Deti majú hru v pieskoviskách veľmi rady. Po hre rodičia dodržiavajú hygienické návyky, ale proti rizikám nákazy z pieskovísk je to jednostranná prevencia. Odborníci hovoria o tom, aby sme boli opatrní. Pieskoviská by mali byť pravidelne kontrolované, zvieratá majú na ne vstup zakázaný a ani odpadky tam nemajú čo hľadať.

Viaceré ochorenia môžu hroziť aj na pieskovisku a najviac ohrozené sú malé deti. 

Prevádzkovateľ pieskoviska je zodpovedný za čistenie priestoru, prehrabávanie a udržiavanie najmenej raz za dva týždne počas sezóny – od marca do novembra. 

Jednoduchá prevencia

Nedávajte deťom do rúk jedlo, ak majú ruky od piesku. Do tela sa vajíčka parazitov dostanú už pri prvom dotyku s jedlom. Okrem dôkladného umytia rúk platí aj ako prevencia osveta. Na detských ihriskách a pieskoviskách nemajú domáci maznáčikovia čo hľadať.

Deťom strihajte nechty, pretože tam sa nachádzajú zárodky parazitov.

Bez pieskovísk by si horúce letné dni nedokázali predstaviť ani deti, ani rodičia, ktorí si môžu vďaka zaujatosti potomkov na chvíľku vydýchnuť. Prvé kamarátstva, aj prieky o hračky. O tom všetkom je "piesková sezóna". Ak však nemáte pieskovisko vlastné, počas vašej neprítomnosti prekryté, dobre si skontrolujte, čo v ňom na vaše dieťa číha.

Vedúca odboru hygieny detí a mládeže Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky docentka  Mgr. MUDr. Jana Hamade, PhD., rodičom radí: ,,Pri návšteve otvoreného pieskoviska zriadeného v rámci občianskej vybavenosti si všímajte jeho celkovú úroveň, či nie je poškodená obruba, ale aj hrubé znečistenie,  vrátane biologických exkrementov. Zdravotné riziká pre dieťa môžu byť mikrobiálne a mechanické. V rámci mikrobiálneho rizika sa pri nedostatočnej hygiene môže na  pieskoviskách nakaziť rôznymi bakteriálnymi, parazitárnymi a vírusovými ochoreniami  ako toxokaróza, toxoplazmóza, giardióza, salmonelóza, helmintózy. Pokiaľ ide o mechanické poškodenia, rizikové bývajú najmä poranenia injekčnými ihlami alebo rozbitým sklom, voľne pohodenými v pieskovisku,“ zdôrazňuje docentka Jana Hamade.

Aké sú povinnosti prevádzkovateľa?

Prevádzkovateľ pieskoviska (väčšinou obec) je podľa vyhlášky Ministerstva zdravotníctva povinný viesť záznamy o čistení, prekopávaní, prehrabávaní a polievaní pieskoviska pitnou vodou alebo vodou zodpovedajúcou požiadavkám na kvalitu vody na kúpanie najmenej raz za dva týždne počas sezóny ( od 1.marca do 30.novembra).

Komu sa sťažovať v prípade neplnenia povinnosti?

Ak máte podozrenie, že si zriaďovateľ svoje povinnosti neplní, či je pieskovisko nebezpečné, môžete podať podnet na prešetrenie. Ak ide o verejné pieskovisko, je potrebné adresovať ho zriaďovateľovi ihriska s pieskoviskom. Vo väčšine prípadov je to samospráva, resp. obec. V prípade pieskoviska, ktoré je súčasťou vonkajšieho areálu zariadenia pre deti a mládež, adresujte podnet príslušnému Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva SR, ktorý v danom zariadení vykonáva štátny zdravotný dozor. Zákonom stanovená lehota na vybavenie podnetu je 30 dní.

Ihrisková matka je v mojom ponímaní osoba, ktorá chodí venčiť svoje ratolesti na ihrisko pravidelne. Keďže ich je viac, poznajú sa, postávajú, posedávajú, odjedajú detské chrumky a klábosia.

Ja nie som ihrisková matka. Mám svoju partiu mamín, z času na čas nepohrdnem detskou chrumkou, rada klábosím, ale na ihriskovú matku som to zatiaľ nedotiahla.

Po prvé pre to, že neznášam ihriská. Všetko je tam vysoko, ďaleko, decko je ťažké, a zúfalo ma nebaví lietať za ním, dávať pozor, aby sa v zápale zábavy niekde neskántrilo. No a krát 2, samozrejme. Preto na ihriská chodíme málo. (Mišela už môže, vie tam lietať aj sama a pri tom sa neprizabiť). Druhý dôvod prečo nemusím ihriská je, že tie maminy čo tam trávia každý deň (alebo mám brutálne šťastie a vždy, keď sa tam raz za dva týždne vytrepem, stretnem tie isté) ma nikdy neprijali medzi seba. Nemám rada predsudky, tak nejak principiálne ich vlastne vôbec nechápem, ale na ihriskách sa mi už zo dve materské stalo, že som bola odpísaná čisto na základe nejakého predsudku.

Situácia vyzerá takto: Prídem na ihrisko, hlúčik matiek na jednej strane pieskoviska, ja na druhej. Moje deti sa rozbehnú, hor sa na adrenalínové dobrodružstvo. Maminy sa zomknú do pevnejšieho hlúčika, sem tam niektorá otočí hlavou a skenuje. Mňa a moje deti. Z Mišelčej materskej som z ulice poznala jednu maminu, s ktorou sme sa normálne zdravili a sem tam prehodili slovko – dve. Keď som ju strela v tlupe na ihrisku, tvárila sa, že ma nepozná. Bez srandy. A tam niekde začala celá moja ihrisková averzia.

Nepomohol tomu ani zážitok ako sme vzorne čakali s dvomi malými deťmi na hojdačku. Krpci mali čosi vyše roka, ihrisko tuto u nás obsahuje 1 ks hojdačky a keď sme sa chceli ísť hojdať, je vždy obsadená. Tak sme slušne stáli v rade a čakali, kým nás mamina čo hojdala svojho potomka, pustí. 3 minúty, 8 minút, 12 minút…ono sa to nezdá, ale na ročné deti je to dlho. Ostentatívne na mňa táto mater pozerala, ale nepustila nás. Keby som bola na jej mieste, vidím maminu s dvojičkami, tak ich pustím, aj keby sa mi z ich matere chcelo grcať. Nerobím to pre ňu, ale pre tie deti. Táto nie, normálne som moje nechápajúce bábätivce odvliekla za ručičku preč zo slovami: „No, dievčatko sa veľmi chce hojdať, tak nás dnes asi nepustí..“

A teda do tretice môj posledný zážitok. Chvíľu som si myslela, že svitá na lepšie časy. Jedna mamina so mnou nadviazala kontakt. Mala okolo seba hlúčik zdanlivo rovnako starých detí, cca 6-7 rokov, jedno asi tak ako moji malí a jedno v bruchu, a keď spadlo dieťa spolumatky, vykríkla „Bože, dúfam, že nebude mať dvojitú zlomeninu ruky!“ Bez srandy. Vravím si však, dám jej šancu.