnom čase je ťažká úloha pre rodiča a máloktorý rodič ju zvládne na 1.

23. máj 2019

@0silvia0 nejde o to byt dokonaly rodic ale ta pasaz,citujem:Môj otec mi mal ukázať moju hodnotu. Najskôr mi ju však musel ako malému dievčatku ukradnúť, aby som ju rokmi získala späť a zistila jej skutočnú hodnotu.
Je jednoducho hrozne smutna,to je pre mna od rodica daleko cez ciaru.

23. máj 2019

@sidicek áno, táto pasáž je už na hrane a tiež sa mi nezdá až tak celkom ok, ale možno autorka sa takýmto vysvetlením sama lieči zo zranení z detstva, keď si to sama pre seba takto vysvetlí...
Človek v detstve má potrebu sa rodičom nejako zavďačovať, upriamiť pozornosť, keď ju nemá podľa svojich predstáv. Škoda, že nie každý rodič rozpozná signály dieťaťa a škoda, že nie je schopný dať dieťaťu to, čo práve v tej chvíli potrebuje (prijatie, ocenenie, hodnotu). Potom si tieto nedocenené deti musia prácne prechádzať životom a prácne hľadať svoju sebahodnotu a sebaúctu v iných vzťahoch ako vo vzťahu s rodičmi...

23. máj 2019

@0silvia0 krásne si to napísala 😊💜

23. máj 2019

@sidicek každý sa na to pozeráme inak. Každý inak vnímame vlastne celý svet. Skúsim napísať ako to vidím ja a z toho vyplýva aj článok.
Existujú veci, ktoré ovplyvniť môžeme napríklad pozitívnym myslením, zmenou životného štýlu atd. A sú veci, ktoré neovplyvníme, je potrebné ich preto prijať. Rodičov si nevyberáme, preto je potrebné ich prijať takých akí sú. Nie náhodou sú však takí. Ja verím v to, že človek sem na zem prišiel rásť a učiť sa. Na dobrých skúsenostiach sa však neučíme. Sme jednoducho vďační za ne. Kiežto na tie,, zlé " skúsenosti len nadavame (aj keď ja to tak už neberiem) a pritom sú najdôležitejšie. Na nich rastieme, učíme sa. Niekto tomu hovorí pády, krivdy, kríže, skúšky atd. Je to jedno, dôležité je si uvedomiť, že do nášho života neprichádzajú len tak náhodou. Sú tu nato, aby nás posunuli o jeden stupeň vyššie v našom chápaní. Ja si aj myslím, že ľudia sú na zemi preto, aby rástli na duši a tie,, zle" skusenosti nám k tomu pomáhajú. ( aj keď samozrejme nie každý v to verí) Preto som vďačná za mojich rodičov, naučili ma toho veľa, naučili ma presne to čo som sa mala od nich naučiť aby som bola na tom a tom stupni chápania. Každý človek sa ma podla mna na tomto svete niečo naučiť. Niekoho to naučia rodičia a niekoho zase nejaká iná skúška. Ľudstvo speje k tomu aby znovu šťastni rodičia vychovávali šťastné deti. Aby to tak bolo, musíme sa k tomu dopracovať.

23. máj 2019

@sidicek aj keď úplne chápem ako to myslíš a že je to smutné, ak sa však nato všetko pozrieš z druhej strany, uvidíš ženu plnú skúseností, emaptie(keď si niečo zažijeme, lepšie potom chápeme druhých, ktorí to prežívajú), a lásky💁‍♀️😁😎😍

23. máj 2019

@zuzinapipina presne, rast človeka k väčšiemu pochopeniu niekedy fakt bolí... hlavne na duši. Ale keď pochopí to, čo pochopiť má, postúpi zasa o schod vyššie a vidí veci a udalosti, ktoré sa mu udiali, s väčším nadhľadom
a dokáže ich spracovať.

23. máj 2019

@0silvia0 som veľmi rada, že to tak vidíš aj ty💜

23. máj 2019

@zuzinapipina no ja som poprečitovala kopu kníh a tiež mi roky rokúce trvalo, kým som našla svoje stratené sebavedomie a sebaúctu. Úplne chápem preto to, o čom píšeš... Ja som bola také precitlivelé decko, že som si pripadala na tomto svete akoby som prišla z inej planéty a kopu vecí som nechápala a nebrala. Časom som sa nejako zaradila do tohoto sveta a pochopila veľa vecí a naučila sa normálne fungovať. Ale tú neakceptáciu jedneho rodiča som tiež v istej forme zažila, takže úplne ti rozumiem.

23. máj 2019

@zuzinapipina jasne , ze 2 ludia s 2 odlisnymi osudmi budu tieto veci vidiet rozdielne, vobec nespochybnujem tvoj rast cez zle skusenosti ,len som chcela poukazat na to , ze laskou a pozitivnym pristupom je ten rast krajsi, bohuzial nie kazdemu to je dopriate, za co samozrejme nikto nemoze

23. máj 2019

@0silvia0 ja som tiež najlepšie pochopila určite veci pri čítaní kníh a stále mam pocit, že potrebujem nasávať informácie 😊 ale ako hovoríš, je to na dlhé roky.

23. máj 2019

@sidicek ano to máš pravdu, žiaľ nie všetci sme na to stupni zmýšľania a preto sa ľudia musia učiť ešte na skúsenostiach. Lady sa však pomaly lámu 😊

23. máj 2019

@zuzinapipina ktorá kniha ti najviac dala? daj tip na nejakú🙂

23. máj 2019

@0silvia0 napíšem ti spravu 😊

24. máj 2019

je mi veľmi ľúto keď čítam o tom, ako chýba deťom láska v detstve, lebo ja som dostala toľko lásky od rodičov ako je to len možné, najmä od otca s ktorým som mala úžasný vzťah a bola som jeho princezná, s mamou som mala v období puberty komplikovanejší vzťah, ale časom sa to upravilo. Mala som to krásne detstvo a rada naň spomínam. Teraz mám dve dcérky a dávam im toľko lásky čo len môžem, nekonečne ich ľúbim, stále ich objímam a pusinkujem a stále im hovorím ako veľmi ich ľúbim. Ale čo je zvláštne, že s tou staršou ako ide do puberty sa vzťah začína podobať na ten môj s mamou keď som bola v tom veku....

24. máj 2019

@malena no vzťahy matka-dcéra väčšinou bývajú v puberte o akomsi podvedomom boji... dcéry začínajú byť k matkám kritické a drzé

24. máj 2019

@0silvia0 presne, to papulovanie a prevracanie očami to je niečo 🙂

24. máj 2019

@malena a veď my sme boli také isté 😀

24. máj 2019

Pekne napisane, detom z problematickych rodin sa stava, ze v dospelosti upadnu (ja) alebo sa snazia z celej sily byt ferovy a laskavy k sebe aj ostatnym. Zalezi od povahy dietata. Niektore problematicke rodiny maju 3 deti a len jedno z nich sa posunie a 2 padnu.

27. máj 2019

@zuzinapipina Aj ja by som prosila inšpiráciu na knihy.

21. okt 2019

Začni písať komentár...

Odošli