Blížia sa prádzniny a tie prinášajú množstvo nových zážitkov aj pre tých najmenších. Tábory, výlety, škola v prírode. Patrím medzi tie "opičie" matky, čo majú najradšej deti pri sebe a chvíle odlúčenia nesiem veľmi ťažko. Poznáte to aj vy? Tešíte sa, že na chvíľu je v dome ticho ale po hodinke už vykukujete z okna, pozeráte na hodinky, kde už deti asi sú?  🙂

  Čakala ma skúška. Zámerne píšem, že mňa, pretože syn je od malička dosť samostatný, priebojný, no i citlivý. Deti odlúčenie znášajú lepšie ako mi starostlivé mamičky...ale musíme im dať priestor na nové zážitky, naučiť sa riešiť situácie samostatne a učiť sa i na vlastných chybách. Na preklenutie prvého odlúčenia počas Školy v prírode (alebo prvého tábora pre najmenších prváčikov) som si vymyslela riešenie.

Pobalila som kufor s vecami za 5dní. Učiteľka prísne zakázala deťom mobily a rodičom neodporúča volať, len skutočne v najnutnejšom prípade. Návštevy tiež z predošlých skúseností radšej vylúčila, lebo deti po odchode rodičov boli velmi rozrušené a narušilo to celkový pobyt.

Hľadala som akési spojítko, puto, aby sa synovi necnelo. Vymysleli sme to spolu: LISTY! 

Na každý deň som mu napísala jeden list. Do neho som na každý deň pridala nejaký bonus- v pondelok balíček futbalových nálepok a pár milých riadkov. V utorok fotku celej rodinky a popis vtipného spoločného zážitku. V stredu okrem milých slov som pridala maličkú kinder čokoládku.... 5obálok som vložila do kufra pod oblečenie a vyslala syna do sveta 🙂 

PRAVIDLO: píšem vtipne, stručne, nie viac ako 10viet. Zásadne nepíšem: "chýbaš nám, je mi smutno atď...nejde predsa o to, aby sa dieťa zbytočne rozlútostilo, ale skor mu vyčarovať len dobrú náladu, len nech má pocit, že sme tu stále- jeho RODINA.

Keď prišiel domov, rozprával nám všetky krásne zážitky ako bolo výborne...no len pochtichúčku večer, keď som mu dávala pusu na dobrú noc, mi povedal: "Vieš mami, bolo super, ale najviac zo všetkého som sa večer tešil na list od teba..ale nikomu to nehovor, lebo ja som už veľký chlap 🙂 "