Konečne, po dvoch rokoch, som mentálne dozrela na to, aby som šla s dvojičkami do detského kútika.

Keď sa znova obzriem do minulosti, ako to bolo s Miš, tak s ňou som chodila pomerne veľa do materského centra. Mala som tam svoju partiu mamín, chodili sme na tanečky, kreslenie, divadielka, vždy sme stihli poklábosiť, dať kávu a o pol 12 domov, obedovať a spať. Obidve.

Bolo to asi v druhom roku materskej a bolo to asi najlepšie obdobie.

S krpcami som kútiky nezažila, pretože spávali dva krát denne viac ako rok a pol. Potom prišlo leto a tak sme chodili von, potom jeseň, čiže moja robota a potom Vianoce. (Strašne rýchlo to letí… a to je dobre, pretože pozajtra bude zase leto).

Ale to sú v zásade výhovorky. Keby som veľmi chcela, tak by som sa aspoň raz týždenne utrhla z môjho bizi programu. Mne sa tam však zúfalo nechce chodiť. A odkedy som tam teda teraz párkrát šla, už aj viem prečo. Že pohodička? Že kávička? Že kamarátky? Že zabudni.

Napchať sa do auta je to najľahšie. Potom to vpustím do toho kútika a začína cvičenie na pozornosť, rýchlosť a pohotovosť. Pôvodne som si myslela, že vám opíšem prvý deň, ktorý sme takto strávili v kútiku, ale rovnaký priebeh to malo aj druhý, aj tretí krát, …

Prvá úloha pozostáva z toho, aby mi do herne nevbehli polovyzlečení s čižmami na nohách. Neskutočne ich zdržujem tým, že trvám na tom, že sa musia vyzliecť z aspoň tridsiatich vrstiev a som taká drzá, že ich nepustím, kým im nenavlečiem protišmykové ponožky (Barefoot matka). Jeden rozhorčene piští zabásnutý v mojom „objatí“, druhého škriekajúceho blokujem kolenom, aby neutiekol.

Nakoniec to teda vypustím do divočiny. Okamžite mi zmiznú z očí. To je chvíľa, kedy sa môžem vyzliecť aj ja. Ponáhľam sa, napäto počúvam, či nezačujem nejaký rev z herne, diktujem naše mená, „Áno, ďakujem, kávu si dám..“ a idem za deťmi dnu.

Tam vidím niečo, čo uteká od atrakcie k atrakcii tak rýchlo, že to vidím rozmazané. To je Ivana. (Pamätáte si rozprávky Looney Tunes, Bugs Bunny, Road Runner a spol.? Tak Ivucha je Tasmanian Devil.) Tomáša nevidím vôbec. Nakoniec ho nájdem schovaného za kreslom, ako sa pekne sám s niečím hrá. Zrazu si na neho spomenie Ivana a je po pokojnej hre. Nutne potrebuje presne to isté červené autíčko, ktoré má Tomčiak. Bitka. Škreky. Nakoniec im ho vychmatnem ja a revú obaja. Potom sa Ivutiena presmeruje inam a začínam za ňou utekať. Bzzm! Šmykľavka. No a čo, že sa šmýkajú aj iné deti. Ivuška zhodnotí, že sa im bude lepšie šmýkať pod oknom, tak im celú šmykľavku odtlačí preč. Bzzm! Trampolína. No a čo, že sa na malej detskej trampolíne silou vôle drží asi ročné bábo. Ivuške tam zavadzia, tak ho nohou odtlačí preč. Nemôžem povedať, že kopne, lebo to je prisilný výraz. Skôr ho tak odťuká heš. No ale mamina toho bábätka na mňa pozerá tak, ako keby mu Ivana odkopla hlavu. Ok, som príliš pomalá, priznávam.

Bzzm! Hojdačka. Moje nervy. Tam sa stretla s Tomášom, čiže som pokojnejšia, ale aj tak by mi asi vadilo, keby si kvôli hojdačke vyškriabali oči. Tak zase idem robiť boxerského rozhodcu. (Na čo som si dávala tú kávu? Veď vlastne ani neviem, kam mi položili šálku..) Chvíľu si nájdem pre seba, aby som kamoškám z partie, keď bola Miš malá, poslala nostalgickú fotku povestného hojdacieho baklažánu. Popri tom sa vysťažujem, že tu lietam ako s nasoleným zadkom za Ivanou, ktorá je nepredvídateľne nebezpečná sebe aj svojmu okoliu. Kamarátka mi s najlepším úmyslom odpíše, aby som sa venovala výhradne iba jej a bola tu iba pre ňu. Musela som sa uchechtnúť. SOM tu iba pre ňu. Inak by to ani nešlo. Tomáš je zabudnutý niekde v miestnosti (aspoň dúfam, že je stále tam).

Preto vlastne ani neviem, ako sa v tých kútikoch správa. Asi je menej ofenzívny, znesie iné deti v okolí jedného metra a keď nejakú hračku nedostane, tak si skrátka zoberie inú. Ale to sú iba dohady, naozaj neviem. Čo určite viem, vyzabíjať sa išiel jedine so sestrou.

Zaujímavá vec, ktorú som si hneď neuvedomila je, že kam sa pohli moje deti spolu, tam sa zrazu vyprázdnil priestor. Trampolína, pridali sa tam moji malí a zrazu, tam boli iba oni. To isté v plastovom domčeku. Pri autodráhe. Neprišla som na to, ako to robia, ale nejak podprahovo odplašia iné deti.

Záverom teda konštatujem, že moje dvojičky sa zúfalo nevedia hrať s inými deťmi. Je to totálny paradox a zase raz si pripadám ako naivná mater. Úprimne som si myslela, že keď ich je od začiatku viac, tak vedia zdieľať a fungovať s ostatnými bez problémov automaticky. Prd. Spolu síce vychádzajú, ale s cudzími sa to skrátka nemali ako naučiť. Ani nemajú záujem.

Viac na www.omichi421.wordpress.com