Blíži sa polnoc, konečne popratané, môžem si kľudne ľahnúť do postele. Som spokojná. Zajtra nás čaká vyšetrenie, to bude zase plaču. Syndróm bieleho plášťa u nás funguje dokonale.

Zaspali sme. No super, máme 30 minút, aby sme sa s dcérkou obliekli a dostavili na vyšetrenie k lekárke. "Mami, hami!" Jasné Zuzka, už to bude. O chvíľku dcérka nakojená a ja utekám do kúpeľne. Nestihnem spláchnuť,  keď vo dverách sa malá objaví a kričí: "Kaki" a ukazuje na plienku. Paráda, v rýchlosti si umývam ruky a utekám za ňou. Malá si stihla už sama vyzliecť overal, keďže je na zips. Super, ušetrila som minútu času. Prebalená a už oblečená teraz čaká na mňa.

Obliekam sa rýchlo, čas letí ako šialený. Nestíham registrovať, keď mi malá z obývačky kričí: "Voda, moké, oliala!" Môžem prezliekať znova. Podávam malej princezné, nech sa trochu zahrá, pokým ju oblečiem. Princezná putuje naspäť ku mne: "Čevená," odpovedá mi Zuzanka. Opravujem ju: "Ružová." Malá pozrie na mňa: "Pink?" Pozeranie anglických rozprávok má svoje čaro. 

Pozerám na hodinky, prešlo 15 minút, najvyšší čas rýchlo sa obuť a ísť von. Nestíham sa začesať, tak vlasy aspoň zopnem do gumičky. To som mala ešte v pláne si ich ráno umyť. Ešte šál, čiapku a môžeme vyraziť. Som hrdá na seba, ako rýchlo sme sa dostali von a ešte máme 5 minút. Ideme dole a počítame schody. Zuzanka počíta so mnou: "Jeden, da, ti, štyji, päť."

Plaším, tlačím kočík, celá spotená, unavená, zadýchaná, ledva chytám dych. Natešená stláčam kľúčku na čakárni. Hurá, meškáme len 8 minút, nie je to až také zlé. Sadám na stoličku a Zuzanka: "Mami, juky, dole." Áno Zuzka moja, už to bude. Vyberám lásku z kočíka a dávam ju na zem. Pripravím si kartičku poistenca, rozopnem sa, pozriem sa na seba a naspäť sa zapínam. V tej rýchlosti mi ostal pyžamový vrch na sebe. Nevadí, nie je to také hrozné, vydržím byť vo vetrovke. Stále mám pocit, že niečo som zabudla. Nie, nie, všetko mám... Naozaj mám?

Mala som si ráno len vlasy umyť, nestihla som. Zuby? Fúha, ani tie som nestihla vyčistiť, zato Zuzanka si stihla vyčistiť aj za mňa. Horšie veci sa stávajú, čo už. Hovorím si: "Jani, kľud, zhlboka sa nadýchni, vydýchni, nič sa nedeje." Ešte si ponaťahujem krk, hlavu, oči sa mi dostanú na moje topánky. To už nevydržím a začnem sa smiať... Čo smiať, rehotať. Rehocem sa s celej duše. V tej rýchlosti som si obula rôzne topánky, jedna čierna zateplená topánka moja, druhá čierna botaska manželova. Keďže máme rovnakú veľkosť obuvi, nič ma netlačilo, len mi na jednu nohu bolo chladnejšie, čomu som nepripisovala veľký význam. 

Obyčajné piatkové ráno. Obriadim deti, seba, ale keďže sa chystám do mesta „ŽIŤ“ - rozumej idem na krv a do banky niečo vybaviť, tak sa chystám aj namaľovať. Pri troch hurikánoch menší problém ale s rozumnou organizáciou sa to dá.

Na Eli sa vyškieram, robím opičky len aby drobec nezačal plakať.
Teuško ma dovolené robiť inventúru v spodnom šuflíku so svojím oblečením. Takže vyhádže všetko to, čo sa mu nepáči, poroznáša po celom dome a to pekné si podľa uváženia poskladá späť do šuflíka. Zábava na takú polhodinku.
No a najstaršej som dala do ruky kefu, nech ma češe. Výborne, namaľovala som si tvár na svoj zúbožený ksicht a čakáme na mamu.

Keď prišla, beriem Ušku za rúčku a ideme do škôlky. Už cítim vietor vo vlasoch a závan „slobody“, tak spolu oduševnene obdivujeme každý kamienok, zdravíme všetkých psov a učíme sa nové farby, čím pozabudnem na čas... Klasická nestíhačka. V škôlke šupnem na topánky návleky, aby som im to tam nezablatila, prezlečiem piškotku, strčím ju do triedy a letím na autobus.

Po ceste na mňa pískajú roboši a ukazujú palec hore. „Nooooo Renáta, ešte nie si na zahodenie!“ Škerím sa ako na udeľovaní Oscarov a pyšná na seba nastúpim do plného autobusu. Ľudia sa na mňa dívajú, usmievajú a kyvkajú hlavou. Vypínam hruď v opare blaženosti, aká som hviezda, a rozdávam úsmevy na všetky strany.

Konečne moja zastávka, vystupujem a na to milý pán šofér: "Ale panička, to ste nemuseli. Blato sa tu ešte nanosí a ja to večer pozmývam. A kde ste kúpili tie sponečky? Aj dcéra také chce.“

Tak milé dámy, ja som celú tú cestu v autobuse mala na topánkach návleky zo škôlky (červené!) a vo vlasoch sponky (5 kusov) My little pony aj s farebnými stužkami, čo majú tie kone namiesto chvosta. Ešteže tam nebol nikto známy. Dúfam.

Nosenie je super vec. To je fakt. Rozhodnúť sa pre nosenie neznamená, že musíte hneď zanevrieť na kočík a nosiť deti do 5 rokov. Dá sa to aj inak, na pol škody. Lebo, ak to raz vyskúšate, garantujem vám, že ten pocit dvoch voľných rúk si zamilujete. 

Mamičky, ktoré nepatria práve k  „ortodoxným“ fanúšičkám nosenia, siahajú často po akomkoľvek nosiči, ktorý im nezruinuje peňaženku a spraví svoju službu, odnesie dieťa a uvoľní im ruky. No okrem farby a vzoru, by si mali všímať pár vecí, vďaka ktorým svojmu krpcovi nezničia chrbát. (Na to má čas v puberte pri celodennom vysedávaní pri PC :-P )

Ako si vybrať?

Na trhu je kvantum pomôcok na nosenie. Od babyvaku, cez babyšatku a ergonomické nosiče, až po klokanku. Správna voľba závisí od veku noseného dieťaťa. Nie všetky nosiče sú vhodné pre novorodencov a mini krpcov.

Jeden fakt však platí pre všetky typy, druhy a tvary. A to, že na nosenie sú vhodné len tie pomôcky, ktoré rešpektujú prirodzenú ergonomickú polohu dieťaťa. Lebo veď viete, dieťa má ešte dosť starostí vyrovnať sa s tým, že ho niekto deložoval z príjemného apartmánu s ultra all inclusive servisom a tou najpohodlnejšou postieľkou na svete. Aby ste mu to trošku uľahčili, tak ho určite poteší, ak si ho priviniete v tej polohe, na ktorú  bolo zvyknuté už v brušku.

Ergonomická poloha je pre dieťa prirodzená a ako bonus, nepreťažuje sa chrbtica či kĺby bábätka, vďaka dostatočnej opore pre chrbátik a širokému postaveniu bedrových kĺbov.

Boli časy, keď som si myslela, že sa to nikdy neskončí. Že nikdy neustanú pôrodné bolesti, kolikové záchvaty plaču niekoľkotýždňového bábätka, nočné vstávanie a kruhy pod očami, keď som sa cítila ako vyžmýkaný citrón a v duchu si priala, nech už má, preboha, aspoň tri mesiace, nech už vie sedieť, nech konečne začne chodiť, utekať, spievať, obliekať sa... Boli časy, keď som si iný režim dňa ako plne sa venovať tomu malému tvorčekovi, nevedela predstaviť. Žila som pocikanými plienkami, dojčením, prvými kašičkami, vratkými krôčikmi a skomolenými slovíčkami.

Tak nejako plynul deň za dňom, prišlo druhé tehotenstvo, druhý človiečik, druhé voňavučké bábätko, a to už mi bolo sveta žiť! Lebo ženu-dvojmatku len tak ľahko niečo nerozhodí. Už vie, že porodiť druhé dieťa je brnkačka, že koliky trvajú len pár týždňov, dojčenie je tá najpohodlnejšia forma výživy, že plač bábätka nie je koniec sveta, a najmä - že to všetko neskutočne rýchlo uletí. Nebolo to náhodou len včera, čo som si z pôrodnice domov doniesla spinkajúci uzlíček, ktorý dnes už hrdo s batôžkom na chrbte cupitá do škôlky? Uštipnite ma niekto, že sa mi to naozaj iba nesníva!

No nesníva, je to fakt realita. Materská skončila. Skončili naše malé každodenné rituály, prechádzky, mamičkovské zrazy na pieskovisku, poobedné spánky. Viem, už som trochu patetická. Nostalgická. Umrnčaná. Ale 6 rokov som tým žila! Naplno! Každučký deň. Tak ma nechajte mrnčať. Aspoň na chvíľu.

A vôbec sa mi nechce debordelizovať skrine, každý deň leštiť podlahu, ani umyť tie špinavé okná, čo som si sľubovala, že urobím, hneď ako budem mať čo len trochu času nazvyš.

Prácu zatiaľ nemám. Bez mučenia priznávam, že ako najlogickejšie riešenie tejto situácie, ktoré sa opiera najmä o moje predchádzajúce 6-ročné skúsenosti, mi z toho všetkého vychádza „to tretie“. Aspoň by som dala príležitosť na klebetenie všetkým škodoradostným "dobroprajníkom", ktorí by ma donekonečna ľutovali a zalamovali rukami, ako som si už definitívne skazila život. A ja by som iba plávala v známych vodách – prvé trojmesačné grcačky prežijem, pôrod pri treťom - to už ani nebudem vedieť, že rodím, a zase si budem môcť tri roky túliť bezbranného mrňúsa. Ten rýchlosťou svetla zase vyrastie a ja budem tam, kde som bola. Alebo ani tam. Lebo napíšte si do životopisu, že máte za sebou 9 rokov MD. To si Vás ani neuložia do databázy. Rolu trojmatky som teda nateraz odsunula na dobu neurčitú. 

Počas materskej som sa naučila háčkovať. Podarilo sa mi pre deti spraviť milunké čiapočky na každé ročné obdobie a vrchol môjho umenia boli dvaja čapatí mimoni a hrkálka pre bábätko, ktorej kvickala hlava a spodná rúčka vyzerala ako penis. Dennodenne obdivujem všetky tvorilky na rôznych handmade portáloch, kde predávajú svoje dielka, a veľmi im fandím. Momentálne mám silné nutkanie zadovážiť si šijací stroj, ale snažím sa byť objektívna k mojim schopnostiam, a túto oblasť asi radšej prenechám profesionálkam.

Meluzína oblizuje krov strechy a hrá na škridlu ako na cimbal. Na stole dohárajú adventné sviece a stekajúci vosk modeluje vianočné sochy po krajoch venca. Vôňa škorice a klinčekov vo varenom víne šteklí chuťové poháriky jazyka. Zo šálky sa ťahá para a krúti sa do špirálky ako v reklame na kávu.

Zabalená v deke podídem k oknu a otvorím ho dokorán. Tvár mi pokryje ľadový zábal a korenistú vôňu vína usekne mrazivo ostrý vzduch. Vonku je ticho. Anjelské zvonivé ticho.

Zahľadím sa na panelák oproti. V oknách sa mihocú svetielka stromčekov a sem tam sa mihne postava.

Cez Vianoce si málokto zastiera okná. Všimli ste si to? Každý akoby sa chcel pochváliť svojim kúskom šťastia a okná, malé výklady ich životov prezrádzajú príbehy ľudí z bytov oproti.

Na nahej pokožke ma popŕhli husia koža. Zatvorím okno a pritúlim sa k nemu na gauč. Ľadové nohy si poprepletám pomedzi tie teplé...

Maaam, Maaamaaam... Späť do reality. Facka. Volá sa dieťa. Snažím sa ešte zachytiť kdesi v pare sa strácajúci vzdušný zámok, poskladaný z nedosiahnuteľných snov a pekných spomienok. Áno, aj takto nejako vyzerali kedysi naše Vianoce. A dnes... Maaam, Mamaaa.

Minule ma kamoška zarazila otázkou, či nie som hrdá na to, že mám tri deti. A že mám dvojičky. A že sú zdravé, šikovné a že to celé funguje.

Dosť ma bolelo odložiť bokom všetku tú moju iróniu, sarkazmus a cynizmus, ale keď som to spravila, musela som si priznať, že som hrdá. Som hrdá na seba, na deti, na chlapa. A aj na psy.

Tak som zase trošku bilancovala. A teraz som sa dostala k tomu, aby som zistenia svojej otupenej mysle zosumarizovala a šupla na virtuálny papier. Priznávam, že o dobrých veciach sa píše ťažšie ako o domácich pohromách, napríklad v podobe Tomáša pijúceho zo psej misky. (Slamkou.)

Tak si teda už rok a pol fičím ako trojmatka a konečne začínam vidieť svetlo na konci tunela. Doma mi z týždňa na týždeň vyrástli ľudia, ktorí poväčšinou aj ako ľudia reagujú a pomaly začínajú inteligenciou dobiehať našich psov. (Áno, je to hnusné, ale pravdivé. Cynizmus, irónia a sarkazmus – vitajte späť).

Dopracovala som sa teda k nasledujúcemu:

1. Každý zlé obdobie trvá iba chvíľu. Iba chvíľu mali 2,5 kila a boli to prdkavé vajcia, iba chvíľu vrešťali (nielen) v noci ako zmyslov zbavení, iba chvíľu som k nim musela pobaliť polovicu domácnosti, iba chvíľu budú vonku utekať kade tade a na mňa kašľať. Určite iba chvíľu bude trvať, kým sa naučia sami jesť, kým sa zbavia plienok a rovnako aj iné radosti, ktoré nás ešte čakajú.
2. Konečne mi dorástli vlasy.
3. Mám (takmer) autobus a ešte som ho neoškrela.
4. Nikto mi neháda, že mám tri deti. Aby som bola úprimná, nikto mi neháda ani jedno.
5. Videla som ako sa bijú ročné deti. Pohľad pre bohov! Vždy zabudnem zasiahnuť, lebo plačem od smiechu.
6. Mozog mi neskamenel úplne. Pracujem, vzdelávam sa, chodím do sveta. Veľmi často to je manažérsky masterpiece, že to ide, ale ide to. A pomaly si to aj prestávam vyčítať.
7. Moje nové heslo: Hlavne vydržať!

Až teraz viem, že som pred narodením Hanky nemala ani páru o tom, čo materstvo obnáša. Čítala som o všetkom milión článkov, počuvala som zážitky (veselé aj menej príjemné) mojich kamarátok-rodičov, s úsmevom na perách som vravievala, ako o pár dni nebudem mať čas na nič okrem bábätka, ako sa nevyspím. Najdôležitejšie pre mňa bolo, aby farba postieľky sedela s našim nábytkom v spálni, aby veci od sestry po jej deťoch nemali na sebe ani jeden fliačik a dookola som opakovala, že nepotrebujem žiadne veľké hračky, hracie deky a kresielka, lebo v našom minimalistickom byte nemám na taketo veci miesto.

Takže čo ma (zatiaľ) naučilo materstvo?

Nemám cez deň ani minútu čisto pre seba a svoj kľud, ak sa do času pre seba neberie varenie obeda, umývanie zubov alebo pozeranie jedným okom TV/PC a druhým montitor kamery v spálni 2x 45 min denne. Nedostatok spánku je najväčší nepriateľ psychiky a nálady. Nazbieralo sa toho tak veľa, že som pokladala toho, kto povedal, že na únavu sa neumiera, za blázna. Je mi jedno, že máme bielu postieľku v spálni farby čerešňového dreva, hlavne nech sa mojej Hanke v nej dobre spinká (najlepšie celú noc 🙂 ). Sestre som vďačná za každy jeden kus "čistého" oblečenia, ktoré denne prezliekam niekoľkokrát, no a v obývačke ľudovo povedané "nemám kam pľuvnut", ale všetky tie hračky a dečky mi pomáhaju "prežiť" s Hankou každý jeden, hlavne upršaný deň 🙂

A ešte pár mojich objavov počas materstva:

• je možne mať na sebe jedny tepláky v noci, cez deň aj na prechádzke
• moje spevácke umenie sa dostalo na verejnosť - párkrát som prespievala prechádzku po celom sídlisku, len aby sme sa vrátili domov bez straty hlasu od plaču (Hankinho)
• ticha v byte som sa bála ako čert svätenej vody, no teraz ked malá cez deň spí, je to hudba pre moje uši
• existuje viac druhov lások - láska k manželovi: šialená, vášnivá, romantická, život zachraňujúca, láska k Hanke: pokojná, čistá, nevinná, život obetujúca
• potrebujem raz do týždňa psycho-hygienu vo forme večera s priateľmi von, ale cestou z mesta si pozerám v mobile fotky Hanky a neviem sa jej už dočkať
• sú dni, keď si viem predstaviť okolo seba behať ešte Dorotku alebo Alžbetku a sú dni, keď mam 100 chuti nájsť pre Hanku nejaké jasle a to hneď od poobedia
• môj "dospelácky" život trvá denne cca 2.5 hodiny - medzi hodinou, keď uložím Hanku spať a hodinou, keď padám do postele ja
• úsmev mojej Hanky ráno v postieľke má silu vymazať mi pamäť, takže si na to, že som v noci 100x dokladala cumlík do pusy neviem zrazu spomenúť 🙂

Mam úžasnú dcéru, ktorá je náročná aj jednoduchá, tvrdohlavá a vytrvalá po mamine, usmievava po tatinovi... A celá naša a navždy 🙂