Koľko málo stačí a stotina sekundy obráti život mladej rodinky o 180 stupňov. V tej chvíli nám nikto nevedel povedať, čo bude nasledovať...

Píše sa dátum 20.8.1990. Môj otec končí smenu v práci a vracia sa poobede autom domov. Skúsený šofér, otec dvoch dcér vo veku 7 a 5 rokov. Nezodpovedný vodič kamióna vytlačí otca z cesty a zbabelo uniká preč...

Moju mamku kolegovia z práce informujú, že manžel mal nehodu neďaleko práce a berú ju na miesto  činu. Medzitým prichádza sanitka a policajti. Bolo treba identifikovať aspoň auto. Naša škodovka bola na šrot. Záchranári ohlasujú, že pacient žije, ale nereaguje. Policajt, ktorý mal v čase nehody službu vysvetľuje mamke, že vodiča zachránilo to, že nebol pripútaný. Auto narazilo čelne do stromu a otca vyhodilo cez predné sklo von. Ak by to tak nebolo, nemal by žiadnu šancu na prežitie...

Sanitka odváža zraneného otca na oddelenie úrazovej chirurgie, kde sa podrobí všetkým vyšetreniam. Mamka čaká na chodbe. Službukonajúci lekár ju oboznamuje s výsledkami: "Manžel má poškodený mozog, mozoček, posunutý jazyk do strany, stlačené hrdlo, hltan, hrtan, stlačené pľúca, povrchové zranenia a navyše je v kóme. Kritické sú nasledujúce hodiny, treba čakať. Pri takom veľkom rozsahu poškodenia sa treba pripraviť na najhoršie. Alebo sa s tej kómy nedostane, alebo sa preberie, ale aké následky to zanechá, ukáže až čas."

V tom čase som mala 7 rokov a nechcem si ani len predstaviť tie pocity, keď človek nevie na čom je. Rozsah poškodenia bol veľmi veľký. Mamka chodila do nemocnice každý deň, no stále to bolo bez zmeny.

Podľa rozprávania mojej babky doktor, ktorý mal smenu skonštatoval, že nastala u neho klinická smrť a nepreberie sa už. Keď už ho viezli na patológiu a chceli mu priviazať na nohu štítok lekár zistil, že pacient sa potí a hneď ho previezli naspäť na izbu a napojili na prístroje. To mu zachránilo život.

Nepoznal nás

Prešli dva nekonečné týždne od hospitalizácii na JIS-ke a môj otec sa prebral. Už aj to bola výhra, že žije - to je najdôležitejšie. Jeho stav sa postupne zlepšil natoľko, že ho mohli pustiť domov. Viac na úrazovej chirurgii ostať nemohol, lebo z ich strany to bolo doriešené. Odporučili mu ďalšie vyšetrenia na inom oddelení ešte v ten deň. Síce chodil, ale nerozprával, nepamätal si nič, spoznal iba mamku, nikoho iného. Po vyšetrení zostal ležať pol roka na neurologickom a psychiatrickom oddelení.

Nikdy nezabudnem na ten deň, keď sme mohli ísť konečne za ním do nemocnice! Nasadili mu lieky a liečbu, no zatiaľ iba hmkal a ukazoval. Pre nás to stačilo. Mamka sa ho opýtala, či vie, kto sme, a on len krútil hlavou. Nepoznal nás. Toto si veľmi dobre

pamätám aj po rokoch. Bol úplne bezmocný.

Toľkokrát otec pomáhal iným, bol darcom krvi. V roku 1979 dostal bronzovú, v 1983 striebornú a v roku 1990 zlatú Janského plaketu za darovanie krvi. Toľkokrát daroval krv a teraz sa mu to vrátilo. Odovzdávanie zlatej plakety malo byť v Prahe, ale vzhľadom na situáciu mu ju poslali poštou.

Konečne doma!

Deň pred Vianocami pustili otca na pár dní domov. Zoslabený, nevedel jesť, piť, umyť sa, utrieť sa a stále nerozprával. Museli sme ho kŕmiť, s každým hltom sa dusil, keďže všetko v hrdle mal poškodené. Pil iba pomocou slamky. Snažil sa rozprávať pohmkávaním, ale nešlo to. Keď sme mu nerozumeli, zúril a búchal po stole. Boli to ťažké dni, ale boli sme všetci šťastní, že je aspoň na sviatky doma.

Po sviatkoch pokračoval v liečbe a konečne mu nasadili lieky, ktoré mu pomohli s rozprávaním. Bolo to ťažké. Hovoril, no nič mu nebolo rozumieť. Veď si skúste dať jazyk úplne na jednu stranu kútika úst a niečo povedať! Nejde to ľahko.
Jedného dňa dostal v nemocnici záchvat a zistili mu epilepsiu. Následok havárie. Opäť stratil reč a mohlo sa začať odznova s cvičeniami a liekmi. Tie, ktoré bral, už kvôli epilepsii brať nemohol. Pri spadnutí z postele si zlomil kľúčnu kosť a tak po zvyšok liečenia spal v "postieľke", ako to ľudovo nazývame. Ten pohľad na posteľ s mrežami si pamätám stále.
Nová liečba zabrala a na jar pustili otca po nekonečne dlhých mesiacov strávených v nemocnici konečne domov. Medzitým sme sa presťahovali k babke, aby nám pomáhala s otcom, keďže mama chodila do práce. Začiatky boli ťažké. Veľmi ťažké. 

                                                                            Slovenský raj

                                                                            Zoo Bojnice

Toto sú posledné fotky z dovolenky pred nehodou. Od úrazu sme spoločne na dovolenke už nikdy neboli.

Prešli sme dlhú cestu

Od nehody už ubehlo 27 rokov, otec rozpráva, dokonca sa naučil aj znovu písať. Ako deti sme sa smiali, keď sa nás chodil pýtať aké "i" alebo "y" sa píše v takom a takom slove a robí to dodnes.
Veľa ľudí mu nerozumie, resp. kto ho dlhšie pozná a chce, ten pochopí, čo hovorí. Aj teraz sa stávajú situácie, keď musí viackrát zopakovať to isté. V spoločnosti hovorí hlasno, aby mu ľudia rozumeli. Miliónkrát sme mu pripomenuli, že pri nás nemusí kričať, my mu rozumieme...
Po havárii aj dosť zostarol. Nikdy nezabudnem, ako k nám chodili ľudia, chceli sa rozprávať s mojím otcom, no otázka stále znela: "Mohla by si mi zavolať tvojho deda?" Každý ho považoval za deda, nie môjho otca. Vtedy ma to štvalo, teraz sa nad tým iba pousmejem. Nie každý vie, čím sme si ako rodina spolu prešli.

Oslávil už 60rokov.