...sociálne siete nemôžu byť vždy len veselé a nastajlované, s pozlátkom na tele, ružovými okuliarmi na očiach, prehnané cez sto skrášľovacích filtrov. Mali by sme nimi kričať do sveta holú PRAVDU. Realitu, pred ktorou si nesmieme zakrývať oči a mávnut rukou so slovami "to sa stáva"... (až kým sa to bytostne nedotýka nás)....

Takto pred rokom oslavovala 33 rokov. Doma, veselo...

S manželom, dvomi synčekmi. Tretieho nosila pod srdcom. V nemocnici deň pred pôrodom mi povedala, ako pekne to s tými číslami vychádza - v 33.rokoch porodí tretieho syna. Krásne... Hovorila aj veľa iného. Ako veľmi sa teší, ako chcela na materskú, lebo chlapci JU DOMA POTREBUJÚ. Po prázdninách z nich totiž budú prváčik a druháčik a ona sa im bude môcť na materskej dostatočne venovať....

Svojho tretieho syna už nevidela. Nedržala ho v náručí, nemohla ho objať, pobozkať, nemohla mu povedať, ako veľmi ho ľúbi. Chlapci doma čakali maminku s tým, že išla do nemocnice po bratčeka. Nevedeli sa ich dočkať... A mama nechodila. Prišiel bratček, ale mamy nikde... Ocko povedal, že je chorá a musí zostať ešte v nemocnici... "Dospeláci" vedeli, že ich mama bojuje o prežitie. Všetci sa modlili, aby sa z tej bolavo tichej kómy prebrala a išla domov k svojim chlapom. Šťastná tak, ako si to priala. Nestalo sa tak, po necelom mesiaci od pôrodu posledný raz vydýchla. Jej manžel na výročie svadby a svoje narodeniny dostal do rúk protokol z pitvy svojej manželky....

Kruté slová? Krutý text? Prečo ho píšem? Pretože na jej 34.narodeniny, dnes, jej nikto nemohol priniesť dar domov... Kytica ruží mohla skončiť "len" na jej hrobe... Dnes veru aj nebo celý deň plakalo. Nad stratou dobrej ženy, dobrej mamy, ktorá túžila žiť a vychovávať svoje deti. Nad bolesťou jej blízkych, ktorú si ani nevieme predstaviť. Nad smútkom, ktorý zostal ako obrovský mrak nad hlavami smutných malých chlapcov, ktorí nevedia ako byť zase veselí a bezstarostní. Ktorí nechápu, prečo im niekto vzal ich milovanú mamu.....

Chcela by som veriť, že lekári všetci do jedného majú svedomie na tom správnom mieste. Chcela by som veriť, že ak pochybia, vedia si priznať chybu a oľutovať z celého srdca... Chcela by som veriť v spravodlivosť.... Chcela by som veriť v riadne vyšetrenie toho, čo sa naozaj stalo.