Zvoní budík. Rezonuje v striedmo zariadenej izbe. Odráža sa od smotanových stien a prebodáva ušné bubienky. Svoju tvár ponára hlbšie do podušky a nahlas zastoná. Poťažky vystrie ruku k telefónu a vypína ten otravný, uši trhajúci zvuk.

V tej chvíli má pocit, že v jej hlave niečo vybuchlo a tlaková vlna jej nadvihne „dekel“. Bolesť pulzuje do spánkov a odtiaľ sa po povrchu preplazí až na temeno hlavy. Pomaly si sadá, podvihne si vankúš za chrbát, hlboko sa nadýchne a vyfúkne vzduch do dlaní, v ktorých má zaborenú porcelánovo bielu tvár. Natiahne sa po pohár odstátej vody, ktorú si nechala večer na nočnom stolíku. Presne pre tento prípad.

Malý glg priezračnej tekutiny stiekol hrdlom a príjemne ho osviežil. Zrazu má pocit, že kým prišiel do žalúdka, zmenil sa na vytečenú kyselinu z tužkových bateriek. Dýcha plytko a modlí sa, aby si „nepokrstila“ čisté návlečky. Pozná tento stav. Zažila ho po akcii, na ktorej sa menej hovorilo a viac pilo, a ktorá bola tak super, že si z nej nikto nič nepamätá. Ach to mládí!

Kedysi by sa pomaly, plynulo, hlavne bez prudkých pohybov, zviezla späť do postele a prespala tú nelichotivé rozpoloženie, no dnes musí vstať, obliecť sa, odšoférovať to do práce a ešte sa aj tváriť, že je jej super.

Nacvičenými ťahmi zo seba spraví človeka, vlasy zopne do konského chvosta, keby sa ten glg vody predsa chcel vrátiť hore, a sadá za volant. Vedľa rýchlostnej páky si pokladá tyčinky a opatrne, s rešpektom, zahryzne do prvej. Začína mať pocit, že dnes to nebude až také strašné...

O pár minút stojac v kolóne pozerá do roztvoreného igelitového vrecka a cíti na sebe pohľady zo všetkých áut naokolo. Jasné, pohoršujte sa, určite mám zostatkový, aj tri promile... Asi by som nesadla za volant! Predýchala to, zelenú farbu z tváre pomaly vytlačila červeň. Spomenula si na video, čo videla na nete. Ako sa chameleón prechádzal po slnečných okuliaroch rôznej farby a vždy sa prispôsobil tým, na ktorých práve sedel. Dnes už vystriedala minimálne tri.