Meluzína oblizuje krov strechy a hrá na škridlu ako na cimbal. Na stole dohárajú adventné sviece a stekajúci vosk modeluje vianočné sochy po krajoch venca. Vôňa škorice a klinčekov vo varenom víne šteklí chuťové poháriky jazyka. Zo šálky sa ťahá para a krúti sa do špirálky ako v reklame na kávu.

Zabalená v deke podídem k oknu a otvorím ho dokorán. Tvár mi pokryje ľadový zábal a korenistú vôňu vína usekne mrazivo ostrý vzduch. Vonku je ticho. Anjelské zvonivé ticho.

Zahľadím sa na panelák oproti. V oknách sa mihocú svetielka stromčekov a sem tam sa mihne postava.

Cez Vianoce si málokto zastiera okná. Všimli ste si to? Každý akoby sa chcel pochváliť svojim kúskom šťastia a okná, malé výklady ich životov prezrádzajú príbehy ľudí z bytov oproti.

Na nahej pokožke ma popŕhli husia koža. Zatvorím okno a pritúlim sa k nemu na gauč. Ľadové nohy si poprepletám pomedzi tie teplé...

Maaam, Maaamaaam... Späť do reality. Facka. Volá sa dieťa. Snažím sa ešte zachytiť kdesi v pare sa strácajúci vzdušný zámok, poskladaný z nedosiahnuteľných snov a pekných spomienok. Áno, aj takto nejako vyzerali kedysi naše Vianoce. A dnes... Maaam, Mamaaa.

Minule ma kamoška zarazila otázkou, či nie som hrdá na to, že mám tri deti. A že mám dvojičky. A že sú zdravé, šikovné a že to celé funguje.

Dosť ma bolelo odložiť bokom všetku tú moju iróniu, sarkazmus a cynizmus, ale keď som to spravila, musela som si priznať, že som hrdá. Som hrdá na seba, na deti, na chlapa. A aj na psy.

Tak som zase trošku bilancovala. A teraz som sa dostala k tomu, aby som zistenia svojej otupenej mysle zosumarizovala a šupla na virtuálny papier. Priznávam, že o dobrých veciach sa píše ťažšie ako o domácich pohromách, napríklad v podobe Tomáša pijúceho zo psej misky. (Slamkou.)

Tak si teda už rok a pol fičím ako trojmatka a konečne začínam vidieť svetlo na konci tunela. Doma mi z týždňa na týždeň vyrástli ľudia, ktorí poväčšinou aj ako ľudia reagujú a pomaly začínajú inteligenciou dobiehať našich psov. (Áno, je to hnusné, ale pravdivé. Cynizmus, irónia a sarkazmus – vitajte späť).

Dopracovala som sa teda k nasledujúcemu:

1. Každý zlé obdobie trvá iba chvíľu. Iba chvíľu mali 2,5 kila a boli to prdkavé vajcia, iba chvíľu vrešťali (nielen) v noci ako zmyslov zbavení, iba chvíľu som k nim musela pobaliť polovicu domácnosti, iba chvíľu budú vonku utekať kade tade a na mňa kašľať. Určite iba chvíľu bude trvať, kým sa naučia sami jesť, kým sa zbavia plienok a rovnako aj iné radosti, ktoré nás ešte čakajú.
2. Konečne mi dorástli vlasy.
3. Mám (takmer) autobus a ešte som ho neoškrela.
4. Nikto mi neháda, že mám tri deti. Aby som bola úprimná, nikto mi neháda ani jedno.
5. Videla som ako sa bijú ročné deti. Pohľad pre bohov! Vždy zabudnem zasiahnuť, lebo plačem od smiechu.
6. Mozog mi neskamenel úplne. Pracujem, vzdelávam sa, chodím do sveta. Veľmi často to je manažérsky masterpiece, že to ide, ale ide to. A pomaly si to aj prestávam vyčítať.
7. Moje nové heslo: Hlavne vydržať!

Až teraz viem, že som pred narodením Hanky nemala ani páru o tom, čo materstvo obnáša. Čítala som o všetkom milión článkov, počuvala som zážitky (veselé aj menej príjemné) mojich kamarátok-rodičov, s úsmevom na perách som vravievala, ako o pár dni nebudem mať čas na nič okrem bábätka, ako sa nevyspím. Najdôležitejšie pre mňa bolo, aby farba postieľky sedela s našim nábytkom v spálni, aby veci od sestry po jej deťoch nemali na sebe ani jeden fliačik a dookola som opakovala, že nepotrebujem žiadne veľké hračky, hracie deky a kresielka, lebo v našom minimalistickom byte nemám na taketo veci miesto.

Takže čo ma (zatiaľ) naučilo materstvo?

Nemám cez deň ani minútu čisto pre seba a svoj kľud, ak sa do času pre seba neberie varenie obeda, umývanie zubov alebo pozeranie jedným okom TV/PC a druhým montitor kamery v spálni 2x 45 min denne. Nedostatok spánku je najväčší nepriateľ psychiky a nálady. Nazbieralo sa toho tak veľa, že som pokladala toho, kto povedal, že na únavu sa neumiera, za blázna. Je mi jedno, že máme bielu postieľku v spálni farby čerešňového dreva, hlavne nech sa mojej Hanke v nej dobre spinká (najlepšie celú noc 🙂 ). Sestre som vďačná za každy jeden kus "čistého" oblečenia, ktoré denne prezliekam niekoľkokrát, no a v obývačke ľudovo povedané "nemám kam pľuvnut", ale všetky tie hračky a dečky mi pomáhaju "prežiť" s Hankou každý jeden, hlavne upršaný deň 🙂

A ešte pár mojich objavov počas materstva:

• je možne mať na sebe jedny tepláky v noci, cez deň aj na prechádzke
• moje spevácke umenie sa dostalo na verejnosť - párkrát som prespievala prechádzku po celom sídlisku, len aby sme sa vrátili domov bez straty hlasu od plaču (Hankinho)
• ticha v byte som sa bála ako čert svätenej vody, no teraz ked malá cez deň spí, je to hudba pre moje uši
• existuje viac druhov lások - láska k manželovi: šialená, vášnivá, romantická, život zachraňujúca, láska k Hanke: pokojná, čistá, nevinná, život obetujúca
• potrebujem raz do týždňa psycho-hygienu vo forme večera s priateľmi von, ale cestou z mesta si pozerám v mobile fotky Hanky a neviem sa jej už dočkať
• sú dni, keď si viem predstaviť okolo seba behať ešte Dorotku alebo Alžbetku a sú dni, keď mam 100 chuti nájsť pre Hanku nejaké jasle a to hneď od poobedia
• môj "dospelácky" život trvá denne cca 2.5 hodiny - medzi hodinou, keď uložím Hanku spať a hodinou, keď padám do postele ja
• úsmev mojej Hanky ráno v postieľke má silu vymazať mi pamäť, takže si na to, že som v noci 100x dokladala cumlík do pusy neviem zrazu spomenúť 🙂

Mam úžasnú dcéru, ktorá je náročná aj jednoduchá, tvrdohlavá a vytrvalá po mamine, usmievava po tatinovi... A celá naša a navždy 🙂