Koľko málo stačí a stotina sekundy obráti život mladej rodinky o 180 stupňov. V tej chvíli nám nikto nevedel povedať, čo bude nasledovať...

Píše sa dátum 20.8.1990. Môj otec končí smenu v práci a vracia sa poobede autom domov. Skúsený šofér, otec dvoch dcér vo veku 7 a 5 rokov. Nezodpovedný vodič kamióna vytlačí otca z cesty a zbabelo uniká preč...

Moju mamku kolegovia z práce informujú, že manžel mal nehodu neďaleko práce a berú ju na miesto  činu. Medzitým prichádza sanitka a policajti. Bolo treba identifikovať aspoň auto. Naša škodovka bola na šrot. Záchranári ohlasujú, že pacient žije, ale nereaguje. Policajt, ktorý mal v čase nehody službu vysvetľuje mamke, že vodiča zachránilo to, že nebol pripútaný. Auto narazilo čelne do stromu a otca vyhodilo cez predné sklo von. Ak by to tak nebolo, nemal by žiadnu šancu na prežitie...

Sanitka odváža zraneného otca na oddelenie úrazovej chirurgie, kde sa podrobí všetkým vyšetreniam. Mamka čaká na chodbe. Službukonajúci lekár ju oboznamuje s výsledkami: "Manžel má poškodený mozog, mozoček, posunutý jazyk do strany, stlačené hrdlo, hltan, hrtan, stlačené pľúca, povrchové zranenia a navyše je v kóme. Kritické sú nasledujúce hodiny, treba čakať. Pri takom veľkom rozsahu poškodenia sa treba pripraviť na najhoršie. Alebo sa s tej kómy nedostane, alebo sa preberie, ale aké následky to zanechá, ukáže až čas."

V tom čase som mala 7 rokov a nechcem si ani len predstaviť tie pocity, keď človek nevie na čom je. Rozsah poškodenia bol veľmi veľký. Mamka chodila do nemocnice každý deň, no stále to bolo bez zmeny.

Podľa rozprávania mojej babky doktor, ktorý mal smenu skonštatoval, že nastala u neho klinická smrť a nepreberie sa už. Keď už ho viezli na patológiu a chceli mu priviazať na nohu štítok lekár zistil, že pacient sa potí a hneď ho previezli naspäť na izbu a napojili na prístroje. To mu zachránilo život.