Ako hovorí klasik – rodina sa buduje za spoločným stolom. Preto už od malička vediem obe deti k tomu, že aj stravovanie má určité pravidlá – nejde iba o to, naplniť si žalúdok, ale záleží aj na tom, kde a ako jeme. 

Spoločné stolovanie bolo u nás v rodine alfou a omegou. Z neúčasti na nedeľnom obede nás mohla ospravedlniť len choroba alebo celodenná neprítomnosť. Mamina si vždy dala záležať, aby bolo „nedeľné menu“ a na stole muselo byť slávnostne prestreté. Samozrejme, cez týždeň nebolo spoločné stravovanie vždy možné, hlavne keď sme už boli starší a každý mal svoj program. Ale cez víkend sme jedli spolu. Raňajky, obedy, večere už podľa programu. Počas víkendov na záhrade sa nás o 12:30 za stolom zišlo v najlepších časoch aj 15. Ale to sa už obed stal spoločenskou udalosťou, ktorá trvala vyše hodiny. 🙂

Chcem tým povedať, že „kultúra stolovania“ a isté zásady sa mi už od malička vryli pod kožu, a tak je len prirodzené, že k nim vediem aj moje deti. Ako však zvládnuť obed s malými deťmi bez toho, aby všetci účastníci nezošediveli? Podelím sa o pár zásad, ktoré praktizujeme. Výsledkom je, že vďaka takémuto „domácemu tréningu“ sa dokážeme od toho roka – roka a pol najesť pomerne komfortne všetci štyria súčasne. A to považujem za úspech 🙂 .

1. Jeme 5x do dňa v ustálených časoch

Za základ považujem, aby dieťa v čase „jedla“ bolo hladné. Svoju porciu potom zje relatívne bez vymýšľania. Preto deti raňajkujú, desiatujú, obedujú, olovrantujú a večerajú. A to je všetko. Pomedzi to si dáme maximálne trochu ovocia, ale väčšinou vôbec nič. Iba pijeme vodu. Rôzne keksíky, piškóty a pod. používam ako núdzové riešenie len vo výnimočných prípadoch.

Výsledkom je, že deti majú jednak pravidelný rytmus – ich telo je nastavené a vie, kedy má aké jedlo očakávať. Zároveň medzi jednotlivými dávkami drobci dostatočne vyhladnú na to, aby potom ochotne zjedli svoju porciu.