🌫️ Možno sa vám to deje večer. Keď je ticho, dom uprataný, správy vybavené. A zrazu cítite niečo zvláštne. Tlak na hrudi, nepokoj v bruchu, jemné podráždenie bez mena. Scrollujete, čítate, porovnávate sa. Hovoríte si, že vlastne máte všetko v poriadku. Len to vnútro akosi nespolupracuje. A keď sa sami seba potichu opýtate: ,,Keby som nemusel brať ohľad na nikoho, čo by bol môj najviac sebecký sen?", rýchlo tú otázku zavriete. Lebo „to sa nepatrí“. 

🔺 Tak sa prispôsobujete. Ešte trochu. Ešte vydržíte. Myseľ ide ďalej, ale telo začína brzdiť. Bolesti, výbuchy emócií „z ničoho“, pocit, že niečo je s vami zle a ešte sa za to karháte.  

Každá myšlienka má fyzickú reprezentáciu v mozgu. Nie je to metafora. Sú to elektrochemické zmeny. Telo reaguje skôr, než stihnete „pochopiť“. 

Emócie, ktoré nemajú priestor, sa nevytratia. Menia len formu na napätie, únavu, sebakontrolu, ktorá bolí. 

Kreatívne spracovanie zážitku aktivuje iné časti mozgu než rozprávanie. Preto sa niektoré veci nedajú „vyriešiť“ rozhovorom, ale dajú sa uvoľniť tvorbou. 

🌀 Keby vaše telo dnes mohlo hovoriť bez cenzúry, čo by vás požiadalo, aby ste mu konečne dovolili?