Dve čiarky...juchú, sú tam. Po troch mesiacov som si našla vytúžené čiarky na teste aj ja. S manželom sme sa spoločne tešili. Radosť bola nekonečná.

Krásnych deväť mesiacov tehotenstva sa blížilo ku koncu a ja som sa už nevedela dočkať svojej dcérky. Už počas školských čias my učarovalo meno Bianka, také výnimočné a jedinečné. Dátum pôrodu bol určený na 1. 4. 2011. Magický a bláznivý deň, no nakoniec nevyšiel. Na vyšetrenie som sa mala dostaviť 5. 4. ak dovtedy neporodím. Cítila som sa zvláštne. Nervozita, strach a obavy boli na mieste...Nevedela som, čo ma čaká. "Každá si tým prejde," utešovala som sa. Keďže som už mierne krvácala, mala som sa poobede do 15tej hlásiť v nemocnici na príjem. "Spravia vám vyšetrenia a budete pod kontrolou, keďže už máte po termíne a krvácate. Ráno porodíte nebojte sa," oznámila mi moja doktorka.

Po príjme som odišla do izby. Super,potešila som sa spolubývajúcej. Najviac som mala obavy, že budem na izbe sama a nebudem mať s kým sa porozprávať. Meno mamičky som si nezapamätala. Ráno odchádzala aj s dcérkou domov, ani sme sa nestihli rozlúčiť. Nemohla som večer spať. Posteľ nepohodlná, pri každom pohybe škrípala, len som podriemkávala.

02:00 

ma začalo pobolievať bruško. Idem za sestričkou so správou: "už sa to začalo..."Sestrička ma medzi dverami rýchlo uzemnila: "Choďte si ešte ľahnúť, príďte, keď budú kontrakcie každých 5minút." Také rýchle vyšetrenie som veru nečakala. Zaspať sa mi už nepodarilo.

04:00 

som dostala kŕče a počítala som si dĺžku a intenzitu kontrakcií. Tak ako mi radila sestrička. "Tak a je to tu! Každé 2minúty, viem to presne."oznamujem sestričke. "Idem zobudiť  doktora, nech sa príde na vás pozrieť, zatiaľ  si sadnite." Tá veta ma rozosmiala, kde by som asi išla. Doktor po vyšetrení hovorí: "Na pôrod to zatiaľ nevyzerá, ste otvorená len na dva prsty. Príďte sa ukázať o 6tej ako to postupuje." Prihováram sa brušku: "moja, ešte ideme na izbu si oddýchnuť. Ešte to na pôrod nevyzerá." Bolesti do 10minút ustúpili, kontrakcie sa predĺžovali až úplne zmizli.

06:00

cupitám sa hlásiť. Medzitým sa služby vymenili. Som prvá na sále. Službu má mladá doktorka. "Vyberte si miesto, kde chcete rodiť. Viete čo, radšej pri okne, tam budete mať súkromie keď príde aj váš manžel." Dostávam oxytocín na urýchlenie pôrodu.

09:00

mám už dosť veľké bolesti. Oznamujem to aj doktorke. "Zavolajte anestéziológa, mamička má zaplatenú PEDU (epiduralku) a je na 5prstov," oznamuje do telefónu sestrička. Odpočítavam minúty už očami..."kde je toľko? Už to nevydržím." sestrička sa len pousmeje a hovorí: "To je ešte nič. Ak si predstavíte stupnicu od 1 do 10 koľko to je?" Sestrička srandistka? Odpovedám 10 pohotovo! Jej odpoveď ma prekvapila. "To je ešte len začiatok, podľa toho by to mala byť 4ka." Hádam si zo mňa srandu robí? S úsmevom odchádza preč. Medzitým už prišli rodiť ďalšie mamičky. "Môžete už zavolať manžela".

10:00

prichádza anestéziológ aj s dvoma doktormi, plus primár. Fíha, toľko ľudí sa prišlo pozrieť. Po napichnutí nenormálna úľava.Už len čakať. S manželom si hovoríme príbehy a vtipy, smejeme sa...čo smejeme, rehotáme. Bolesť úplne vymizla. Príde nás krotiť sestrička: "potichšie, ženy tu vedľa vás trpia a vám do smiechu. Sťažujú sa nám mamičky." Smejeme sa teda potichšie.

12:00

vedľa mňa zaľahne mamička - čakateľka. Po vyšetrení to tiež vyzerá ešte na dlho. Na sále sme už tri.

12:30

Ďalšia mamička po vyšetrení je otvorená na 8prstov, vedľa mamičku presúvajú  na vyšetrovaciu chodbu, keďže už nieje miesto. Mamička ľahne, dvakrát zatlačí a dieťa je na svete! Ten pohľad na tú krv má dostal...popod záves až k mojím nohám sa hrnula. Zmohla som sa len na vetu: "To už?" Vedľa sa mamička ozýva: "áno, veľmi rýchlo, ale stihla som to. Je to moje 12te dieťa." Paráda. Štýl prišla, ľahla, odišla...Tú  presunutú mamičku chceli naspäť preložiť, ale už bolo neskoro. Rodila na chodbičke. O hodinku porodila aj ďalšia.

13:30

Ja som prvá bola na sále a každý, kto prišiel po mne už mal bábätko, ja stále nič. Už sa čakalo len za mnou. "Milá mamička. O 14tej sa budú meniť smeny, tak dovtedy porodíte." "To vážne?" Zvýšime vám oxytocín a porodíte. Za pár minút som cítila jemné tlaky ako na stolicu.

13:45

Doktorka má pozrie a hovorí: "prepichneme vodu, trikrát zatlačíte a bude to. Už vidno hlavičku, poďte sa pozrieť otecko."

13:50

"Milý otecko, blahoželám k dcérke" môžte prestrihnúť pupočnú šnúru. "Radšej to nechám na vás." Slzy šťastia nás zaplavili. Pôrod som si užila bez bolestí, v pohodovej nálade a hlavne spokojná. Takto by mali prichádzať detí na svet. Každú jednu chvíľku si pamätám. Dokonca ani nástrih som necítila a poobede som si už mohla aj sadnúť.

Naša Bianka sa narodila 6. 4. 2011 o 13. 50, s mierami 3950g a 51cm.

Sme rodina.    

#epiduralka- PEDA