Keď som bola malé dievčatko, netúžila som byť princeznou ako všetky moje kamošky. Chcela som byť športovkyňa, mať rada hory, hrať futbal. Túžila som byť všetkým tým, po čom by si ma môj otec všimol, bol na mňa hrdý. Bilo sa to vo mne, pretože potajme som rada spievala, v hĺbke srdca som túžila byť herečkou a ako naschvál, zbožnovala som sladkosti. Podpísalo sa to samozrejme aj na mojej váhe. Akosi som mala potrebu kompenzovať strach, hnev z toho, že nie som taká, akú ma chce mať otec, sladkosťami. A tak som v jeho očiach nebola dostatočne dobrá a jasne mi to dával pociťovať. Ako 15-ročná som mala veľké problémy s prijímaním jedla, nejedla som koľkokrát aj 8 dní. Po čase som mala vysnívanú váhu, dokonca ma všetci chválili, no otec si to ani nevšimol. A to ma bolelo najviac.
Prednedávnom som mamine povedala, že začnem kváskovať. Je vyučená pekárka, takže mi nezabudla pripomenúť ako bude všetko špinavé, aké to je ťažké a 100 ďalších dôvodov prečo vlastne ani nezačať. A tak to bolo odmalička. Sto dôvodov prečo neísť na ten kolotoč, ďalších sto dôvodov prečo sa nekamarátiť s tú a tú kamarátku, tisíc dôvodov prečo neísť na konzervatórium a milión dôvodov prečo neísť na tam tú dovolenku. Veď čo všetko sa mi môže stať. Skoro celých 30 rokov som mala pocit, že nie som dostatočne dobrá, pekná, štíhla a mala zo všetkého nového strach. Aj keď som sa prekonávala, vždy mi najprv napadali tie najhoršie scenáre, čo všetko sa môže stať.
Ďakujem Bohu za mojich rodičov, pretože sú jednoducho úžasní. Sú presne takí, aby som ja mohla dnes byť tým, čím som. Neverím na náhody. Verím, že všetko má určitý význam, zmysel. Môj otec mi mal ukázať moju hodnotu. Najskôr mi ju však musel ako malému dievčatku ukradnúť, aby som ju rokmi získala späť a zistila jej skutočnú hodnotu. Lebo človek najlepšie zistí hodnotu niečoho vtedy, keď to nemá alebo to stratí. Napríklad štíhlost najviac pocíti človek, ktorému sa po mnohých rokoch podarí konečne schudnúť. Slobodu ocení najviac človek, ktorého práve po 20 rokoch prepustili z väzenia. No a za zdravie najviac ďakuje človek, ktorý sa vyliečil z ťažkej choroby.
A či som sa hnevala?
Nebudem ani klamať, že som sa koľko krát aj hnevala na rodičov, prečo boli ku mne takí a takí. Odpustenie však prichádza cez porozumenie. Robili iba tak, ako boli sami naučení, vlastne robili ako najlepšie vedeli. To zlé chovanie rodičia odovzdávajú svojim deťom iba z polovice tak ako sa k nim chovali ich rodičia.
Rodičia môjho otca nikdy nechválili. Práve naopak, neustále ho ponižovali a bili. Moja mama utekala celé detstvo pred opitým otcom, ktorý chcel celú rodinu zabiť. Ten strach z toho čo bude, keď sa vráti domov opitý si asi ani nedokážem prestaviť. Nečudo že sa bojí dodnes a mňa sa snažila len chrániť. Už asi chápete čo všetko prežili a že iba kúsok z toho celého zlého sna, odovzdali mne. V porovnaní s tým čo zažili, vychovali ma milión násobne lepšie a dali omnoho viac lásky, než sami dostali. Ľudia poväčšine nevedia dávať to, čo sami nedostali. Ak však dávajú, aj keď sami nedostali, je to znakom hlbokej lásky, sebapremeny, roky premaháhania sa. Oceňte to, čo sa vám dostáva, možno je to to najlepšie, čo vám môže niekto dať.
Keď som bola malá, chcela som zmeniť svet. Chcela som, aby malo každé dieťa toľko lásky, koľko potrebuje. Dnes však viem, že najdôležitejšie je zmeniť seba a dávať viac lásky, než bolo dané mne. Iba tak môžem zmeniť svet.
My rodičia máme jednu úžasnú superschopnosť, cez seba a naše deti ten svet naozaj zmeniť môžeme. Deti nás pozorujú a opakujú. Ako sa budeme správať my, tak sa budú aj oni. Tu je jeden menší príklad ako to vo svete detí funguje.
https://www.youtube.com/watch?v=6QFKa7B0dc0
Aby sme lepšie pochopili ľudí, ktorí ubližujú, kradnú, správajú sa zle, ponižujú, vysmievajú sa či inak spôsobujú ľuďom trápenie, je potrebné si uvedomiť, že aj im bolo ublížené. Pravdepodobne ich to niekto naučil, alebo im kruto ublížil. Áno viem, neospravedlňuje to ich činy, ospravedlňuje to však ľudí samotných. Nevedeli inak. Nie všetci sme na rovnakom stupni chápania a to čo nás v detstve naučili alebo sme videli, berieme ako normálne. Pritom sú to zlé vzorce, návyky. (Celkom pekne to je spracované vo filme Chatrč)
A kto je teda na vine?
Ak by ste však hľadali vinníka, nenájdete ho. Nemožno odsúdiť niekoho za nelásku, ak sám prežíval peklo. Istým spôsobom je celkom pochopiteľné, že je tento svet plný strachu, hnevu, nenávisti, hodnotenia, zloby, keď boli posledné desaťstoročia plné zabíjania, strachu, vojen, ponižovania, zneužívania... Deti, ktoré vyrastali v strachu o život. Deti, ktorým pred očami zabili rodičov a súrodencov. Deti, ktoré vyrastali v koncentračných táboroch a nesmeli hovoriť celé mesiace. Deti, ktoré nezažili lásku, pohladenie, deti ktoré nik nepočúval, nebral ohľad na ich potreby. Tieto deti po tom všetkom, vychovávali ďalšie deti. A robili to o kus lepšie, o dobrý kus lepšie. Stále sú však veľké následky. Malé dieťa necíti lásku z perfektne navareného obedu, ani z opraného a vyžehleného oblečenia. Neoháňajte sa vetou,, A nás kto predsa počúval? Ku nám sa správali horšie". Skúste sa premôcť a počúvajte svoje deti, objímajte ich a ľúbte naozaj💜
Na záver pridávam jeden celkom výstižný citát, ktorý je napísaný na náhrobnom kameni istého anglického biskupa z roku 1100:
,,Keby som bol najskôr zmenil iba sám seba, mohol som vlastným príkladom zmeniť moju rodinu. Spoločnými silami sme mohli zmeniť naše mesto. Jeho zásluhou by sa mohla zmeniť aj naša krajina. A ktovie, možno som tak mohol zmeniť aj svet."
Zdroj obrázku: pixabay.com
Veľmi pekne napísané. Empaticky, emotívne… tak je.