„Kde ideš?“ opýtala sa s úžasom a zlosťou.

„Von,“ odpovedal a snažil sa nevybuchnúť. V poslednom čase veľa ich rozhovorov končilo hádkou a iné rovnako ako teraz hádkou hneď začali. Vedel, že je to len prechodne, ale unavovalo ho to. „Teraz si prišiel a už ideš do krčmy? To nemôžeš zostať doma?“ hľadela na neho a v hlave jej explodovalo. Prišiel asi pred pol hodinou, najedol sa a už ide von. S chlapmi, čo je s nimi celý deň. V poslednom čase už takmer každý deň. Stále opakoval, že je to len dočasné, že majú v práci nápor a potrebuje na chvíľku vypnúť. 

„Sonička,“ skúsil to ešte mierne. „Vari chodím domov opitý? Dám si dve pivká a som doma.“ Bol unavený. Zájsť na pivo bola jeho odmena. Dom bol malý. A aj keď spal v obývačke, bol zakaždým hore,  keď sa Samko zobudil. Mal koliku a tak toho posledné mesiace veľa nenaspal. Veril, že to bude ako pri Patrikovi a po pol roku sa to upraví.

Vo vrecku mu zazvonil telefón. Peter. Asi zisťuje kde je tak dlho. Oni išli do krčmy priamo z práce, ale on chcel ísť aspoň na chvíľku domov a teraz to nesmierne ľutoval.

„Čo chýbaš im? Čo keby si im dvihol a povedal, že ostávaš doma? Poučíš sa s Patrikom a ja si okúpem Samka. Bolo by také strašné - vypiť tie pivá doma?“ Aj keď sa snažila, aby to znelo zmierlivo, tak jej to vôbec nevyšlo. V hlase mala až príliš veľa hnevu. Srdce jej bilo ako po maratóne a ona chcela, aby si mohla sadnúť. Vypnúť. Nekričať. Ale posledné dni ju rozhodilo úplne všetko a Ján to riešil tak, že radšej odišiel. Aj keď jej malý hlások niekde ďaleko v hlave šepkal, že to robí, aby sa nehádali, ona ho poctivo ignorovala. Hnev ju ovládal a ona bola bezmocná. 

Chcela ešte niečo povedať, keď Samko zaplakal. Možno ho aj prosiť, ale plač ju donútil ísť za ním. Keď ho dvíhala, počula, ako buchli vchodové dvere.