Cítim, ako mi pribúdajú nové vrásky. Počujem, ako šediviem. Je krátko po polnoci, čas, keď za normálnych okolností spím, ale dnes v noci nejde o normálne okolnosti. Dnes v noci je moja najkrajšia dcérenka vonku. Prvýkrát. 

Prišli za ňou kamaráti až z ďalekého východu. Z Bardejóva. Bola tam pred vyše mesiacom, teraz chcú oni spoznať kúsok hlavného mesta. Hlavne nejakého clubu. Poznám ich zopár, ale predstava, že by mala niektorý z nich navštíviť, ma vôbec neteší. Podobne dilema, či ju pustiť s dvoma neznámymi teenagermi, mi zobrala kus predchádzajúcej noci. Čiastočne ma upokojilo, keď s nimi prišla ešte aj ich spolužiačka.

"Dobrý deň, teta," slušne pozdravili. Teta!!! No nič. Vyhladovaní boli, aj keď sa hrdinsky tvárili, že tá osušená bageta vo vlaku im stačila. Chlapci zhltli za plný tanier, radosť pozerať! Zdupľovaná faktom, že ich nemusím živiť denne. Vyzerajú na slušných ľudí, gymnazisti, s plánmi do budúcna - VŠMU, žurnalistika a environmentalistika, hlavne to posledné mi do žíl vlieva nádej, že to s tými dnešnými mladými nebude až také zlé a planéta Zem bude zachránená. 

Kde budú spať, ešte nevedia, mysleli, že nájdu ubytovňu, ale všetko je plné alebo drahé, no veď môžu byť aj do rána vonku, Blava (Blava!!!) je predsa taká zaujímavá... Predstava, ako sa moje dievčatko túla po tmavých chladných bratislavských uliciach a doma ju čaká teplá posteľ, mi drása materinské srdce. Veď kamaráti môžu prespať u nás.  snáď to moja kožená sedačka v obývačke prežije bez ujmy. 

S plnými bruchami sa poberú smer UFO, Hrad a potomsauvidí. V duchu si vravím, že do polnoci sú doma, vonku je zima, cestovali v noci, a vlastne čo už by robili tak dlho vonku? Veď tam nie je nič, čo by za tú nepohodu stálo.

Je 00:35 a počet ľudí v našej domácnosti sa nezmenil. Vrásčitiem a šediviem. Za normálnych okolností by som už spala. No dnes sa o spánok ani nepokúšam. Hlavu mám totál naspeedovanú, mohla by som ožehliť tú kopu, čo ju už tri dni ignorujem, alebo by som mohla upiecť nejaký dobrý koláčik na raňajky, alebo by som si mohla upratať v skrini. Možností je veľa, no telo s hlavou nespolupracuje a je v hybernácii. A tak sa hlava zamestnáva vlastným programom a ponúka nespočetne veľa katastrofických scenárov. Sú v nich davy násilníkov, únoscov, nehody, havárie, drogy namiešané v zatvorenej fľaške coly, plač, zúfalstvo, beznádej, polícia, hluché telefóny... Hotový americký film. 

Poškuľujem na mobil - volať? Nevolať? Sa zbláznim, keď nezdvihne. Na sms neodpisuje. Sorry, dievčatko moje, je mi jedno, či ťa starostlivá matka strápni. Veselý hlas v telefóne mi oznámi, že už si zavolali taxík, lebo "nííč, v meste je to nuda". Vďaka ti, nudné mesto!

Myslím na moju mamu. Tiež som mala šestnásť. Neboli mobily, nemohla mi zavolať. Nebol internet, nemohla písať blog. Stála na balkóne a čakala ma. Lebo o desiatej som už musela byť doma. No mne ušiel autobus a prišla som o pol hodiny neskôr. Veď sa nič také nestalo! Nechápala som ju. Tak, ako som nechápala, keď mi - potiacej sa nad prebaľovaním uvrešťaného maličkého balíčka povedala, že malé deti, malé starosti... Čo môže byť horšie, ako keď nevieš utíšiť svoje plačúce bábätko? Veľké deti. Veľké starosti. Mama má vždy pravdu. Niečo o tom už viem! Však som mama!

V zámku zaštrkotali kľúče. Zrazu som strašne unavená. A spokojná. Zem sa opäť točí správnym smerom. Aspoň na pár hodín. Ráno moje dievčatko cestuje do Košíc.

Foto: pixabay

Lívia treskla vchodovými dverami tak, že mahagónový krížik, ktorý dostali jej rodičia pri svadbe od farára, nadskočil a kýval sa na panelovom klinci tam a späť. Anna sedela v kuchyni za rokmi ošúchanom stole, s tvárou v dlaniach a cítila zúfalstvo, hnev, strach, zlyhanie. Bola bezradná. Keď jej niekto povedal - malé deti, malé problémy; veľké deti, veľké problémy- vo vrecku sa jej otváral nožík. Aké problémy?! Dieťa sa naje samo, oblečie sa samo, žiadne nočné vstávanie, dlhé uspávanie a podobne. Aj tentokrát však platilo, že mali pravdu.

Lívia bola vždy veľmi šikovné dieťa. Chodila ako 12 mesačná, keď mala jeden a pol roka, hovorila celé vety a všetky tetky zo susedstva uveličene zalamovali rukami, aká je len múdra. Anna sa pri tej spomienke usmiala pomedzi slzy. Tá krištáľovo čistá špina jej duše sa drala na povrch a po hrubej vrstve make-upu si kreslila mokré kľukaté chodníčky. Zastala až na perách a nevládala ďalej. Rovnako už nevládala ani Anna.

Ich jediná dcéra mala v živote všetko čo potrebovala. Nie všetko čo chcela. Snažili sa ju vychovávať k úcte, k dobromyseľnosti. Všetky mravy však zmizli s prvým vyrašeným chĺpkom pod pazuchou. Puberta. Babka Florentínka by povedala, že oni ani nevedeli čo je puberta, pradedo vytiahol vojenský remeň a bolo po nej. No medzivojnové obdobie je už dávno minulé a výchovné postupy sa od tých čias zmenili.

Čím viac jej hovorila ako ju ľúbi a ako chce pre ňu len a len to najlepšie, tým sa jej viac vzďaľovala. Potrebovala zo seba dostať všetko to, čo jej chcela povedať, no nikdy nepočúvala. A vždy to skončilo hádkou. Premýšľala nad tým všetkým, čarbala perom všakovaké ornamenty na leták položený pred ňou. Zastala. Pritiahla obďaleč odhodený notes a začala písať. Písala a písala.

„Milá Lívia. Viem, že ma máš plné zuby. Že som len tá mama, ktorá ti veci zakazuje, či prikazuje. Ktorá ťa nepustí von po polnoci a za cigarety ti dala mesačného zaracha. To ťa stálo frajera a nevieš mi to odpustiť. Ale vedz, že keby ťa naozaj miloval, mesiac by počkal.

Predstav si, že máš kamarátku. Máš ju najradšej na svete. Nevieš si predstaviť život bez nej. Keď máš radosť utekáš za ňou, keď máš starosť utiekaš sa k nej. Ste spolu stále. Také kamarátky sme boli my dve. Čas je pán záľudný a ty si to nepamätáš. Bola si ešte malinká. No dnes si už skoro žena, aj keď pre mňa budeš vždy to malé dievčatko. Raz keď budeš mamou, tak tieto slová pochopíš. Asi nastal ten čas, aby som s tebou, už aj ako so ženou aj jednala.

V ten moment, keď mi ťa dali do rúk... Bol to ten najťažší a zároveň najkrajší deň v mojom živote. Ako spojiť dve tak protichodné emócie? Opäť, pochopíš raz. Keď v bolesti, ktorú azda nezažiješ už nikdy v živote, sa zrodí láska. Láska iná, akú si doteraz poznala. Láska čistá, láska bezpodmienečná a oddaná. A tak som ťa milovala od prvého dňa. A milujem dodnes.

Za mojimi príkazmi a zákazmi je láska. Za mojimi trestami je láska. Chcem ťa chrániť. Chrániť pred sebou. Tak ako som ťa chránila, keď si robila prvé kroky. Stála som za tebou a istila tvoje neisté nohy, ak sa potkneš. Tak stojím za tebou aj dnes. Robíš prvé kroky vo veľkom svete dospelých a nechcem, aby si si rozbila kolená či nos. Vtedy si mi verila. Len si zaklonila hlavu a s jašením si sa hodila do mojej náruče. Vedela si, že ťa chytím. Bola si si istá. Tak mi ver prosím aj dnes. Buď si istá, že moje pravidlá nie sú preto, aby ti ubližovali, ale aby ti boli oporou, kým nenájdeš ten správny smer a istotu pri chôdzi životom.

Aj ja robím chyby. Pozerám stále na teba tými istými očami ako pred 16 rokmi. Nedokážem prijať, že už nie si len moja. Moja malá. Robím si na teba väčšie nároky ako sa patrí. Ale aj to pochopíš.

Sme ako taký manželský pár po 30 rokoch. Tá vášeň v našom vzťahu vyprchala a nahradí ju pochopenie, úcta, vďaka, ohľaduplnosť. Tak ty musíš mať úctu k mame, ktorá s tebou prebdela nespočetné množstvo nocí. Zo strachom ťa držala v náručí pod vlažnou sprchou, keď ti lieky nedokázali zraziť teplotu. Voda sa miešala so slanými slzami a ty si tými malými čistými očami na mňa pozerala a nemo prosila o pomoc. Ty musíš mať vďaku ku žene, ktorá ti obetovala dni a noci.

No rovnako som vďačná aj ja tebe. Za to, že si ma spravila lepším človekom. Deti dajú rodičom azda viac, ako oni im. Ja musím byť ohľaduplná k tvojim pocitom, túžbam a mať pochopenie pre mladú dušu. Rovnako ťa prosím o pochopenie aj ja. Ľúbim ťa a vždy budem. Mama.“

Lívia zatiaľ ťahala malého psa na vôdzke kade tade okolo bytoviek. Napálená si predstavovala ako mamu naštve. Chcela jej robiť stále viac a viac naprieky. Stále s ňou jedná ako s malou! Má 16, svoje pocity, potreby! Ona ju nechápe, nerozumie jej! Nikto jej nerozumie! Aj Adam sa s ňou rozišiel. Aj za to môže ona! Určite, keby nedostane toho zaracha a môže ísť ku Karolíne na párty, tak sa nerachne do Kristíny!

Zotmelo sa a na mesto sadla hmla. Krátka koženková bundička ju moc nezahriala. Pes skučaním protestoval, predsa ho vyšľachtili skôr do kabelky, nie na prechádzky. Vyzbrojená do slovnej bitky, všetky zbrane nabité, odomkla dvere na byte. A tam ticho. Mama sedela v obývačke, za zatvorenými dverami z mliečneho skla, spoza ktorého preblikovalo svetlo z televízora.

Psovi utrela labky. Zaliezol do patchworkového pelechu a zakutral sa do starej podušky. Lívia zatvorila dvere na svojej izbe, hodila sa na posteľ a niečo jej zašušťalo pod zadkom. Papier. Vzala ho do ruky. List. Pretočila očami a začala čítať.

Keď skončila, papier jej spočinul na kolenách. A po zamatovo hladkom líci sa jej skotúľala slza. Zľakla sa jej. Zľakla sa zodpovednosti. Čo bude, ak ten list pochopí a prijme. Už nikdy to nebude tak, ako pred tým. Už nebude dievča, už bude žena.

Keď šla mama večer spať na vankúši našla lístok so slovami: „Navždy budem tvoja malá. Kamošky 4EVER.“

Ako zvládate vy svojich pubertiakov? Nie je to vždy také prozaické, ako v tomto príbehu, však? Podeľte sa so svojou skúsenosťou, ako sa vysporiadať s pobláznenými hormónmi v ľudskom tele, tak aby z toho vyviazli všetci bez ujmy? Stačí kliknúť sem. 

#vychova #puberta #teenager #rodina #vztahy