Každý z nás si povie, že porucha príjmu potravy sa nás netýka a nikoho v okolí s takouto chorobou nepoznáme. Je tomu ale skutočne tak?

 Problém, zvaný nezdravý vzťah k jedlu a k sebe samému, sme v živote zažili niekoľkokrát každá jedna z nás. Že nie? Skúste sa zamyslieť. Nemôžem tvrdiť, že je to naša vina, ale tlak spoločnosti a "ukazovatele krásy" sú nastavené tak, že odmalička máme vtĺkané do hláv, ako máme vyzerať, čo máme jesť, kedy, čo je zdravé a čo nezdravé, aké ideály krásy si máme všímať a s kým všetkým sa máme porovnávať. Máme to tak podvedome vryté, že minimálne raz do dňa väčšina z nás kategorizuje, rieši svoje nedostatky, dopraje si nejaké jedlo, ktoré je zaškatuľkované ako nezdravé, avšak následne je zožieraná výčitkami a v hlave rozoberá, ako od zajtra už naozaj začne "jesť zdravo".

 Vidíte sa v tom? Myslíte si, že je zdravšie robiť toto, alebo si občas dopriať niečo kalorickejšie a byť s tým v pohode?

 Zdravý vzťah k jedlu totižto neznamená striktne vylučovať z  jedálnička akékoľvek potraviny, ale naopak, nájsť skutočnú rovnováhu, aby sme boli zdraví. A na to, aby sme zdraví boli, musí fungovať nielen telo, ale najmä psychika. Preto, pokiaľ ste na návšteve a bojíte sa dať si ten kúsok torty, aj keď by ste naň mali chuť, váš prístup k jedlu nie je správny. 

Tak čo, do ktorej kategórie sa teraz zaradíte? Ešte stále si myslíte, že to máte s jedlom a so seba-láskou OK? Ja sama som príkladom. Toto všetko som robila aj ja a často sa mi to stane aj teraz, avšak už si to plne uvedomujem, a snažím sa to komplet odstrániť. Nie len kvôli sebe, ale aj kvôli mojim dvom princeznám, pretože tie si odo mňa berú príklad vo všetkom, a verte, dievčatá, ktoré denne vidia ako ich mami riešia svoju postavu, nedokonalosti, majú výčitky a skúšajú najrôznejšie diéty, to potom robia tiež.

Nezdravý vzťah k jedlu je len krokom od poruchy príjmu potravy a ako sa posledné dni dozvedám, trpí tým aj v mojom okolí toľko ľudí, že nechápem. Ja som sa našťastie nikdy nedostala do tohto štádia (anorexie alebo bulímie), ale veľmi dobre si pamätám, ako som v cca 15stich rokoch našla jeden Pro Ana blog (blog podporujúci anorexiu) a obdivovala, že niekto dokáže mať také sebazaprenie a jednoducho nejesť. Chcem, aby si toto niekedy pomysleli moje deti? Len to prosím NIE!