Ihrisková matka je v mojom ponímaní osoba, ktorá chodí venčiť svoje ratolesti na ihrisko pravidelne. Keďže ich je viac, poznajú sa, postávajú, posedávajú, odjedajú detské chrumky a klábosia.

Ja nie som ihrisková matka. Mám svoju partiu mamín, z času na čas nepohrdnem detskou chrumkou, rada klábosím, ale na ihriskovú matku som to zatiaľ nedotiahla.

Po prvé pre to, že neznášam ihriská. Všetko je tam vysoko, ďaleko, decko je ťažké, a zúfalo ma nebaví lietať za ním, dávať pozor, aby sa v zápale zábavy niekde neskántrilo. No a krát 2, samozrejme. Preto na ihriská chodíme málo. (Mišela už môže, vie tam lietať aj sama a pri tom sa neprizabiť). Druhý dôvod prečo nemusím ihriská je, že tie maminy čo tam trávia každý deň (alebo mám brutálne šťastie a vždy, keď sa tam raz za dva týždne vytrepem, stretnem tie isté) ma nikdy neprijali medzi seba. Nemám rada predsudky, tak nejak principiálne ich vlastne vôbec nechápem, ale na ihriskách sa mi už zo dve materské stalo, že som bola odpísaná čisto na základe nejakého predsudku.

Situácia vyzerá takto: Prídem na ihrisko, hlúčik matiek na jednej strane pieskoviska, ja na druhej. Moje deti sa rozbehnú, hor sa na adrenalínové dobrodružstvo. Maminy sa zomknú do pevnejšieho hlúčika, sem tam niektorá otočí hlavou a skenuje. Mňa a moje deti. Z Mišelčej materskej som z ulice poznala jednu maminu, s ktorou sme sa normálne zdravili a sem tam prehodili slovko – dve. Keď som ju strela v tlupe na ihrisku, tvárila sa, že ma nepozná. Bez srandy. A tam niekde začala celá moja ihrisková averzia.

Nepomohol tomu ani zážitok ako sme vzorne čakali s dvomi malými deťmi na hojdačku. Krpci mali čosi vyše roka, ihrisko tuto u nás obsahuje 1 ks hojdačky a keď sme sa chceli ísť hojdať, je vždy obsadená. Tak sme slušne stáli v rade a čakali, kým nás mamina čo hojdala svojho potomka, pustí. 3 minúty, 8 minút, 12 minút…ono sa to nezdá, ale na ročné deti je to dlho. Ostentatívne na mňa táto mater pozerala, ale nepustila nás. Keby som bola na jej mieste, vidím maminu s dvojičkami, tak ich pustím, aj keby sa mi z ich matere chcelo grcať. Nerobím to pre ňu, ale pre tie deti. Táto nie, normálne som moje nechápajúce bábätivce odvliekla za ručičku preč zo slovami: „No, dievčatko sa veľmi chce hojdať, tak nás dnes asi nepustí..“

A teda do tretice môj posledný zážitok. Chvíľu som si myslela, že svitá na lepšie časy. Jedna mamina so mnou nadviazala kontakt. Mala okolo seba hlúčik zdanlivo rovnako starých detí, cca 6-7 rokov, jedno asi tak ako moji malí a jedno v bruchu, a keď spadlo dieťa spolumatky, vykríkla „Bože, dúfam, že nebude mať dvojitú zlomeninu ruky!“ Bez srandy. Vravím si však, dám jej šancu.

„To sú vaše?“ opýtala sa ma.

„Áno,“ vravím. Snažila som sa o priateľský, konverzačný tón.

„Uhmm… A koľko majú?“

„20 mesiacov.“

„Uhmm…“ Neviem či je to dobre, alebo zle, jej výraz nič neprezrádzal.

„A ktoré su vaše?“ neodpustila som si. Tým som sa definitívne diskvalifikovala. Jej výraz v tomto prípade už bol úplne zrozumiteľný. Cez zaťaté zuby mi napočítala tri kusy plus to jedno v bruchu. Na to som už nepovedala nič, pretože všetko čo mi napadlo, sa mi zdalo provokačné (napr. „A toto už bude chlapček?“ Mala totiž tri baby.), iba som sa tupo usmievala „Uhmm…“. Po tomto zážitku sa nemôžem tváriť, že chyba je iba na ich strane…

Záverom dodávam, že som nechcela nikoho uraziť. Ak trávite s deťmi čas na ihrisku a našli ste tam aj dobré kamarátky, tak vám úprimne závidím. Vždy som chcela kamošku – maminu „odvedľa“, žiaľ, nepodarilo sa.

Viac na www.omichi421.wordpress.com