Cítim, ako mi pribúdajú nové vrásky. Počujem, ako šediviem. Je krátko po polnoci, čas, keď za normálnych okolností spím, ale dnes v noci nejde o normálne okolnosti. Dnes v noci je moja najkrajšia dcérenka vonku. Prvýkrát. 

Prišli za ňou kamaráti až z ďalekého východu. Z Bardejóva. Bola tam pred vyše mesiacom, teraz chcú oni spoznať kúsok hlavného mesta. Hlavne nejakého clubu. Poznám ich zopár, ale predstava, že by mala niektorý z nich navštíviť, ma vôbec neteší. Podobne dilema, či ju pustiť s dvoma neznámymi teenagermi, mi zobrala kus predchádzajúcej noci. Čiastočne ma upokojilo, keď s nimi prišla ešte aj ich spolužiačka.

"Dobrý deň, teta," slušne pozdravili. Teta!!! No nič. Vyhladovaní boli, aj keď sa hrdinsky tvárili, že tá osušená bageta vo vlaku im stačila. Chlapci zhltli za plný tanier, radosť pozerať! Zdupľovaná faktom, že ich nemusím živiť denne. Vyzerajú na slušných ľudí, gymnazisti, s plánmi do budúcna - VŠMU, žurnalistika a environmentalistika, hlavne to posledné mi do žíl vlieva nádej, že to s tými dnešnými mladými nebude až také zlé a planéta Zem bude zachránená. 

Kde budú spať, ešte nevedia, mysleli, že nájdu ubytovňu, ale všetko je plné alebo drahé, no veď môžu byť aj do rána vonku, Blava (Blava!!!) je predsa taká zaujímavá... Predstava, ako sa moje dievčatko túla po tmavých chladných bratislavských uliciach a doma ju čaká teplá posteľ, mi drása materinské srdce. Veď kamaráti môžu prespať u nás.  snáď to moja kožená sedačka v obývačke prežije bez ujmy. 

S plnými bruchami sa poberú smer UFO, Hrad a potomsauvidí. V duchu si vravím, že do polnoci sú doma, vonku je zima, cestovali v noci, a vlastne čo už by robili tak dlho vonku? Veď tam nie je nič, čo by za tú nepohodu stálo.

Je 00:35 a počet ľudí v našej domácnosti sa nezmenil. Vrásčitiem a šediviem. Za normálnych okolností by som už spala. No dnes sa o spánok ani nepokúšam. Hlavu mám totál naspeedovanú, mohla by som ožehliť tú kopu, čo ju už tri dni ignorujem, alebo by som mohla upiecť nejaký dobrý koláčik na raňajky, alebo by som si mohla upratať v skrini. Možností je veľa, no telo s hlavou nespolupracuje a je v hybernácii. A tak sa hlava zamestnáva vlastným programom a ponúka nespočetne veľa katastrofických scenárov. Sú v nich davy násilníkov, únoscov, nehody, havárie, drogy namiešané v zatvorenej fľaške coly, plač, zúfalstvo, beznádej, polícia, hluché telefóny... Hotový americký film. 

Lívia treskla vchodovými dverami tak, že mahagónový krížik, ktorý dostali jej rodičia pri svadbe od farára, nadskočil a kýval sa na panelovom klinci tam a späť. Anna sedela v kuchyni za rokmi ošúchanom stole, s tvárou v dlaniach a cítila zúfalstvo, hnev, strach, zlyhanie. Bola bezradná. Keď jej niekto povedal - malé deti, malé problémy; veľké deti, veľké problémy- vo vrecku sa jej otváral nožík. Aké problémy?! Dieťa sa naje samo, oblečie sa samo, žiadne nočné vstávanie, dlhé uspávanie a podobne. Aj tentokrát však platilo, že mali pravdu.

Lívia bola vždy veľmi šikovné dieťa. Chodila ako 12 mesačná, keď mala jeden a pol roka, hovorila celé vety a všetky tetky zo susedstva uveličene zalamovali rukami, aká je len múdra. Anna sa pri tej spomienke usmiala pomedzi slzy. Tá krištáľovo čistá špina jej duše sa drala na povrch a po hrubej vrstve make-upu si kreslila mokré kľukaté chodníčky. Zastala až na perách a nevládala ďalej. Rovnako už nevládala ani Anna.

Ich jediná dcéra mala v živote všetko čo potrebovala. Nie všetko čo chcela. Snažili sa ju vychovávať k úcte, k dobromyseľnosti. Všetky mravy však zmizli s prvým vyrašeným chĺpkom pod pazuchou. Puberta. Babka Florentínka by povedala, že oni ani nevedeli čo je puberta, pradedo vytiahol vojenský remeň a bolo po nej. No medzivojnové obdobie je už dávno minulé a výchovné postupy sa od tých čias zmenili.

Čím viac jej hovorila ako ju ľúbi a ako chce pre ňu len a len to najlepšie, tým sa jej viac vzďaľovala. Potrebovala zo seba dostať všetko to, čo jej chcela povedať, no nikdy nepočúvala. A vždy to skončilo hádkou. Premýšľala nad tým všetkým, čarbala perom všakovaké ornamenty na leták položený pred ňou. Zastala. Pritiahla obďaleč odhodený notes a začala písať. Písala a písala.

„Milá Lívia. Viem, že ma máš plné zuby. Že som len tá mama, ktorá ti veci zakazuje, či prikazuje. Ktorá ťa nepustí von po polnoci a za cigarety ti dala mesačného zaracha. To ťa stálo frajera a nevieš mi to odpustiť. Ale vedz, že keby ťa naozaj miloval, mesiac by počkal.

Predstav si, že máš kamarátku. Máš ju najradšej na svete. Nevieš si predstaviť život bez nej. Keď máš radosť utekáš za ňou, keď máš starosť utiekaš sa k nej. Ste spolu stále. Také kamarátky sme boli my dve. Čas je pán záľudný a ty si to nepamätáš. Bola si ešte malinká. No dnes si už skoro žena, aj keď pre mňa budeš vždy to malé dievčatko. Raz keď budeš mamou, tak tieto slová pochopíš. Asi nastal ten čas, aby som s tebou, už aj ako so ženou aj jednala.